Ferdinand Juriga

 Autor: Mgr. Martin Garek PhD., Historický odbor Matice slovenskej

 

Ferdinand Juriga ako politik a publicista

V súpise Ministerstva vnútra Uhorského kráľovstva z rokov 1913 a  1917 nájdeme viacerých Slovákov, ktorí boli označení za ľudí potenciálne alebo jasne nepriateľských dualistickej monarchii. Medzi nimi sa nachádza pod číslom päť Ferdinand Juriga.

Ferdinand Juriga alebo Ferdiš Juriga sa narodil v Gbeloch, okres Skalica, dňa 12. októbra 1874. Rodičia mu vybrali zriedkavé meno Ferdinand, ktorému sa po gbelsky hovorilo Ferdiš. Študoval v rodných Gbeloch (jeden rok), následne v Ostrihome (šesť rokov) u svojho strýka Jána Jurigu. Do tretej gymnaziálnej triedy Juriga nastúpil v Skalici (dva roky), ktorá v jeho národnom povedomí zohrala významnú úlohu. Gymnaziálne štúdia nakoniec dokončil v Ostrihome s výborným prospechom. Následne bol poslaný do Viedne na Pazmáneum. Počas pobytu vo Viedni sa stal členom akademických spolkov Tatran a Národ a zoznámil sa s viacerými slovenskými národovcami, predovšetkým s Pavlom Blahom.

Už počas svojho štúdia sa Juriga zúčastňoval na rôznych politických podujatiach. Ferdinand Juriga pôsobil od roku 1898 aj v Českoslovanskej jednote. S Českoslovanskou jednotou sa spájajú  aj Jurigove spomienky na púť do Velehradu na Moravu, kam bol pozvaný svojimi tamojšími známymi. Tu Juriga prvý krát verejne vystúpil pred obecenstvom. Púť mu priniesla ešte jeden osoh – uvedomenie si dôležitosti cyrilometodskej tradície, ktorá ho potom sprevádzala počas celého života.

V auguste 1897 bol Juriga vysvätený za kňaza. Po vysviacke bol poslaný do Veľkej Mane za pomocníka farárovi. Keďže bol považovaný za pansláva, ostával na svojich farnostiach len veľmi krátko, väčšinou to bol len rok. Takto to bolo aj v Budaörsi pri Budapešti, kde bola čisto nemecká farnosť. Následne pôsobil v Leviciach, v Palárikove (tu založil Spolok striezlivosti, Úverový spolok a Mládenecký spolok, pričom každý z týchto spolkov mal zamedziť alkoholizmu), až v roku 1902 bol preložený do Blumentálskeho kostola v Bratislave, kde zotrval dlhší čas. Vo všetkých svojich pôsobiskách sa snažil v ľuďoch vzbudiť slovenské národné povedomie a lásku k slovenčine. Vo februári roku 1905 bol preložený do Vajnor, kde sa 11. apríla stáva farárom. K tejto farnosti si Juriga vybudoval blízky vzťah.

V roku 1905 prevzal Juriga spolu s Františkom Jehličkom od Martina Kollára redakciu Katolíckych novín, ktoré boli neskôr premenované na Ľudové noviny. Zároveň sa angažoval aj v mnohých spolkoch, napr. v Spolku svätého Vojtecha. V snahe rozšíriť ľudovú základňu pre svoju politickú činnosť, začal podľa vzoru Pavla Blahu organizovať potravné a úverové družstvá, z ktorých najvýznamnejšie bolo Ústredné odpredávačstvo zeleniny v Zohore. Svoju pozornosť venoval aj rozvoju slovenského bankovníctva. Už roku 1909 bol zvolený za správcu Ľudovej banky v Bratislave, ktorá súhlasila v roku 1910 s návrhom Úverovej banky v Ružomberku na fúziu a stala sa filiálkou tejto banky. Juriga zastával funkciu jej správcu do roku 1912. Spolu s katolíckym kňazom Floriánom Tománkom sa zaslúžil o založenie Seredskej ľudovej banky, kde zastával funkciu podpredsedu jej správnej rady až do roku 1930.

