Dobrá literatúra sa rodí neustále


//Dobrá literatúra sa rodí neustále

Rozhovor s jubilujúcim PETROM MIŠÁKOM aj o tom, že svet je plný paradoxov

Peter Mišák, PhDr. (*10. 9. 1950 v Ružomberku), učiteľ, redaktor, odborný redaktor, zostavovateľ, literárny kritik, publicista, básnik, lexikograf. Pôsobil ako učiteľ na základnej škole, odborný a vedúci odborný redaktor zdravotníckych učebníc a medicínskych odborných publikácií vo Vydavateľstve Osveta v Martine, neskôr ako novinár, redaktor a šéfredaktor Slovenských národných novín v Martine. Autor scenárov, rozhlasových pásiem a poviedok pre rozhlas. Doterajšia tvorba: básnický debut Listovanie (1981), zbierky poézie Deň (1988), Soľ v nás (1998), Necelé sonety o láske (2004), Rozhovor na ulici (2009), Stanice (2013), Rút (2014). Iné diela: Malý slovník slovenských spisovateľov (2002), Pointa smrť (2007), Povesti z Liptova (2008, v spoluautorstve s P. Vrlíkom), Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch (2012), Rozprávky spod slovanskej lipy (2013, v spoluautorstve s Petrom Vrlíkom), Ružomberský literárny kalendár 2012 (2011, v spoluautorstve s R. Kenderom), Ružomberský literárny kalendár 2013 (2012, v spoluautorstve s R. Kenderom).

IGOR VÁLEK: Ako z perexu trčí na prvý pohľad, už desaťročia si človek pera, čo budeme v našom rozhovore ďalej ,,prepierať“ podrobnejšie. Znie to tak lakonicky, na pohľad zjednodušujúco, znamená to však veľa. Aj preto, že v tvojom prípade musíme predchádzajúci ,,lakonizmus“ rozšíriť o skutočnosť, že si človek literatúry a tvorivosti. Kedysi si v jednom rozhovore priznal: ,,Literatúra, teda aj vlastná tvorba, mi pomáha žiť a vyrovnávať sa s vecami, ktoré sú nie ani medzi nebom a zemou, ale kdesi… v mojom okolí.“ V čase jubilejnom človek mnohé veci nielen hodnotí, ale stane sa, že aj prehodnocuje. Ako to v týchto dňoch vidíš a cítiš ty?

PETER MIŠÁK: Predovšetkým ,,necítim“ dajaký jubilejný čas. Skôr polčas, ak máme ostať lakonickí, ty i ja. Ceruzka, pero, stroj, počítač, v istom čase (chvalabohu!) nastúpila aj tlačiarenská čerň. Takže spoločnejším menovateľom by bolo nie človek pera, ale človek p(api)era, veď ten už vyše päťdesiat rokov (bisťu!) znehodnocujem takým či onakým písacím nástrojom. Napokon aj papier možno prepierať. Ale načal si hodnotenie, a tak zisťujem, že by som ani tak nemal hodnotiť ako skôr dávať si pozor na ústa, lebo všetko, čo poviem, môže byť použité proti mne (pozri citát v tvojej otázke). A popri všetkom navyše nemám právo mlčať. Sám som sa oň obral, a som tak spokojný. Nemlčím, no zároveň si nerobím ilúzie, že som počúvaný (čítaný, videný, o rešpektovaní nehovoriac, božechráň!). Páči sa mi, že hovoríš o prehodnocovaní. Inak to dnes všetko vidím. Niežeby som zmúdrel (opäť božechráň!), len som sa prestal brať smrteľne vážne a napísaný veršík či odsek už nemusím nevyhnutne vidieť v tlači. Bojím sa však, že mi v tom niektoré médiá i vydavateľstvá až smutne často vychádzajú v ústrety, lebo texty, čo ležia mesiace v policiach (počítačových súboroch a priečinkoch), uzrú tlač už značne uzreté. A tón, ktorý sa mi trochu votrel a ktorý sme často používali v redakcii Slovenských národných novín, svedčí o tom, že už viem (ale to trvalo…), že svet stojí na čomsi inom, nie na mojich, našich, vašich, ich a tamtých – písačkách. Lebo na literatúru sa, žiaľ, hráme. Dávnejšie som v jednej básni napísal, že ,,chochlíme si pierka“. Veď sa len pozri, čo všetko sme schopní nazvať literatúrou.

