Fujara je moja duša…


//Fujara je moja duša…

Rozhovor s publicistom a spisovateľom PETROM ŠTRELINGEROM

Peter Štrelinger sa narodil rok po skončení druhej svetovej vojny (20. apríla. 1946) v Martine – kolíske slovenskej kultúry. Na mieste a v nieste, kde sa nachádzajú klenoty Slovákov Matica slovenská, Slovenská národná knižnica, tlačiareň, divadlo, múzeá a národný cintorín. A kde v roku 1866 vzniklo nižšie slovenské evanjelické patronátne gymnázium, na ktorom sa vyučovalo prevažne po slovensky a v slovenskom národnom duchu. V Turčianskom Svätom Martine, kde po mnohé roky veľmi obetavo a oddane stáli na čele slovenského národa významné a jedinečné osobnosti.

,,Každý spisovateľ akoby písal jediný román svojho života, stále tá istá tému, co sa obmieňa, aj fikcia, aj realita. Ani neviem, ako sa to všetko prelína, kde je vlastne pravda a kde sa začína výmysel.“

SOŇA BAJZÍKOVÁ: Ovplyvnilo rodisko Martin, ktoré sa stalo neskoršie aj miestom tvojho pôsobenia v Matici slovenskej, tvoj vzťah a lásku k slovenskej literatúre? PETER STRELINGER: Viem, všade v mojej biografii je napísané, že som sa narodil v Martine. A nepopieram to, len k tomuto faktu musim dodať: narodil som sa síce v martinskej pôrodnici, ale to je všetko. Lebo hneď po pôrode som sa vrátil s mamou do Ľubochne. Tu bol vlastne môj rodný dom, tu som vyrastal od útleho detstva, urobil prvé kroky, vyslovil prvé slová… Starala sa o mňa Agneška z Oravy, z Malatinej… To bola taká moja Arina Radionovna, opatrovateľka, ktorú mal malý Puškin. sala konkurz na miesto odborného asistenta do literárneho archívu. Uchádzajte sa o to, na to máte talent!“ Poslúchol som svojho staršieho kolegu – a uspel som. Po polroku učenia na Orave som nastúpil do Matice slovenskej!

S. BAJZÍKOVÁ: Ako novinár, redaktor a zástupca šéfredaktora si pôsobil vo viacerých denníkoch i časopisoch – v Slovenských národných novinách, v Slovenskej republike, v bratislavskom Večerníku, mesačníku Literika aj v Literárnom týždenníku. V ktorých novinách ťa práca zvlášť napĺňala, kde si sa cítil najosožnejší? Ale k tvojej otázke ešte dodám, že krásna a vzrušujúca bola aj práca v denníku Slovenská republika, kde sme tiež boli kolegovia s Drahoslavom a Romanom Kaliským. Našiel som svoje naplnenie v písaní investigatívnych reportáží. A potom, aby som nezabudol, nádherná bola aj moja ,,posledná štácia“ v Slovenskom rozhlase – od roku 2000 do 2006. Kým ma odtiaľ nová riaditeľka Zemková nevyšmarila rovno do penzie. Napísal som totiž predtým o nej v Slovenskej republike reportáž, kde som odhalil jej korupčné praktiky, keď bola starostkou bratislavského Starého Mesta. Napokon, tak mi treba, nemal som kritizovať papalášov! To bola moja večná chyba.

S. BAJZÍKOVÁ: Pred niekoľkými rokmi som čítala tvoje vyjadrenia z besedy slovenských spisovateľov a v pamäti mi utkveli slová, kde si sa nadchýnal davistami a Lacom Novomeským. Citujem: ,,Silno v nás rezonuje záujem“ (najmä) ,,o veci a vecičky sveta, ktoré robia život životom.“ Beseda ma zaujala aj preto, lebo tento básnik si získal najmä v šesťdesiatych rokoch u študentov veľkú priazeň. Učili sme sa naspamäť a recitovali jeho básne, ,,náhodne“ sme sa mu ,,motali“ pod nohami, aby sme ho stretli. Naša generácia ho milovala. Nebol to práve Laco Novomeský (takisto bývalý učiteľ a novinár), ktorý očaril aj teba a inšpiroval ťa svojou prácou?

P. ŠTRELINGER: Máš pravdu, Laco Novomeský ma naozaj vždy inšpiroval. V tom sme boli zajedno aj Drahoslavom, ktorý Novomeského rovnako obdivoval. Nielen jeho ,,veci a vecičky sveta“… Inšpiroval nás aj jeho osud, sprvu na výslní povereníka kultúry SNR, neskôr v päťdesiatych rokoch ako väzňa na Pankráci a v Leopoldolistických manierov. Drahoš Máchala napísal o tejto knihe v Pravde veľmi pozitívnu recenziu, kde ma prirovnal k známemu ruskému satirikovi Zoščenkovi.