Od roku 1905 sa začínajú aj Jurigove aktívne vystúpenia na rôznych politických zhromaždeniach a s tým sú späté aj jeho začiatky angažovania sa v politike. V tomto roku podporoval kandidáta na poslanca Uhorského snemu Jozefa Kubinu, avšak neúspešne. Aktívne sa zúčastňoval na rozličných predvolebných zhromaždeniach aj iných politických strán, pričom kritizoval dvojtvárnosť maďarskej Ľudovej strany v národnostnej otázke. Vďaka svojej aktivite sa dostal do jej pozornosti a táto nakoniec žiadala svojho člena Františka Skyčáka, aby sa dištancoval od aktivít Jurigu, ktorý ho podporoval, a aby podpísal vyhlásenie, kde mal sľúbiť, že ukončí spoluprácu s národovcami, odsúdi slovenské časopisy, hlavne Katolícke noviny a Slovenský týždenník. Skyčák kvôli svojmu vnútornému presvedčeniu nemohol takéto vyhlásenie podpísať, preto bol nútený z Ľudovej strany vystúpiť. K tomuto kroku prispeli aj Jurigove články  Ohrňme rukávy a Faraoniti a Herodiani, za ktoré bol neskôr odsúdený na dva roky väzenia. V oboch článkoch Juriga kritizoval u Maďarov ich šovinizmus, ktorý podľa jeho slov môžeme definovať ako snahu o podmanenie si Slovákov, či dokonca o ich úplné zahubenie kvôli vzrastu maďarského národa. V článku Faraoniti a Herodiani to prirovnával k chovaniu sa Turkov, ktorí v minulosti kradli deti a vychovali si z nich svojich.

Podobne ako viacerí politickí predstavitelia politického katolicizmu, aj on sa pokúšal spolupracovať s hlasistami, hlavne kvôli priateľstvu s Pavlom Blahom, no pútal ho aj program drobnej práce propagovaný v časopise Hlase. Po opustení maďarskej Ľudovej strane nezostávalo nič iné ako utvoriť vlastnú slovenskú ľudovú stranu. K tomuto kroku sa pristúpilo 5. decembra 1905, keď sa na nej dohodli Juriga, Jehlička, Skyčák, Pavol Blaho starší a Pavol Blaho mladší.  Spočiatku Slovenská ľudová strana fungovala len ako krídlo Slovenskej národnej strany.

Koncom apríla 1906 boli vyhlásené voľby. Juriga zo začiatku nechcel kandidovať a jeho plánom bola podpora iných slovenských nominantov. Nakoniec ale prijal miesto kandidáta v Stupavskom okrese. Propagoval národnostný a sociálny program – všeobecné volebné právo, slobodu tlače, prejavu, prijatie zákona proti úžere, národnú rovnoprávnosť. Počas predvolebných zhromaždení často vystupoval v kroji a používal ľudový slovník, aby sa priblížil svojim voličom. Jurigovým hlavným cieľom bolo presadiť sebaurčovacie právo pre slovenský národ. Jeho úsilie prinieslo ovocie a v roku 1906 bol zvolený za poslanca Uhorského snemu, spolu s ďalšími šiestimi Slovákmi.

Juriga v Uhorskom sneme pôsobil v dvoch volebných obdobiach, keď prvý krát zotrval v kresle poslanca štyri roky miesto štandardných piatych. Druhé jeho volebné obdobie trvalo nakoniec až osem rokov, vzhľadom na prvú svetovú vojnu. Juriga v sneme patril medzi aktívnych členov. Sú zaznamenané desiatky jeho vystúpení, prejavov, kritických poznámok. Ostro kritizoval predovšetkým národnostnú politiku uhorskej vlády, ktorá nechcela zmierniť, resp. ukončiť prebiehajúcu maďarizáciu a stavala sa proti požiadavkám nemaďarských národností. Maďarskí predstavitelia odstavili Jurigu na určité obdobie prostredníctvom súdneho procesu kvôli článkom Faraoniti a HerodiániOhrňme rukávy. Bol pozbavený poslaneckej imunity a 16. novembra 1906 začal proces. Napriek podpore slovenských predstaviteľov bol Juriga odsúdený na dva roky väzenia vo Vacove, tisícdvesto korún pokuty a zaplatenie všetkých súdnych výdavkov. Ešte pred nástupom do výkonu trestu sa Juriga stihol zapojiť do činnosti v Spolku svätého Vojtecha, kde dosiahol, aby sa po niekoľkých rokoch sporov podarilo vydať Sväté písmo. Do väzenie nakoniec nastúpil 2. mája 1907. Keďže panovník nevyhovel jeho žiadosti o amnestiu, Juriga si odpykal takmer celý trest.

