Ľudovít Štúr



Ľudovít Štúr a Napoleon

Autor: doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

 

Ľudovít Štúr ako frankofil a bonapartista – jeho príspevky o Napoleonovi

Žijeme akoby v obkľúčení významných výročí zo svetovej i slovenskej histórie. Vlani, teda roku 2015, uplynulo 200 rokov od bitky pri Waterloo a súčasne od narodenia Ľudovíta Štúra. V roku 2016 si 12. januára pripomíname 160. výročie úmrtia Štúra a 5. mája 195. výročie úmrtia Napoleona Banaparta. Štúr a Napoleon, dve osobnosti a ich vzťahové súvislosti neboli doteraz predmetom osobitného historického výskumu, pričom na jeho margo sa vyslovilo viacero historikov, ale ich hodnotenia boli príliš kusé a kontroverzné. Preto ponúkame širší pohľad na túto problematiku, a veríme, že naša personálna komparácia zaujme a zároveň osvetlí viacero aspektov ponímania i prezentovania Napoleona štúrovskou generáciou a jej hlavným predstaviteľom.

Štúr ako obdivovateľ a znalec francúzskeho jazyka, histórie, kultúry a Veľkej revolúcie

Letopočet 1815 je mimoriadne dôležitý vo svetovej i v slovenskej histórii. Toho roku sa porážkou pri belgickej dedine Waterloo 18. júna skončila Napoleonova politická a vojenská éra a začala sa rodiť jeho legenda. Na inom mieste Európy, v slovenskej vsi Uhrovec, o štyri mesiace neskôr, 28. októbra, uzrel svetlo sveta Ľudovít Štúr. Ten od ranej mladosti vášnivo študoval históriu i jej postavy. Bol predchnutý aj dobovým duchom frankofilského paneurópskeho švungu, obdivovateľom francúzskej kultúry a dokonale s jemu vlastným majstrovstvom filológa ovládal aj francúzštinu. Štúra z novovekých dejín krajiny galského kohúta zaujali francúzski osvietenci a encyklopedisti 18. storočia Voltair, Holbach, Diderot, d´Alambert, Helvetius a Rousseau. Zapôsobilo naňho najmä ich racionalistické učenie o novom systéme spoločenských reforiem a zmlúv v podobe modelu osvietenskej republiky alebo aspoň osvietenského absolutizmu, ale aj idey o nutnosti vzdelávania širokých ľudových vrstiev, o návrate k prírode. Navyše, podľa Štúra  „osvietenstvo objavilo národy a národnosti.“ Štúra však najviac fascinovali svetodejne pokrokové myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie o rovnosti, bratstve a slobode, deklarované Maratom, Mirabeauom, Dantonom, Robespierrom a predovšetkým Camillom Desmoulinsom, na ktoré sa odvolával a ktoré často citoval vo svojich prácach. Inak otec Ľudovíta Štúra Samuel Štúr st. sa narodil v predvečer nových časov vypuknutia Francúzskej revolúcie 16. marca 1789, necelé štyri mesiace pred pádom Bastily.

Štúr označil Napoleona za pokračovateľa Veľkej francúzskej revolúcie 

Ľudovít Štúr pokladal Napoleona Bonaparta za nositeľa i kontinuálneho pokračovateľa týchto revolučných ideí a zakladateľa porevolučnej modernej národno-občianskej spoločnosti vo Francúzsku, lebo s ním a ňou „sa vracia všetko, vracia sa náboženstvo a cirkev, vracia sa poriadok pospolitý.“ Dosvedčuje to aj Štúrom idealizovaný obraz Napoleona a jeho skutočne maximálne hyperbolická apoteóza tejto osobnosti: „Z kráteru revolúcie vystúpil muž, žiarivý a veľký ako vulkanický stĺp a verne nasledoval impulz svojho národa. Národné úsilie stalo sa jeho úsilím a so svojimi oduševnenými vojakmi sa prehnal ďalekými krajinami, jednu po druhej ich pripojil k svojej moci a spojil s Francúzskom.“ Jednoducho metaforicky Štúr Napoleona považoval za „velikánskeho ducha ľudstva“, za akéhosi novovekého Prometea súvekého moderného sveta a jeho väznenie i smrť na ostrove Sv. Heleny prirovnal k utrpeniu tohto gréckeho mytologického hrdinu pripútaného Hefaistovými reťazami ku kaukazskému bralu za to, že stvoril ľudí a dal im oheň. Inak tento grécky mytologický obraz bol v období klasicizmu veľmi populárny, inšpiroval mnohých literátov a umelcov, okrem Štúra aj veľkého Goetheho, u nás zasa počas realizmu Hviezdoslava. Zo súčasných slovenských kultúrnych historikov túto tézu o nezastupiteľnej úlohe Napoleona v európskych dejinách potvrdzuje Tomáš Winkler, ktorý hodnotí ponímanie napoleonskej misie štúrovcami a hurbanovcami nasledovne: „Napoleonovo ťaženie Európou zapríčinilo, že Európa si uvedomila to, na čo už dávnejšie prišli Francúzi, totiž to, že sú národ.“