S. BAJZÍKOVÁ: Napísal si veľa kníh -poviedky, novely, romány, ale aj divadelné a televízne hry. Mne a mojim študentom bola zvlášť blízka tvoja literárna biografistika Láska a smrť (životopis o Martinovi Kukučínovi) a dve knihy Kto proti osudu. Prezraď nám, prosím, nad akým projektom teraz dumáš a čo môžeme očakávať z tvojho pera v budúcnosti? Čo ťa osloví pri písaní ako prvé? Téma, alebo príbeh? P. ŠTRELINGER: Po období literárneho zaháľania či skôr spisovateľskej penzie (naposledy som napísal v roku 2008 divadelnú hru o okupácii a Alexandrovi Dubčekovi s názvom 68, hra vyšla len ako tzv. e-kniha, dosiaľ nebola inscenovaná v nijakom divadle) sa moje múzy a inšpirácia opäť prebudili. Bolo už načase, veď v apríli 2016 oslávim sedemdesiatku! Vlani v septembri som dokončil dosť veľký román Aqua aura (Zlatá voda), príbeh o investigatŕvnom novinárovi, o jeho láskach a kauzách… Román, čo som dlho nosil v sebe – a zrazu prišla tá nádherná chvíľa, a knihu som napísal doslova na jeden dúšok. Už dávno som nemal taký krásny pocit z tvorby. Myšlienky sa mi len tak naháňali v hlave. Je to kniha o dnešku, súčasnosti, ale aj o budúcnosti… Každý spisovateľ akoby písal jediný román svojho života, stále tú istú tému, čo sa obmieňa, aj fikcia, aj realita. Ani neviem, ako sa to všetko prelína, kde je vlastne pravda a kde sa začína výmysel. Už som nedočkavý, kedy mi kniha vyjde. A popri tomto románe som dal dokopy knihu publicistiky Jedenásť povrazov, kde mám reportáže, glosy, rozhovory.

Tá ma naučila prvé pesničky, ale aj modlitby ako Anfeličku. môj strážnickú, opatruj moju dušičku… Teda lásku k slovenčine, k môjmu jazyku, som čerpal práve od Agnešky. Nikdy na ňu nezabudnem. A pravdaže, za lásku k literatúre vďačím aj svojej milovanej mame. Tá mala rada knihy. Čítala mi rozprávky a neskôr ma napríklad naučila milovať českého (či vlastne moravského) básnika Jiŕího Wolkra. Vďaka nej som vedel naspamäť mnohé Wolkrove balady, napríklad aj tú najdlhšiu: Balada o námofníku: Bez koncu šíre more je, j de vlna za vlnou, hrob jedné vlny — druhé je zelenou kolébkou… atď. A pokiaľ ide o Martin, tak s týmto mestom som sa zoznámil až neskôr, po roku 1969, keď som ta prišiel pracovať do Literárneho archívu Matice slovenskej. A tu som vlastne aj napísal svoje prvé literárne práce. Sprvu literárnovedné štúdie o Jankovi Kráľovi, Samovi Bohdanovi Hroboňovi a články do Matičného čítania. Neskôr som vytvoril aj nejaké poviedky, ba pokúsil som sa aj o divadelnú hru. Bolo to skôr literárno-dramatické pásmo, ktoré sa hralo v klube martinského divadla a bolo o láske básnika Janka Jesenského a Oľgy Kraftovej… Áno, Martin, keď som ta prišiel pracovať a bývať, žil umením a literatúrou a celkom ma tá atmosféra strhla, inšpirovala. Bola to trochu aj kompenzácia toho, že nás, teda i mňa, kvárila okupácia v roku 1968… A martinská Matica slovenská aj martinské divadlo boli sídlom vzdoru proti tomuto agresívnemu aktu Moskvy a ďalších štátov!

S. BAJZÍKOVÁ: Po štúdiách na vysokej škole, odbor slovenský jazyk a anglický jazyk, si iba na krátky čas zakúsil ,,kantorský chlebík“. Lákalo ťa to väčšmi do centra a bližšie k literatúre? P. ŠTRELINGER: Trochu som na túto otázku už odpovedal. Po skončení Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici v roku 1968 som nastúpil učiť na ZDŠ na hornej Orave v Lokci pri Námestove. No bolo to iba krátke intermezzo, ten ,,kantorský chlebík“ nie že ma nebavil, ale túžil som dokázať a urobiť viac: mal som tam na základnej škole autoritatívneho riaditeľa. Ten akoby sa obával, že som prišiel na školu, aby som ho dostal z miesta, nahradil vo funkcii, lebo on mal iba učiteľskú prípravku a ja som bol absolvent vysokej školy. Tak mi od prvej chvíle robil naprotiveň: napríklad mi dal učiť namiesto angličtiny – telocvik! Učiteľ matematiky pán Matula mi vraví: ,,Pán kolega, čo sa dáte takto deptať riaditeľom? Tu vás je škoda! Hľa, Matica v Martine vypí-

