Jonáš Záborský



Jonáš Záborský – historik a spisovateľ

Autor: prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Historický odbor Matice slovenskej

 

Jonáš Záborský (* 3. február 1812, Záborie – † 23. január 1876, Župčany) bol významný slovenský historik. Potomok starého turčianskeho zemianskeho rodu zo Záboria, ktorého korene možno sledovať už od 13. storočia. Študoval na nižšom gymnáziu v Necpaloch a Gemeri, 1827-1832 na evanjelickom lýceu v Kežmarku a 1832-1834 absolvoval evanjelickú teologickú akadémiu na kolégiu v Prešove. 1834-1839 bol kaplánom v Pozdišovciach a 1839-1840 študoval na univerzite v Halle. Po návrate z Nemecka bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Svätom Mikuláši a potom do 1842 evanjelickým kňazom v Rankovciach. Vo februári 1842 prestúpil do rímsko.katolíckej cirkvi; po štúdiu rímsko-katolíckej teológie bol vysvätený za katolíckeho kňaza a 1843-1850 bol nemeckým kaplánom v Košiciach. 1850-1853 pôsobil vo Viedni ako redaktor vládnych Slovenských novín (tieto pod šéfredaktorstvom Jána Kollára vychádzali v českej bibličtine) a od roku 1853 až do smrti bol katolíckym farárom v Župčanoch v Šariši. Pôvodne sa Záborský postavil aj proti zavedeniu slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov. V roku 1861 sa však už zúčastnil memorandového zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine a patril medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej.

Od mladosti mal veľkú literárnu (príležitostné básne a poviedky) a publicistickú činnosť. Rozsiahla dramatická tvorba (veselohry, frašky) ho priviedla postupne k historickej (nielen z uhorsko-slovenských ale aj srbských a ruských dejín) dramatickej tvorbe, ktorá potom vyústila do priamej historickej tvorby; venoval sa v nej najstarším dejinám a v posledných rokoch svojho života sa venoval takmer výlučne historickej tvorbe.

Svoje historické príspevky uverejňoval najmä v Pešťbudínskych vedomostiach, v Letopise Matice slovenskej (LMS). Venoval sa prevažne starším dejinám celoslovenského či celouhorského charakteru (Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi, Kedy bolo slúčené Slovensko s Uhorskom, Odboj Kupov, Bulla Silvestra II., Unia na Litve a v Uhrách, Slováci a ich deje v IX. Století, Maďari pred opanovaním terajšej vlasti, Maďari v X. Století, Historické práva Maďarov, Kedy sa Slováci počali cítiť národom), ale aj príspevky regionálneho charakteru, najmä o historických pamätnostiach v Turci a v Šariši, ale aj o Turčianskom registre, o povstaní Kupana (Kopáňa), Vatu a o bitke pri Rozhanovciach. Verejne kritizoval niektoré názory F. V. Sasinka a veľmi ostro vystupoval proti názorom Jozefa Hložníka-Hložanského.

Najväčšie historické dielo Jonáša Záborského zostalo v rukopise. Boli to Dejiny kráľovstva uhorského od počiatkov do čias Žigmundových. Definitívna verzia tohto rukopisu má vyše 1 600 strán, vrátane skoro 2 500 poznámok, čo spolu predstavuje asi 1 200 normalizovaných strán rukopisu. Prvá správa o tomto Záborského diele je v jeho liste, napísanom pred 6. augustom 1872 vtedajšiemu prvému podpredsedovi Matice slovenskej Viliamovi Paulíny-Tóthovi. Výbor MS 6. augusta 1872 rozhodol, že najprv musí J. Záborský poslať rukopis svojho diela, potom sa dá posúdiť dvom – trom členom Historického odboru MS a až potom možno rozhodnúť o jeho vydaní Maticou. Celý rukopis asi vtedy ešte J. Záborský nemal hotový, lebo až 17. septembra 1873 boli požiadaní Jozef Viktorín a Pavol Križko o jeho posúdenie. Viktorín sa posudzovania vzdal a 15. októbra boli o posúdenie požiadaní Ján Gotschár, Ján Štepán a Samo Zachej. Posudok P. Križka z 24. decembra 1873 bol kladný, no posudok S. Zacheja z 24. apríla 1874 vydanie „ináč síce dobrého v mnohom ohľade dôkladného diela“ J. Záborského rozhodne a jednoznačne zamietol, lebo „početní, zvlášte duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“. Posudok J. Gotschára bol veľmi stručný a stotožnil sa v ňom so záverom S. Zacheja. Už. 6. mája 1874 výbor MS rozhodol, že Dejiny Uhorska J. Záborského nemôže vydať a rukopis mu vrátili. J. Záborský potom rukopis rozšíril o (predsunutú) štvrtú Úvodnú časť a roku 1875 sa pokúšal zabezpečiť jeho vydanie v Prahe, čo sa mu však nepodarilo, takže dielo ostalo v rukopise.