I. VÁLEK: Vysokú školu si absolvoval v meste pod Urpínom na tamojšej pedagogickej fakulte. Už tu ti neodolateľne zavoňal chlebík pôvodnej tvorby, cúdil sa život a prichádzali prvé skúsenosti. Aj vďaka ľuďom, starším (v dobrom zmysle slova) mentorom aj rovesníkom, ktorých spolu s tebou lákal svet literatúry. Moje naznačenie danej témy si žiada, pravdaže, jej rozvinutie…

P. MIŠÁK: Tam som toho našťastie absolvoval viac. A hneď po absolvovaní som vyplodil prvú múdrosť, že škola ťa síce čokoľvek naučí, ale napríklad nájsť si privát musíš vedieť… Ale k tým absolvovaniam asi toľko, že zaváňali mužnosťou rodiacou sa kdesi hlboko pod preťažkou hlušinou doznievajúcich postpubertálnych zmätení a neistôt, maskovaných veľkohubosťou a klaunovstvom. (,,Šaškú je dost, klaunú je málo,“ povedal Werich.) K tomu sa básne hodili ako couvert priam ideálne. Aj prvé poviedky, ale skôr nažitie či nažívanie na ne. Na tie neskoršie, samozrejme. Učiteľov som tam mal, až si myslím, že si ich nezaslúžim. Nielen na katedre slovenčiny, ale aj v internáte. Starší spolužiaci. Dvaja už nežijú. Vďaka jednému z nich sa už nikdy v Maďarsku nestratím (pekne ťa pozdravujem tam hore, Jožko Hanes!), vďaka druhému viem, že keby som chcel, naučil by som sa všetko, čo by som chcel. Znie to komplikovane, ale ten chlap(ec) mal nevšednú vôľu a sám zvládol v tom čase dosť populárnu a oficiálne zároveň dosť nebezpečnú angličtinu. Korešpondenčne. Ani poslucháči – študenti angličtiny (česť výnimkám) – neboli lepší. A takého chlapa zabije zle zapojená elektrická gitara krátko pred tridsiatkou (ahoj, Petrík Reiprich, dúfam, že tiež tam hore!). Ešte sa nás tu potĺka potešiteľne dosť a chvalabohu aj dačo robíme a vládzeme. Zatiaľ ,,prežíva“ kompletná skupina autorov, ktorí sa schádzali v klube v protiatómovom kryte. Vraveli sme si LITERA. V Banskej Bystrici klub pokračuje vlastne kontinuálne dodnes. Zvíťazil som tam asi dvakrát v súťažiach pôvodnej tvorby – ako inak – v poézii. Daktoré z tých textov sa aj zachovali…

I. VÁLEK: V Banskej Bystrici si s nasadením charakteristickým pre mladého človeka (citlivejšieho o vnímanie literáta) zažíval prvé dôsledky nešťastného augusta 1968…

P. MIŠÁK: Október toho smutného roka bol plný rozruchov a vzruchov, štrajkovali sme, manifestovali či demonštrovali, recitovali a odušu nenávideli násilie a bezprávie, ktorého však bolo paradoxne podstatne menej, než ho je dnes na každom kroku. Schytal som zopár obuškom od príslušníka VB, lebo som bol na opačnej strane barikády. Ale na konkrétneho človeka som sa nehneval. Nenávidel som systém. Nebol som sám. Aj tí, čo mu slúžili, ho nenávideli. Ale sotva z krátkych gatí odrastený človek má iné, má predovšetkým iné priority. Dýchali sme slobodu, všetky baby boli (alebo mohli byť) naše, svet nám ležal pri nohách, lebo sme verili, že nám raz bude patriť. Pravdaže sme sa mýlili. (Aj pokiaľ ide o tie baby.) No a čo… Dôsledky augusta a týždňov po ňom radšej nechajme tak. Niektoré boleli viac, iné menej. Možno som mal šťastie, možno som len mocným nestál za to, aby ma nútili slúžiť im. Ale rozhnevaných textov som zopár napísal,