P. ŠTRELINGER: Noviny ma od prvej chvíle priťahovali, aj keď som neštudoval žurnalistiku. Nepracoval som sprvu ani v novinách, ale prispieval som do nich nielen v Martine, posielal som články aj do bratislavských časopisov, napríklad do Slovenských pohľadov, do denníka Smena. A veľa som písal do rozhlasu: literárne pásma, poviedky, glosy… Ako sestre Drahoslava Machalu by som ti rád povedal, že práve Drahoš mi uverejnil v bratislavskom Večerníku, kde bol redaktorom, prvé ľúbostné poviedky, ktoré sa stali základom knihy noviel Od rána bláznivý deň. To však bolo už v čase, keď som ,,nedobrovoľne“, z politických dôvodov (ako večný oportunista), po roku 1975 odišiel z Matice a z Martina a presťahoval som sa do Bratislavy, kde som potom pätnásť rokov pracoval ako referent vo Zväze slovenských spisovateľov. Noviny sa stali mojím osudom až po roku 1989, teda po prevrate, či po ,,neholúcii“. A po odchode zo ZSS začiatkom roku 1990 som sa stal vlastne prvým redaktorom Slovenských národných novín, ktorých obnovenie vymyslel práve nedávno zosnulý Roman Kaliský. A hneď po mne tam v máji prišiel Drahoslav Máchala, ktorý prestúpil z Pravdy. Lenže toto je už iná história, o ktorej som sa viackrát vyjadroval. Slovenské národné noviny a my s Drahošom a Romanom Kaliským, môžem to neskromne povedať, sme sa práve v týchto novinách svojou prácou, činmi zaslúžili o vznik samostatnej Slovenskej republiky. To raz dejiny budú musieť zhodnotiť, alebo aspoň vziať na vedomie. A pre Drahoslava Machalu a Romana Kaliského je už aj tak neskoro, museli by ich prácu oceniť ,,in memoriam“. ve. Mali sme radi jeho zbierky básní Svätý za dedinou, Nedeľa, ale najmä Stamodtiaľ a iné, ktorú vydal po návrate z väzenia. A ak už hovorím o Novomeskom, neslobodno zabudnúť ani na Vladimíra Clementisa a na jeho tragický osud. Spolu s Drahoslavom a ďalšími kamarátmi spisovateľmi sme v roku 1986 iniciovali generačné vyhlásenie Vzduch našich čias, kde sme sa hlásili k myšlienke davistov. To sa už schyľovalo ku koncu komunizmu a slovenskí spisovatelia nestáli bokom, vnímali represie komunistického režimu kriticky. V druhej polovici osemdesiatych rokov vyšlo viacero, myslím si, vynikajúcich literárnych diel. Mne napríklad román Salakúzy (1987) a kniha satirických noviel Zbožňujem svojho šéfa (1986), kde som si robil posmech zo skostnatených súdruhov a ich zadubených sociaS. BAJZÍKOVÁ: Popri literatúre sa venuješ aj hudbe. Hráš na fujare. Kedy a kde si sa k tomuto zaujímavému nástroju dostal? A čo pre teba hra na fujare znamená? P. ŠTRELINGER: Fujara je moja du-

ša, moja blízka kamarátka. Keď si na nej občas zahrám, srdce sa mi poteší. Akoby som počul hlas slovenských vrchov a dolín. Pri fujare je najkrajšia práve ozvena! Tento nástroj som dostal dávno do daru od svojej nebohej manželky Nely, vynikajúcej novinárky. Pochádzala z Kysúc a milovala folklór, ľudové pesničky. A rada ich aj spievala. Ja som sa na fujare naučil hrať sám, teda som samouk – v tom sa podobám bačom, čo na fujare vyhrávali za dlhých večerov pred kolibou, aby zahnali smútok a tieseň. Skoro všetky fujarové piesne sú clivé. A práve v tom je ich čaro. Až sa raz poberiem z tohto sveta, chcem, aby ma na tú nekonečnú púť vyprevádzala práve fujara. Len kto mi na nej zahrá? Možno môj syn! Ten dostal pred dvoma rokmi tiež od manželky fujaru. Už sme si spolu zahrali aj dvojhlas a celkom nám to spolu šlo!

Peter Štrelinger
[Literárny týždenník; 05/2016,06/2016; 10/02/2016; s.: 9; SOŇA BAJZÍKOVÁ ; Zaradenie: ROZHOVOR]

2016-02-18T10:23:25+00:0018 februára 2016 |Napísali a povedali o nás|
X