Vo voľbách v roku 1910 bol Juriga znova zvolený za poslanca v Stupavskom okrese. Do snemu sa dostali len  traja slovenskí poslanci: Ferdinand Juriga, Pavol Blaho a František Skyčák. Nový parlament obnovil svoju činnosť 21. júna 1910. V rokoch 1911 – 1912 sa naplno vyostrili rozpory medzi slovenskými katolíckymi a evanjelickými politikmi. Juriga spolu s Andrejom Hlinkom stáli na čele katolíckej reprezentácie. K ešte väčšiemu napätiu pomohol Jurigov článok v Slovenských ľudových novinách z 22. novembra 1912 a list Pavlovi Mudroňovi z 18. novembra 1912 kde písal: „Bývalá národná strana sa utvorením klubu pochovala. Je mŕtva. A preto nemôžem sa považovať za jej člena, lebo k mŕtvole sa viazať nemôžem.“ Celý rozpor vyvrcholil 29. júla 1913 na porade vedúcich predstaviteľov katolíckeho krídla, kde padlo rozhodnutie založiť samostatnú Slovenskú ľudovú stranu. Jej predsedom sa stal Andrej Hlinka. Ferdiš Juriga sa stal tajomníkom strany. Strana svoju činnosť nestihla naplno rozbehnúť kvôli vypuknutiu vojny.

Tesne pred vojnou zostal Juriga v Uhorskom sneme jediným zástupcom Slovákov. Po vypuknutí vojny sa slovenskí politickí predstavitelia jednoznačne vyslovili za zachovanie monarchie. V mene Slovenskej ľudovej strany tlmočil vernosť Juriga prostredníctvom úvodníka v Slovenských ľudových novinách.

V Uhorskom sneme Juriga požadoval po vypuknutí vojny, aby za padlé životy slovenských vojakov sa dostalo Slovákom národnostných alebo aspoň sociálnych ústupkov. V roku 1918 sa Juriga aktivizoval v otázkach zriadenia nadstraníckeho reprezentatívneho orgánu Slovákov – Slovenskej národnej rady a budúceho vývoja Slovákov. V septembri sa konštituovala Slovenská národná rada, kde svoje miesto mal aj Juriga. Dňa 4. októbra 1918 ale vyšiel jeho promaďarský článok Von do poľa, ktorý vyvolal pobúrenie medzi slovenskými predstaviteľmi. Dňa 19. októbra 1918 ale odznel najvýznamnejší prejav Jurigu v Uhorskom sneme. Juriga vo svojej reči prehovoril po slovensky, maďarsky i latinsky. Bolo to prvý krát v histórii, keď v Uhorskom sneme zaznela slovenčina. Juriga v svojej reči oznámil vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá jediná mala reprezentovať slovenský národ. Jeho reč môžeme tak považovať za  rozlúčenie Slovákov s Uhorskom.

Rovno z Budapešti sa Juriga ponáhľal do Bratislavy a následne do Martina, kde sa konala schôdza zvolaná Slovenskou národnou stranou. Dňa 30. októbra o druhej hodine poobede sa začala oficiálna porada slovenských predstaviteľov, ktorá do dejín vošla ako martinské deklaračné zhromaždenie. Na tomto zhromaždení bola 30. októbra 1918 zvolená nakoniec Slovenská národná rada, v ktorej figuroval aj Ferdiš Juriga. Juriga bol zvolený aj do užšieho výkonného výboru SNR. Už v predchádzajúcom rokovaní bola prijatá Martinská deklarácia vypracovaná Samuelom Zochom, za ktorej presadenie horlivo agitoval, a ktorou sa Slováci hlásili k Česko-slovenskému štátu, o ktorého existencii ešte nevedeli.

