František Víťazoslav Sasinek

František Víťazoslav Sasinek

Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Pri osobnosti Franka Víťazoslava Sasinka, musíme zvlášť vyzdvihnúť jeho angažovanosť v Matici slovenskej. Chcem sa pokúsiť aspoň čiastočne zvýrazniť niektoré aspekty jeho práce matičného funkcionára, najmä však jeho pôsobenie vo funkcii tajomníka MS a kustóda múzea MS, kde sa jeho usilovnosť, vytrvalosť a erudícia preniesli do konkrétnych činností, stanovísk a dali pečať celej matičnej agende. Bezpochyby táto jeho zvýšená aktivita súvisí s jeho spoluprácou s predsedom MS biskupom Š. Moysesom ale aj s Viliamom Paulinym Tóthom.

Pretože v Matici slovenskej videl ideálne miesto, kde sa dali naplniť jeho vedecké ambície s jeho vyhraneným národným presvedčením, celkom cieľavedome kráčal týmto smerom. Už 9. augusta 1865 bol Sasinek vymenovaný za opatrovníka kníh a zbierok Matice slovenskej, ktoré boli dočasne uložené v biskupskej rezidencii v Banskej Bystrici. Úsilie o zbieranie múzejných a archívnych pamiatok sprevádzalo MS od jej vzniku. Už v jej stanovách (§ 29) sa uvádza: „Slovenská matica na tom bude pracovať, aby pre svoje všelijaké zbierky, knižnicu a iné potreby, založila a nadobudla dom pod menom Dom Slovenskej Matice.

Hoci Matica slovenská nedosiahla schválenie pôvodného návrhu svojich stanov a musela koncipovať svoju činnosť v zúženom rámci, ktorým ju viedenský dvor limitoval, jej činnosť bola všestranne prospešná a blahodarná. Začalo sa to vydávaním Letopisov Matice Slovenskej, ktorých ťažiskom boli historické štúdie a články. Už na zakladajúcom valnom zhromaždení MS sa zaoberali otázkou ako získavať zbierky a ako nájsť vhodný spôsob ich uchovania. V Turčianskom Svätom Martine vtedy nebol vhodný priestor a predseda MS navrhol zbierky dočasne umiestniť v biskupskej rezidencii alebo v dome kanonika Montana Divalda v Banskej Bystrici. Miestom uloženia sa stala biskupská rezidencia.

Prvým opatrovníkom zbierok sa stal biskupský archivár, profesor Jozef Markus. O zbieranie dokumentov sa zaslúžili takmer všetci činovníci Matice počnúc Moysesom. Veľa práce urobili matiční jednatelia, ktorí vo svojich obvodoch vyhľadávali literárne a historické pamiatky i umelecké starožitnosti, spisovali a získavali ich pre Maticu.

Biskup Moyses vymenoval 25. júla 1867 Sasinka za riadneho profesora bohoslovia a 20. septembra 1867 za katechétu na učiteľskom ústave. Štátne úrady nestratili o Sasinka záujem a sledovali jeho aktivity a neželali si posilnenie slovenského ducha v Banskej Bystrici.. Biskup musel zmeniť svoje rozhodnutie a listom z 19. septembra 1867 Sasinkovi oznámil, že minister ho pozbavuje gymnaziálnej exhortatúry. Podobne listom z 26. septembra 1867 dal minister veto proti spomenutému vymenovaniu za katechétu. Tieto nepríjemné strety so štátnou mocou Sasinka ešte viac pripútavali k spolkovej práci v MS, zvlášť k jeho srdcovej záležitosti – histórii. Práve v tom čase sa veľmi intenzívne preberali záležitosti matičných múzejných a archívnych zbierok. J. M. Hurban navrhol, aby MS začala seriózne pripravovať založenie a zriadenie matičného múzea. Matičný výbor vymenoval výbor (zložený z Hurbana, Slotu a Palárika), ktorý mal vypracovať „Návod na zriadenie múzea“. Na výbore sa začala hneď peňažná zbierka pre matičné múzeum. Uvažovalo sa o umiestnení múzea v Banskej Bystrici, kde sa ukladali matične zbierky a kde sídlil aj Sasinek ako ich opatrovník.

