Matica slovenská 1944 – 1945 – za a proti Povstaniu


//Matica slovenská 1944 – 1945 – za a proti Povstaniu

Autor: doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

 

Dejiny národa, ustanovizní, i človeka a jeho mestských aj obecných sídiel lemuje a vyplňuje množstvo prelomových historických udalostí , ktoré sa podieľajú na neraz zložitom profilovaní kolektívnej, inštitucionálnej i individuálnej tváre minulosti. Takouto vskutku mimoriadnou udalosťou moderných slovenských dejín bolo odbojové hnutie počas druhej svetovej vojny a jeho vyvrcholenie v Slovenskom národnom povstaní, ktorého 70. výročie sme si pripomenuli, lebo nastavilo zrkadlo národu, jeho mestám, obciam a inštitúciám, aj kultúrnym, občanom a zamestnancom ako veľká skúška charakterov, pričom počas vojnovej celosvetovej apokalypsy zásadne ovplyvňovalo bytie národného spoločenstva i jednotlivých ľudských osudov. Odboj, ktorý na Slovensku v auguste 1944 vyústil do ozbrojenej povstaleckej drámy, neobišiel ani Maticu slovenskú v Turčianskom Svätom Martine a jej pracovníkov, ktorí a ona sama sa nachádzala v jednom z rozhodujúcich centier odbojového hnutia, povstaleckých vojenských a partizánskych akcií, po ktorých nasledovala v martinskom prípade dlhá sedemmesačná okupácia nemeckou brannou mocou a jej represívnymi bezpečnostnými zložkami, až do príchodu frontu v apríli 1945 a obnovenia Československej republiky. Z tohto dôvodu sa javí nanajvýš aktuálne pokúsiť sa širšie priblížiť predpoklady, prostredie, priebeh a atmosféru odbojového hnutia v bezprostrednom okolí Matice slovenskej i v nej samotnej.

 

Prečo sa odboj koncentroval v Turci?

Turčiansky Svätý Martin sa od štúrovského Slovenského povstania rokov 1848-1849 stal v domácich i nadnárodných reláciách všeobecne akceptovaným hlavným kultúrnopolitickým centrom Slovenska až do októbra 1918 a prijatia pamätnej Deklarácie slovenského národa, najmä v súvislosti s memorandovým, matičným a národniarskym odkazom. So vznikom československej štátnosti význam tohto mesta ako politického strediska síce poklesol, prenášal sa do Bratislavy, ale Martin naďalej ostával v národnom vedomí i v spoločenskej realite baštou slovenskej kultúry, vďaka Matici slovenskej, Slovenskému národnému múzeu, Živene, Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku, Slovenským pohľadom, Národným novinám, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a mnohému inému.

Popri tejto národnej v Turci už od začiatkov obrodenského hnutia a klasicistických čias Jána Kollára, cez povstaleckých štúrovcov a hurbanovcov, až po Svetozára Hurbana Vajanského a Jozefa Škultétyho, teda štyri – päť generácií, výrazne rezonovala myšlienka slovanskej vzájomnosti a rusofilstva, často veľmi nekritického, ktorá sa netýkala iba intelektuálskych elít, ale aj prostého ľudu. Z neho sa totiž grupovala silná sociálna vrstva turčianskych olejkárov, šafraníkov a iných maloobchodníkov. Ich hlavný prúd smeroval do Ruska a Ruskom okupovaného Poľska, od Varšavy až po nekonečné pláne Sibíri mali k dispozícii na svoje podomové i väčšie podnikanie územie obrovského cárskeho impéria. Títo slovenskí ľudkovia si aj po viacmesačných, ba i niekoľkoročných cestách, ak sa v ruskom prostredí prechodne alebo natrvalo neusadili, privážali do domoviny ruské ženy a deti, ktoré do svojej smrti potom hovorili prapodivnou slovenčinou s výrazným ruským prízvukom. Nič na tejto situácii nezmenila ani prvá svetová vojna a československý prevrat. Množstvo československých legionárov v Rusku pochádzalo z radov turčianskych dobrovoľníkov, vrátane spisovateľa Janka Jesenského (celé generácie rodu martinských Jesenskovcov patrili k rusofilom), a po víťazstve boľševikov zasa silná emigrantská vlna ruských utečencov smerovala práve vďaka týmto väzbám, aj rodinným do prostredia Turca a do Martina. Ruština, ruská kultúra literatúra a vôbec rusofilstvo v tomto regióne prehĺbilo už aj tak dosť mocné korene, emocionálne založené na úprimnom obdive. Všetci martinskí národovci si ešte aj na náhrobné pomníky za Uhorska zo vzdoru i neskôr vpisovali epitafy azbukou.

