Jozef Cíger-Hronský

Jozef Cíger-Hronský ako novinár a publicista

Autor: doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

 

Niektoré osobnosti predbehnú svoju dobu. Zvyknú sa nazývať nadčasové. Medzi takéto úžasné postavy svetového formátu sa do slovenských dejín zaradil Jozef Cíger-Hronský, ktorého 120. výročie narodenia sme si pripomenuli 23. februára 2016. Na prípade Hronský je  potešujúce, že jeho životné osudy a tvorivé aktivity sú nerozlučne späté s Maticou slovenskou. Preto aj bola v Slovenských národných novinách uverejnená miniséria troch príspevkov o Hronského novinárskej a publicistickej tvorbe.

Renesančný človek

„Novinár – to je veľmi široké slovo. Novinár môže byť i taký, aj onaký. Môže to byť človek, čo si dá natlačiť navštívenku s titulom, že je publicista a môže byť publicistom. Ale nikto sa nemôže sám vymenovať za slovenského novinára, darmo by si to i tisíc ráz pripisoval, nikdy slovenským novinárom nebude. Darmo by niekto sto rokov písal po slovensky, ak mu národ neprizná onen titul, nikdy ho mať nebude, lebo slovenský publicista, to je iná vec. To je užší okruh ľudí, titul veľmi vyhranený, ktorý si hocikto prilepiť nemôže.“

(J. Cíger-Hronský: Lepšie zažať svetielko, ako preklínať tmu, Slovák v Amerike, 1960, č. 66, s. 2)

Tieto slová z hore uvedeného citátu Hronského vyšli tlačou 6. apríla 1960 v exilových novinách Slovák v Amerike v rámci cyklu článkov Lepšie zažať svetielko, ako preklínať tmu. Vzhľadom na to, že Hronský o tri mesiace zomrel, presne 13. júla 1960 v argentínskom mestečku Luján, možno tento seriál v istom zmysle pokladať za jeho duchovný odkaz a testament. Mal vtedy šesťdesiatštyri rokov… Narodil sa 23. februára 1896 vo Zvolene, odkedy sa odvíjal jeho neuveriteľne dramatický životný príbeh, pričom postupne sa vyprofiloval vo viacerých umeleckých smeroch a kultúrnych činnostiach na postavu svetového rangu. O takejto mnohodomej a úspešnej osobnosti sa zvykne hovoriť, že je renesančným typom človeka. A že sa ním Hronský skutočne stal, posúďme sami! Hronský bol totiž vrcholným reprezentantom modernej slovenskej prózy ako autor desiatok poviedok, noviel a románov. Vynikol aj v oblasti detskej literatúry, v ktorej sa stal jedným z jej najpôsobivejších slovenských spisovateľov, pričom písal rozprávky a povesti, na ktorých vyrástli celé generácie našich najmenších. Venoval sa aj cestopisnej a dramatickej tvorbe. Ako organizátor kultúrneho života na Slovensku sa angažoval v rámci Matice slovenskej, kde vykonával funkciu jej hlavného tajomníka a v rokoch 1940-1945 aj správcu. Z Matice vybudoval supermodernú kultúrnu ustanovizeň, so silnou inštitučnou základňou a širokým členským hnutím. Zaslúžil najmä o vznik polygrafického giganta svetovej úrovne Neografia. V exile po roku 1945 sa Hronský popri literárnej aj spolkovej práci intenzívne a profesionálne zaoberal výtvarným umením, v ktorom dominovali maliarstvo, tvorba vitráží a textilné výtvarníctvo. A naďalej neustále písal do novín a časopisov, pričom na túto stránku jeho činnosti sa zabúda, hoci bol i uznávaným a mienkotvorným novinárom a publicistom… 

