Aj pomníky majú svoje osudy


//Aj pomníky majú svoje osudy

 

O sochách SVETOZÁRA HURBANA VAJANSKÉHO pri príležitosti 170. výročia jeho narodenia

V rámci vlaňajšieho Roka Svetozára Hurbana Vajanského vyhláseného pri príležitosti 100. výročia spisovateľovho úmrtia, presahujúceho až po 170. výročie jeho narodenia do januára 2017, odhalila Matica slovenská v Martine novú bustu Vajanského. Vytvoril ju výtvarník Ladislav Sabo do galérie osobností v Parku sv. Cyrila a Metoda. Táto busta nie je však prvým pamätníkom Vajanského pred Maticou slovenskou. Prvý vytvoril moravský sochár František Úprka pred 90 rokmi. Úprkova socha mala zaujímavý osud (tak ako sám spisovateľ) – od ťažkého príchodu na svet cez húževnaté prekonávanie existenčných ťažkostí až po trpkú starobu. Keďže si pripomíname Vajanského narodenie, pokúsime sa oprášiť aj jej históriu.

Vajanského socha vznikla z iniciatívy Matice slovenskej, ktorá reflektovala na výzvy vztýčiť pomník tohto popredného národovca. Umrel uprostred prvej svetovej vojny, keď Slováci nemali inštitúcie ani mecenášov, ktorí by pomník zaplatili. Rodina si narobila dlžoby ešte počas Vajanského života (napr. aj v Gašparíkovom kníhkupectve), takže náhrobník na Národnom cintoríne mu po niekoľko rokov nikto nestaval. Záležitosťou sa začali zaoberať až po vzniku Česko-Slovenska.

Oživená Matica slovenská predostrela potrebu pomníka hneď na svojom prvom výborovom zasadnutí 8. augusta 1919. Potom návrh opakovala viackrát na ďalších schôdzach. Lenže mimo schôdzí v praktickom živote obstaranie sochy nešlo tak jednoducho, ako sa predpokladalo.

Ozývali sa hlasy, že pomníkov treba viac – aj pre iné veľké osobnosti slovenského národa. Matica slovenská založila preto v roku 1920 Pamätníkový fond, do ktorého sa robili zbierky po celom Slovensku. Okrem toho požiadala Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, aby vypísal pre umelcov súbehy. Najprv žiadala zamerať sa na pomníky Svetozára Hurbana Vajanského, Pavla Mudroňa, Andreja Halašu a Štefana Mišíka. Všetky – s výnimkou pamätníka Š. Mišíka – mali byť náhrobnými pomníkmi na Národnom cintoríne v Martine.

Výsledky súbehu vládneho komisariátu však nesplnili očakávania, preto Matica sama začala oslovovať sochárstva, kamenárstva i jednotlivých umelcov. Najuspokojivejšie reagoval moravský sochár František Úprka, pôsobiaci vtedy v Prahe. Vrcholná slovenská kultúrna ustanovizeň ho požiadala o vyhotovenie návrhov na tri pomníky. S návrhmi na hroby Mudroňa i Halašu bola spokojná, ale na hrob Vajanského nie. Vymenila teda poradie realizácie – najprv vyzvala Úprku, aby vytesal náhrobníky Halašu a Mudroňa. Umelec to urobil veľmi rýchlo, lebo nešlo o stvárnenie skutočných historických osobností, ale o páčivé národné a náboženské symboly. Odhalili ich počas augustových slávností 7. augusta 1923 veľkolepým spôsobom za účasti množstva ľudí aj prezidenta republiky T. G. Masaryka.

Zabezpečovanie pomníka Vajanského však viazlo. Radi by ho boli odhalili v nasledujúcom roku, takisto počas letných matičných slávností. Lenže Uprkov návrh sa nikomu nepáčil. Martinčania mali Vajanského v pamäti ako človeka činorodého, plného energie a odvahy burcovať za národné práva, ako pohotového muža, ,,smelo bojujúceho perom akoby mečom“, kým v Uprkovom návrhu vyzeral ako vetchý starec nad hrobom, celkom bez života. Matica teda požiadala sochára o ďalší návrh. Ustanovila aj porotu matičného umeleckého odboru, ktorá prvý aj druhý model jednoznačne odmietla: „… pri prvom návrhu jednotná mienka členov poroty je, že postava básnikova (…) svojou apatickou pózou a gestom nevyjadruje osobnosť, (…) ba je s ňou v protive.“ Nevyhovovali ani architektonické riešenia oboch návrhov. Porota žiadala tretí. Lenže čas bežal. Keď ostávali už iba štyri mesiace do odhalenia, výbor sa rozhodol požiadať umelca, aby rýchlo realizoval prvý návrh, ale aby pritom zvážil námietky poroty.