Štúrovci neuverili, že Napoleon bol diktátor 

Štúr i štúrovci si vytvorili a mali o Napoleonovi vysokú mienku už v mladom veku napriek tomu, že  všetci ich profesori na evanjelickom lýceu v Bratislave jednomyseľne považovali túto postavu za despotu, diktátora, tyrana, spiatočníka, uzurpátora a imperiálneho vládcu toho najhrubšieho zrna. Štúrovci však máločo dbali na podľa nich zastarané a feudalizmom zatuchnuté názory svojich učiteľov vychádzajúce z reakčných politických a cirkevných princípov koncepcie Svätej aliancie, konzervujúcej starý vek a staré feudálne spoločenské poriadky. Mladíci mali svoje vlastné hlavy, otvorené novým pohľadom. Aj Ľudovít Štúr, ten predovšetkým na čele. Bol prekladateľom poľského dielka Napoleon a Lucian v Mantui. A j jeho druh Michal Miloslav Hodža sa prezentoval napoleonovskou inšpiráciou ako autor Elegie u hrobu Napoleona. 

Už roku 1839 tak obaja vrcholní predstavitelia štúrovskej generácie verejne uvažovali radšej v zhode s veľkým duchom Goetheho, lebo ten nesmierne obdivoval „malého Korzičana“ a on bol zasa jeho najobľúbenejším spisovateľom. Goethe až do svojej smrti roku 1832 na hrudi hrdo nosil francúzsky rad Čestnej légie, ktorý mu tam slávnostne pripol Napoleon Bonaparte. Podobné postoje k tejto osobnosti zastával aj ďalší slávny Nemec, teda vlastne Šváb, najdlhšie pôsobiaci v Prusku, svetoznámy a všeobecne akceptovaný filozof Hegel. A Štúrovi ako keby neprekážalo ani to, že po obsadení Viedne napoleonovská artiléria granátnikov roku 1809 rozbombardovala na padrť Bratislavský hrad i jeho Devín, milý Devín, veď to v tomto konkrétnom prípade boli iba symboly zachádzajúcich feudálnych časov. V tomto duchu Samo Bohdan Hroboň, jeden z mladých charizmatických vodcov štúrovcov, im prednáša Slovo o Goethem a Hegelovi (tlačou vyšlo na pokračovanie až v Paulinyho Sokole roku 1863) a ich názory boli pre štúrovské pokolenie určujúce, rozhodujúce, až posvätné.

Génius loci  napoleonských dejín na Slovensku Bratislava (Pressburg, Pozsony)

Ľudovít Štúr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1829-1838, s krátkym prerušením v školskom roku 1834-35. Po návrate z univerzitných štúdií v saskom Halle Štúr opätovne trvale žil a pôsobil v meste nad Dunajom od jesene roku 1840 až do vypuknutia uhorskej revolúcie v marci 1848. V tomto období býval v rozľahlom prenajatom byte vo Fernolayovskom dome na Panenskej ulici. Počas prvého študentského pobytu v Bratislave sa stal vedúcou osobnosťou štúrovskej Spoločnosti česko-slovanskej, po jej úradnom zákaze od roku 1837 Slovanského ústavu. V rámci druhého pôsobenia v Bratislave po roku 1840 z nej vytvoril uznávané centrum celého slovenského národného hnutia ako námestník profesora Palkoviča na evanjelickom lýceu, v rokoch 1845-1848 ako vedúci redaktor, vydavateľ a majiteľ Slovenských národných novín a ich literárnej prílohy Orol tatranský (sám Štúr v Orle publikuje historické state Prechod Napoleonov cez Alpy, Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte roku 1800 a nasledujúcich, Ostatné hodiny Napoleona) a od novembra 1847 do marca 1848 ako vyslanec na uhorskom sneme. 

Štúr v rámci pedagogickej a vzdelávacej činnosti kládol osobitný dôraz na prednášky z histórie. So zaujatím vykladal slovenské, slovanské i svetové dejiny, pričom z novoveku sa zameriaval na Veľkú francúzsku revolúciu a napoleonovské obdobie. Práve v Bratislave po najslávnejšom víťazstve Napoleona v bitke troch cisárov pri Slavkove bola 26. decembra 1805 v Primaciálnom paláci podpísaná zmluva medzi víťazným Francúzskom,  zastupovaným slávnym Talleyrandom, a porazeným Rakúskom, ktorá vošla do svetovej histórie pod názvom Bratislavský mier. O deň neskôr, 27. decembra 1805, tento dokument ratifikoval sám Napoleon vo viedenskom sídle Habsburgovcov na zámku Schönbrunn. Preto Štúr a jeho žiaci na častých prechádzkach po bratislavskom Staromestskom námestí chodili okolo Primaciálneho paláca doslova po špičkách.