Štvrtá strana pre noviny

O novinárskej a publicistickej práci Hronského máme paradoxne najmenej údajov a hodnotení, i keď tieto žurnalistické aktivity možno celkom meritórne kvantifikovať vďaka bibliografickým súpisom. Aj po prvotne vykonanom heuristickom prieskume sa ukazuje, že každá štvrtá strana napísaná Hronského rukou bola uverejnená v periodickej tlači, teda v novinách a časopisoch. Tak sa aj on zaradil do okruhu ľudí a matičných prominentov hlinkovsko-rázusovskej orientácie, ktorí v hojnej miere prezentovali svoje názory a postoje, reagovali na mnohé aktuálne i historické podnety a problémy, aby bránili svoj milovaný slovenský národ, jeho samobytnosť a kultúru, pretože to bolo nutné, vyžadovala si to doba, a tak im velilo svedomie. A Slovensko si to všimlo a cenilo si angažovanie svojich národne a autonomisticky orientovaných spisovateľov a vedcov v novinách, preto Hronského, ale aj Jozefa Ambruša, Antona Augustína Baníka, Pavla Floreka, Františka Hrušovského, Viliama Kovára, Mila Urbana, Andreja Žarnova – ovenčilo titulom slovenskí novinári a publicisti…

Domáca a exilová publicistika

Hronského novinárske a publicistické aktivity je nutné rozdeliť na dve časovo limitované obdobia, pričom periodizačným medzníkom, ako aj jeho životným míľnikom sa stal prelomový rok 1945. Publicistikou sa Hronský, samozrejme, zaoberal pred týmto a aj po tomto letopočte, teda doma i v exile, príliš sa nemenila ani jej tematická náplň, tiež zostávala vysoká myšlienková i jazyková kvalita príspevkov a článkov, výrazný posun však zaznamenala početnosť čitateľskej obce. Kedysi na Slovensku sa prostredníctvom desiatok novín a časopisov prihováral Hronský doslova celému národu, po roku 1945 len izolovaným slovenským diaspóram roztrúseným po slobodnom západnom svete. Navyše, v ňom sa slovenský exil, ktorý mal prívlastok ľudácky, rozčesol na dva nezmieriteľné tábory, a tým sa drobila i tak nepočetne vychádzajúca periodická tlač našich emigrantov. Aj z tohto dôvodu si Hronský smutne povzdychol: „Rád by som bol slovenským novinárom v tejto chvíli. V časoch na rázcestí, keď na predstaviteľov slovenského slova čakajú ešte väčšie ťažkosti, keď je otvorené slovo slovenské vo vyhnanstve. Keď je písať veľká zodpovednosť, ale aj veľká česť, neraz veľká obeť, ale aj veľké zadosťučinenie...“ Ale vráťme sa späť na začiatok!

Novinárske začiatky a žánre

Hronský časopisecky debutoval v roku 1920 v periodiku Hontiansky Slovák, ktoré sa tlačilo v kníhtlačiarni jeho svokra Antona Ružináka v Krupine. Postupne Hronský prispieval do vyše troch desiatok slovenských novín a časopisov. Je síce pravdou, že väčšinou v nich uverejňoval svoju beletriu, teda básne, dramatické scénky, hry, poviedky, novely, úryvky z románov, povesti a rozprávky. No popri tomto čistom a čírom slovesnom umení však do jeho publicistického prejavu postupne pribúdali aj beletristické žánre publicistického štýlu typické pre noviny, ako boli jeho skvelé besednice, črty, fejtóny, glosy, humoresky, reportáže a úvahy. Hronský najmä po príchode do Matice slovenskej sa od roku 1933 venoval aj analytickým žánrom publicistického štýlu, uverejňoval kritiky, polemiky, poznámky, prednášky, prejavy, referáty. Ale nevyhol sa ani písaniu spravodajských žánrov, osobitne v ústrednom matičnom periodiku – časopise, mesačníku Slovensko, kde publikoval rozličné informácie, úradné oznámenia, vyhlásenia, články a správy.

Tematická pestrosť

Hronský sa vo svojich novinárskych a publicistických príspevkoch prednostne zaoberal matičnou problematikou, literárnym životom, kultúrou a osvetou, menej umením, z neho zvlášť divadelníctvom. Vynikol ako autor jubilejných článkov i nekrológov, populárno-náučnými staťami vzdelával, všímal si aj závažné spoločenské a politické témy. Skutočne neobyčajná tematická i žánrová pestrosť! Ale bola to v prípade Hronského všetko publicistika? Veď napr. niektoré jeho články o literatúre, o divadle či umení obsahovali pečať vedeckosti, stali sa klasickými esejami, teda prekonávali hranicu publicistiky a možno ich zaradiť na pomedzie umeleckého a odborného štýlu.

