Kamil Papučík „ČLOVEK MEDZI ĽUĎMI“


//Kamil Papučík „ČLOVEK MEDZI ĽUĎMI“

Žilina, 15. 11. 2018

 Dňa 15. 11. 2018 sa v Dome Matice slovenskej uskutočnila vernisáž výstavy Kamila Papučíka Človek medi ľuďmi, mladého umelca s obrovským srdcom, pokorou k životu, žiaka a priateľa akademického sochára Štefana Pelikána, ktorý ho vedie k úžasnému rozvíjaniu citu a filozofie života dlátom umelca.
Vo svojich 38 rokoch, ktoré má v živote za sebou, bolo naplnených sústredeným úsilím o dôstojnú existenciu jeho najbližších i jeho samotného, ale aj tvorivým hľadaním zmyslu života a poslania človeka na tejto zemi. Ale on ide po tej ceste hrdo, so vztýčenou hlavou, neuľahčuje si svoju púť blúdením po kratšom a možno ľahšom chodníku. No a druhou veľkou zastávkou na jeho životnej púti je práve táto výstava.
Prvou bola autorská výstava, ktorú sme slávnostne otvárali v Kajovom bydlisku – v Divine 5. septembra 2016.
Kamil Papučík k nej dospel po štúdiu odboru rezbárstva, ale aj – a on hovorí, že najmä – spoluprácou s majstrom sochárskeho dláta a maliarskej palety, akademickým sochárom Štefanom Pelikánom. Ten sa stal jeho učiteľom, spolupracovníkom, radcom, priateľom.
Ako profesionálny rezbár začínal Kamil Papučík pracovať v nemeckej firme Lotte Sievers-Hahn. Táto rezbárska a hračkárska fabrika je v prevádzke od roku 1929 v nemeckom meste Brockl. Má už teda 75-ročnú tradíciu a vysoké renomé. Všetky figúrky, bábiky, zvieratká, a iné hračky, ktoré opustia túto fabričku, sú vyrezané ručne, pomaľované sú kvalitnými farbami, označené sú ako pedagogická vyučovacia pomôcka a v celej Európe ich poznajú pod označením „spiel gut“ (dobrá hračka). Takže takto počas šiestich rokov získaval Kajo svoje prvé rezbárske „ostrohy“.
Ale umeleckým rezbárom a sochárom sa stal až po nekonečných kondičných cvičeniach v ateliéri svojho učiteľa Štefana Pelikána, umelca, ktorý svoje akademické vzdelanie, videnie a zručnosti získal na vychýrenej pražskej Akadémii výtvarných umení, kde jeho pedagógmi boli svetoznámi umelci – sochár, rezbár a medailér – profesor Otakar Španiel, autor prvých čs. mincí, „dvorný“ sochár prvého čs. prezidenta Tomáša Garriquea Masaryka, profesor Jan Lauda, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov tzv. sociálneho umenia dvadsiatych rokov 20. storočia, o. i. autor Komenského náhrobného pomníka v Amsterdame, a jeden z najvýznamnejších českých umelcov 20. storočia profesor Max Švabinský, spoluzakladateľ moderného českého výtvarného umenia, vynikajúci kresliar a rytec, pedagóg, osemnásobný rektor Akadémie výtvarných umení, teda Pelikánovej alma mater.
Všade a vždy som u Štefana Pelikána vyzdvihoval tri jeho vzácne ľudské vlastnosti: skromnosť, pracovitosť a pokoru. Pokora je vari najdominantnejšou črtou jeho letory, celej jeho ľudskej podstaty. Pokora pred kumštom, pokora pred ľuďmi, pred prírodou, slovenskou krajinou s jej neopakovateľnými výtvarníckymi motívmi a zátišiami, pokora pred odkazom jednoduchého robotného človeka, pred históriou ľudského rodu.
Čo treba v tejto súvislosti zvlášť oceniť – to je „plagiátorstvo“ Kaja Papučíka. Pravdaže, nie plagiátorstvo v pejoratívnom zmysle slova, ale to najkrajšie (a pritom vo všetkej počestnosti povolené) plagiátorstvo či skôr žiakovo plagizovanie učiteľa.
Kajo totiž so všetkými zásadami etiky plagizuje – teda napodobňuje a do svojej ľudskej i umeleckej výbavy preberá – tie najkrajšie ľudské vlastnosti svojho školiteľa Štefana Pelikána – tú spomínanú skromnosť, pracovitosť a pokoru.