niektoré som si odložil, niektoré sú možno odložené aj v dajakých archívoch, no komu by už na čo boli. Páni učitelia, páni profesori Božka Kovalová, Zdenko Kasáč, no najmä Viliam Marčok a Ivan Plintovič (posledne menovaná dvojica tiež už tam hore v spoločnosti dámy, ktorú som spomenul ako prvú) boli viac kamaráti než učitelia. Koľko len v nich muselo byť tolerancie a lásky, že nás nechali virgať ako žrebčatá. Ale podarilo sa im nasadiť nám ohlávky slušných ľudí. A natĺcť nám do hláv vzdelanie. Aspoň dačo, aby sme im nerobili hanbu ako učitelia. Nemyslím, že by sa našiel dakto, kto odtiaľ vyšiel a pred žiakmi neobstál.

I. VÁLEK: Nedlhá dráha vyškolovaného učiteľa ťa zaviedla na Liptov, kde si sa postavil za katedru základnej školy v Liptovských Sliačoch. Hoci to bola naozaj nedlhá časť tvojho života, priam epizóda, pomerne často na ňu v dobrom spomínaš. Čím bola pre teba dôležitá aj na ceste literáta? Nájdeme jej priemety aj v tvojej tvorbe?

P. MIŠÁK: Najcennejšie na tom vyškolovaní bola azda schopnosť komunikovať. Už spomenutí učitelia nás to naučili dobre. Vedeli sme sa postaviť a vravieť (ako povedal Werich) ,,spatra“. Vravieť tak, aby to malo hlavu a pätu. Do Sliačov som prišiel pripravený a vystrojený aj približne stovkou ľudových pesničiek (vďaka, Božka!), tam pribudlo takisto pár desiatok (vďaka, bratia v Sliačoch!). A drzou odvahou zvládnuť čokoľvek. Nie všetko sa podarilo, lebo po roku som odtiaľ odletel rovno do uniformy. Na rok. No ako učiteľ som si ešte dorábal diplomovku a náhoda (osud, prozreteľnosť) ma zviedla na školský dvor do cesty rovno Jozefovi Kútnikovi Šmálovovi. (,,Pán kolega, nikdy nenapíšte nič, pod čo by ste sa nechceli alebo nemohli podpísať.“) Vedomie, ale najmä pocit zodpovednosti za to, čo napíšeš/napíšem, mi od tých čias ostali. Myslím, že je to dobré krédo. Predovšetkým pre novinára, ktorým som sa napokon stal trochu aj nechtiac…

I. VÁLEK.: Zbohom časom učiteľským dalo miesto redaktora a odborného redaktora zdravotníckych učebníc a medicínskych odborných publikácií v martinskom Vydavateľstve Osveta. Prišiel čas príbehov spojených napríklad s kolegami a literátmi Ondrejom Nagajom, Tomášom Winklerom, dnes už nebohým Eugenom Lazišťanom. Aj napríklad so schopnosťami obchádzať totalitné ploty v myslení i konaní…