Nevyhýbal sa ani politike

Áno, Hronský zabŕdol aj do politických tém, hoci pomenej, kultivovane, svojím neopakovateľným spisovateľským rukopisom a bystrým naturelom, rozhľadom aj brilantným jazykom. Píšuc práve o jazyku, ale tiež spisovateľovi, učiteľovi, národe, štátnosti, no aj osobnostiach (ku všetkému treba pripojiť adjektívum vo forme epiteta constans slovenský), vlastne ani nikdy nemal úmysel politický, politikum z nich viac robila iba doba a rozličné okolnosti. Že sa Hronský verejne v novinách roku 1932 postavil proti bohemizovaniu slovenčiny, že v následnej matičnej kauze o pravopisné pravidlá obhajoval proslovenské stanovisko, že nabádal kolegov od pera a spoza katedry, aby si uvedomili svoju rolu v národe a zohrali ju tak, ako im to káže slovenská história a tradícia, že sa napokon prihlásil k prvej slovenskej štátnosti z roku 1939, na tom nebolo, ba ani dnes z pohľadu súčasníka nemôže byť nič zlého, jednoducho tak sa prejavilo Hronského vlastenectvo. Proste cítil potrebu svoje názory ako národom všeobecne uznávaná autorita publikovať v periodickej tlači, tak aj tak učinil, rozvážne a rozumne, jedinečným a neopakovateľným štýlom, mohutným a ohromujúcim slovom, podobne ako v svojich umeleckých dielach.

Rázus a Hlinka ako vzory

Aj o kultúrnu nezávislosť slovenského národa sa bolo treba pobiť, aby sa stala imanentnou súčasťou národno-emancipačných a kultúrnopolitických úsilí autonomistického hnutia. V tomto boji viedli Slovensko dvaja jeho vodcovia, tribúni ľudu, ktorých si Hronský nesmierne vážil. Ako vrcholný reprezentant Matice týchto velikánov odprevádzal aj na ich poslednej ceste a potom za nimi žalostne smútil. Martina Rázusa Hronský nazval srdcom i ústami národa a nad jeho rakvou dojatý vyriekol tieto slová: „Predčasne onemela vzácna lutna a nebude už spievať tvrdú pieseň o tvrdom živote slovenskom. Stuhli poetove prsty, čo siahali na struny a čo vedeli sa zmeniť z tichého, jemného dotyku na kladivo a udrieť pravdou, keď bola pravda ubolená…“ Onedlho po Rázusovej zúčastnil sa aj na poslednej rozlúčke s Andrejom Hlinkom, aby túto osobnosť nad jej hrobom odpolitizoval. „Keď vydýchol naposledy“ – píše o Hlinkovi Hronský – „prestal byť straníkom aj očiach tých, ktorí videli v ňom iba politického vodcu, a tak je to správne. Nezištný obetavý, ba hrdinský život veľkého národovca vynútil si rešpekt, všeobecnú úctu, a kto sa bude v slovenskej histórii zapodievať významným rozhraním poroby a voľného slovenského života, nebude môcť obísť postavu Andreja Hlinku.“ Toto Hronského hodnotenie asi netreba nijako zvlášť komentovať! Blýskalo sa na lepšie časy, s Hlinkovou smrťou sa akoby vykupiteľsky približovala na dosah ruky vysnená slovenská autonómia, a Hronský bol tuhým autonomistom.

Štátnosť nadovšetko

„… Buď s nami, Pane! Neopúšťaj nás v boji, keď sme skončili borbu s cudzou mocou, vyrovnali sme sa bratom a chceme dobojovať boj i so sebou, so svojimi nedostatkami, vykoreniť poklesky národa, ktoré nezdedil od otcov, ale vštepovala mu ich cudzia ruka… Buď s nami, Pane! Neopúšťaj nás, ak by kedykoľvek v budúcnosti nadišla chvíľa taká, že niekto by kradmou rukou siahol na našu vlasť a jej slobodu a skypela by slovenská krv nie hnevom, ani pomstou, ale v spravodlivej povinnosti brániť slovenské práva až do posledného dychu s pravdou v srdci a mečom v ruke. My budeme s Tebou, Pane, a Ty ostávaj s nami.“