Definitívna verzia rukopisu sa skladá z (ako poslednej napísanej) úvodnej časti a 3 častí o „občastiach“. Úvodná časť je svojím rozsahom rovnaká ako tri ďalšie časti. Skladá sa zo všeobecného úvodu, hovoriaceho o dovtedajších pokusoch slovenských autorov napísať celkové dejiny Slovákov a Uhorska a z troch podčastí, zaoberajúcich sa dejinami Slovákov a Maďarov pred vznikom uhorského štátu, teda do 10. storočia vrátane. Tieto tri podčasti boli uverejnené v rokoch 1873 a 1874 v Letopise MS.

Vlastné dejiny Uhorského kráľovstva sa začínajú až v druhej (pôvodne prvej) časti, ktorú J. Záborský nazýva „Občasím prvým“, chronologicky zahrňujúcim roky 1000 – 1173. Prvé občasie charakterizuje ako zápas cirkvi východnej so západnou, zápas poriadkov a ustanovizní slovanských s nemeckými, zápas rovnoprávnosti s výsadami. Druhé občasie, 1173 – 1301, charakterizuje ako úplné víťazstvo latinstva v cirkvi, nemectva v občianskom a dŕžavnom živote, surovú pánovládu, úplné potlačenie ľudu, miešanie sa Ríma do všetkých vecí. Tretie občasie, 1301 – 1395, „od nastolenia Anjouovcov po dosadnutie Nemcov na uhorský trón v osobe Žigmundovej“ charakterizuje ako silnú a skvelú vládu pod cudzozemskými francúzsko-talianskými panovníkmi. Celkove vo svojom diele venoval najviac pozornosti politickým (a dynastickým) dejinám.

Prvé občasie sa začína opisom dejov po nastúpení Štefana I. na „veľkovojvodský kniežací“ (!) stolec (997). Boje Štefana I. o vytvorenie silnej jedinovlády sú pre Záborského predovšetkým bojom prozápadne orientovaného Štefana, ako rozširovateľa latinskej cirkvi, s vtedajšími správcami, či vládcami údelov, ako príslušníkmi – vyznavačmi východnej cirkvi. Celý tzv. proces vznikania centralizovaného štátu je Záborskému bojom medzi cirkvou západnou a východnou, pretože podľa jeho predstáv už vtedy celé Uhorsko bolo kresťanské (východného obradu). Neprináša nijaké nové doklady, ide tu o jeho svojskú, rázovitú interpretáciu všeobecne známych historických prameňov. Pre Záborského „pravoslávie vtedy bolo tak jedno so slovanskou demokraciou ako latinizmus s germánskym vykorisťovaním a potlačovaním ľudu“.V uhorskom kráľovi Samuelovi Abovi videl Záborský predstaviteľa stránky pravoslávnej a demokratickej. Aj boj Gejzu a Ladislava so Šalamúnom chápe ako boj „slovanských poriadkov“ s nemeckými. To, čo sa v slovenskej historiografii zvyklo nazývať slovenským údelným kniežatstvom, to Záborský nazýva buď považským alebo slovenským, či ruskoslovenským kniežatstvom. Nepochybuje, že Slováci mali svoje vlastné kniežatá (kňazov) aj vtedy, keď (západné) Slovensko, či Považie patrilo pod Čechov alebo Poliakov. Zaniknutie tohto kniežatstva, ktoré tu zase nazýva hornouhorským, datuje do čias kráľa Kolomana.

O Uhorsku v 11. – 12. storočí hovorí ako o kráľovstve s prevahou slovanského etnického živlu, navonok reprezentovaného tým, čo on nazýva pravoslávím a aj niektorí príslušníci rodu Arpádovcov boli podľa neho jeho reprezentantmi. V tomto smere sú pre svoju vnútornú protirečivosť a konfúznosť jeho názory ťažko jednoznačne zrozumiteľné a definovateľné. Príchod Maďarov, Kumánov a Pečenehov pokladá J. Záborský za činiteľov priamo dozadu vrhajúcich už dosiahnutý stupeň, lebo vraj pod ich vplyvom „zdiveli aj tu bývajúci Slovania a Rumuni, stali sa národmi obmedzenými na pluh a pastierstvo, upustili od remesiel a obchodu“ a preto museli potom uhorskí panovníci od čias Gejzu II. pozývať Nemcov.