P. MIŠÁK: Chcel som byť redaktorom, mal som šťastie a stal som sa ním. Vo Vydavateľstve Osveta spočiatku korektor, potom nasledovali učebnice a zdravotnícka odborná literatúra. Myslel som, že viem, čo tá robota znamená. Keď som na to konečne po skoro dvadsiatich rokoch naozaj prišiel, už som bol jednou nohou na ulici a druhou v Matici slovenskej. Z redaktora knižiek a odborných časopisov zrazu novinár v týždenníku s režimom rovnajúcim sa reholi (pravdaže, trochu slobodnejšej). Vo vydavateľstve bola práca termínovaná v kvartálnych a ročných horizontoch. V novinách týždenných, medzi uzávierkou a vydaním v hodinových. Aj nočných. Pri rotačke v Žiline, ktorá bola staršia než ja, pri mašinke v Neografii, kde bol strojník, čo sa narodil v roku, keď ju doviezli z Nemecka. Vo vydavateľstve bol čas popri redigovaní overovať, hľadať a študovať v príručnej knižnici, v novinách sa študovalo pomimo, noviny sa nerobili samy, ako o nich rád hovorieval náš nezabudnuteľný ,,ocko“ Miloš Majer. Nechcem však Osvetu preskočiť len tak. Ondrík Nagaj a Tomáš Winkler boli v tom čase darmi, ktoré mi priniesla normalizácia, ani nevedela, chudera, ako sa mi zavďačila. Takisto Lazišťan. Pán fotografista, pán redaktor. Vďaka nemu som mal česť dvakrát sa stretnúť s legendou (česko)slovenskej fotografie (a mnohých iných zaujímavých vecí) Karolom Plickom. Myslím, že mám aj v niektorej jeho knihe osobné venovanie, ale to neodprisahám. Lazišťan bol prvý zo ,,starcov“, čo doniesli fľašku vína a navrhli mi tykanie. Potom pribudli Viktor, Jožko, Vlado, Jano, Rudo (priezviská by boli už priveľa). Všetci sa osobne poznali s Hronským (J. C, aby nenastala zámena) – všetkým im vravel, vydržte, chlapci, raz z vás budú veľkí páni. Z niektorých sa stali maličkí súdruženkovia, ale pánov bolo medzi nimi pomenej. Už sú všetci na večnosti. Lazišťan sa nedožil deväťdesiatky, ale na jeho pohrebe zazneli slová, že práca skracuje čas a predlžuje život. Presviedčam sa, že je to pravda. Zatiaľ iba prvá polovica výroku, k tej druhej sa vyjadrím neskôr, ak dožijem. Tomáš Winkler prišiel (po známej svätomarskej a čiernovážskej anabáze) niekedy okolo Charty 77, a to som ho už desať rokov poznal ako autora. Vzal ma pod svoje krídla (literárne) a už ma nepustil. Najprv desať spoločných rokov okolo zdravotníckej literatúry (a mnohých zaujímavých debát, stretnutí, škriepok, všetkého, čo mi prinieslo nesmierne veľa poznania). Potom pozvanie do Matice a redakcie, kam som naozaj spadol ako ryba do vody. Prišiel si nedlho po mne, sám sa pamätáš, ako nám novinárčina chutila a nevedeli sme sa jej nasýtiť. Starí chlapi museli vymýšľať, my sme písali odušu (aj čo nikdy nevyšlo). S Tomášom som pochodil kus Slovenska ešte v časoch, keď sme nemuseli. Naučil ma vážiť si minulosť, dejiny. Sám je v nich väčšmi doma ako vo vlastnej obývačke, a čím som starší, tým väčšmi sa presviedčam, že je múdre, prezieravé a dobré poznať dejiny. Je v nich veľa odpovedí aj na otázky budúcnosti. No nebudem už filozofovať, ešte ten Ondrík Nagaj, lebo veď tiež prišiel… Pravda, dávno predtým sme sa spoznali, myslím osobne, okolo roku 1975, a zoznámila nás legenda redakcií Iva Kadlečíková. Lenže ja som sa ihneď vytasil s jeho zbierkou Verše na pni (ako prvou, čo som si kúpil ,,za vlastné“, a neklamal som). Tak som ho mal trochu predplateného. A vyplatilo sa. Dodnes sme celkom spoľahlivý tím na besedách, v odborných porotách, na hubách i pri koštovkách najmä zeleného veltlína, veď ako Nagaj vraví a píše, ,,komu sa nelení, tomu veltlín zelený“. Bol mi redaktorom asi troch knižiek, ja jemu vraciam už vari piatu. Obojstranne vždy osožne, veď Tomáš Winkler prišiel na to, že takáto spolupráca prináša synergický efekt. A ak som už ďakoval tým nesmrteľným, prečo nepovedať aj vďaka, Tomáš, vďaka, Ondrík!

I. VÁLEK: Už sme dokladovali a konštatovali, že si človek literatúry: svojbytný autor, zostavovateľ, lexikograf a literárny kritik, ktorý rád privíta každú dobrú novú knihu i pútavo analyzuje vlastné editorské počiny.