Po skončení rokovaní v Martine sa Juriga vrátil do Bratislavy, kde sa stal predsedom bratislavskej pobočky Slovenskej národnej rady. Jej podpredsedom sa stal Emanuel Lehotský a správcom Zoch. Činnosť bratislavskej Slovenskej národnej rady sa naplno rozvinula začiatkom novembra. Dňa 10. novembra 1918 zorganizovali v Bratislave zhromaždenie, na ktorom Juriga vyhlásil vznik Česko-slovenskej republiky a už 12. novembra vítal v Zohori slovenských dobrovoľníkov spolu s českými vojakmi, ktorí sem dorazili zo Skalice.

 

V tomto čase Juriga ako poslanec Revolučného Národného zhromaždenia musel odísť do Prahy, kde sa 14. novembra 1918 konalo jeho prvé zasadnutie. Na svojej ceste do Prahy skoncipoval návrh na štátoprávne usporiadanie Slovenska. Pre Slovensko žiadal samosprávu so sídlom v Bratislave, slovenčinu ako úradnú reč, slovenské školstvo či samosprávu v cirkvi. Týmto návrhom sa však Slovenský klub vôbec nezaoberal.

 

Juriga sa popri aktivitách v Bratislave stihol zúčastniť 19. decembra 1918 v Žiline zjazdu, kde bola obnovená činnosť Slovenskej ľudovej strany. Juriga bol ale menovaný len za radového člena strany a nezískal žiadnu funkciu. Už tu sa preukázali prvé rozpory medzi nim a Andrejom Hlinkom v cirkevnej otázke. Juriga chcel, aby nebola uznaná cirkevná ani svetská právomoc z územia Maďarskej republiky vo veciach náboženských. Snažil sa tiež o odstránenie maďarských kňazov a biskupov z nášho územia. Podobne v článku Oslobodenie duší navrhoval zriadiť volené Slovenské katolícke rady, volenie biskupov a kňazov veriacimi, zavedenie národného jazyka do liturgie, odluku cirkvi od štátu a zrušenie celibátu. Tieto požiadavky boli príliš radikálne a liberálne pre Andreja Hlinku.

 

Vo voľbách v apríli 1920 bol Juriga zvolený na základe druhého kola volieb do Národného zhromaždenia. V parlamente Juriga patril medzi aktívnych poslancov a často sa vyjadroval k rozličným prerokovávaným otázkam – založenie univerzity v Bratislave a parcelovanie všetkých veľkostatkov bez rozdielu. V tejto dobe sa angažoval hlavne v  Slovenských ľudových novinách. Patril tiež medzi členov už spomínaného Spolku sv. Vojtecha, Matice Slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, zakladajúcich členov študentského spolku Svoradov, Spoločnosti vlastivedného múzea v Bratislave a mnohých ďalších.

V máji 1921 vypracoval Juriga jeden z prvých návrhov na autonómiu Slovenska. Zdôraznil v ňom, že Slováci sú samostatným národom, Slovensko má právo na svoju vládu, krajinský snem, najvyšší správny súd, na Slovensku má byť úradnou rečou a vyučovacím jazykom v školách iba slovenčina. Ďalej slovenskí krajinskí poslanci mali byť poslancami celoštátneho zhromaždenia. Za spoločné považoval zahraničné otázky, obranu, financie a osobu prezidenta. Jeho návrh nebol prijatý, podobne ako ani ďalšie návrhy na autonómiu Slovenska.