Ďalší moment popri rusofilstve predstavovala československá vzájomnosť, špeciálne pestovaná v Turci a Martine početnými návštevami predstaviteľov slovakofilského hnutia z českých krajín (Adolf Heyduk, Rudolf Pokorný, Jaroslav Věšín, Karel Kálal, Josef Mánes, Mikoláš Aleš, Eduard Lederer a iní). Tieto kontakty sa však z kultúrnych a umeleckých vzťahov pretransformovali do pragmatickej roviny politického čechoslovakizmu, ktorého hlavný reprezentant Tomáš Garrique Masaryk od roku 1887 premyslene pravidelne letoval na dva kilometre od Martina vzdialenej Bystričke. Z nej sa po roku 1918 a vzniku Československej republiky stalo jedno z dvoch hlavných letných prezidentských sídiel na Slovensku, kde si Masaryk na rozhovory pozýval popredných reprezentantov slovenského národa. Chladné čechoslovakistické politické kalkulácie Masaryka v turčianskom prostredí sa akosi tolerovali, aj vďaka jeho charizmatickým deťom, Janovi a Alici Masarykovcom, ktorých možno považovať za priateľov slovenského národa, lebo sa stavali do roly jeho pomocníkov, pričom sa snažili o zlepšenie ťažkého sociálneho postavenia ľudových vrstiev na Slovensku prostredníctvom osvetovej, vzdelanostnej a charitatívnej činnosti. Prezident Masaryk, hlavný predstaviteľ čechoslovakizmu a pražského centralizmu v medzivojnovej republike, na Bystričku pravidelne chodil prakticky až do svojej smrti v septembri 1937, čo bolo časovo vzdialené iba niečo vyše roka od vyhlásenia slovenskej autonómie v októbri 1938. A, samozrejme, v Turci a Martine existovalo množstvo ďalších česko-slovenských kontextov a konotácií, napr. týkajúcich sa Milana Hodžu, rodáka zo Sučian pri Martine, z mladších Jána Ursíniho, Jána Lichnera, Jozefa Lettricha a iných.

Ďalším faktorom, ktorý mal vplyv na odbojové hnutie po roku 1939, bola konfesionálna evanjelická príslušnosť obyvateľstva v tomto meste i jeho turčianskom vidieckom okolí. Katolíci tu boli v nepomernej menšine, a tak v medzivojnovom období ani nejako významné pozície v Turci nezískala a nezaujala Slovenská ľudová strana, od roku 1924 Hlinkova slovenská ľudová strana. Martin sa však stal politickou centrálou Rázusom vedenej Slovenskej národnej strany, združujúcej slovenských evanjelikov, a martinské Národnie noviny ich tlačovým orgánom. Národniari síce mali v programe tiež požiadavku autonómie Slovenska, ale ich autonomistický blok a spojenectvo s ľudákmi sa rozsypalo ako domček z karát už dávno pred rokmi 1938 a 1939.

A tak ak chceme rekapitulovať a odpovedať na otázku, prečo sa odboj počas druhej svetovej vojny koncentroval v Turci a Martine, riešenie je veľmi jednoduché. Popri geografickej polohe a priaznivých prírodných podmienkach v turčianskom regióne odboj proti ľudáckemu režimu Slovenskej republiky a jej spojencom na čele s nacistickou Treťou ríšou v ňom vyrastal na bohatom rusofilskom, československom či masarykovskom čechoslovakistickom, evanjelickom a stranícky národniarskom aj inom silnom politickom podhubí minulosti i prítomnosti.

 

Slovenský štát v očiach Turčanov a Martinčanov stratil „glanc“

Nemožno tvrdiť, že by Turčania a Martinčania a priori odmietli slovenskú štátnosť zo 14. marca 1939 a jej totalitný režim, už vôbec nie autonómiu Slovenska, v čom sa najviac angažovala Matica slovenská, ktorá tak učinila delegačne a manifestačne. Ale keď ľudáci zlikvidovali a pohltili národniarov ako politický subjekt a Slovenská národná strana na jeseň roku 1938 síce ako posledná z politického spektra, ale predsa napokon tiež bola nedobrovoľne etablovaná do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty, tento akt vyvolal veľké otázniky a bývalých národniarov priamo nahnal do košiara oponentov ľudáckeho režimu a neskôr i formujúceho sa československého občianskeho odboja.

Zakrátko v roku 1940 sa pri reforme administratívno-správnych celkov dosť prekvapivo nestal sídlom novo konštituovanej Tatranskej župy Martin, ktorý mal najväčšiu tradíciu v oblasti modernej slovenskej politiky a roku 1918 bol dokonca jedným z najhorúcejších kandidátov na hlavné mesto Slovenska, pričom tieto snahy o metropolu naďalej pretrvávali v slovenskej, turčianskej i martinskej verejnosti, ako aj v evanjelických cirkevných kruhoch. Erudovaným tribúnom týchto názorov sa stal Fedor Fridrich Ruppeldt, do roku 1921 evanjelický farár v Sučanoch, od roku 1921 v neďalekej Žiline, ktorý podstatnú časť svojho diela zameral na túto otázku a publikoval o nej viacero pozoruhodných odborných prác. Bratislavská ľudácka vláda teda z Martina nespravila ani len župné sídlo, ale vybrala si Ružomberok, Hlinkovo mesto, čo sa považovalo za politicky i konfesionálne motivovaný akt. Rovnako evanjelická cirkev sa aj v turčianskom senioráte a jeho zboroch výrazne stavala proti niektorým krokom bratislavskej vlády, z kresťanských dôvodov odsudzovala jej nacionalistickú politiku a rastúce perzekvovanie židovských spoluobčanov na základe náboženského vierovyznania, čo vyústilo do rasového prenasledovania.