P. MIŠÁK: Ak môžem, začnem vlastnými editorskými počinmi, takmer som si ich pomýlil s vydaniami vlastných textov, lebo tie by som už radšej neanalyzoval, najmä potom, ako ma blahej pamäti Majster Laco Ťažký pasoval na autora, čo si je aj sám redaktorom. To bola v istom čase nevyhnutnosť, lebo redaktorov akosi ubudlo. Tak sa k tej robote vraciam. Skôr v regióne, lebo ten mi ostal láskou i predmetom skúmania, redigujem a zostavujem. Zavše zbierky básní, zavše dajaký zborník, antológiu… A každé také vydanie sa usilujem ,,zaopatriť“ doslovom, akousi – áno – analýzou. Ani neviem, koľko som toho spravil, ale našiel som raz u švagra knižku, akú on nezvykne ani čítať, nieto ešte držať v knižnici. ,,Načo to máš,“ pýtam sa. ,,Ty tam máš doslov,“ odpovedá. Otvorím a fakt. Zabi ma, neviem, ktorá knižka to bola. Na kritika ma povýšila núdza, pamätáš sa, ako nám zavše na poslednú chvíľu chýbala recenzia v novinách? Dakedy šlo dokonca o minúty… ,,Každej nevydanej knižky je škoda,“ povedal raz v Martine pán docent Štefan Kvietik. Pri daktorých vydaných je škoda papiera, vravím si zavše, ale čo chytím do ruky, to prečítam. O škode papiera mlčím, o dobrej knižke napíšem. Lebo som lenivý. Keby som totiž musel písať o tých, čo som ich ani nemal otvárať, nemal by som čas sa ani vody napiť. Ale bol by to aj tak hrach o stenu. Radšej sa zavše zamýšľam nad osudmi a dielami autorov, o ktorých sa všeličo síce vie, ale zopár vecí treba povedať, čo sa nevraví. Tak to vravím. A vraj dobre robím. Sú to kratšie i dlhšie štúdie – úvahy. Jeden odborný časopis si ich dokonca odo mňa aj občas pýta.

I. VÁLEK: Si básnik, v ktorého veršoch prevláda intímna lyrika i reflexie morálnych postulátov bytia…

P. MIŠÁK: … a čosi, čo v poviedkach nazývam pre seba a v minulosti aj pre už nebohého Janka Lenča ,,rerealizmom“, teda návratom k realizmu, božechráň, nie k pravde, len k pravdepodobnosti, ktorú mnohí vedia aj vypočítať. S tou poéziou, s ktorou je to tak, ako to s ňou bolo odjakživa, je a bude do skonania sveta, a ktorú daktorí volajú ,,nulová“, v ostatnom čase väčšmi flirtujem než sa vážne zamýšľam. A ona to má rada. (Otázka je, či aj čitatelia…) Básňou sa svet zmeniť nedá, básňou sa dnes nedosahuje ani ozvena na prázdnej chodbe nemocnice. Už ňou ani učiteľa v škole nenahneváš, ako ja svojou prvou kedysi na strednej škole. Vyniesla mi dokonca riaditeľské pokarhanie, tak som ja trpel pre vlastné presvedčenie… To pokarhanie bolo dokonca verejné. Veď podobný trest v dejinách literatúry dostal naposledy asi Černyševskij (volalo sa to ,,publičnaja kazň“). Ale kdesi mimo mňa sa rodí dobrá poézia. Viem to, veľa jej čítam. A tak mi schodí na um, že veľa dobrej literatúry sa ešte len napíše.