Medzitým sa v Banskej Bystrici zmenila Sasinkova situácia. Po odchode Michala Chrásteka na faru v Tekovskom Sv. Kríži ho 1. septembra 1868 vymenovali za staršieho profesora a diecézneho archivára a obsadil miesto profesora cirkevného dejepisu a práva. Priamym dôsledkom tejto zmeny, bola výzva biskupa Moysesa Sasinkovi, aby do troch rokov zložil rigorózum z týchto nových predmetov. (Podobnú výzvu dostali všetci profesori, ktorí doposiaľ rigorózum zo svojho predmetu nemali). Pre Sasinka ako historika má tento rok 1868 význam aj preto, že vtedy vydal „Dejiny drievnych národov v terajšom Uhorsku.“ S tejto práce aktuálne čerpal iste námet na prednášku pod názvom: Slovania medzi Moravou a dolným Dunajom, medzi Karpatami a striednym Dunajom sú praobyvateľmi, ktorú predniesol na valnom zhromaždení MS v roku 1868.  Sasinek od vzniku MS vedel, že osvetová a vedecká práca sa má opierať o seriózne základy historickej interpretácie vlastných dejín. Akoby bol intuitívne pochopil, že práve ten čas, ktorý žil, bola vhodná doba na vytváranie a osvojovanie si koncepcií, na ktorých sa neskôr sformovalo historické vedomie moderných národov. Slovákom však chýbali možnosti, ako tento základ historického vedomia dostať do más. Hoci mali matičiari podchytenú veľkú časť slovenskej inteligencie, prepojenie na ľud bolo slabé a pomerne neúčinné.

Roduverných Slovákov, ktorí vkladali veľké nádeje do osoby predsedu MS, zastihla smrť biskupa Moysesa ako ťažká rana. Do večnej vlasti si ho Pán Boh povolal 5. júla 1869 vo sviatok sv. Cyrila a Metoda, v deň ozaj symbolického významu. Od roku 1863 slávil vo svojej diecéze v prvom slovenskom kostole zasvätenom svätým slovenským apoštolom v Selciach vždy slávnostne tento deň. Úctu k solúnskym bratom mimoriadne podporoval a šíril. Umrel v roku tisícročného jubilea smrti sv. Konštantína-Cyrila. Sasinek patril do okruhu najbližších spolupracovníkov biskupa Moysesa, bol jeho priamym podriadeným v cirkevných záležitostiach a úzko s ním spolupracoval v spolkovej činnosti. Nemáme dostatok správ o osobných rozhovoroch Sasinka s Moysesom, ale vieme ich rekonštruovať najmä z aspektu záujmu oboch o kľúčovú oblasť našich dejín – cyrilo-metodsku problematiku. Ako od blízkeho spolupracovníka biskupa a brilantného kazateľa sa od Sasinka očakávalo, že pri poslednej rozlúčke s Moysesom prednesie po slovensky pohrebnú kázeň. Atmosféru bezprostredne po Moysesovej smrti vystihuje aj to, že organizátori pohrebu (kapitula najmä kanonik Ferenc Berlica) z obavy, aby „nezašiel na pole národné“ Sasinkovi nedovili predniesť túto kázeň a teda nad hrobom predsedu MS paradoxne nebolo počuť slovenského slova. Sasinek sa podrobil a 8. júla 1869 niesol aspoň kríž pred pohrebným sprievodom. Bol to významný symbol jeho osobnej krížovej cesty, ktorá ho čakala a predzvesť osudu slovenského národa v poslednej štvrtine 19. storočia.

Sasinek napísal nekrológ do Pešťbudínskych vedomostí a na valnom zhromaždení MS v roku 1869 predniesol trúchloreč za Moysesom. Podľa Sasinka tento „Verný ctiteľ, stojí tam, svätých apoštolov našich Cyrila a Metoda, ich nástupník v biskupskej hodnosti, ich nasledovateľ v učiteľstve, spisovateľstve a milovaní národa, umiera v tisícročí smrti sv. Cyrila, umiera vo výročný slávnostný sviatok sv. Cyrila a Metoda, jeho úsilím na deň 5. júla stanovený! Slovenský biskup umiera v svätý sviatok svätých slavianskych apoštolov! Večná mu pamäť a sláva v národe“

Po valnom zhromaždení Matice slovenskej 4. .augusta 1869, na ktorom sa Sasinkovi pripadla čestná ale smutná úloha povedať trúchloreč za predsedom MS biskupom Moysesom, bol zvolený za tajomníka Matice slovenskej. Túto funkciu si vysoko vážil, ale vedome sa o ňu neusiloval. Vyžadovali si to okolnosti, ktorým sa napokon podvolil. Jeho predchodcom bol Michal Chrástek, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1863 – 1869, ale po preložení na nové kaplánske miesto sa mu zhoršili komunikačné možnosti a už dlhšiu dobu nezvládal matičnú agendu.

Úmrtie biskupa Š. Moysesa vyvolalo celý rad dôsledkov, z ktorých viaceré mali súvis s MS. Jedným z opatrení bolo aj to, že sa knihy a starožitnosti z biskupskej rezidencie museli odviesť do domu Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, ktorý sa práve od mesta zakúpil. Pri tejto príležitosti sa presťahoval aj nový tajomník MS Franko Sasinek do centra slovenského národného života v turčianskej záhradke.