Napoleonovské vojny a Štúrovo, resp. štúrovské polonofilstvo kontra rusofilstvo

Za Napoleona vykrvácalo i udatné poľské knieža Józef Antoni Poniatowski, veľkodôstojník francúzskej Čestnej légie. Ako maršal Francie padol v krvavej bitke národov roku 1813 pri Lipsku. Ani tu nad pomníkom Poniatowskeho roku 1839 počas univerzitných štúdií v neďalekom Halle (obe mestá sa nachádzajú v Sasku) však Štúr nezabudol na svoje obligátne slovanstvo a rusofilstvo. Veď Napoleonovi, ktorého ostatky v decembri 1840 pompézne previezli zo Sv. Heleny do Paríža, pričom poslední dvaja žijúci staručkí napoleonovskí maršali Francúzska Bon-Adrien Jeannot de Moncey a Emmanuel de Grouchy na pohrebe v parížskej Invalidovni pred dojatými stovkami veteránov a stá tisícami Francúzov so slzami v očiach emotívne vyhlásili: „Teraz môžeme zomrieť!“, teda jemu (bájnemu Napoleonovi) a jeho dovtedy neporaziteľnej Veľkej armáde kedysi vlastne nadobro zlomili väzy chrabrí Rusi. Ach, tí nešťastní Francúzi aj Poliaci…

Poliaci fascinovali Štúra aj preto, že ich najväčší básnik a mysliteľ Adam Mickiewicz, jeden z umeleckých, literárnych i mysliteľských vzorov pre štúrovcov, bol taktiež veľkým obdivovateľom Napoleona. Počas svojho exilového pobytu v Paríži roku 1834 Mickiewicz dokončuje a vydáva jedno z vrcholných diel poľskej, slovanskej i svetovej literatúry, jej posledný veľký národný epos Pán Tadeáš. Jeho dej autor situoval do rokov 1811-1812, kedy sa poľsko-litovské vojsko ako súčasť francúzskej Veľkej armády pripravovalo a zúčastňovalo na vojne s Ruskom, pričom Napoleon mal garantovať stratenú štátnu nezávislosť Poľska za jeho vojenskú angažovanosť po svojom boku v ruskom ťažení.  V napoleonovskom vojsku už od roku 1797 vo veliteľskej funkcii bojoval i poľský generál Ján Henryk Dabrowski , s legendárnou Dunajskou légiou, včlenenou neskôr do poľských oddielov na čele s kniežaťom Poniatowskim, ktorého Napoleon roku 1813, keď sa už pomaly rozplývali sny o obnovení poľského štátu, menoval za maršala Francie. Aj napriek nepriaznivému osudu sa sám Mickiewicz ani v osobnom živote nikdy nevzdal protiruských a proticárskych imperiálnych aktivít. Počas krymskej vojny v rokoch 1853-1856 medzi cárskym Ruskom a Osmanskou ríšou, na ktorej strane bojovali aj koaličné zbory Anglicka, Sardínie a Francúzska, v zostave francúzskej armády proti Rusom verboval a organizoval poľské dobrovoľnícke batalióny v tureckom Carihrade, kde aj náhle ako päťdesiatsedemročný podľahol morovej epidémii 26. novembra 1855. Necelý mesiac potom, 22. decembra, sa smrteľne zranil Štúr a krátko na to, 12. januára 1856, zomiera v Modre. A tak slovanský svet behom chvíľky prichádza o dvoch veľkých ctiteľov Napoleona, Mickiewicza a Štúra.

Propagácia Napoleona za rakúskeho absolutizmu skrývala nebezpečenstvá 

Propagovať Napoleona a velebiť bonapartizmus, ako to odvážne činili Štúr a štúrovci, v politických podmienkach vrcholiaceho absolutistického režimu habsburskej monarchie a jeho tajnej polície 30. a 40. rokov 19. storočia, nebolo vôbec jednoduchou záležitosťou. Ba práve naopak, takéto názory či postoje si vyžadovali osobnú statočnosť  pomaly hraničiacu až s mládeneckou nerozvážnosťou. V Rakúskej ríši totiž pevnou rukou spiatočníckej feudálnej diktatúry a tuhého absolutizmu, známeho ako žalár národov, všemocne vládol jeden z najväčších politických i osobných nepriateľov Napoleona a slobodomyseľných ideí Veľkej francúzskej revolúcie, ako aj hlavných strojcov protifrancúzskej a protinapoleonovskej koalície, roku 1815 Viedenského kongresu a potom reakčnej politiky Svätej aliancie, kancelár, knieža Metternich. A v týchto zložitých politických pomeroch zastávať sa Napoleona, to si naozaj vyžadovalo nesmiernu odvahu od slovenských mládencov. Ale tá vskutku nikdy nechýbala v základnej charakterovej výbave Napoleona a Mickiewicza, ani ich obdivovateľov z tábora štúrovcov. A práve preto išlo o velikánov.

Štúrove príspevky o Napoleonovi

„Najväčšmi Napoleona môžu oceniť a najobjektívnejšie posúdiť Slovania“ – napísal Ľudovít Štúr. Najviac tak paradoxne neučinili historici, ale krátko po Štúrovej smrti ruský spisovateľ, novodobý Homér, autor románovej epopeje, z napoleonovského obdobia a vlasteneckého odboja Rusov proti francúzskej okupácii, nazvanej Vojna a mier Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorá vychádzala po častiach v rokoch 1867-1869. V tom sa zhodnú všetci vo svete i u nás doma, počínajúc Vajanským. V duchu svojho výroku pristúpil Štúr dokonca aj k tvorbe jedného prekladového a troch historických článkov o Napoleonovi, v ktorých sa zaoberal rozličnými vojenskými, politickými a biografickými aspektmi , súvisiacimi s napoleonovskou problematikou. Preklad z poľského originálu Napoleon a Lucien uverejnil roku 1839 v časopise Květy, príspevky – Prechod Napoleonov cez Alpy, Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte roku 1800 a nasledujúcich, Ostatné hodiny Napoleona – publikoval v roku 1846 v literárnej prílohe svojich Slovenských národných Orol tatranský.