Z oblasti vnútornej sa tieto kritické postoje turčianskej a martinskej pospolitosti preniesli najmä do zahraničnopolitického smerovania Slovenskej republiky, keď už roku 1939 sa v Turci otvorene brojilo proti účasti slovenskej armády na nemeckom ťažení v Poľsku, ale absolútnou katastrofou z tohto uhlu pohľadu bolo prepadnutie Sovietskeho zväzu roku 1941 nacistickými vojskami Nemecka a ich satelitmi aj s jednotkami slovenskej armády. So silnejúcim vojnovým konfliktom v Turci neobstáli oficiálne propagandistické stanoviská o budovaní novej Európy, novej civilizácie, novej kultúry a nového poriadku pod patronátom nemeckého nacizmu, o jeho povinnom boji so zámerom zničenia sovietskeho boľševizmu ako o historickej úlohe a poslaní v dejinách ľudstva. Martinčania a Turčania hitlerovskú agresiu v Sovietskom zväze považovali za barbarský útok voči bratskému slovanskému národu a čím sa konflikt predlžoval a naberal na brutalite, najmä v spojitosti s nacistickými zločinmi, tým viac sa verejne pranierovalo ťaženie na východe. Napokon v Martine oficiálnej slovenskej a nemeckej propagande verilo iba pár poslancov, funkcionárov a členov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy, medzi nimi z mála matičiarov František Hrušovský, Stanislav Mečiar a Jozef Cincík, tajomníci Matice slovenskej. A propos v nej sa v máji 1940 udiala zásadná zmena vo vedení, keď s baťkovskou autoritou sám seba 87-ročný J. Škultéty na valnom zhromaždení odvolal zo správcovského postu (stal sa doživotným čestným správcom) a jeho miesto zaujal ambiciózny Jozef Cíger Hronský. (S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že Škultéty z matičnej funkcie odišiel do veľkej politiky; dôstojného starca na cestu ľudáci z Matice nedôstojne navliekli do gardistickej uniformy, odfotografovali a obrázok dlho koloval po gardistických a ľudáckych periodikách; lebo ho menovali za člena Štátnej rady Slovenskej republiky, čo napokon sami iniciátori oľutovali, pretože kvôli protinemeckým postojom a diskusiám okolo vzťahov germánskeho sveta a slovanstva v dejinách i súčasnosti sa dostával do vleklých sporov s nedotknuteľným Franzom Karmasinom.)

Ako vedúci činiteľ Matice i celého matičného hnutia presadzoval Hronský osobitnú kultúrnu misiu a líniu, ktorá v mnohých smeroch nekorešpondovala s oficiálnou ľudáckou kultúrnou politikou či s ňou bola priamo v rozpore, čo dokumentujú aj neštandardné vzťahy s ministrom školstva a národnej osvety Jozefom Sivákom. Ten sa dostával do konfliktov s novým matičným správcom, lebo Hronský rigorózne odmietal akékoľvek štátne zásahy do inštitúcie, vyznačujúcej sa aj v ťažkých vojnových a totalitných časoch demokratickými a iniciatívnymi rozvojovými princípmi. Napr. z Matice sa roku 1941 vyčlenila samostatná Slovenská národná knižnica, pri nej fungovala Slovenská bibliografická spoločnosť, súčasne roku 1941 sa zaslúžili matičiari o vznik prvého prírodného amfiteátra na Slovensku v Martine počas 80. výročia prijatia Memoranda národa slovenského v rámci celoštátnych osláv a roku 1942 o založenie moderného tlačiarenského kombinátu Neografia. Popri tom, čo sa ešte roku 1941 týkalo kultúrneho a vedeckého života v Martine i na Slovensku, na pôde Slovenského národného múzea sa konštituoval Štátny archeologický ústav, ktorý našiel sídlo práve v štátom zabratej Masarykovej vile na Bystričke pri Martine.

 

Odbojové hnutie v Turci a Martine

Turčianske horstvá a pralesy s nepreniknuteľne tiahlymi a hlbokými dolinami Malej i Veľkej Fatry sa už od leta roku 1943 stali prechodným domovom najmä slovenských, neskôr aj sovietskych a francúzskych partizánov, ktorí patrili k politickým odporcom ľudáckeho režimu, vojenským zbehom či utečencom zo zajateckých táborov, pričom k najvýznamnejším veliteľom patril Viliam Žingor, rodák z Bystričky, dôstojnícky zbeh zo slovenskej armády, ktorý malofatranské grúne poznal ako svoju dlaň.

O tejto situácii sa v Martine všeobecne dobre vedelo a zoznámená s ňou bola aj časť zamestnancov Matice, zapojená do druhého odboja. Táto odbojová matičná skupina podporovala vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady, Vianočnú dohodu a napokon i Vojenské ústredie, ktoré malo zohrať rozhodujúcu úlohu v prípravách ozbrojeného povstania na Slovensku. Tie v júli a auguste 1944 mimoriadne skomplikovali často nepremyslené partizánske akcie, útoky voči nemeckým vojenským jednotkám i civilnému obyvateľstvu, ako aj exponentom z radov slovenských ľudákov a gardistov, čoho dokladom bolo aj zriadenie a exekučná činnosť štatariálnych partizánskych súdov. Sovietski partizáni absolútne neakceptovali domáci odboj ani v jeho vrcholnej fáze, riadili sa iba príkazmi zo svojich ústredných štábov v Moskve a Kyjeve, vykonávali diverzné a prepadové útoky, nehľadiac na materiálne škody ani ľudské obete. Žiaľ, martinská vojenská posádka, predovšetkým niektorí príliš horliví príslušníci dôstojníckeho zboru (tzv. styční dôstojníci) i viacerí členovia mužstva s týmito partizánskymi skupinami sympatizovali a aktívne spolupracovali, vyzbrojovali a vystrojovali ich, či až nepochopiteľne participovali na ozbrojených prepadoch. Veliteľ martinskej vojenskej posádky Emil Perko, ktorý mal dôveru Vojenského ústredia v Banskej Bystrici a Jána Goliana, ani nevedel, čo konajú jeho maximálne nedisciplinovaní podriadení v Martine a okolí.