I. VÁLEK: Dvojdomosť prozaika so schopnosťou na malom priestore vystihnúť signifikantné znaky dejov a archetypálne postoje zobrazovaných osôb preukazuješ hlavne v posledných rokoch časopiseckým publikovaním poviedok, pridal si aj knihu kratších prozaických útvarov. Čo ťa vedier k takpovediac ,,vybočeniu“ z básnických koľají…

P. MIŠÁK: Nebola už o tomto pred chvíľou reč? Vlastne nebola. Pýtaš sa na motívy písania prózy. Vynorí sa príbeh a začne podkušovať. Popritom dozrieva, a ak má šťastie, dostanem ho do počítača. Ak má smolu, ,,prezrie“ a jeho náčrt potom kdesi na ploche zavadzia. Tak sa vraciam k rukou písaným poznámkam a krútim hlavou, prečo nepíšem, čo mi slina na jazyk donesie. Tak to aspoň neprešpekulujem. Šetríš ma výrazom ,,kratšie prozaické útvary“. Mám aj dlhšie. Ale sám pred sebou ich trochu tajím, lebo na jednom z nich som už štyri roky neurobil čiarku (a to som spočiatku písal tritisíc slov denne). Asi už takisto prezrel. Kratšie preto, lebo na román musíš mať ,,sitzfleisch“. To je také mäso, na ktorom sa sedí. Na ktorom sa vydrží dlho sedieť. Keď redigujem, vydržím aj desať hodín. Keď ,,tvorím“, tak po dvoch hodinách už nevládzem sedieť a behám to do knižnice, to do kuchyne, to do krčmy (tam už len veľmi vzácne, krčmy sú ďaleko a odvykol som). Priam sa mi žiada vrátiť teraz smeč autorovi, ktorý povedal, že písanie básní je pre neho tréningom na drámu. Svrbí ma jazyk, že písanie prózy je pre mňa tréningom na básne. Odpusťte, páni prozaici, odpusť, ó, próza nás hriešnych (odpusť, Števko Moravčík, že ťa vykrádam)!

I. VÁLEK: Si aj skúsený novinár (najskôr redaktor, potom zástupca šéfredaktora a dlhší čas šéfredaktor novín) a publicista s rukou nielen profesionálne, ale aj rýdzo ľudsky položenou na tepe dňa. Nebudem skrývať (aj tak by sa to ,,prevalilo“, hoci to vlastne už neraz bolo priam ,,vybubnované“), že sme si v redakcii matičných Slovenských národných novín odhrýzali z neraz tvrdého novinárskeho chlebíka vedno prakticky dve desaťročia. Ako si spomínaš na tie časy a v čom je podľa teba pre spisovateľa dobré, keď si (hoci aj dlhodobo) zanovinárči? Pravdaže, povedz aj o negatívach, lebo v tomto vzťahu rozhodne sú…

P. MIŠÁK: To novinárstvo prišlo akosi nebadane. Nikdy som nebol reportér vo veterných topánkach ako náš kolega Drahoš Machala. Redaktorstvo bola istejšia parketa a spravodajstvo či reportáž sa pritrafila (keď nebolo kam uniknúť). Iné to bolo s novinovou klasikou fejtónov, čŕt, glos, úvah, úvodníkov (otvarákov), všakovakých podvalov a komentárov. Tam sme si užili aj proti svojej vôli. A keď sa to už prevalilo, tak teda fajn. Užili sme si, lebo vieš, vieme, všetci vedeli a tí, čo pamätajú, vedia dodnes, že sme sa vlastne v redakcii celé dni smiali. Vo všetkom bol humor. Aj v jóbovkách o nepridelených peniazoch, aj v dodnes nevysvetliteľných šachových hrách a držaní redakcie v neustálom napätí. Mali sme svoje východiská, ba aj svoju pani Pišicovú, ktorá sa k nám dokradla z jednej epizódky Ondra Nagaja a už sa udomácnila tak, že ju každý poznal, a kto nepoznal, ten sa hanbil či bál opýtať. Myslím, že je už takisto v dôchodku… Dakoho novinárčina naučí písať (škola nie), dakoho učiť netreba. Ale písať metodicky, teda podľa ,,pravidiel školy tvorivého písania“, na to je aj kratšia novinárčina než našich dvadsať rokov tou najlepšou školou. Ä v tom okamihu odporný šéf, čo ti vyhodí text a ešte ťa niekam pošle. Zažili sme… Ešte to nie je tak dávno, čo novinári neodchádzali do dôchodku, lebo sa ho nedožili (málokto). Bralo nám novinárčenie energiu, ani čo by lopatou na pás nahadzoval. Ale zas na druhej strane – bolo z čoho. Vždy som na každom človeku oceňoval, ak vedel, čo chce, a vedel si poradiť. A to nás robota v novinách učila a naučila.