Veď stále platí známy citát z pera Williama Arthura Warda, ktorý sa mi priplietol pod ruky, keď som sa prehŕňal v mojej knižnici a pripravoval si túto recenziu. „Priemerný učiteľ učí, dobrý učiteľ vysvetľuje, vynikajúci učiteľ demonštruje, veľký učiteľ inšpiruje.“ A veľký učiteľ Štefan Pelikán Kaja vskutku inšpiruje. V súčinnosti tých výnimočných ľudských, umeleckých i pedagogických daností a vlastností Štefana Pelikána sa rodí človek medzi ľuďmi (parafráza názvu výstavy) v umeleckej vízii Kamila Papučíka… Azda nám v ňom vyrastá nový Pelikán… Dúfajme. Druhá samostatná výstava, je v jeho vnútri, v jeho mysli, v jeho duši a v jeho srdci.
Z neho sa časom, nesmiernym úsilím človeka tvorivého, útrapami jeho tvorby a profesionálneho i súkromného života, zrazu zrodil výtvarný umelec: rezbár, sochár, básnik obrazu.
Ten zrod neprišiel z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, ale trval takmer počas celého doterajšieho žitia-bytia Kaja Papučíka. Keď sa v osobe tvorivého autora narodí sochár, rezbár, či maliar, to je potom skutočný sviatok kultúry a umenia. Áno, je to sviatok kultúry a slávnosť krásy ducha, ktorý práve dnes, v tejto chvíli spoločne prežívame.
Kajove sochy, reliéfy a kresby vyznievajú ako dajaké hudobné tóny. Kajove tóny sú čisté, bez falše, bez rušivých pazvukov. Inak to ani byť nemôže, lebo sám ich autor Kamil Papučík je vo svojej ľudskej, autorskej, ľudskej i chlapskej podstate presne taký.
Kajove diela a dielka nám zvučia ako tóny príjemnej ezoterickej hudby, prinášajú pookriatie, citovú pevnosť, vyvolávajú spomienky na časy dávno i nedávno minulé. Jeho diela, najmä portréty, sa vyznačujú – s ohľadom na jeho mladý vek – dôvernou znalosťou zložitých stránok ľudského bytia i anatómie človeka, prekvapujú nás prekvapujúcou mierou obraznosti a najmä nevšednou hĺbkou citu. Kajo Papučík sa vo svojich dielach nesnaží plano a zbytočne filozofovať, meditovať, špekulovať, proste nechce svoje dielka zbytočne intelektualizovať.
Jeho rukopis je – tak ako rukopis Štefana Pelikána – síce naoko strohý, ale o to úprimnejší, jeho konštatácie sú na prvé videnie, na prvý dotyk prosté, zbavené nánosu akékoľvek zbytočného modernistického mudrovania a akademických dišpút, ale o to úprimnejšie a presvedčivejšie.
A to je ako prijímateľovi a vnímateľovi jeho sochárskeho posolstva sympatické, pretože Kajo svojimi výtvarnými dielami nechce nič iné, iba chce urobiť svet ľudskejším a krajším. Alebo aspoň znesiteľnejším. No povedzte, treba od tvorivého umelca žiadať ešte čosi viac?
Kamil Papučík pracuje v prvom rade s drevom, ale nevyhýba sa ani práci s hlinou, mosadzou, meďou alebo silikónom. Charakteristické je pre neho úporné úsilie o dosiahnutie čo najplastickejšieho a najvernejšieho výsledného tvaru, hoci miestami poznačeného nemalou mierou štylizácie a výtvarnej skratky. Každý materiál však používa a tvárni tak, aby výsledná štúdia ľudskej fyziognómie bola reflexom hlbokej a dôvernej autorovej sondy do duše, ponoru do psychiky a letory spodobňovaného modelu. Na tento atribút svojej tvorby kladie Kajo dôraz v každom prípade, či už zvečňuje sochársku podobizeň svojich spolurodákov z obce Divina, priateľov, blízkej príbuznej, alebo významného vedca, známeho kultúrneho dejateľa, či niektorého z velikánov slovenskej histórie.
V roku 2015 vystavoval Kamil Papučík svoje diela na spoločnej výstave s majstrom Pelikánom v zámku Liptál v okrese Vsetín, teda na moravskom Valašsku, a to počas tamojšieho medzinárodného folklórneho festivalu nazvaného Liptálske slávnosti. Záštitu nad podujatím prevzala EÚU a jej prezident Petr Vašíček.
Zásluhou jeho talentu, precíznosti a pracovitosti ešte budeme počuť veľa dobrých chýrov.

 

Ing. Katarína Kalanková,
riaditeľka Domu Matice slovenskej v Žiline

2018-11-21T14:44:33+00:0021 novembra 2018 |Žilinský kraj|
X