Janko Francisci: Krásavec a ideál štúrovských cností


//Janko Francisci: Krásavec a ideál štúrovských cností

Popri triumviráte Štúr-Hurban-Hodža bol ďalším významným organizátorom slovenského národného hnutia. Ján Francisci-Rimavský, človek krásny telom aj dušou, oddaný ideálom národného života, statočný a čestný muž, prezentovaný ako „ideál štúrovských cností“. Spisovateľ, zberateľ slovenských ľudových rozprávok, politik, revolucionár, zakladateľ a doživotný podpredseda Matice slovenskej.

Renáta Jaloviarová Hnúšťa, Martin

Rodák z Hnúšte, ktorý mal rád rodný kraj a vždy sa tam rád vracal. „Do rodiska sa vracal veľmi rád. Veď jeho básnické iskrenie sa vždy vracalo k brehom rieky Rimavy,“ hovorí Martin Pliešovský z Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti. Ako malé dieťa rád sedával na prípecku a počúval ženičky, ako rozprávajú ľudové povesti a rozprávky pri páračkách.
Jeho rodný dom v Hnúšti už nestojí, na jeho mieste je však bludný kameň s pamätnou tabuľou, ktorý tam pred desiatimi rokmi dali vďační rodáci. Bludný kameň volajú baníci nerast, ktorý sa našiel v miestnej lokalite, ale jeho zloženie je úplne iné ako horniny nachádzajúce sa na danom území. „Tento sa našiel v bani Mútnik, 2,5 km severne od Hnúšte, v šošovkovitom mastencovo–magnezitovom ložisku s významným výskytom pyritu,“ vysvetľuje Pliešovský.

Sám opísal svoj život

Francisciho meno nesie námestie, ulica, dom kultúry aj škola v Hnúšti, na jeho počesť usporadúvajú Dni mesta Hnúšte. Pred evanjelickým kostolom stojí už 90 rokov pomník s Francisciho podobizňou z bieleho pieskovca.

Ján Francisci bol krstený ako Ján Samuel, no druhé meno nikdy nepoužíval. Zistil to dokonca až keď sa išiel ženiť zo svojho rodného listu. Francisciho poznáme aj ako Janka Rimavského. Rimavský si pripojil k menu podľa rieky Rimavy, ktorá pretekala jeho rodným krajom. V čase štúdií, roku 1836, prijal ďalšie meno – Vratislav. Meno si vyžreboval, bol to zvyk študentov slovenského Ústavu v Levoči, ktorí si k svojmu menu pridávali ešte jedno historické slovanské meno. Najprv mu síce žreb prihral meno Svätopluk, ale ako uvádza vo svojom životopise – nemal tú drzosť osvojením si mena zneuctiť pamiatku kráľa, a tak si vytiahol druhé meno – Vratislav. Prijatie slovanského mena považoval za pokrstenie za Slováka.

Francisci napísal Vlastný životopis, z ktorého sa o ňom dá dozvedieť veľa informácií. Podrobnosti o rodičoch, súrodencoch, starých, prastarých rodičoch, strýcoch, o detstve, o štúdiách. O revolúcii v meruôsmom roku aj o súde, pri ktorom jemu aj bratovi Karolovi hrozil trest smrti. Jeho otec bol krajčírom, neskôr podnikal, no pomerne mladý navždy opustil rodinu, zomrel ako 36–ročný. Jeho matka, mladá a krásna vdova, hoci mala dosť nápadníkov, sa už nikdy nevydala. Vychovávala okrem Janka ešte dvoch synov, Karola a Ferka. Karol sa tiež vyučil za krajčíra, Ferko za mäsiara. Dedinskú školu v Hnúšti začal navštevovať ako päťročný. Ďalej získaval vzdelanie v Ožďanoch. Odtiaľ opisuje prvú skúsenosť s alkoholom. Po prvý raz sa opil z hratieho s medom na gazdovstve, kde počas štúdií býval. Bola to hostina na počesť posviacky kostola. V životopise píše, že potom sa opil ešte raz v živote, „z piva v Banskej Bystrici“.
Študoval na lýceu v Bratislave aj Levoči, absolvoval právo na kolégiu v Prešove. Aj Francisci bol podobne ako Janko Kráľ medzi tými študentmi, ktorí opustili bratislavské evanjelické lýceum na protest po zákaze Štúrových prednášok na škole. Mladého Francisciho uchvátili najmä Štúrove dejepisné prednášky. Francisci mal rád Slovensko, s láskou opisoval nádhernú krajinu, vrchy. S M. M. Hodžom (historici často chybne uvádzajú J. M. Hurbana), Jankom Kráľom a Jonášom Guothom uskutočnili v roku 1844 výstup na Kriváň. Bolo to v čase založenia a prvého zasadnutia spolku Tatrín, keď bol na ceste z Liptovského Mikuláša do Levoče.

Rozhodný a šťastný krok

Vraj bol veľký fešák. Tak ako mnohým iným zo štúrovskej generácie aj jemu poplietla hlavu krásna a vzdelaná Anička Jurkovičová. Zblížili sa počas divadelných predstavení, ako píše – divadlo hral štyri razy. Francisci Aničke napísal spomienkovú báseň. Napokon dal pred láskou prednosť národu a Anička ďalšiemu nápadníkovi, zamilovanému Hurbanovi, za ktorého sa vydala.