I. VÁLEK: Ďalšia, ale vlastne zákonitá tvár tvorivého literáta sa prejavuje autorstvom scenárov, rozhlasových pásiem a poviedok pre rozhlas…

P. MIŠÁK: K rozhlasu som mal blízko (tomu bystrickému asi najbližšie, zopár kamarátov tam načas zakotvilo), sám som dakedy uvažoval, že by sa mi tam páčilo. Ale nemal som mikrofónový hlas. Tak som sa zaradoval, keď ma požiadali o dajaký príspevok do literárneho vysielania. Spravil som zopár fíčrov, možno dajaké pásma, sériu zaujímavostí z regiónov Kysúc a Turca. Odvysielali mi zopár poviedok, zopár povestí. A básne. Za tie som vďačný osobitne. Pred rokmi ma dokonca požiadali o rozhovor (k mojej päťdesiatke) a doteraz sú občas zvedaví na moju mienku. Nie som odborník na médiá, na rozhlas tým menej, ale nazdám sa, že každá dobrá poviedka môže byť poviedkou pre rozhlas. Dávam si záväzok, že odteraz budem písať len dobré poviedky, hoci viem, že na ne už rozhlas nebude mať ani čas, ani peniaze.

I. VÁLEK: Tvorca povestí a spolutvorca rozprávok sa z teba stal iba pred pár rokmi. Príchod vnúčat na svet bol jedným z impulzov v tomto smere a či vôbec potreba ohýbať slovenských Jankov (aj Marienky, pravdaže!), pokiaľ sú ohýbateľní…

P. MIŠÁK: Najprv ma požiadali o zredigovanie rukopisu povestí. Nedalo sa. Navrhol som, že to prepíšem. Súhlasili a povýšili ma na spoluautora. Potom som tomu prišiel na chuť. A má to aj praktický význam. Zbierať materiál (napríklad na povesti) v teréne sa mi nedarilo. Môjmu spoluautorovi áno, lebo vyzerá dôveryhodnejšie. Tomu by dedinský kronikár aj dušu upísal, mňa na niektorých (dvoch) katolíckych farách ani len za prah nepustili, zato na vežu sa mi dovolili vyšplhať. (Hádam dúfali, že zletím a prejde mi chuť vypisovať sprostosti a bezbožníctva…) Deti treba literárne ohýbať. Na iné ohýbanie majú rodičov a mne sa vidí, že dnes sú deti menej ohybnejšie než kedysi (starecká optika, čo už). Literatúra sama to nezvládne. Treba na to médiá. Knihovníčky sú v tomto smere dokonca viac než médiá a obdivujem ich, veď detí býva okolo nich neúrekom. Deti rady čítajú (radšej počúvajú) príbehy. Lenže potom vyrastú…

I. VÁLEK: Heslovite, čas sa (nám aj čitateľom, vrátane papiera) kráti. Organizátor literárneho života, podpredseda SSS a člen jeho predsedníctva, tajomník žilinskej odbočky… P. MIŠÁK: Pred necelými dvadsiatimi rokmi vznikla regionálna odbočka Spolku slovenských spisovateľov. Stáli za ňou a nad jej kolískou Janko Papp, Janko Frátrik a Janko Lenčo. Bol som najmladším jej členom (46). Spisovateľom v Žiline i v kraji sa žilo a bolo sveta žiť. Aj sme sa rozrástli, ba sme aj (podaktorí) podrástli. Lenže chlapi odišli tam, kam všetci musíme, a s nimi aj ich autority. Dnes nás v Žiline (takmer) nikto nepozná, odbočka robí podujatia skôr v regióne (Turiec, Liptov, Kysuce), výnimkou je Žilinská knižnica, klobúk dolu! Dvakrát som zdedil tajomníctvo odbočky. Raz mi ho ešte za svojho života ,,udelil“ Jano Lenčo, druhý raz mi ho v závete poručil Tonko Straka. Robím, robíš, robíme, čo sa dá. Je nás okolo štyridsať, len ten sezam sa dajako neotvára… Vychádzajú aj knižky, mnohé veľmi dobré, ale sa mi vidí, že do centra ,,ta marnost nedolehne“ (Seifert).

