HURBANOV ODKAZ DNEŠKU

Nevieme presne, aké bolo počasie v Beckove 19. marca pred dvesto rokmi, no s určitosťou vieme povedať, že pod ruinami Beckovského hradu v rovnomennej obci na Považí sa nezišiel väčší zástup ľudí. Veď zdanlivo sa nestalo nič zvláštne. Iba z miestnej evanjelickej fary sa do čerstvého jarného vzduchu ozval plač novorodenca, a nikto nemohol ani len tušiť, že sa takto na svet ohlásil budúci velikán. Muž, ktorý svojimi naplnenými činmi neskôr potiahol - priam ako silný a dobre pracujúci (ná)stroj - napred celý národ a spolustvoril dôležité ,,punkty" jeho dejinných míľnikov. V čase najvyššom, v tej etape vývoja, ktorá hrozila byť, pod vplyvom ťažkých súvislostí a neslobody, priam až (národne) poslednou. Pravda, hovoríme o 19. marci 1817 a o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, ktorý sa v ten deň narodil. O neskôr azda najoddanejšom spolupracovníkovi Ľudovíta Štúra (a jeho životopiscovi), spolukodifikátorovi spisovného jazyka (ktorý sa ujal), jednom z trojice vodcov Slovenského povstania 1848 -1849, organizátorovi národného života, spisovateľovi a vydavateľovi, evanjelickom kňazovi... Nateraz bez hlbšej analýzy a spresnenia - dosť na jeden ľudský život, navyše strpčovaný často až brachiálnou mocou, čo poviete?! Nečudo, že sa o Hurbanovi píše ako o mužovi rozhodnom, ktorého život zvonil činom. Veď, s trochou odľahčenia, ako píše literárny vedec Július Lomenčík: ,,O oboch rodných menách si ,rozhodoľ tak trochu aj sám. Svetlo sveta uzrel na Jozefa a pre slovanské meno Miloslav sa slobodne rozhodol na pamätnej devínskej vychádzke štúrovcov 26. apríla 1836."
Poďme aspoň v krátkosti naspäť do histórie a do Beckova. Opakovanie je naozaj matkou múdrosti. Náš (lebo on je naozaj náš - v plnom význame slova!) Jožko sa narodil v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana, u ktorého získal základy elementárnej gramotnosti a neskôr ich prehlboval v latinskej škole v Trenčíne. Nespomína však náš Jožko na tie roky rád, keď v jeho životopise čítame: ,,... užil som najhoršieho vyučovania, lebo celý tento čas vo výchove tak súkromnej, ako aj verejnej nebol spravovaný nijakými pedagogickými pravidlami, (...) nie osvietenie rozumu, ale zatemňovanie, hubenie, obvyklé až bôľ, papúškovanie pri stálom bdení a korbáč mali miesto v našom vyučovaní. "No napriek tomu ho túžba za vzdelaním naviedla na ďalšie a vzdialenejšie cesty. Postupne v ňom dozrieval a upevňoval sa jeho charakter, v ktorom prevládal predovšetkým čin. Ako uvádza Vladimír Mináč v knihe Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974): ,,Všetko, čím sa zmocnil sveta, čim prerástol dobu, alebo jej aspoň vtlačil svoju neopakovateľnú stopu, všetko si vydobyl prácou, prácou pre nás takmer nepredstaviteľnou, obrovitou. U Hurbana všetko smerovalo k činu, nič nemalo váhu, čo sa neuskutočnilo v životnej praxi." Len dodáme, že všetky spomínané smerovania sa začali pred dvesto rokmi v Beckove. Hoci ich nevítali davy...
V nedeľu 19. marca 2017 bolo v Beckove príjemné jarné počasie. Bolo určite aj živšie ako v spomínanom roku 1817. Nie, ani tentoraz tu neboli takpovediac davy, no uličky obce a neskôr aj priestory evanjelického chrámu, kurie Ambrovec či kultúrneho domu sa slušne zaplnili. Keď si odmyslíme organizátorov - lebo bez nich by to, pravdaže, nešlo -, prišli tam z celého Slovenska ľudia, ktorí vedia, že nebyť tohto národovca, ktovie... Že nebyť ľudí ochotných pracovať pre dobro celku, nielen nezištne, ale priam tvrdohlavo a bez ,,nároku na honorár" aspoň v podobe relatívne slušných podmienok na život a prácu, ktovie... A do tretice - ktovie, či toto nie je jeden z najaktuálnejších odkazov Hurbana dnešku. Aspoň pre tých, ktorí rozhodujú (z titulu ľudom zverených funkcií, právomocí a moci) o chode vecí verejných a spol. na Slovensku?! Do Beckova zavítali aj vzácni hostia: exprezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslav Baska, predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš, poslanci NR SR Dušan Bublavý, Anton Hrnko a Milan Panáček, predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a ďalší.
Jozef Miloslav Hurban bol prínosom nielen pre cirkev, ale aj pre celý národ. Aj to povedal generálny biskup evanjelickej cirkvi (ECAV) na Slovensku Miloš Klátik počas glosovanej celonárodnej a celocirkevnej spomienky. ,, Zdôrazňoval predovšetkým to, aby sme čerpali z našej viery a nepoddávali sa cudzím náukám. Bol v tomto naozaj veľmi rozvážny, ale aj odvážny... je veľmi dôležité, aby sme nielen kázali Božie slovo, žili tým duchovnom, ale z toho aj čerpali a niečo preniesli aj do života spoločnosti." Medzi ľuďmi sme stretli aj pokračovateľku rodu, Hurbanovu pravnučku Tatianu Milieu Srnánkovú, ktorá sa pridala: ,,Nás vychovával otec, ktorý bol vnukom Jozefa Miloslava, v tom zmysle, že nech sa ne-chválime tým, čo vykonal on, ale nech sa snažíme vykonať tiež niečo také, a až potom sa môžeme k nemu hlásiť. Takže, ja som nikdy nikde nehovorila, z akej rodiny pochádzam," povzdychla si.
Po slávnostných službách Božích v evanjelickom kostole odhalili pamätnú tabuľu J. M. Hurbanovi na niekdajšom jeho rodnom dome a dnešnej evanjelickej fare. Potom v Trenčianskom múzeu-kúrii Ambrovec v Beckove - slávnostne otvorili obnovenú expozíciu venovanú životu a dielu J. M. Hurbana. Odhaľuje život tejto osobnosti v troch kľúčových úlohách: ako hlava rodiny, ako evanjelický kňaz a ako odhodlaný národovec, prvý predseda Slovenskej národnej rady. Historický sprievod obcou predchádzal popoludniu v miestnom kultúrnom dome, jeho súčasťou bol program Beckovčania svojmu rodákovi a. Piesne nateraz, v ktorom okrem iných účinkovali Juraj Sarvaš a Danubius Octet Singers s dirigentom Danielom Simandlom. Následne sprístupnili v kultúrnom dome výstavu Pravde a národu, do života uviedli poštovú známku J. M. Hurban a zároveň prezentovali pamätnú medailu tejto významnej kultúrno-politickej osobnosti. Napísané ostáva - v predvečer 200. výročia narodenia J. M. Hurbana vyšiel aj zborník z vedecko-historickej konferencie ECAV na Slovensku Jozef Miloslav Hurban a jeho doba. Hurbanov prínos pre národ je nespochybniteľný a aj dnešok ho stále potrebuje.

[Literárny týždenník; 11/2017,12/2017; 29/03/2017; s.: 9; IGOR VALEK ]