Napätá výbušná situácia sa nezlepšila ani od 12. augusta 1944, keď bratislavská vláda podnikla zúfalý krok a vyhlásila stanné právo na území celého Slovenska. Ba práve naopak, nepokoje v Turci, kde nastalo doslova bratríčkovanie medzi vojakmi slovenskej armády najmä z pluku útočnej vozby dislokovaným v martinských kasárňach na Podháji a partizánmi, osobitne v Sklabini, napriek upozorneniam a dohovorom z najvyšších miest Vojenského ústredia i politickým výzvam Slovenskej národnej rady, vrátane návštev a osobných intervencií vojenských veliteľov aj vedúcich slovenských komunistických činiteľov, vyvolávali oprávnené obavy. Tieto augustové narušenia starostlivo organizovaného povstania mali na jeho úspešnosť úplne opačný efekt, akoby si maximálne utajovane až konšpiratívne vyžadovala táto akcia. Išli priamo proti nej, ohrozovali ju, stačí spomenúť, že: 21. partizáni pod velením Piotra Alexejeviča Velička, vysadení na Slovensko v noci z 25. na 26. júla 1944, opustili Kantorskú dolinu vo Veľkej Fatre a obsadili obec Sklabiňa, kde vyhlásili obnovenie Československej republiky a presídlili tu svoj štáb i „partizánsky súd“, 24. vyhodili strečnianske tunely a zlikvidovali nemeckú jednotku poľných žandárov v drevárskom podniku v Turanoch, 25. ďalšiu v hoteli Slávia vo Vrútkach. Súčasne v ten deň vojaci obsadili všetky dôležité budovy a inštitúcie v Martine (mimochodom v Banskej Bystrici sa tak stalo až 30. augusta), kde bola vytvorená bezpečnostná zložka nazvaná Národná stráž, ďalej 27. na martinskej železničnej stanici slovenská vojenská jednotka, paradoxne na príkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa, podvodne zadržala a na druhý deň v kasárňach postrieľala 28 nemeckých vojakov a civilov (z toho dve ženy a dve deti)… Protinemecké nálady slovenského obyvateľstva boli v milej Turčianskej záhradke nemilosrdne vybičované až do samej krajnosti. Nekoordinované živelné povstanie v Turci a v Martine sa takto začalo o niekoľko dní skôr, ako bol naplánovaný jeho začiatok. Tieto nedomyslené partizánske a vojenské akcie v Turci sa stali hlavnou príčinou zásahu zvonka, keď nemecké vojenské a policajné jednotky začali 29. augusta 1944 s okupáciou Slovenska. Mali tak učiniť do štyroch dní, povstalci odhadli možnosti svojej obrany na dva týždne…

 

Odbojové hnutie v Matici slovenskej

Počas existencie Slovenského štátu sa na pôde Matice slovenskej v Martine sformovala intelektuálsky silná občianska odbojová skupina, ktorá pôsobila pod vedením viacerých popredných matičných pracovníkov. Medzi nimi boli najvýraznejšími postavami Ján Štefánik, synovec generála Milana Rastislava Štefánika, pracovník Členského ústredia Matice slovenskej, ďalej spisovatelia Július Barč-Ivan a Ján Bodenek, sociológ Alexander Hirner, teatrológ Ivan Turzo-Nosický, bibliograf Pavol Halaša, knižný grafik Dušan Šulc, so skupinou udržiavali úzke kontakty aj kultúrny historik Anton Augustín Baník, redaktor Pravidiel slovenského pravopisu, a matičný tajomník Ján Marták, pričom každý mal svoje konšpiratívne úlohy.

Napr. J. Bodenek, jazykový redaktor Matice slovenskej, bol nielen spisovateľom, ale tiež prekladateľom, ktorý sa orientoval na nemeckú literatúru. Z nej preložil ako memento Hitlerovu prácu Mein Kampf, resp. jej úryvky týkajúce sa budúcnosti slovanstva v plánoch nacistického vodcu ním avizovanej perspektívy tisícročnej Veľkonemeckej ríše. Bodenek sa tieto preklady odvážne, aby sa verejnosti na Slovensku otvorili oči, pokúsil publikovať v periodickej tlači, no, samozrejme, zasiahla cenzúra ľudáckeho režimu. Taký A. A. Baník, bibliotekár a archivár Matice slovenskej, roku 1941 spoluzakladateľ Slovenskej národnej knižnice, ako absolvent budapeštianskej polytechniky zasa zabezpečoval počúvanie a vyhodnocoval rušené rozhlasové vysielanie zahraničných staníc z Moskvy a Londýna, následne ho spracovával do spravodajských informácií najmä o situácii na frontoch druhej svetovej vojny. Alebo J. Štefánik z pozície pracovníka matičného členského ústredia svoje časté služobné cesty na Slovensku využíval hlavne na organizovanie siete a koordinovanie odbojovej činnosti v jednotlivých jeho regiónoch. Títo zväčša pacifisticky, ale demokraticky a rusofilsky orientovaní matiční pracovníci a odbojári sa popri vlastnej spravodajskej a ďalšej ilegálnej práci zaslúžili o to, že vedenie Matice na čele so správcom Hronským napokon odmietlo silný politický nátlak vládnych ľudáckych kruhov na zjednotenie matičného členstva s členstvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, nevykonalo revíziu fondov matičnej bibliotéky, ako aj ďalších mestských a obecných knižníc, s cieľom vyradiť z nich diela indexovaných autorov, zabránilo vydávaniu národnosocialistickej a inej vyhranene ideologicky či nábožensky motivovanej literatúry domácich i zahraničných autorov, ba práve opačne, vydávali sa diela klasikov ruskej a neraz už i sovietskej literatúry. Dokonca matičiari napomáhali rasovo prenasledovaným židovským spoluobčanom, ako boli spisovateľ Peter Karvaš alebo výtvarník Arnold Weisz-Kubínčan, ktorí v Matici dočasne našli azyl.