(Hronský:  Slovenská modlitba 14. marca 1939 – rukopis. Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, signatúra 109 K 4)

Matica slovenská mala svojich hrdinov. Na prvom mieste to bol prvý matičný predseda Štefan Moyses. Na neho nadviazal po česko-slovenskom prevrate baťko Jozef Škultéty, ktorý sa stal akýmsi kultúrnym mostom medzi 19. a 20. storočím. Po vzniku slovenskej štátnosti od roku 1939 tieto úlohy Moysesa a najmä Škultétyho za jeho pomoci sa chystal absolútne pripravený na svoje plecia prevziať práve Jozef Cíger Hronský. Mal na to naozaj všetky predpoklady, len kolesá svetových dejín sa inak točili. Prišli roky 1945 a 1948 s dočasným koncom nádejí, hoci v srdciach nielen matičiarov pod Tatrami ostalo meno Hronský na večné časy.

Keď 14. marca 1939 vznikol prvý Slovenský štát, Hronský si dobre uvedomoval dobové súvislosti , okolnosti a závislosti, chápal pohnuté časy a videl napäté politické pomery, za ktorých sa zrodil. Preto žiadal, aby sa táto historická udalosť vtedy aj neskôr posudzovala spravodlivo, pričom sám ju považoval za zákonité vyústenie národných pohybov. Nadšený Hronský sa v tomto smere o veľkú radosť vedel aj podeliť so svojimi čitateľmi v časopisoch, tak ako to učinil v matičnom tlačovom orgáne Slovensko: „Máme svoj štát! Náš slovenský, národný štát! My, slovenský národ ho máme. My, ktorí sme cez dlhé stáročia iba do svojich túžob, do svojich snáh, viery, borby a utrpenia mohli zaobľovať myšlienku slovenského štátu, tohto najvyššieho výdobytku slovenského národa. 14. marca 1939 zatriasla sa mapa strednej Európy, na mieste, kde náš slovenský rod mal a má všetky prirodzené, Bohom mu dané, krvou i slzou posvätené práva na postavenie vlastnej strechy, a na tomto mieste pred zrakmi celého zjavil sa nový štát, ktorý do mapy Európy ešte nikdy nebol zakreslený. Náš Slovenský štát! Slovensko.“

Dominantná matičná tematika

Väčšinu Hronského novinárskej a publicistickej tvorby do roku 1945 tematicky vyplňovali články o Matici slovenskej. „Keď som vstúpil roku 1933 do služieb Matice v T. Sv. Martine, bolo nás málo – vari jedenásť – a proroctvá také, že materiálne ťažkosti načisto podkopú matičné sily, pochová sa sama. Valili sa na Maticu aj úradné hrozby, aj všeličo nepekného. Nevedel som sám, kde začínať… O mesiac začalo sa už brieždiť. O rok nás boli v ústredí Matice desiatky a vonku tisícky. Po krátkych rokoch stovky pracovali v ústredí a veľké desať tisícky vonku“ – spomína Hronský hrdý na genézu matičného fénixa. Na inom mieste na margo mimoriadne bohatých matičných aktivít prízvukuje: „Nemám po ruke nijaké štatistiky a môžem hovoriť iba o zjave, na ktorý sa pamätám. Iba to, že v Matici v poslednom období každé tri dni vyšli dve publikácie. Uvažujme o tom trochu!“