I. VÁLEK: Porotcovanie v literárnych súťažiach… Ozaj, majú také súťaže zmysel a či čo?

P. MIŠÁK: Literárne súťaže, či už regionálne alebo nebodaj súbehy na prestížne ceny, prípadne tvorivé prehliadky, to sú všetko veľmi účinné a pôsobivé nástroje na to, aby slovenská (povedal by som) literatúra dačo sama so sebou robila. Bohovia pomreli, proroci sa pobrali za nimi, apoštoli, farizeji, koryfeji, sudcovia i kati ostávajú, ba aj kupci. Čo keby sme bez vyháňania, dobrovoľne na chvíľu všetci vypadli z chrámu? To by bolo ticho, to by sa dýchalo, čooo?

I. VÁLEK: Čo rečieš na občas prapodivné dianie medzi slovenskými spisovateľmi v rovine revnivosti (alebo čo to vlastne je?!) medzi jednotlivými organizáciami? Plus (a či skôr mínus) aktuálna kauza klubu na Laurinskej v Bratislave? Ako toto všetko vnímaš, ,,kudy z toho ven“ alebo ešte radšej zmysluplne dnu ?!

P. MIŠÁK: Smial som sa kedysi dávno Lacovi Paškovi, keď povedal, že ,,takto je tých štyritisíc slovenských spisovateľov podelených“. Dnes ich už je toľko, čo sa za spisovateľov pokladajú. A sú podelení. Najradšej by mal každý svoj vlastný spolok (spolček, čertov volček). Na tristnosti tej veci nič nemení ani fakt, že to tak bolo odjakživa, a nielen na Slovensku.

I. VÁLEK: Literárna budúcnosť osobná?

P. MIŠÁK: Priam sa tisne floskula americkej proveniencie, že keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch. Nechcem rozosmievať Boha. Budem rád, keď zavše rozosmejem svoje okolie (ešte mi to zavše ide) a aj ja sa budem mať na čom smiať (aj s tebou, ak budeš chcieť a nájdeš si čas). Ale nechystám sa na humoristickú cestu. Mám dačo v pamäti počítača, čo by som ešte rád. Je to aj poézia, len keby sa dakto našiel, veď raz mi jedna knihovníčka povedala: ,,Ja som si myslela, že o teba sa vydavateľstvá bijú.“ Počkám, kto tú bitku vyvolá a potom mu takú vypálim…

I. VÁLEK: Budúcnosť pôvodnej slovenskej literatúry?

P. MIŠÁK: Veľa je ambicióznych autorov. Povážlivo viac než talentov. Ale tak to bolo vždy. Zaujímavé je, že knihy dnes pre úplnú väčšinu ľudí neznamenajú nič viac než tovar, a predsa – veď sa pozri, koľkí chcú napísať a vydať vlastnú knihu. Veď sme si to vždy vravievali: svet je plný paradoxov…

I. VÁLEK:… aj spolkového spisovateľského života?

P. MIŠÁK: Spolok slovenských spisovateľov má jeden neodpustiteľný hriech, ten je dedičný, má historické, vyše deväťdesiatročné korene. A pácha druhý, lebo má v názve prídavné meno slovenských, čo ho v kozmopolitnej spoločnosti kamsi vysúva. A tá spoločnosť mu pripisuje presne to, čoho sa sama dopúšťa. Segreguje na základe príslušnosti (národnej). Lebo na Slovensku už dávno nie je ,,in“ byť Slovákom. Aj preto sa pri najbližšej ceste cez Maďarsko hotujem opakovať: ,,Szlovák vagyok.“*

Za rozhovor ďakuje IGOR VÁLEK

[Literárny týždenník; 31/2015,32/2015; 23/09/2015; s.: 1,6; IGOR VÁLEK ; Zaradenie: Rozhovor]

2015-10-06T09:21:30+00:006 októbra 2015 |Napísali a povedali o nás|
X