Napoleon a Lucian v Mantui

Po prvýkrát Štúr napoleonovskú problematiku širšej českej a slovenskej verejnosti priblížil v článku Napoleon a Lucian v Mantui, s podtitulom Z Pamätí vojvodkyne Ubrantesovej, vydaných práve v Paríži po jej smrti, v časopise Květy roku 1839. Túto stať Štúr prevzal a preložil z poľského Týždenníka literárneho (Tygodnik literacki, vychádzajúci v Poznani) do češtiny. O vojvodkyni Urbantesovej sa v úvodnej poznámke uvádza, že sa narodila roku 1784 na juhu Francúzska v meste Montpellier  a v sedemnástich sa vydala za generála Janota (Jeannot). Ako žena tohto neskoršieho napoleonovského maršala, jedného z celkovo šestnástich, ale len dvanástich aktívnych, mala príležitosti často sa stretať so samotným Napoleonom a rozprávať sa s ním. Zdržiavala sa totiž na jeho cisárskom dvore a žiadne vážnejšie príbehy neušli jej ženskej pozornosti i zvedavosti. Smrť manžela a pád cisára ju údajne priviedli do smutného stavu, ale napriek tomu, že trpela nedostatkom, žila si naoko skvostne a jej salón vždy patril medzi najozdobnejšie v Paríži . Okrem Pamätí vydala i svoje ďalšie historické práce. Nedávno vraj zomrela v Paríži v najväčšej chudobe, konštatuje Štúr.

Táto poznámka, ako aj celý článok, však obsahuje viacero historických nepresností, romantických mýtov, omylov a nánosov. Maršal Bon-Adrien Jeannot de Moncey, vojvoda z Conegliana, zomrel až 20. apríla 1842 v Paríži. Ani pád Napoleona roku 1815 neznamenal koniec jeho úspešnej vojenskej a politickej kariéry. Už roku 1816 po rehabilitácii statočnému Jeannotovi vrátili hodnosť maršala Francúzska a následne pôsobil vo vysokých veliteľských funkciách. Angažoval sa aj politicky, od roku 1819 bol opätovne členom hornej snemovne francúzskeho parlamentu a roku 1833 ho kráľ Ľudovít Filip menoval za guvernéra parížskej Invalidovne. Primerane maršalovmu spoločenskému i politickému postaveniu si žila, samozrejme, i jeho rodina vrátane manželky, preto ako vojvodkyňa netrpela žiadnou chudobou  a nezomrela v biede, ale v prepychu a luxuse aristokratickej smotánky. V podobnom duchu by sa dalo reagovať aj na ďalšiu Štúrovu nepresnú faktografiu, týkajúcu sa rodiny Jeannotovcov.

Ale vráťme sa späť k obsahu článku, v ktorom sa na základe spomienok popisuje stretnutie Napoleona Bonaparta so svojim mladším bratom Lucianom, aj Lucien, Bonapartom, nadšeným stúpencom Francúzskej revolúcie, jakobínom, blízkym spolupracovníkom Maximiliána Robespierra a radikálnym zástancom republikánskeho zriadenia. Pred gilotínou Luciena zachránila iba bratská intervencia už vtedy politicky vplyvného Napoleona, ktorému na oplátku on roku 1799 výdatne pomohol pri štátnom prevrate 18. brumaira a uchvátení konzulskej moci. Po tomto prevrate sprvu Lucien v Napoleonových službách pôsobil ako minister vnútra, neskôr v diplomatickom zbore v Španielsku a Portugalsku. Čoskoro sa však obaja bratia dostali do vážnych konfliktov a ich vzťah bol aj zostal trvalo napnutý, preto Lucien odišiel do súkromia. Napriek ostrým sporom roku 1815 Lucien podporil Napoleonov útek z Elby a jeho druhé cisárstvo, ako sa ukázalo stodňové.