Tajomník a správca

Hronský ako hlavný tajomník a od roku 1940 správca Matice slovenskej v pozícii jej budovateľa a vrcholového reprezentanta napísal množstvo článkov – od stručných informácií až po rozsiahle výročné správy, v ktorých sa venoval matičnému životu a všetkému čo s ním súviselo, – a publikoval ich v periodickej tlači. Prostredníctvom týchto príspevkov možno sledovať, ako Matica a jej činnosť v neľahkých tridsiatych a ešte ťažších, vojnových štyridsiatych rokoch pod jeho manažérskym vedením pribúdala, rozširovala sa a košatela, až sa stala najvýznamnejšou i najmodernejšou kultúrnou ustanovizňou na Slovensku, pritom prísne apolitickou, aj keď autonomistickou. „Viem, politizovať nebudete“ – uvažuje Hlinka v príhovore k Hronskému roku 1935 pred cestou matičnej delegácie do Ameriky a ďalej mentorsky pokračuje – „a ani nepolitizujte! Matica nech nepolitizuje, Matica nech je dobrou matkou všetkých a politiku nech robia tí, ktorým patrí.“ Hronskému však nebolo treba osobitne zdôrazňovať, aby Matica pod jeho vedením išla cestou kultúry, vedy a osvety,  a v nej politika nenašla ani nemala miesto.

Inšpirácie hľadal v Amerike

V rokoch 1935-1936 absolvovala delegácia Matice slovenskej pod vedením Hronského pracovnú návštevu Kanady a USA. V tejto súvislosti treba poznamenať, že už jej prípravu, potom priebeh a napokon výsledky Hronský zanietene, podrobne, až analyticky z rozličných aspektov kulturológie komentoval v súvekej slovenskej periodickej tlači. Hronský pochopil, že kanadskí a americkí Slováci sú výhonkom slovenského koreňa, a nechcel pripustiť, aby sa z tohto výhonku stala suchá ratolesť. Preto tejto otázke venoval osobitnú pozornosť, preto ju tak často uvádzal na stránky slovenských novín, preto o nej nakoniec napísal aj rozsiahlu dvojzväzkovú cestopisnú knihu, a preto v Clevelande 3. mája 1936 stroho konštatoval: „Matica slovenská je zlatou niťou, čo spája.“ Hronský chodil po Novom svete s otvorenými očami. Ohromila ho industrializácia a nové americké technológie, najmä v oblasti nevyspytateľných možností polygrafického priemyslu a jeho zapojenia do kultúrnych potrieb národa. Tu kdesi sa v jeho geniálnej hlave začína rodiť projekt budúcej matičnej Neografie.

Matica má spájať

Hronský svoju novinársku a publicistickú tvorbu podriadil matičným a slovenským národným a štátnym záujmom. Matica za jeho vedenia symbolickou niťou nemala spájať len Slovákov doma so Slovákmi v zahraničí. Hronský jej programové zameranie v intenciách tradicionalizmu rozšíril aj na model spolupráce slovenských katolíkov a evanjelikov, straníkov i bezpartajných, inteligenciu i ľudí roboty. Malo sa jednať o neuniformnú jednotu národa pod matičnou egidou. Náznak záblesku zázraku národného zjednotenia kedysi iniciovali v matičnom prostredí Moyses a Kuzmány, neskôr po československom prevrate sa ho v politickej oblasti pokúšali vzkriesiť Hlinka a Rázus, na kultúrnom poli Škultéty a Hronský so svojou Maticou.

Z kultúry preferoval divadlo

Veľmi vážnu rolu v Hronského publicistickej tvorba zohrala oblasť kultúry, literatúry a umenia. Z neho sa najviac sústredil na divadelníctvo, viac ochotnícke, menej profesionálne. Hronský bol živou vodou matičného Ústredia slovenských ochotníckych divadiel a jeho hovorcom, tlačovým tajomníkom, organizátorom, kronikárom a teoretikom, o tejto problematike publikoval množstvo článkov, najmä v časopise Naše divadlo, ktorý aj redigoval.

Podporoval časopisectvo

„V kultúrnom živote každého národa časopisy majú veľký význam a poslanie. V časopisoch sa ukazujú kultúrne snahy, tlmočia nové myšlienky a nové potreby, časopisy sú zrkadlom kultúrneho života. U nás na Slovensku časopisy mali dvojnásobný význam. Nemali sme svojských slovenských škôl, kultúrnych spolkov, málo sme sa mohli navzájom stýkať a schádzať, a tak kultúrny časopis bol temer jediným prostriedkom vzájomného oboznamovania sa s kultúrnymi vecami.“

(Hronský: Rozvoj kultúrnych časopisov slovenských – rukopis. Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, signatúra 109 K 1).