Myšlienka na zriadenie slovenského múzea nebola nová. Už Samo Tomášik vyzýval na hľadanie a zbieranie slovenských starožitností, záchranu hmotných pamiatok, archeologických nálezov a vybudovanie múzea v niektorom väčšom meste v strede Slovenska. Výbor Matice slovenskej na vy riešenie otázky zriadenia matičného múzea vymenoval 1. júna 1870 „odbor“, v ktorom okrem Kalinčiaka, Ferienčíka a Šípku, bol aj Sasinek. Na návrh Gustava Zechentera výbor MS prikázal Sasinkovi, ako opatrovníkovi zbierok, „aby pre museum doposielané dary uverejňovaly sa hneď i so svojim historickým spisom.

Matične múzeum vzniklo, bolo potrebné ho rozvíjať – získavať ďalšie zbierky, ošetrovať ich, zariadiť špeciálnym múzejným nábytkom. Chýbali financie. Záujem verejnosti o matičné múzeum bol aj tak veľký. Privítalo aj významných hostí, dvoch odborníkov v múzejníctve a archeológii – Floriána Rómera a banskobystrického biskupa Arnold Ipolyiho-Stummera.

Na valnom zhromaždení v auguste 1869 navrhli, aby funkcia tajomníka, ktorý mal opatrovať zbierky, bola platená. F. V. Sasinek, ktorý presťahoval zbierky z B. Bystrice, zriadil muzeum

Hoci Franko Sasinek v meste, ktoré ho už 26. decembra 1869 poctilo čestným občianstvom, požíval úctu a mal tu srdečných priateľov, jednako čím ďalej, tým viac dorážala naň nespokojnosť, lebo práce bolo veľa a to i takej, ktorá jeho kňazskému stavu nebola primeraná. Hoci bol hyperaktívny, každodennej rôznorodej práce bolo veľmi veľa: Redigoval Letopis Matice Slovenskej, hľadal doň autorov, poskytoval im pomôcky, korigoval príspevky, viedol spolkovú agendu a korešpondenciu. V čase, keď mal oddychovať – v nedeľu a sviatok – vypomáhal v okolitých farnostiach (T. S. Martine, T. S. Michale, Slov. Pravne-a Necpaloch).

Matica slovenská sa od svojho vzniku definovala ako apolitická a nekonfesionálna ustanovizeň. Hoci v jej výbore pôsobili „muži memoranda“, chránila sa deklarovať svoje politické postoje. Napriek tomu bola obviňovaná z takýchto postojov. Pro memoria Matice slovenskej ministerskému predsedovi uhorskej vlády Jozefovi Szlávymu z 15. januára 1873, ktorého autorom bol Viliam Paulíny Tóth, podpredseda Matice Slovenskej a Franko V. Sasinek, tajomník MS, obsahujú náznak politickej argumentácie vo vymedzení činnosti MS a okolnosti jej pôsobenia. V úvode píšu, že upodozrievanie MS ako literárno-vedeckého spolku z určitých politických aktivít sa skôr vyskytovalo iba u súkromných osôb a nevýznamných časopisov, preto si MS nevšímala. Ale keďže sa takéto podozrenia objavujú aj u periodikách blízkych vláde „ ba často vrhané bývajú do verejnosti skrz mužov, ktorí významné postavenie zaujímajú vo vládnych kruhoch“, pre MS vzniká „svätá povinnosť nešetrné urazenej občianskej cti, pozdvihnúť javné slovo obrany a odvety.“

Autori pro memoria (J. Paulíny-Tóth a F. V. Sasinek) zdôraznili cieľ a podstatu založenia MS. Zakladateľov nazývajú slovenskými vlastencami a založenie literárno-vedeckého spolku Matice slovenskej sa podľa nich udialo v tom najšľachetnejšom povedomí, že týmto sa preukazuje nesmierne veľká služba nielen slovenskému národu, ale prostredníctvom neho aj celej uhorskej vlasti. Hoci si matičiari uvedomovali, že naplnenie sledovaného cieľa je zatiaľ otázne, znepokojuje ich, že od založenia MS sa stretávali s upodozrievaniami, so zjavne vyjadrenou neprajnosťou a s odsudzovaním, čo považujú za veľkú prekážku.