V roku 1923 sa Ferdiš Juriga stal jedným z podpredsedov Slovenskej ľudovej strany. V tomto období sa podieľal aj na založení Rodobrany, spolu s Vojtechom Tukom a Floriánom Tománkom. V roku 1925 sa opäť konali voľby, v ktorých väčšinu na Slovensku získala SĽS, teraz už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. Prvý raz sa tu objavila možnosť vytvoriť vládnu koalíciu za jej účasti. Priamoúmerne s úspechmi HSĽS v roku 1925 však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Juriga s nevôľou prijímal čoraz väčší vplyv „maďarónskeho“ krídla strany za Hlinkovho súhlasu. V roku 1926 bol Andrej Hlinka pozvaný na Eucharistický kongres do USA. V jeho neprítomnosti stranu zastupovalo päťčlenné direktórium: Jozef Tiso, Vojtech Tuka, Ferdinand Juriga, Karol Krčméry a Viktor Ravasz. Toto direktórium rokovalo o vstupe HSĽS do vlády. Juriga spočiatku patril medzi prívržencov vstupu do vlády, ale keď už rokovania o vstupe pokročili, boli Juriga a Florián Tománek jediní, ktorí hlasovali proti vstupu, pravdepodobne aj preto, že s nimi nerátali pri obsadzovaní ministerských kresiel. Juriga sa vyjadril, že „Naše ťažkosti s Čechmi sa vstupom do vlády neskončia, iba nadobúdajú inú podobu. Pozor, aby sme neťahali za kratší koniec“.

Postupne sa Jurigova opozičná skupina v rámci HSĽS dostávala do čoraz väčších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga výhrady od počiatku. Neskrýval hlavne svoj odpor voči Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráce považoval za maďaróna a maďarského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po obvinení zo špionáže a kvôli článku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a vyhlásil to aj verejne rezolúciou a článkami v Slovenských ľudových novinách. Napokon bol z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Hlinku 14. februára 1929 vylúčený spolu s Tománkom z HSĽS. Ostal mu ale poslanecký mandát. Ešte v tomto roku sa pokúsil vo voľbách kandidovať s vlastnou stranou s názvom Jurigova slovenská strana ľudová, no tá nezískala žiaden mandát a Juriga sa do politiky už nevrátil.

Po strate politického vplyvu ho suspendovali aj z cirkevného hľadiska, vynechali z výboru Spolku sv. Vojtecha a bolo zastavené vydávanie Slovenských ľudových novín. Presťahoval sa do Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky farár. Juriga mal vo svojom dôchodku čas venovať sa ostatným svojim aktivitám. V týchto rokoch sa ešte angažoval v Slovenskej lige na Slovensku, ktorá vznikla v roku 1920 ako sesterský spolok Slovenskej ligy v Amerike. Bol jej zakladajúcim členom a v roku 1922 sa stal jej podpredsedom. V roku 1935 sa Juriga odhodlal a napísal Hlinkovi list, aby sa uzmierili sub specie eternitatis (pod rúškom večnosti). Oslovil ho v liste ako „Milý priateľu“ a o dva dni dostal kladnú odpoveď. Dohodli sa na verejnom akte uzmierenia a v novembri 1935 v Ružomberku sa objali a spolu naobedovali. Juriga sa stal opäť členom HSĽS, avšak bez funkcií a do strany sa už nezapájal. Zúčastnil sa aj pohrebu svojho veľkého politického spolupracovníka a zároveň protivníka Andreja Hlinku v auguste 1938.

Bohatá bola aj publicistická činnosť Ferdiša Jurigu. Prirodzene publikoval v mnohých slovenských novinách, ale mimo iného vydal aj vlastné knihy: Blahozvestovanie (1905),  Lúčenie (1907), Písma, ktoré počas krvavej potopy sveta napísal Ferdiš Juriga (1919), Kriminálne písma (1922), Slovenská bojovná (1927), Sedmibolestná (1928) a Blahozvesť kriesenia slovenského národa a Slovenskej krajiny (1934).

Ferdinand Juriga zomrel 23. 11. 1950 v Karlovej Vsi v Bratislave. Jeho telesné pozostatky aj s pomníkom premiestnila Matica slovenská v roku 1996 na Národný cintorín v Martine.

X