Práve na bratskom konflikte a rozdielnych politických názoroch je postavená pointa článku, resp. jeho Štúrovho prekladu, o tajnom stretnutí Napoleona a Luciena v lombardskej Mantove, lebo ten údajne „bol jediný z jeho bratov, ktorý mu rozumel a k cieľu spolu bol s ním kráčať bol uspôsobený“, čo sa vôbec nezakladalo na historickej pravde. Svedčia o tom aj otázky Napoleona: „Nuž, Luciano, aké sú tvoje úlohy? Chceš konečne kráčať so mnou po jednej ceste?“ Na to Napoleon na stole rozprestrel mapu Európy a údajne sa obrátil na Luciena so slovami: „Vyber si kráľovstvo, ktoré sa ti páči a zaväzujem sa i ručím svojím bratským i cisárskym slovom, že ti ho dám…“  Ďalej cisár pokračuje v tom zmysle, že jedine jeho bratia Lucien a Jozef, ale už nie Ľudovít a Hieroným, mu môžu pomôcť presadiť nové ústavy v európskych krajinách, čo sa tiež nezakladalo na pravde, lebo Ľudovít sa stal kráľom Holandska, Hieroným princom Vestfálska. Napoleonovu ponuku Lucien vraj odmietol s tým, že jeho názory sa od roku 1799, resp. 1803 vôbec nezmenili a že stále ostali rovnaké, pričom spočívali na myšlienke slobodnej obce čiže republiky. Cisár ho káral, aby sa vzdal svojej „republikánskej zatvrdnutosti“, ale Luciena nezlomili ani ďalšie sľuby a bratovi smelo odpovedal: „Nezapredám sa! Počúvaj teda, bratku – počúvaj ma! Táto hodina rovnako je dôležitá v tvojom ako v mojom živote. Vladárom, ktorého by si ty ustanovil, byť nechcem. Ak chceš dať pod moju vládu kráľovstvo , tak ho daj – ale nemysli si, že by som ho inak podľa mojich zásad a podľa  jeho potrieb spravoval; nechcem, aby ma národy, ktorých panovníkom byť mám, preklínali, ale chcem, aby šťastné boli; nechcel by som mať neúctivých nevoľníkov , akých máš v Toskánsku a v celom Taliansku.  Sir, ty sám by si nechcel nájsť vo svojom bratovi podlého pochlebovača, ktorý by za niekoľko sladkých slov krv svojich bratov zapredal…“ Napoleona tieto bratove názory rozhnevali a pobúrili. „Som tvojím poddaným,“ – pokojne povedal Lucien a ďalej pokračoval: „ale mýliš sa, ak usudzuješ, že ma budeš môcť zapriahnuť do svojho železného jarma, mýliš sa veľmi: nikdy nepadnem na kolená a na to pamätaj pane, čo som ti predpovedal v Malmaisonu!“  Totiž Lucien akoby narážal na minulosť, keď sa odmietol oženiť s dcérou manželky Napoleona Jozefíny Hortenziou, pričom v tomto zväzku sa počítalo s narodením syna, ktorého by si potom cisár adoptoval. Napokon, napriek bratovmu nesúhlasu a proti jeho vôli i dynastickým zámerom, roku 1803 uzavrel Lucien druhé manželstvo z lásky s Alexandrínou de Blechampsovou. Napoleon ani teraz neskrýval svoj hnev a rozhorčenie, preto debatu s neoblomným bratom chcel odložiť na druhý deň, no Lucien z Mantovy odišiel a so svojím bratom sa stretol až roku 1814. Po tomto ďalšom incidente spomínal na svoje prorocké slová ohľadom zachovania republikánskeho zriadenia, ktoré kedysi taktiež v zápale hádky adresoval Napoleonovi:  „Cisárstvo, ktoré si len mocou dosiahol a len mocou budeš udržovať v stave, zničí tvoju vládu a ty sám takto zničený budeš.“ Štúr týmto prekladom chcel vyjadriť vlastné politické názory, z ktorých vyplýva, že v tom období sa hlásil ku stúpencom republikánskej formy štátneho zriadenia.

Prechod Napoleona cez Alpy

Len dvom najväčším vojvodcom sa podarilo v histórii ľudstva prekonať so svojou veľkou armádou naoko neprekonateľný horský masív Álp a prejsť na Apeninský polostrov. Prvým z nich bol legendárny púnsky hrdina Hannibal Barkas roku 218 pred Kristom, keď za tridsaťtri dní zdolal nástrahy veľhôr s deväťdesiatdvatisíc Kartágincami, z ktorých viac ako tretina počas tohto riskantného podniku v drsných prírodných podmienkach  zahynula. Tento husársky kúsok sa podarilo zopakovať až roku 1800 Napoleonovi, keď so svojimi jednotkami počítajúcimi štyridsaťtisíc mužov prekonal za dvanásť dní Veľký Svätobernardský priesmyk.  Túto výnimočnú udalosť roku 1845 vo svojom diele História konzulátu a empíru zachytil francúzsky historik a politik Adolphe Thiers. Na jeho historickú prácu aktuálne zareagoval Ľudovít Štúr, ktorý podľa francúzskeho originálu vzápätí pripravil anotačný seriál troch článkov na pokračovanie pod názvom Prechod Napoleonov cez Alpy. Svoju kompilačnú minisériu uviedol poznámkou: „Za to majúc, že sa obecenstvu nášmu (čitateľom Orla tatranského – poznámka PP) zavďačíme, keď ho s najnovším Thiersovým chýrečným dielom aspoň sčiastky oboznámime, podávame za neho krátky výťah o prechode Napoleonovom cez Alpy.“ 