Odbojové aktivity matičiarov rástli s vývojom situácie na východnom fronte, kde roku 1943 po rozhodujúcich porážkach nemeckých vojsk a ich spojencov najprv pri Stalingrade a potom pri Kursku bolo viac menej každému jasné, že došlo k zásadnému obratu vo vojne. Zrejmé to bolo aj pre úradníka hospodárskeho oddelenia Matice slovenskej v Martine, brata partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, Bohuslava Žingora, ktorý zabezpečoval kontakty matičných odbojárov aj s partizánskymi skupinami už od leta roku 1943.
V tomto čase pracovníci Matice slovenskej odbojovo orientujú aj svoje rozhlasové vysielanie, ktoré začalo prejavovať protiľudácke postoje prakticky už od svojho vzniku roku 1939. Hoci pôvodne mal byť matičný rozhlas zameraný na tvorbu literárno-dramatických relácií, no i tie hneď od začiatkov vysielania obsahovali silný protirežimistický, protinacistický a protinemecký náboj. Tieto pozície rezistencie sa ešte viac posilnili, keď do Martina v januári 1944 v súvislosti s budovaním Slovenského komorného divadla vo funkcii profesionálnej scény matičného Ústredia slovenských ochotníckych divadiel ako jeho umelecký šéf prišiel z Bratislavy režimom vykázaný Andrej Bagar, ktorý nadviazal spoluprácu s rovnako zmýšľajúcimi hercami Naďou Hejnou a Eugenom Medekom, dramaturgom J. Martákom i jeho manželkou, spisovateľkou Máriou Rázusovou-Martákovou. V martinskom divadelnom ústredí ako tajomník pracoval odbojár I. Turzo-Nosický, v komornom divadle bol dramaturgom P. Karvaš.

Dňa 11. apríla 1944 vládne ľudácke orgány zakázali vysielanie z rozhlasového štúdia v Matici slovenskej v Martine. Avšak ešte pred vypuknutím povstania v lete roku 1944 odbojári časť z tohto rozhlasového technického zariadenia demontovali a odtransportovali z Martina do Banskej Bystrice, kde sa začali budovať základy neskoršieho povstaleckého Slobodného slovenského vysielača. Podobne ľudácky režim a jeho bezpečnostné orgány opätovne direktívne naložil i s A. Bagarom, ktorého po Bratislave v máji 1944 vypovedali aj z Martina, súčasne cenzúra stiahla z martinskej komornej scény ním režírovanú hru Filip II., kde stvárňoval i hlavnú postavu.

Napriek eskalujúcej atmosfére v tomto zložitom období v predvečer povstania stále akoby Matica slovenská pracovala na plné obrátky, napr. ešte 7. mája 1944 sa zišlo jej valné zhromaždenie. Ale paralelne pokračuje i ilegálna práca a už vtedy alebo krátko potom sa viacerí matiční pracovníci stávajú členmi ilegálneho Revolučného národného výboru v Martine, napr. A. A. Baník 25. augusta 1944, pričom pracoval v propagačnej komisii. Za jedného z úradných povstaleckých dôverníkov pre Maticu slovenskú 31. augusta 1944 menoval tento výbor J. Bodeneka.

 

Odbojári v ďalších martinských inštitúciách

S Maticou slovenskou priamo v Martine úzko spolupracovali vo výtvarnej, v literárnej, edičnej a múzejnej činnosti ako jej externí redaktori, výtvarníci, autori a vedeckí pracovníci aj ďalší martinskí odbojári. Z výtvarníkov to boli najmä oficiálny matičný sochársky portrétista Fraňo Štefunko a mladý grafik Janko Novák, z martinského gymnaziálneho profesorského zboru spisovateľ Dominik Tatarka, jazykovedec Ján Sabršúl, historik Ján Štefan Šikura, evanjelický katechéta Ján Hysko, z obchodnej akadémie básnik a prekladateľ Ladislav Dzurányi , múzejník a etnograf Andrej Polonec, zo Slovenského národného múzea jeho správca Ján Geryk a archivárka Mária Opočenská-Jeršová, ktorej manžel, ruský emigrant Vladimír Jonovič Jeršov, patril k vedúcim predstaviteľom odbojového a partizánskeho hnutia na Slovensku a v Turci, vedeného V. Žingorom a neskôr aj sovietskymi partizánskymi veliteľmi.
Osobitne sa v tomto smere angažovali evanjelickí kňazi. Popri gymnaziálnom katechétovi J. Hyskovi na prvom mieste treba spomenúť farára Jána Bučka, ktorý v rokoch 1940-1944 pôsobil na kňazskej stanici v Martine. Ten v odbojovom hnutí spolupracoval so svojimi oltárnymi bratmi a predchodcami v martinskom farárskom úrade Jánom Bakossom a F. F. Ruppeldtom. Spoločne pomáhali rasovo prenasledovaným, ukrývali slovenských i českých odbojárov a organizovali ich ilegálne prechody hraníc a nakoniec sa všetci zúčastnili povstaleckých udalostí, za čo krvavo zaplatili. (J. Bakossa nacisti popravili 31. januára 1945 v Martine a jeho ostatky sa našli v masovom hrobe Pod Stráňami, J. Bučko zahynul 9. mája 1945 v koncentračnom tábore Ebensee, F. F. Ruppeldt bol až do konca vojny internovaný za múrmi povestnej väznice v Ilave.)