V záverečnej časti sa predstavitelia MS prihovárajú za vzájomnú spoluprácu a výmenu periodík medzi MS a Maďarskou akadémiou vied. Podotýkajú, že MS ako literárno-vedecký ústav nemá vlastnú politickú líniu, ale v zmysle svojich stanov, ani právo a ani povinnosť, strážiť alebo ovplyvňovať politické zmýšľanie svojich jednotlivých členov. Literárno-vedecký ústav „Matice Slovenskej,“ nedovolí na svojej pôde prezentovať uverejňovať súkromné názory na aktuálne spoločenské dianie

Prípravný výbor na oslavy otvorenia Chorvátskej univerzity Františka Jozefa I. v Záhrebe pozval MS na jej slávnostné otvorenie. Slávnosť sa konala 19. októbra 1874. Mimoriadny výbor MS (7. októbra 1874) určil aj Sasinka za člena delegácie vyslanej na toto podujatie. Delegácia sa už počas cesty stretala s mimoriadnymi okolnosťami, ktoré neboli náhodné, ale tým viac ich v Záhrebe zaskočilo, keď ich tam zabudli (?) prizvať na programovú poradu pre ustanovenie rečníkov, ktorí mali, ako delegáti pozdraviť novootvorenú univerzitu. Napokon však matičná delegácia nezostala v hanbe a dôstojne splnila svoje poslanie. Martin. Čulen pozdravil univerzitu v snemovni. Jeho reč hoci chvíľami málo hlasná, mala skvelú odozvu a bola odmenená hlučným potleskom. Tajomník MS Franko Sasinek pripil na zdar univerzity na recepcii slovami: „Slovutní páni! Ráčte dovoliť, aby som, ako Slovák a vyslanec Matice slovenskej predniesol prípitok. Ak je pravdou, čo píše cisár Konštantín Porphyrogenetes, že praotcovia Chorvátov spopod našich Karpát vyšli a usadili sa na Sáve: Chorváti! Ste bratia naši podľa krvi! My stávame sa teda za také právo: „Do, ut des“ „Dávam, aby si dal“ My sme vám dali telo, vy dajte nám ducha; lebo ako telo bez duše mŕtve je. tak aj národ bez vedy mŕtvy je. to je slnko osvety, ktoré dnes vyšlo nad Záhrebom, nech zasvieti aj nám Slovákom. Z tej príčiny neviem svoj prípitok, ktorý prinášam na zdar univerzity Franka Jozefa, lepšie zakončiť‘, ako tými svätými slovami: „Dáte nobis de oleo vestro, quia lampades nostrae exstinguuntur“ (Mat. 25, 8.) „Dajte nám z vášho oleja, lebo naše lampy hasnú“. „Živili!“ Pri posledných Sasinkových slovách biskup Strossmayer povstal s potleskom. Nastal všeobecný ruch, hostia prichádzali stisnúť Sasinkovi ruku. Posledné jeho slová sa konkrétne vzťahovali na práve zrušené slovenské gymnázia a prítomní spravodajcovia v tom zmysle informovali tlačové agentúry. Minister Tauler sa sťažoval na Sasinka, že vraj zahanbil maďarských predstaviteľov a keď mu Sasinka na plese u bána predstavili, minister mu odsekol: „Nagyon jól ismerem“. („Veľmi dobre Vás poznám“). Udalosti v Záhrebe, najmä Sasinkova reč. sa dávali do priamej súvislosti so zatvorením MS. Je možné, že dali vláde slabú zámienku, ale proces diskreditácie MS bol dlhodobejšou záležitosťou.

Zrušenie slovenských gymnáziách bolo nedobrou predzvesťou, že padne aj Matica slovenská. Stiesnená atmosféra prerástla do istoty keď 18. februára 1875 bolo zakázané konať výborové zasadnutia aj valné zhromaždenie. V tomto smere nič neznamenalo ani vymenovanie Sasinka ministrom Trefortom za vonkajšieho člena krajinského odboru na ochranu archeologických a historických pamiatok Uhorska. Neosožilo ani memorandum, ktoré ministrovi Tiszovi predostreli osobne predseda MS. Viliam Pauliny-Tóth a tajomník Sasinek.

Čiernym dňom bol 13. december 1875: Do domu MS prišiel podžupan Justh a ako kráľovský splnomocnenec oznámil „vyzdvihnutie účinkovania Matice Slovenskej“. Odobral kľúče a nedovolil Sasinkovi už ani odniesť na poštu zabalené zásielky Letopisu Matice Slovenskej a Hospodára na Slovensku. Takto sa pre Sasinka skončila matičná perióda jeho života a pokračovali ďalšie zastavenia jeho životnej krížovej cesty. Stratiac zamestnanie v MS, darmo hľadal niekde vhodne umiestnenie. Napokon sa odhodlal odísť do rodiska – Skalice. Od svojho biskupa získal (8. februára 1876) ,,dovolenie k súkromnému životu,“ 14. februára sa rozlúčil s Turčianskym Svätým Martinom a odcestoval do Skalice.

 

Text článku vychádza zo štúdie: MULÍK, P.: Franko Viťazoslav Sasinek ako matičný dejateľ. In: Franko Víťazoslav Sasinek. najvýznamnejší slovenský historik 19. stor.1830-1914. Eds. MARSINA, R. – MULÍK, P., Matica slovenská : Martin, 2007. s. 44-67.

X