Štúr podľa Thiersa podrobne opisuje udalosti, ktoré sa odohrali od 14. do 26. mája 1800, keď  Napoleon  so svojou armádou zdolal Alpy, aby pomohol počas druhého talianskeho ťaženia obkľúčeným vojskám generála Andrého Massénu v ligúrskom prístave Janov. Na čele Napoleonových jednotiek stáli vtedajší generáli Jean Lannes,  Louis Alexandre Berthier a Joseph Chabran. Samotný ich veliteľ znášal všetky príkoria tejto strastiplnej cesty: „Prvý konzul škriabal sa na sv. Bernard na mulici, zaodetý do popolkavého kabáta, ktorý vždy nosieval, vedený od človeka z tohto kraja.“ Medzitým však  Massénova vyhladovaná tridsaťtisícová janovská posádka kapitulovala 4. júna 1800. Víťazstvá francúzskej armády, najmä rozhodujúca bitka Francúzov a Rakúšanov sa počas  druhej talianskej kampane udiala až 14. júna 1800 pri Merane v južnom Tirolsku. O tom však už Štúrove zápisky mlčia, hoci sa v nich spomína, že na rakúskej strane bojovali podmaršal Karol Jozef Hadik, ktorý mal slovenský pôvod. Hadik bol práve v meranskej bitke vážne zranený a svojmu zraneniu podľahol 24. júna 1800 v talianskej Alessandrii ako štyridsaťročný.

Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte roku 1800 a nasledujúcich 

Aj v tomto širšie koncipovanom trojdielnom príspevku Ľudovít Štúr vychádzal z diela História konzulátu a empíru od francúzskeho historika a politika Adolpha Thiersa z roku 1845. V prvej časti Štúr venoval najväčšiu pozornosť dvom postávam francúzskej politiky, ktoré vykonávali počas prvého konzulátu Napoleona roku 1800 najdôležitejšie funkcie, a boli to minister polície Fouché a minister zahraničia Talleyrand, resp. ministri vnútorných a vonkajších záležitostí. V rukách Josepha  Fouchého sa sústredila obrovská moc a polícia sama mala výnimočné postavenie i možnosti, hoci  Napoleon sa staval k svojmu ministrovi rezervovane: „Prvý konzul, zakladajúci si na svojej dôvere, nebol s ňou štedrý, ak nemal úctu k nejakým ľuďom. On potreboval Fouchého, nedôverujúc mu predsa…“ Aj preto najmä v otázkach financovania na Fouchého údajne dohliadali Napoleonovi dôverníci, a to jeho tajomník Bourienne a pobočník Savary, práve povýšený na brigádneho generála a veliteľ gardovej polície, ako aj generál Joachim Murat, veliteľ vojenskej posádky v Paríži, vtedy Napoleonov novopečený švagor (za ženu si vzal Napoleonovu sestru Karolínu 20. januára 1800. Napoleon mal teda sestru Karolínu a v tejto súvislosti je zaujímavé, že jediná, všetkými milovaná sestra Ľudovíta Štúra sa tiež volala Karolína. Keď Ľudovít Štúr písal články o Napoleonovi roku 1846, býval v jednej domácnosti so svojou sestrou Karolínou, bratom Jánom a dvoma redaktormi novín v prenajatom byte v Bratislave. Poznámka PP.) Navyše, to všetko boli muži 18. brumaira (9. novembra 1799), čo bol dátum štátneho prevratu, keď sa Napoleon ako prvý konzul chopil vlády vo Francúzsku. Len o málo čo lepšiu mienku ako Fouchém mal Napoleon o svojom ministrovi zahraničia alebo ako sa dobovo nazývalo vonkajších záležitostí Talleyrandovi. Vo svojej dobe však predstavoval absolútnu špičku svetovej diplomacie a ctilo ho to, že namiesto vojny uprednostňoval politické riešenia. Aj preto Talleyrand patril k hlavným tvorcom Bratislavského mieru z roku 1805. Roku 1800 na post ministra vojny rezignoval Lazare Carnot, ktorého vystriedal generál Berthier, pričom na diplomatickom poli dohliadal aj na samotného Talleyranda, lebo generál mal pochopiteľne radšej vojenské riešenia. 

Druhý diel o osobnostiach počas Napoleonovho konzulátu roku 1800 v týchto intenciách nadväzuje na prvý konštatovaním na adresu Fouchého a Talleyranda, že prvý konzul „ani jednému, ani druhému v žiadnej veci neveril, a čo sa týkalo jeho dôvery, tú on vložil do iných ľudí.“ Medzi nich na prvom mieste menoval ďalšieho účastníka 18. brumaira, druhého konzula Cambcérésa, ktorý sa stal politickým lídrom Senátu Národného zhromaždenia Francúzskej republiky.  Post tretieho konzula zastával Lebrun, ďalší blízky druh Napoleona, ktorý mal na starosti financie a štátnu pokladnicu. Pre úplnosť treba dodať, že druhý i tretí konzul boli fakticky bábky v rukách Napoleona bez skutočnej politickej moci a vplyvu. Ten, aj podľa ďalšej časti článku však začali nadobúdať Napoleonovi bratia Jozef, Lucien, Ľudovít a Hieroným. Z nich si najvyššie prvý konzul cenil schopnosti staršieho brata Jozefa, ktorého poveroval rozličnými diplomatickými misiami, napr. rokoval v Ríme o konkordáte a „naložil mu tiež uzavrieť záväzok s Amerikou.“ Napoleon využíval aj služby mladšieho brata Luciena, jedného z hlavných organizátorov štátneho prevratu v novembri 1799, ktorý roku 1800 krátko pôsobil vo funkcii ministra vnútra a ešte roku 1800 bol menovaný za francúzskeho vyslanca v Španielsku. Štúr si prostredníctvom Thiersa všíma aj konflikty v rodine Bonapartovcov, ktoré vyvolávala skutočnosť, že Napoleonova žena Jozefína de Beauharnaisová s ním nemala potomstvo, očakávaného priameho dediča.