Neskôr mal Francisci vo výhľade ďalšiu ženu, ktorú stretol na mikulášskom bále, tú mu však za ženu nedali jej rodičia. S treťou ženou to už dotiahol do manželstva. „Rozhodol sa pre mladú Amáliu Kasanickú z Banskej Bystrice,“ naznačuje Katarína Mažáriová zo Slovenskej národnej knižnice v Martine. Francisci sa vyznáva, že Amália pri prvom stretnutí urobila na neho dobrý dojem a cítil, že ani on jej nie je ľahostajný. Manželmi sa stali v roku 1852 a Francisci to označil za rozhodný a šťastlivý krok. On evanjelik, ona katolíčka, a tak zostali po celé manželstvo, nik neprestúpil na vieru toho druhého.

Pôsobil v úradníckych službách v Debrecíne a Budíne. Manželom sa narodili tri deti, dcéra Mária a synovia Miloslav a Fedor. Rok 1876 bol pre rodinu smutným, najskôr ako 24–ročná zomiera dcéra Mária, o pár mesiacov neskôr na pľúcny edém aj Francisciho manželka Amália ako 44–ročná.
O dva roky neskôr odišiel mladší syn Fedor, ktorý bol stavebným inžinierom, do Petrohradu. V tom čase starší Miloslav pôsobil v Bosne ako vojenský lekár. Aj on opustil Slovensko, v roku 1886 odišiel do Ameriky. „Hoci pôvodne žiadal víza len na ročný pobyt, v USA ostal natrvalo,“ dodáva Mažáriová. Pôsobil v Clevelande, bol nielen známym lekárom, ale aj skladateľom. Propagoval slovenské ľudové piesne, zložil operu aj niekoľko operiet. Je autorom hymny amerických Slovákov Amerika, zem veliká. V Slovenskej národnej knižnici je list z roku 1899, ktorý písal Miloslav otcovi Jankovi Franciscimu na Slovensko, opisoval v ňom svoju tvorbu. Najmä úvod je plný lásky otca k synovi: „Drahý, milovaný Tatuško môj“, oslovuje ho Miloslav v úvode, a predtým, ako napíše o svojich piesňach, blahoželá mu vrúcne k meninám.

Politik, revolucionár, zakladateľ Matice

Do dejín sa Francisci zapísal ako mimoriadne agilný človek a všestranný muž mnohých tvárí. Vedecký pracovník Matice slovenskej Peter Cabadaj pripomína, že bol básnikom, publicistom, redaktorom, prekladateľom, zberateľom ľudovej slovesnosti, vydavateľom, pedagógom a organizátorom mládeže, revolucionárom, podnikateľom, politikom. Inicioval, pripravil a podieľal sa na azda všetkých významnejších národných podujatiach, založil rôzne organizácie, noviny a časopisy. „V pamätnom roku 1848 ako legendárny najkrajší dobrovoľník patril k hýbateľom revolučného pohybu, neskôr predsedal Memorandovému zhromaždeniu v Martine, stálemu Národnému výboru, dočasnému výboru Matice slovenskej, bol jej čestným doživotným podpredsedom,“ uviedol Cabadaj. Francisciho manželka Amália vyšila ozdobný obal, do ktorého boli vložené stanovy Matice. Francisci po celom Slovensku organizoval „grajciarové zbierky na Dom Matice slovenskej“. Zhromaždeniu napokon predložil 94–tisíc zlatých, čo bolo viac, ako sa očakávalo. V časoch Francisciho martinského obdobia pôsobil ako správca Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, organizoval vydávanie literatúry v slovenskom jazyku. V časoch jeho vedenia vydal okolo 400 kníh, množstvo časopisov, kalendárov a brožúr. „Francisci tak prenikol aj do dejín slovenského podnikania, a to nie hocijakého podnikania, ale seriózneho aj úspešného,“ dodáva Cabadaj.

Ján Francisci zomrel ako 83–ročný pred 110 rokmi, pochovaný je aj s manželkou Amáliou na Národnom cintoríne v Martine.

Zo života Jána Francisciho

– Narodil sa 1. júna 1822 v Hnúšti. Mal dvoch mladších bratov, Karola a Ferka. V roku 1836 medzi učeníkmi Ústavu v Levoči prijal krstné meno Vratislav.
– V roku 1839 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol Štúrovým stúpencom, po jeho odvolaní z lýcea na protest odchádza zo školy.
– K rodinnému menu Francisci si v roku 1840 pripojil meno Rimavský, podľa rieky Rimavy, a ako píše v životopise, „na ktorej brehu som sa narodil“.
– V roku 1844 sa stal členom Tatrína. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.
– V Prešove vyštudoval právo a v rokoch 1845–1847 pracoval ako úradník.
– V revolúcii 1848–1849 patril k najaktívnejším. Spolu so Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Odsúdili ho a uväznili, pôvodne mu hrozil až trest smrti.
– Po oslobodení z väzenia (1849) bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne.
– Oženil sa s Amáliou Kasanickou v roku 1852 (zamilovaný bol aj do Aničky Jurkovičovej). Mali dcéru Máriu a dvoch synov, Miloslava a Fedora.
– Pešťbudínske vedomosti začal vydávať v roku 1861 a ten istý rok v júni predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo Memorandum národa slovenského. Stál na čele prípravného výboru Matice slovenskej a stal sa jej doživotným čestným podpredsedom.
– 1864–1865 bol hlavným županom Liptovskej župy.
– V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, kde bol predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Prekladal divadelné hry, napísal vlastný životopis.
– Zomrel 7. marca 1905 v Martine.

[Pravda; 188/2015; 14/08/2015; s.: 8,9; Renáta Jaloviarová ; Zaradenie: seriál po stopách štúrovcov]

2015-08-14T09:09:59+00:0014 augusta 2015 |Napísali a povedali o nás|
X