Z mimokultúrnych inštitúcií silná odbojová skupina pôsobila v Krajskej štátnej nemocnici v Martine, kde sa v prípravách povstania angažovali jej riaditeľ Ján Kňazovický, hlavný predstaviteľ slovenskej chirurgickej školy, a Tomáš Kustra, spoluzakladateľ modernej otolaryngológie na Slovensku, k odboju sa pridali i ďalší primári, lekári aj ostatný zdravotnícky personál. Tí sa starali o zranených partizánov i vojakov pred vyhlásením (napr. v úplnej tajnosti operovali v ohrození života V. Žingora po akútnom zápale slepého čreva) i po vyhlásení povstania.

 

29. august 1944

Po vypuknutí povstania sa mnohí matičiari prihlásili dobrovoľne i na základe mobilizačných vyhlášok vstúpili do radov 1. československej armády na Slovensku, v ktorej pôsobili ako osvetoví dôstojníci (J. Štefánik, J. Marták, A. Hirner), ďalší sa angažovali v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici (N. Hejná, M. Rázusová-Martáková, František Oktavec), iní na čele s A. Bagarom založili Frontové divadlo, no najviac ich pôsobilo v redakciách povstaleckých novín a časopisov, pričom k povstaniu sa pridala i celá redakcia martinských Národných novín. Ich zodpovedným vedúcim bol J. Barč-Ivan a periodikum sa stalo tlačovým orgánom Revolučného národného výboru v Martine, neskôr Demokratickej strany.

Mesto sa však dostalo do bezprostrednej blízkosti frontových bojov už v prvých septembrových dňoch po ústupe povstalcov zo Strečnianskeho priesmyku, Dubnej Skaly a Vrútok, lebo nemecké jednotky sa snažili zo všetkých síl obsadiť a spriechodniť strategicky dôležitú železničnú Košicko-bohumínsku trať. V prudkých bojoch o Strečno ešte 31. augusta 1944 padol básnik L. Dzurányi, ktorý ako stredoškolský profesor francúzštiny vykonával aj funkciu tlmočníka početného oddielu francúzskych partizánov, ktorý viedol Georges Barazer de Lannurien. A tak po prvom veľkom nápore Wehrmachtu sa povstalecká frontová línia načas od 4. do 19. septembra 1944 v dolnom Turci ustálila na čiare okraj Sučian, Atilova hrobka, okraj Priekopy, Jedľoviny, iba niekoľko stoviek metrov od Martina. Nemecký plán spočíval v tom, že divízia Wehrmachtu Tatra vo Vrútkach vyčká, kým sa jednotky Waffen SS neprebijú z hornej Nitry do Turca, aby obkľúčili povstalcov a dobyli Martin. Esesácke komandá po splnení tohto bojového cieľa a obsadení Slovenského Pravna zahájili delostrelecké i guľometné ostreľovanie strategickej, jedinej možnej ústupovej cestnej komunikácie povstalcov Turčianske (Štubnianske) Teplice – Martin a tak bol jeho sud spečatený, povstalecká armáda i partizánske oddiely sa museli stiahnuť do predhoria Veľkej Fatry. Preto z tohto mesta evakuovali inštitúcie i civilné obyvateľstvo už v prvej polovici septembra, najmä na horný Turiec a Pohronie, napr. redakcia Národných novín 8. septembra 1944 sa presídlila do Banskej Bystrice, kde pod vedením šéfredaktora Fedora Jesenského pôsobila až do potlačenia povstania. Po obsadení Martina a Turca nasledovali represálie, nemecké bezpečnostné jednotky vykonali odvetné masové popravy priamo v katastri mesta Martin na Bukovinách (76 obetí, najmä civilných obyvateľov Sklabine) a Pod Stráňam (22 obetí).

V novembri 1944, keď sa po vojenskej porážke povstalcov v tejto situácii ľudácky režim ako tak mocensko-politicky načas skonsolidoval, na nátlak ústredných aj miestnych orgánov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy na základe vládneho nariadenia s mocou zákona 23. októbra 1944 vedenie Matice prepustilo za aktívnu účasť v odbojovom hnutí a povstaní tridsaťtri zamestnancov (celkovo ich v matičnej centrále v Martine malo pracovný pomer asi stodvadsať) , väčšinu z nich len akoby symbolicky v neprítomnosti. Títo matičiari totiž pokračovali v ozbrojenom boji v partizánskych skupinách, ďalší boli internovaní v nemeckých zajateckých a koncentračných táboroch alebo v slovenských väzniciach, iní sa zasa skrývali a žili v ilegalite až do jari roku 1945 a príchodu frontu.