Jozef Cíger Hronský vedel všetko o slovenskom novinárstve a časopisectve, kníhtlačiarstve, polygrafii aj knižnej kultúre. Stal sa jej neodmysliteľnou súčasťou a reprezentantom, už na Slovensku, ale aj v nútenom exile. Hronského slovo a činy mali cenu zlata, lebo obsahovali múdrosť vekov, ponúkali prezieravý pohľad na súčasnosť i prorokovali svetlú budúcnosť slovenského národa i jeho kultúry.

Hronský zo všetkých síl podporoval rozvoj vydávania a rozširovania slovenskej periodickej tlače, najmä kultúrnych časopisov, na čom sám agilne participoval. Len na ilustráciu uvádzame, že v medzivojnovom období vychádzalo na Slovensku deväťstoosemdesiat periodík, a ani počas Slovenského štátu ich počet neklesal, bibliografia novín a časopisov z rokoch 1939-1944 ich eviduje sedemstošesťdesiat. Z tohto dôvodu Hronský uspokojivo poznamenal: „Slovenské kultúrne časopisectvo je u nás rozrastené a to je svedectvo o rušnom, živom a tvorivom pohybe dnešného Slovenska. Zmyslom tohto kultúrneho usilovania je, aby aj náš život bol radostnejší, vyspelejší, kultúrnejší, aby sme žili na úrovni, ako žijú ostatné vzdelané národy.“ Preto Hronský v matičnom prostredí preferoval časopisy Slovensko, Slovenské pohľady, Slovenská reč, Naše divadlo a mnohé iné.

Kultúra, literatúra, politika

Hronský prispieval nielen do kultúrnych a literárnych časopisov, ale aj do novín s politickým náterom. Svoje články uverejňoval vo viac ako troch desiatkach periodík, pričom osobitné postavenie vo vzťahu k jeho politicky motivovanej publicistickej tvorbe nadobudli Hontiansky Slovák a Národnie noviny. V detských časopisoch Včelka a Slniečko dominovala Hronského pedagogická spôsobilosť a didaktika. V časopisoch Slovenské pohľady, Naše divadlo a v matičnom tlačovom orgáne, mesačníku Slovensko, sa prezentoval desiatkami, ba stovkami príspevkov rozličného tematického i žánrového zamerania. Keď z vymenovaných periodík sa vynechajú Národnie noviny a Slovenské pohľady a nahradíme ich kultúrno-pedagogickým mesačníkom Naše slovo, možno konštatovať, že Hronský – okrem autorskej spolupráce – zároveň z času na čas pôsobil aj ich redakciách ako zodpovedný či výkonný redaktor.

Prelomový rok 1945

Rok 1945, ktorý tak tragicky a osudovo poznamenal životný oblúk Hronského, výrazne ovplyvnil i jeho literárne dielo. To umelecké, beletristické až tak nie, čo však vôbec neplatí pre publicistickú tvorbu. Len čo sa týkalo počtu príspevkov, do svojho odchodu zo Slovenska na ňom prispieval do viac periodík, než bolo po roku 1945 jeho článkov v exilových novinách a časopisoch, teda iba okolo tridsať bibliografických jednotiek. A keby sme opomenuli Hronského jedinečný jedenásťdielny seriál kultúrnych úvah, ktorý pod názvom Lepšie zažať svetielko, ako preklínať tmu uverejňoval roku 1960 na pokračovanie v novinách Slovák v Amerike, bolo by to ešte horšie, chudobnejšie. Okrem tohto periodika už Hronský iba veľmi sporadicky prispieval do Juhoamerického Slováka, Kanadského Slováka a Mostu, a to je vlastne všetko. Sem-tam sa jeho publicistické príspevky zjavili v niekoľko málo publikáciách, zväčša krajanských exilových zborníkoch.