Druhé občasie, 1174 – 1301, pokladá Záborský za „tmavé, poverčivé a bigotné“; v ňom „západná cirkev panuje už v Uhorsku samojediná, feudálna sústava je v plnom rozkvete, páni a preláti mohutnejú, kráľovská moc sa naproti tomu stáva stále slabšou“. Z tohto obdobia je už zachovaných množstvo prameňov, takže v porovnaní s predchádzajúcim obdobím „vstupujeme z tmavej temnice do jasnej siene, kde už všetko môžeme jasne rozoznať“. Uhorské kráľovstvo sa podľa neho v tomto občasí rozšírilo preto, že sa stalo ochotným nástrojom Ríma v boji proti kacírom a okolitým pravoslávnym krajinám.

Tretie občasie označuje za dobu, v ktorej sa „pretrhuje na čas tá nemoc, na ktorú Uhry od počiatku kráľovstva strádali, až roku 1526 dostrádali, divú pánovládu“. Podľa neho na začiatku tohto obdobia „Slováci a Chorváti tkajú hlavnie deje“. Obšírne dokazuje osobnú účasť Matúša Trenčianskeho v bitke pri Rozhanovciach a predpokladá, po nej sa Matúš zaoberal myšlienkou odtrhnutia Považia od Uhorska. Matúša Trenčianskeho pokladal Záborský príliš nekriticky a nadsadene „za celého Žižku, ktorý pripravil husitom ochotné prijatie pod Tatrami“. Anjouovským obdobím končí podľa Záborského samostatný vývoj Uhorska, ktoré sa dovtedy dostáva do priameho vplyvu Nemecka (čo bolo iba dočasne prerušené za Mateja Korvína).

Vzhľadom na postavenie J. Záborského (ako dedinského farára) je obdivuhodné aké veľké množstvo pramenných edícií a odbornej literatúry preštudoval. K napísaniu dejín Uhorského kráľovstva pristúpil podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo dejiny Uhorska spracovávali dovtedy len samí Maďari a Nemci. Preto dovtedy ustálený a prijímaný dejepis Uhorska oslavoval Maďarov a hanobil Slovákov a Slovanov. Práce Slovákov k dejepisu Uhorska, ako napr. M. Bela, sú takéto, lebo ich tvorcovia alebo nemali slovenské povedomie ani smelosť prejaviť ho zjavne, alebo boli predsudkami celkom zaslepení kozmopoliti. Je nešťastím, hovorí Záborský, že tendenčné diela, naplnené prepiatou láskou k jedným, nenávisťou k druhým sú všeobecne rozšírené. „Budí a udržuje to nenávisť a opovrženie voči nám, zbavuje nás všetkých občianskych výhod, udržuje nás v nevedomosti a chudobe, znižuje nás na národ hlupákov a žobrákov, činí, že i sami sebou pohŕdame, všetkej cti a práva sa vzdávame“.

J. Záborský bol pri písaní svojho diela veľmi determinovaný dobou, v ktorej žil. Celé jeho dielo malo byť odpoveďou nepriateľom a škodcom národného života Slovákov, malo byť slovenským pohľadom na dejiny Uhorského kráľovstva, v ktorom Slováci žili celých tisíc rokov. Išlo mu o určenie miesta Slovákov v Uhorskom kráľovstve a vlastne aj o vypracovanie koncepcie slovenských dejín. Len škoda, že v prvom „občasí“ sa pre nedostatok hodnoverných pramenných údajov pustil do prílišných jednostranných kombinácií, ktoré potom neostali bez vplyvu na jeho chápanie druhých dvoch „občasí“, ku ktorým jestvuje už množstvo hodnoverných prameňov.

Preto aj takmer poldruha storočia po zamietnutí vydania jeho práce Výborom Matice slovenskej možno toto rozhodnutie pokladať za správne. Vedecké bádanie ani v poslednom poldruha storočí neobjavilo nijaké hodnoverné pramenné údaje, ktoré by podporovali ním vyslovené názory. Sú to len jeho veľmi rázovité subjektívne názory, pri prezentácii len čiastočne rešpektujúce výpovede zachovaných hodnoverných prameňov. Jeho zachované rukopisné dielo možno pokladať ale aj za neúspešný pokus o predstavenie ucelenejšej koncepcie dejín Slovákov – slovenských dejín.*

*Podrobnejšie por. MARSINA, R.: Jonáš Záborský a jeho Dejiny kráľovstva uhorského. Biografické štúdie 8. Matica slovenská, Martin 1978, s. 132. Medzitým táto práca vyšla tlačou, je prístupná širšej slovenskej verejnosti a bola mediálne propagovaná. Môj pôvodný kritický názor, vyjadrený v citovanej štúdia, nemám dôvod meniť.

2019-03-06T21:33:02+00:0011 januára 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X