Záverečná tretia časť sa zameriava práve Napoleonovu manželku Jozefínu Bonapartovú , ktorá je výstižne charakterizovaná ako „dobrá, márnotratná a ľahkomyseľná, nie krásna ale dokonale vnadná, obdarovaná nekonečnou čarovnosťou, vedela sa ona zaľúbiť viac ako ženy, ktoré ju prevyšovali i krásou i duchom.“ Ako sa ďalej dozvedáme, manželstvo Bonapartovcov prešlo rozličnými peripetiami, pričom postupne sa láska vytrácala („…ľúbila ho tým viac, čím menej ona sama bola milovaná…“), i keď v úlohe otčima Napoleon miloval vyženené deti Hortenziu a Eugena, dokonca ich v testamente zaradil do okruhu najbližšej rodiny. Jozefíninu nádej na trvalé manželstvo s Napoleonom a jeho kráľovskými či cisárskymi  ambíciami čoraz viac oslabovali aj nepriaznivé lekárske správy, ktoré hovorili o tom, že už nieto nádeje, aby mala deti. Potom do hry negatívne vstúpili Napoleonovi bratia a napokon i všemocní ministri Talleyrand a Fouché. „Tento spôsob vpletenia sa do rodiny a miešania sa do nej, rozháňania jej údov na rozličné strany veľmi sa neľúbil prvému konzulovi“, a preto manželstvo udržal až do roku 1809, ale to sa už v článku neuvádza, aj keď išlo nielen o rok 1800, no aj nasledujúce. 

Ostatné hodiny Napoleona

Po bitke pri Waterloo sa už 22. júna 1815 Napoleon nachádzal v Elyzejskom paláci v Paríži, ale ostal temer celkom osamotený, lebo táto porážka – ako poznamenal Štúr – „už bola mnohých od neho odplašila, predošlí priatelia, druhovia, služobníci, opúšťali ho jeden po druhom…“ Jedným z mála verných sa ukázal byť generál Montholon (Charles Tristan markíz de Montholon), ktorý s Napoleonom dokonca odišiel aj do vyhnanstva na ostrov Sv. Heleny a po boku Anglickom internovaného francúzskeho excisára zotrval až do jeho ostatnej hodiny. Do Napoleonovho úzkeho okruhu priateľov počas núteného pobytu na ďalekom a izolovanom ostrovnom mieste patrili okrem Montholona len generál Henri-Gatien Bertrand a komorník Louis Marchand. Zdravotný stav Napoleona, ktorý už pred rokom 1815 trpel na vážne ochorenia zažívacieho traktu, pričom život mu dlhodobo znepríjemňovali hemeroidy (zlatá žila od mladosti trápila aj Ľudovíta Štúra), ale predovšetkým bližšie nešpecifikované žalúdočné problémy, so všeobecnou diagnózou zápal žalúdka, čo sa prejavovalo častým vracaním, sa prudko zhoršoval. Nepríjemná nemoc podľa rozprávania Montholana, tlmočeného Štúrom, na ostrove Sv. Heleny naberalo čoraz viac na svojej intenzite. 

Od Nového roku 1821 choroba Napoleona tak zmáhala, že temer nevykonával žiadne duševné ani telesné aktivity a väčšinou iba polihoval. V tomto ťažkom psychickom rozpoložení prestal cisár diktovať aj svoje memoáre a biografiu. Montholon zlý zdravotný stav Napoleona dával za vinu prísnemu anglickému väzeniu, pričom generál Hudson Lowe ako hlavný žalárnik údajne išiel ďaleko za svoje kompetencie. Od 17. marca 1821 sa napriek zvýšenej lekárskej starostlivosti situácia začala zhoršovať, pričom Napoleon mal podozrenie, že sa ho jeho väznitelia a nepriatelia dokonca pokúšajú otráviť, ako sa to dialo už mnohokrát v minulosti aj vo Francúzsku. 

V predtuche blížiacej sa smrti sa 12. apríla 1821 Napoleon rozhodol spísať testament, ktorý mal nadobudnúť konečné znenie o tri dni neskôr, 15. apríla 1821, a obsahoval osem bodov. Napoleon sa v ňom prihlásil k rímskokatolíckej cirkvi, požiadal, aby jeho ostatky previezli do Francúzska na breh rieky Sekvane, vyzval manželku Máriu Lujzu, aby sa starala o ich jediného syna, ktorý mal byť zodpovedný za blaho francúzskeho národa. Za svojich hlavných zradcov označil maršala Augusta de Marmonta, Pierra Augereaua a markíza de La Fayetta, ktorým však odpustil. V predposlednom bode sa Napoleon poďakoval za podporu svojej rodine, na prvom mieste matke, na druhom bratom Jozefovi, Lucianovi, Ľudovítovi a Hieronýmovi  a sestrám Paulíne a Karolíne, ako aj deťom Jozefíny Hortenzii a Eugenovi. V záverečnom ôsmom ustanovení cisár poprel autorstvo všetkých jeho údajných spisov, ktoré vznikli a boli vydané po roku 1815. Napoleon svoj testament ešte päťkrát upravil. Súčasne Montholonovi, Bertrandovi a Marchandovi odkázal vysokú finančnú hotovosť a ustanovil ich za vykonávateľov svojej poslednej vôle. 