 

Hronského uväznenie a odchod do emigrácie

Nová povstalecká politická garnitúra ešte koncom augusta 1944 v Martine vypracovala proskribčný zoznam nespoľahlivých osôb, ďalší obsahoval mená ľudí, ktorých bolo treba zaistiť, tretí mal eliminovať prominentov režimu s návrhom okamžite ich uväzniť a odovzdať do moci sovietskych partizánskych veliteľov. V prvom zozname z matičných pracovníkov figurovali správca Hronský a tajomník Matice J. Cincík, v treťom najprísnejšom ďalší matičný tajomník, literárny vedec S. Mečiar, redaktor Slovenských pohľadov, a básnik Koloman Geraldini, administratívny pracovník, obaja ako politickí exponenti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. Zaujímavé bolo, že ostatní traja, teda Cincík, Mečiar i Geraldini si v tejto napätej situácii v auguste 1944 vzali dovolenku a v revolučnom chaose Martina sa ani nenachádzali. Prítomný ostal iba Hronský, ktorý sa síce v odbojovom hnutí neangažoval, ale o jeho existencii na matičnej pôde dobre vedel, bol o ňom podrobne informovaný a dá sa povedať, že v podstate ho toleroval.

V prvom zozname sa okrem Hronského a Cincíka nachádzalo aj meno riaditeľa martinského gymnázia, funkcionára Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, poslanca slovenského snemu Pavla Floreka, kým jeho poslanecký kolega, tajomník matičných vedeckých odborov, riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom a profesor histórie na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave František Hrušovský sa vďaka tolerantnej povahe a všeobecnej obľube vyhol akémukoľvek prenasledovaniu zo strany povstalcov, čo dosvedčujú aj spomienky jeho študenta, odbojára, povstaleckého veliteľa a generála Vladislava Kužela.

Keď Hronského na základe udania 1. septembra 1944 dosť prekvapivo uväznili v cele Národnej stráže v Martine, zneistel a povstalecká revolúcia sa po tejto nedobrej osobnej skúsenosti začala v jeho vedomí meniť na akési veľké trasovisko. A hoci ho hneď na druhý deň 2. septembra 1944 prepustili akože na slobodu, lebo naďalej ostával pod policajným dozorom a trikrát denne sa musel hlásiť na žandárskej stanici, čo sa rovnalo domácemu väzeniu, vrátane takého detailu, ako bol zákaz telefonovania. Na tom nič nezmenil ani jeho odchod v polovici septembra 1944 z nepokojného Martina, ktorý 20. septembra obsadili nemecké jednotky bez boja, do Krupiny, kde sa zdržiaval až do začiatku novembra a úplného potlačenia povstania. Snaha o kriminalizovanie sa Hronského bytostne ľudsky i osudovo dotkla, a hoci stála sa za ňou iba obyčajná zloba, nenávisť, závisť a udanie, znamenala začiatok vážneho uvažovania o jeho povojnovej exilovej budúcnosti v slobodnom svete.

Hronský sa nezúčastnil na prepúšťaní pracovníkov Matice slovenskej 23. októbra 1944 a do Martina sa vrátil akoby štýlovo, ale iba úplnou zhodou okolností až presne na sv. Martina 11. novembra 1944. Keď 29. novembra 1944 nariadilo ministerstvo vnútra ďalšie prepúšťanie tzv. protištátnych živlov, to jest účastníkov odboja a povstania, lebo tých tridsaťtri vyhodených z Matice sa ľudáckej vrchnosti akosi málilo, Hronský tento úradný akt pomsty považoval za nezmyselný a odmietol ho vykonať, čo 20. decembra 1944 dal kompetentným orgánom aj písomne. V tomto okamihu stálo pred ním nielen množstvo matičných pracovných starostí a povinností, ale zachraňoval aj moderné technologické zariadenia, linky a stroje v martinskom tlačiarenskom podniku Neografia, ktoré sa dostali do hľadáčika nemeckej okupačnej správy a mali byť odtransportované na územie Tretej ríše. (Podobnú úlohu zohral P. Florek, ktorý zabránil u nemeckých orgánov odvlečeniu cenných zbierok Slovenského národného múzea v Martine do Nemecka.) Keď sa Hronskému podarilo matičnú Neografiu ochrániť, z obavy pred príchodom frontu a možných reálnych represálií 25. januára 1945 odišiel aj s ďalšími politicky ohrozenými matičiarmi (Mečiar, Cincík, Geraldini, Jozef Kobella) z Martina do Bratislavy, odkiaľ riadili činnosť Matice i Neografie v Martine ešte dva mesiace. Hoci Hronský mal čistý štít a viacerí aj matičiari, ako na to poukázal v spomienkach o matičnej myšlienke A. Hirner, ho od vysťahovania sa do cudziny odhovárali, všetko sa vyvíjalo inak. Podľa jednej z hypotéz, ktorú živil aj Ján Okáľ, i na základe ďalších svedectiev jeho jediný syn Juraj Cíger, dosť bohémsky typ, sa v mladíckej nerozvážnosti pridal k protipartizánskej gardistickej stráži a zúčastnil sa na prestrelkách v okolí Martina. Archívny výskum však zatiaľ túto hypotézu nepotvrdil, lebo v Martine bolo tak málo gardistov, že si nevytvorili ani osobitný Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy, iba hliadku. Avšak ak by sa bolo dokázalo, že J. Cíger na odbojárov a partizánov strieľal, tak by to bol naozaj dôvod par excellence na Hronského emigráciu, motivovanú záchranou jediného dieťaťa, ktoré by po vojne skončilo na Slovensku na šibenici.