Vyhnanstvo nemenilo témy

Aj v cudzine písal Hronský o tom, o čom predtým doma, teda o kultúre, literatúre, umení a osvete. Hádam, viac pozornosti venoval iba osobnostiam, najmä svojim exilovým generačným druhom, ktorým článkami blahoželal pri jubileách a kondoloval pri úmrtiach. A tu sa treba pristaviť pri postave Karola Sidora, lebo v nej videl Hronský pokračovateľa Hlinku a Rázusa. Navyše, s jeho politickou líniou najviac sympatizoval a so Sidorom ho spájalo  aj osobné priateľstvo. Predčasná smrť Karola Sidora roku 1953 Hronským otriasla a hoci mŕtvemu, adresoval mu do večnosti list, v ktorom uvádza: „Chceli sme mať z teba predovšetkým politika – všadebol, i partajníka, čo stína hlavy a nadovšetko niekoho, kto kývnutím rozrieši milióny problémov veľkých a milióny problémov viac ako malicherných, len sme nechceli v zaslepení vidieť na tebe čo bolo najpodstatnejšie: učeníka Andreja Hlinku, priateľa Martina Rázusa, čestného študenta – revolucionára, nezlomného vo viere v Boha, v pravde, v rodine a v národe mravnom.“

Maticu nosil v srdci

Hronský do roku 1945 aktívne participoval na činnosti viacerých kultúrnych, umeleckých a spoločenských organizácií, spolkov a inštitúcií, z nich tú najvýznamnejšiu – Maticu slovenskú – priviedol k dokonalosti. Samozrejme, že z pozície publicistu prispieval do   tlačových orgánov týchto spolkov. Vo vyhnanstve sa taktiež zapojil do krajanského života a výrazne sa v ňom angažoval, ale Matica mu veľmi chýbala, i jej periodiká a knihy. Permanentne sa vracal k zašlej  martinskej matičnej sláve, žiaľ, iba v spomienkach a v publicistických príspevkoch. „Len treba poznamenať,“ – zdôrazňuje Hronský roku 1949 – „že Matica sa rozvinula tak, ako by ani najsmelšia nebola si trúfala predpovedať… Jej duchovné statky sa nedali vyčísliť, ale materiálne, tie hej. Tak nech sa páči: Nadobudlo sa vyše osemdesiat miliónov Slovenských korún pre Maticu, majetku čistého, bez dlhov, bez záväzkov.“ K tomu musíme pripočítať, že Slovenskú korunu oprávnene za Slovenského štátu nazvali dunajský dolár. A veľký podnikateľský duch Hronského sa ani v najmenšom nebál veľkých čísel, napr. roku 1942 dosiahli náklady pôžičiek na výstavbu a spustenie výroby tlačiarenského podniku Neografia štrnásť miliónov korún, ktoré Matici požičala zásluhou Imricha Karvaša Slovenská národná banka. Ale už v nasledujúcom roku 1943 tento tlačiarenský gigant vyprodukoval čistý zisk desať miliónov korún. Rozhľadený Hronský veľmi dobre vedel, že je tu vojnová konjunktúra a takéto hospodárske výsledky sa už nikdy nemusia zopakovať.

Nostalgiu nahradil čin

Hronský a jeho spolupracovníci z matičného exilu smútili, no táto nostalgia neprehlušila čin a roku 1959 iniciovali vznik Zahraničnej Matice slovenskej. O jej príprave, založení, perspektívach a aktivitách z titulu predsedníckej funkcie opäť Hronský zhusta píše v krajanskej tlači, hodne a podnetne, prakticky dovtedy, kým jeho ruka udržala pero, kým naposledy zavrel oči. Ale pokým sa tak stalo, v spomienkach sa stále vracal do Turčianskeho Sv. Martina, do jeho komunistami ukradnutej Matice a Neografie. No vedel aj to, že i v ťažkých komunistických časoch  „… Matica je také svetlo, čo aj pridusené svieti.“  V tomto optimistickejšom duchu Hronský anticipoval aj matičnú budúcnosť, keď prorokoval: „Keď ju čas vzkriesi, bude Matica i po tomto druhom zatvorení roku 1945 taká jasná v národe, ako bola po prvom umlčaní.“ Aby sa Hronského odkaz a proroctvo naplnilo, o to sa musia usilovať všetci matičiari a kultúrni pracovníci, od roku 1993 v rámci slovenskej štátnosti, na ktorej a jej kultúre tejto osobnosti vždy najviac záležalo.

2019-03-06T21:29:05+00:0023 januára 2019 |Aktuálne informácie Matice slovenskej, OSOBNOSTI|
X