Žiaľ, narastali ďalšie ťažkosti. Matica musela korešpondovať a rokovať s rodinou, zaobstarať od nej Vajanského fotografie pre sochára, ako aj povolenia na premiestnenie hrobov na Národnom cintoríne, pretože miesto na inštalovanie sochy nebolo dostatočne veľké ani vhodné. Sochár žiadal vykonať aj terénne úpravy, aby Vajanského pomník postavili na umelo vytvorenej vyvýšenine, na ktorej by Vajanského postava sedela impozantnejšie. Začali sa vynárať aj nedorozumenia pri finančných zbierkach do Pamätníkového fondu. Najhorším problémom však ostával termín odhalenia. Čas letných slávností 1924 sa nezadržateľne blížil. V zápisnici matičného zasadnutia z 10. júla 1924 sa ešte uvádza augustový termín. Lenže majster Úprka dielo dokončiť nestihol.

Aj potom čo termín padol, pretrvávala všeobecná nespokojnosť s podobou sochy. To viedlo k rozhodnutiu zmeniť aspoň umiestnenie už objednaného diela. Na zasadnutí matičného výboru 7. januára 1925 definitívne určili, že ho nepostavia na Vajanského hrobe, ale pred práve dokončovanú novostavbu druhej matičnej budovy na terajšej Mudroňovej ulici. Malo sa tak stať v lete 1925, lenže pre pokračujúce stavebné práce odsunuli aj otvorenie budovy, aj odhalenie sochy najprv na neskorú jeseň 1925 a potom – pre sťahovanie pracovísk do novostavby a pre jesennú neprítomnosť prezidenta Masaryka v Turci-až na leto 1926.

Letný termín 1926 sa ukázal konečne vhodný. Pripadol na 10. výročie úmrtia Vajanského. Sochár mal na dielo viac času, odhalenie sa mohlo konať v rámci augustových slávností, na ktorých sa každoročne zúčastňovalo veľa ľudí aj zo vzdialenejších miest či zo zahraničia. Opäť očakávali, že v neďalekej Bystričke bude vtedy dovolenkovať prezident republiky, ktorý si augustové slávnosti nedá ujsť. Tak sa aj stalo. Majster Úprka takisto pricestoval. V matičnom archíve sa zachránili fotografie, ako robí posledné autorské úpravy z rebríka pri Vajanského tvári pred matičnou novostavbou.

Slávnosť odhalenia sa konala na záver národných slávností 29. augusta 1926. Zišlo sa na nej okolo 15 000 ľudí. Zaplnili celé priestranstvo pred novostavbou, aj v tej časti, kde sa teraz rozkladá komplex Základnej školy na Mudroňovej ulici. Prišiel aj prezident republiky – uctili si ho čestným miestom na balkóne novostavby spolu s Alicou Masarykovou, spisovateľkou Elenou Maróthy-Šoltésovou a ďalšími hosťami. Pod balkónom pred vchodom stála ovenčená tribúna, z ktorej rečnil predseda Matice slovenskej biskup Marián Blaha. A pred tribúnou v centre nádvoria sedel pod bielou plachtou kamenný národný básnik, novinár a politik. Po stiahnutí plachty nastalo sklamanie. Podoba Vajanského sa od návrhu nezmenila. Sochár iba doplnil pod vysoký piedestál batoľa, ktoré tam kladie kytičku drobných kvietkov, ale nijaký kontakt s velikánom vzdialeným na vysokom podstavci nemá. A tak protesty verejnosti pokračovali.

