Dobrovoľnícka družina Bratislavy

Dejiny zabudnutej Dobrovoľníckej družiny Bratislavskej župy

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Slovenskí dobrovoľníci z Bratislavy a okolia

Začleňovanie Slovenska do Československej republiky predstavovalo pomerne zložitý, desaťmesačný proces, ktorý si vyžiadal mnoho materiálnych a ľudských obetí, technicko-organizačného úsilia československej vlády a zapojenie slovenských národovcov na čele verejnej správy na Slovensku.

Aj keď najväčšie zásluhy na oslobodení Slovenska mali nepochybne česko-slovenskí legionári, nemalo by sa zabúdať aj na vojenské a poriadkové zložky z radov domáceho slovenského obyvateľstva a bývalých rakúsko-uhorských vojakov slovenskej národnosti. Vďaka ich odvahe môžeme dnes vyhlásiť, že Slovensko sa za daných náročných okolností aktívne, a so zbraňou v ruke, podieľalo na oslobodení spod uhorskej a maďarskej moci.

Paralelne so Zborom turčianskych dobrovoľníkov pôsobila v čase maďarského boľševického útoku aj tzv. Dobrovoľnícka družina Bratislavskej župy. Vznikla v polovici júna 1919, keď vrcholili útoky južného suseda a keď akákoľvek vojenská posila bola vítaná. Spočiatku mala plniť bojové úlohy, no jej rýchle organizovanie a krátky výcvik ju skôr predurčil na vykonávanie poriadkových úloh na strategicky a hospodársky dôležitom Žitnom ostrove. Ich každodennou činnosťou tak bolo udržiavať pokoj, kontrolovať pohyb podozrivých osôb a zamedziť cezhraničnému nelegálnemu prenášaniu hnuteľných vecí a rozširovaniu dezinformačných letákov a plagátov.

Dobrovoľníci však neboli len vycvičovaní za dobrých strelcov, ale aj erudovaných občanov, keďže velenie im zaobstaralo aj uskutočňovanie vzdelávacích kurzov o slovenskej histórii, literatúre a o význame nastávajúcich spoločenských premenách v republike. Uvedomovali si taktiež kultúrno-spoločenský význam Matice slovenskej, keďže aj oni finančne prispeli k jej obnoveniu v roku 1919.

Nie všetci v Bratislave patrili k rebelsky zmýšľajúcej maďarskej a nemeckej komunite. Zapojenie slovenských dobrovoľníkov z Bratislavy a priľahlého okolia tak vyvrátilo zaužívanú stereotypnú predstavu o pasívnej rezistencii obyvateľov budúceho hlavného mesta. Veľký podiel na tvorbe tejto dobrovoľníckej družiny mal všestranne činorodý evanjelický a. v. farár a bratislavský župan Samuel Zoch, ktorému plnohodnotne asistoval niekdajší legionár a hudobný skladateľ Miloš Ruppeldt. Obaja vykonali pri záchrane Bratislavy a vôbec celého juhozápadného Slovenska veľký kus obetavej práce.

 

Dobové svedectvá Miloša Ruppeldta

Už v rokoch 1899 – 1900 absolvoval dobrovoľnú vojenskú službu vo Viedni. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na východnom fronte vo farbách rakúsko-uhorskej armády, no onedlho padol do zajatia. Ako mnohí iní Slováci, i on neskôr vstúpil do česko-slovenského zahraničného vojska v Rusku.

Napriek jeho pohybu v intelektuálnom a umeleckom prostredí sa chopil opäť zbrane a pomohol organizovať „bratislavských dobrovoľníkov.“ Veľmi dobre si uvedomoval, že o slobode a demokracii nemožno len rečniť, ale v prípade potreby treba za ne bojovať aj na krvavých frontoch. Miloš Ruppeldt zanechal v knihe „Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919“ pre nadchádzajúce generácie cenné svedectvo o týchto odvážnych ľuďoch:

„Popri veľkých a znamenitých vodcoch koľko jednoduchých a prostých našich slovenských roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, učiteľov, úradníkov išlo s radosťou do našich légií a do dobrovoľníckych družín a s plným národným povedomím. Neostala v pozadí ani Bratislavská župa a postavila sa tiež na ochranu svojho slovenského hlavného mesta Bratislavy a jej okolia. Povstala z iniciatívy vtedajšieho župana, evanjelického biskupa Samuela Zocha Keď on videl, že mladé naše vojsko takmer celé vytiahlo z Bratislavy, vyslovil želanie, aby si sami slovenskí občania šli brániť svoju vlasť.