V posledných chvíľach života Napoleon Montholonovi podľa možnosti ďalej diktoval svoje myšlienky, pričom hodnotil vlastnú misiu slovami: „Ja som revolúciu, ktorá bola na zahynutie ratoval; ja som ju od jej výstupkov očistil, ja som ju slávou otočenú svetu ukázal; ja som vo Francii a v Európe nové idey rozšíril, ktoré nikdy viac nezahynú…“ S týmito cisárovými názormi sa v plnej miere stotožnil aj Ľudovít Štúr. Od 18. apríla 1821 sa Napoleonov zdravotný stav prudko zhoršoval. Prepadali ho horúčky, zimnice a blúznenia, čoraz viac sa pri jeho lôžku zjavoval kňaz a od 30. apríla bol pod neustálym lekárskym dozorom. Potom Štúr deň po dni približuje ostaných 120 hodín života Napoleona. Tomu Montholon zatlačil oči podvečer  5. mája 1821, bolo 49 minút po 17 hodine. V záverečnej časti štúdie približuje Štúr udalosti, ktoré sa odohrali bezprostredne po smrti Napoleona na ostrove Sv. Heleny. Počas úradnej pitvy a balzamovania Napoleonových ostatkov vybrali z nich srdce i žalúdok, so zámerom poslať ich vdove. Telo Napoleona od 7. mája 1821 pripravovali na ceremóniu poslednej rozlúčky, ktorá sa uskutočnila  9. mája 1821 a ostatky uložili do provizórnej krypty neďaleko Longwoodu na ostrove Sv. Heleny. Dá sa predpokladať, že aj táto Štúrova štúdiá o posledných hodinách Napoleonovho života vznikla ako kompilát Thiersovej práce.

Štúr ako frankofil a bonapartista

Ľudovít Štúr a Napoleon Bonaparte sú možno najvýraznejšími postavami v dejinách svojich národov vôbec. Napoleon ako inšpirátor mal obrovský vplyv na Štúra i všetkých štúrovcov, čo sa neprejavilo len na ich postojoch, ale ovplyvnilo aj literárnu tvorbu štúrovcov. Samozrejme, že bokom neostala ani  ich vedúca osobnosť Ľudovít Štúr, ktorý napoleonovskej tematike a problematike venoval až takú mimoriadnu pozornosť, že sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov a propagátorov bonapartizmu na Slovensku.

Literatúra a pramene:

Horváth, Pavel: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava: Tatran 1988.

Hroboň, Samo Bohdan: Slovo o Goethem a Hegelovi . In: Sokol, roč. 2, 1863, č. 4, 6-8, 10, 12, 17, 18, 21.

Hučko, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin: Vydavateľstvo Osveta 1988.

Maťovčík, Augustín – Šimková, Ľudmila: Biografické kalendárium a Personálna bibliografia. Martin: Slovenská národná knižnica 2014. ISBN 978-80-8149-031-6.

Napoleon a Lucian v Mantui. Z Pamätníka kňažnej Ubrantes, vydaných práve v Paríži po jej smrti. Z poľského Týždenníka literárneho preložil Ľ. Štúr. In: Květy, 1839, s. 166-167.

Parenička, P.: Ľudovít Štúr – milovník života slovenského. Kalendár 2016. Martin: Matica slovenská 2015, nestr. ISBN 978-80-8128-148-8

Slovenský biografický slovník… V. zv. R-Š. Martin: Matica slovenská 1992, s. 529-536. ISBN 80-7090-216-7.

Štúr, Ľudovít. Dielo. Bratislava: Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV 2007. ISBN 978-80-8101-030-0. 

Štúr, Ľudovít: Napoleon a Lucian v Mantui. Z Pamätí vojvodkyne Ubrantesovej, vydaných práve v Paríži po jej smrti. In: Květy, roč. 6, 1839, č. 38, s. 166-167.

Štúr, Ľudovít: Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte r. 1800 a nasledujúcich. In: Orol tatranský, roč. 2, 1846-47, č. 47, s.370371; č. 48, s. (377)-379; č. 49, s. 386-387.

Štúr, Ľudovít: Ostatné hodiny Napoleona. In: Orol tatranský, roč. 2, 1846-47, č. 53, s. 419-420; č. 54, s. 426-427; č. 55, s. 434-435.

Štúr, Ľudovít: Prechod Napoleona cez Alpy. In: Orol tatranský, roč. 1, 1845-46, č. 25-27.

Winkler, Tomáš: Perom a mečom. Martin: Matica slovenská 1997. 215 s. ISBN 80-7090-417-8.

2019-06-18T08:59:55+00:0026 marca 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X