Sochu kritizovali aj v novinách. Po Martine si začali pospevovať častušku, ktorá vraj vznikla v Slovenskom spevokole: ,,Pred Maticou stojí socha, /Krčméry sa denne kochá, / prosí Otca nebeského, /zbav nás sochy Vajanského.“

Tajomník inštitúcie Štefan Krčméry dostal v matičnej novostavbe byt s niektorými oknami do nádvoria, takže mal sochu denne na očiach. Ľudia pokladali aj jeho za spoluzodpovedného za nevyhovujúce dielo. Ako veľmi vnímavý a vysokou kultúrnosťou obdarený človek určite trpko znášal posmešky a ľahkomyseľnú kritiku jeho náročnej roboty, čo zanechalo na jeho psychike stopy a neskôr prispelo k prepuknutiu ťažkej choroby, ba až k odchodu zo zamestnania.

Nespokojnosť s podobou sochy neustávala ani po rokoch. Po takmer štyridsiatich rokoch od jej exponovania pred druhou matičnou budovou vypísali teda súťaž na plastiku, ktorá by bola vhodnejšia pred druhú matičnú budovu. Stalo sa tak pri príležitosti veľkolepých osláv stého výročia založenia Matice slovenskej (v roku 1963). Súťaž vyhral model ženy – Matice – od akademického sochára Jána Kulicha. A tak jeho kovová socha nahradila kamenného Vajanského. Keď bola potom obnovená činnosť matičného Literárneho múzea (1967), ktoré dostalo na prezentáciu dejín slovenskej literatúry najstaršiu matičnú budovu, premiestnili Uprkovo sochárske dielo na historické nádvorie prvej budovy Matice slovenskej.

Ani Vajanského hrob na Národnom cintoríne (onedlho vlastne dvojhrob, lebo k Svetozárovmu pribudol o štyri roky aj hrob manželky Idy) neostal bez pomníka. Určitý čas ešte matičiari dúfali, že sa nadanému moravskému sochárovi podarí vyhovujúci návrh. Lenže F. Úprka v roku 1929 umrel, a tak vec zastala.

Potom sa iniciatívy ujali Svetozárove deti. Pred časom navrhol pomník na hrob ich starého otca Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom slávny architekt Dušan Jurkovič, ktorý bol príbuzným Hurbanovcov. Požiadali ho aj o pomník do Martina na hrob Jozefovho syna Svetozára. Dušan Jurkovič bol Vajanského bratancom. Úlohu prijal a v roku 1931- teda do piatich rokov od postavenia Úprkovej sochy pred Maticou – stál aj náhrobník Vajanského na Národnom cintoríne. Financovala ho Matica slovenská, aj keď nevznikol v podobe postavy, ako znelo dávne želanie matičiarov, ale v podobe mohutného travertínového kvádra s ležatým krížom, vencom a citátmi na bokoch náhrobníka. Od Vajanského tam možno i dnes čítať varovanie národu: ,,Bez žertvy národ / nemôže sa vzchopiť“ A z druhej strany slová vybraté Vajanského vernou ženou Idou, rodenou Nemkou: ,,Ľud tvoj – ľud môj /Boh tvoj – Boh môj.“

Miesto na nádvorí Literárneho múzea, kde už pol storočia stojí Úprkova socha Vajanského, bolo a je takmer uzavreté, z námestia naň nevidieť. Budova Literárneho múzea nebola ošarpaná a múzeum malo oveľa viac prostriedkov na činnosť aj oveľa viac zamestnancov, konávali sa na jeho nádvorí mnohé kultúrne podujatia – koncerty, divadelné predstavenia, recitátorské prehliadky, Večery pri Vajanskom, premietanie filmov, recepcie… Dnes je Vajanský opustený. Pred zrakmi ľudí ho ukrýva nielen architektúra nádvoria a konáre starých líp, ktoré si ho pamätajú ešte živého, ale aj politikou a dravou morálkou spôsobené odsúvanie záujmu o históriu a kultúru zo života nášho národa.

MÁRIA RAPOŠOVÁ

[Literárny týždenník; 03/2017,04/2017; 01/02/2017; s.: 1,2; MÁRIA RAPOŠOVÁ ; Zaradenie: Titulná strana]

2017-02-06T09:25:19+00:006 februára 2017 |Napísali a povedali o nás|
X