A tu sa vyznamenalo jeho mesto pôsobenia Modra, ktorá dala mnohých verných synov národu. Toto verné, povedomé, bohatierske mestečko dodalo, za krátke „vybubnovanie“ asi 150 mužov do družiny. No nezahanbili sa ani ostatné obce okresu a iné regióny na západe: Budmerice, Sereď, Malacky, Drahovce, Lyšin, Kostolné, Uhorská Ves, Častá, Gajary, Bor. Sv. Mikuláš, Smolenice, Krajné, Holíč, Sverčinovo, Lamač, Mar. Údolie, Rypňany, Bor. Sv. Peter, Županovice, Cífer, Kráľová, Dúbravka, V. Rybniak, V. Brestovany, Pezinok, M. a V. Šenkvice, Báhoň, Vaďovce, Vajnory, Dev. N. Ves, Stará Turá, Vyštuk, Cajla, Šurovce, Karlova Ves, Körmöšd a nakoniec aj Bratislava.

Dňa 20. júna prišlo 400 mužov do Bratislavy, ktorí prešli celé mesto od stanice pešo, so spevom a ovenčení, popod župný dom, kde ich pozdravil župan Zoch, ubytovali sa v bývalých námorníckych kasárňach pri dunajskom moste. O deň-dva dostali všetci potrebné uniformy a zbraň. Rozdelili nás do dvoch rôt. K týmto dvom rotám o pár dní neskôr pribudli ešte dve roty. (…) Tvorili sme teda asi 600 mužov, silný prápor, ktorého veliteľom sa stal od vojenského veliteľstva komandovaný aktívny kapitán Albín Kusák. Slovenskými dôstojníkmi boli Alexander Lichner, záložný nadporučík a Miloš Ruppeldt, záložný poručík, ktorý sa stal potom veliteľom posádky v Dunajskej Strede.

Na Bratislavskom hrade sme sa pilne niekoľko dní cvičili pri slovenskom velení a začiatkom júla nás zaviezli na Žitný ostrov, na našu hranicu k Dunaju. Naša rota dostala svoje sídlo v Dunajskej Strede, kde sme vystriedali Sokolov a pluk Slovenskej slobody. Obsadili sme stráž na Dunaji a čisto maďarské obce. Ešte pred odchodom na Žitný ostrov zložil prísahu vernosti Republike celý náš prápor a rôzne české sokolské a iné dobrovoľnícke formácie v počte 2 000 mužov.

Radosť bola pozorovať veľké oduševnenie našich dobrovoľníkov. Žiadali sa čím skôr ísť na front. Len, vraj, nie dlho cvičiť a sedieť v Bratislave v kasárňach. Títo naši slovenskí mužovia, z ktorých väčšina mala celú vojnu svetovú za sebou, boli odhodlaní ísť národ a vlasť brániť, pevne a smelo, i verne vytrvať do konca.

A medzi dôstojníkmi a vojakmi sa vyvinul ten najlepší pomer medzi. Zavládla úplná dôvera, úcta a disciplína. Pri cvičení ulicami Bratislavy alebo Dunajskej Stredy sme šli vždy so spevom slovenských národných, ľudových a pochodových piesní, ovenčení, operení. Ešte i v hlavni pušky sme mali ružu.

Keď sme sa dostali na Žitný ostrov, vtedy už maďarskí boľševici ustúpili za svoje hranice. Museli cúvnuť, a tak sme sa my už nedostali s nimi do boja. Ale strážili sme Dunaj, aby sa im nejako nezachcelo „siahnuť na našu slobodu!“

Služba na Žitnom ostrove bola jednoduchá, keďže „vojny“ už nebolo. Denne sme pilne cvičili, aj strieľať učili a v nedeľu sme si zorganizovali „vojenské veselé kabarety“ v parku tamojšieho kaštieľa, na ktoré sa prišli s veľkou radosťou pozrieť aj tamojší maďarskí občania, s ktorými sme v celkom dobrom pomere žili.

Naši strážcovia Dunaja dakedy aj strieľali na nejaké podozrivé lode, ba aj na podozrivých člnkujúcich sa Maďarov z druhého brehu. Nejakého boľševika sme aj chytili. V noci sme chytili jedného tunajšieho maďarského zemana, ktorý chcel akúsi väčšiu sumu prepašovať z Maďarska.

Konala sa u nás aj kultúrna práca. Dôstojníci držali mužstvu prednášky o slovenskom národe, o jeho histórii a literatúre, o spojení sa do jedného štátu s bratským českým národom. A toto semienko sa ujalo. Čoskoro sme z našich skromných žoldov zhromaždili vyše 1 000 korún a nimi sme dali našu Dobrovoľnícku družinu Bratislavskej župy zapísať za zakladajúceho člena Matice slovenskej v Turč. Sv. Martine! A spomínali sme si často na nášho najväčšieho Slováka, už legendárneho hrdinu, Milana R. Štefánika.

V októbri 1919 sa naša družina rozišla domov. Všetci naši chlapci sa s vrelým stisnutím ruky rozchádzali s nami, sľubujúc nám sväto-sväte, že ak by vlasť volala, znova sa zídeme dobrovoľne na jej obranu.“

X