V čase, keď Hronský odchádzal z Bratislavy do, ako sa napokon ukázalo, večnej emigrácie, J. Marták z poverenia Slovenskej národnej rady bol 3. apríla 1945 menovaný za povereného správcu Matice slovenskej v Košiciach a funkcie v Martine sa fakticky ujal až po prechode frontu týmto mestom koncom apríla. Povstalecká a vojnová násilná výmena stráži sa v Matici slovenskej zavŕšila.

 

Povstalecká myšlienka v povojnovej Matici slovenskej

Nositeľmi povstaleckej myšlienky v povojnovej Matici slovenskej boli nielen jej zamestnanci, priami účastníci odboja, ktorí v nej dlhoročne pracovali v rozličných funkciách (A. A. Baník, J. Barč-Ivan, A. Hirner, J. Marták, J. Štefánik a iní), ale aj jej vrcholní reprezentanti. Hneď roku 1945 sa predsedníckej funkcie ujal básnik, novinár a komunistický politik Ladislav Novomeský, ktorého odbojárska a povstalecká, ako aj politická kariéra je dostatočne známa a rozvíjala sa v limitoch socialistickej kultúrnej revolúcie až do roku 1950, keď ho vlastný komunistický režim odvolal zo všetkých funkcií a po obvinení zo slovenského buržoázneho nacionalizmu vo februári 1951 po vykonštruovanom obvinení v zinscenovanom procese odsúdil na desaťročné žalárovanie. Aj jeho funkcionársky partner a druhý matičný predseda, zvolený na valnom zhromaždení Matice slovenskej v auguste 1945, matematik, pedagóg a organizátor vysokého školstva Jur Hronec, bol tiež účastník odboja a dokonca jeden z kandidátov na post predsedu ilegálnej Slovenskej národnej rady. Hronec v predsedníckej funkcii v Matici účinkoval až do roku 1954, keď paradoxne práve Slovenská národná rada prijala Zákon o Matici slovenskej, ktorý, okrem iného, zrušil úrad predsedu, vylúčil z nej vedeckú i osvetovú činnosť, ako aj členskú základňu. Akú – takú revitalizáciu Matice zabezpečila až ďalšia legislatívna úprava počas politického odmäku a obrodného procesu roku 1968, keď si matičiari na základe novej zákonnej normy za svojho predsedu zvolili opätovne Novomeského a za správcu Martáka. Normalizátor Novomeský sa zo zdravotných dôvodov predsedníckej funkcie roku 1974 vzdal, hoci čestným predsedom Matice ostal až do svojej smrti v septembri 1976.

Po Novomeskom bol za predsedu Matice slovenskej vymenovaný spisovateľ, esejista a komunistický verejný činiteľ Vladimír Mináč, ktorý patril k priamym účastníkom povstania a partizánskeho hnutia, ba prešiel peklom nacistických koncentračných táborov v Mauthausene a Dachau. Preto Mináč tak úzkostlivo chránil povstaleckú tradíciu, hoci ideologicky značne deformovanú, vo svojom literárnom diele, v politickom i matičnom živote, a to aj po novembri 1989, ktorý znamenal koniec jeho pôsobenia v Matici. Jedným z posledných ponovembrových pamätníkov odbojových udalostí, bytostne zviazaných s odbojom a povstaním, zároveň matičným funkcionárom a pracovníkom, zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín, je známy publicista a dramatik Roman Kaliský, ktorého korene siahali do nacistami vypálenej obce Kalište, aj ako symbol ponovembrových demokratických princípov a slovenskej štátnosti. Z významnejších bývalých členov výboru Matice slovenskej a pamätníkov sa do odbojového hnutia a povstania zapojili Imrich Kružliak a Eva Kristínová, ktorej otca, generála Jozefa Martina Kristína, za účasť v ilegálnom odboji v máji 1940 zatkli a v auguste mu vojenský súd v Bratislave vymeral doživotie; až do príchodu frontu v apríli 1945 bol žalárovaný vo väznici v Leopoldove.

A práve na takých charakterových osobnostiach matičného života typu R. Kaliského, I. Kružliaka a E. Kristínovej, alebo ako pred ním boli J. Barč-Ivan, A. A. Baník či A. Hirner, by sa mala pripomínať povstalecká tradícia v Matici slovenskej aj v súvislosti s oslavami 70. výročia vypuknutia Slovenského národného povstania a 70. Výročia skončenia druhej svetovej vojny. Túto udalosť a problematiku matičných a odbojových a povstaleckých prepojeností však musíme historicky vnímať aj explikovať iba v takýchto širších martinských, turčianskych i celoslovenských aj mimokultúrnych kontextoch, ktoré vo všeobecnosti boli častejšie za povstanie ako proti nemu.

2019-01-11T15:23:01+00:0011 januára 2019 |Udalosti slovenských dejín|
X