Memorandum národa slovenského


//Memorandum národa slovenského

Od prijatia Memoranda národa slovenského uplynulo 157 rokov. Aj matičiari vo Fiľakove si pripomenuli túto významnú udalosť v dejinách Slovenska.

Riaditeľka Domu Matice slovenskej vo Fiľakove privítala v priestoroch DMS žiakov základnej školy Farská Lúka a žiakov gymnázia vo Fiľakove, prítomných matičiarov, profesorov a hlavného hosťa doc. PaedDr. Júliusa Lomenčíka, rodáka z malebnej neveľkej obce Novohradu Málinec, ktorý si pre svojich poslucháčov pripravil na tému Memorandum národa slovenského obsiahlu a veľmi poučnú prednášku.
Slovenský národ ako jediný na svojom území nepoužíval v úradnom styku slovenský jazyk, nemal vlastné školy, v ktorých by sa mohli vzdelávať, mladí ľudia nemali svoju identitu, povedal na úvod pán doc. PaedDr. Július Lomenčík.
Pešťbudínske vedomosti, noviny redigované Jánom Franciscim v Pešti, oboznamovali slovenskú verejnosť s politickým dianím v krajine a formulovaním slovenského politického programu v čase Uhorského kráľovstva, napomáhali kliesniť cestu celonárodnej akcii, ktorá by podoprela slovenské požiadavky o zabezpečenie národnej rovnoprávnosti. Otvorením uhorského snemu, ktorý mal pripraviť novú ústavu Uhorska, sa spustili udalosti a slovenský ľud začal intenzívnejšie hovoriť o tejto akcii už začiatkom apríla 1861. Slováci však v tomto sneme nemali nijaké zastúpenie, bolo teda nanajvýš jasné, že maďarská šľachta, ktorá mala kontrolu aj nad slovenskými župami, nebude brať ohľad na práva a záujmy Slovákov. Preto potrebovali iné riešenie presadzovania požiadaviek slovenského národného hnutia. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa rozhodli, že po vzore Rumunov a Srbov tiež zorganizujú kampaň na podporu vytvorenia slovenského národného programu. Peštbudínske vedomosti 17. mája 1861 uverejnili pozvanie do Turčianskeho Sv. Martina na veľké zhromaždenie, ktorého cieľom bude rokovať o slovenských národných žiadostiach. Keďže mestá Brezno alebo Banská Bystrica odmietli spolupracovať pri organizovaní akcie tohto druhu, voľba a výber mesta padol na už spomínaný Turčiansky Sv. Martin. Termín konania národného zhromaždenia ohlásili Peštbudínske vedomosti na 6. júna 1861. K tomuto ohlasu priložili aj hlavné body národného programu, čo malo podnietiť celonárodnú diskusiu.
To sa aj skutočne podarilo, do Turčianskeho Sv. Martina začali prichádzať stovky listov, v ktorých boli návrhy na lepšie vytvorenie tohto národného programu, ale vláda a úrady k tomuto zhromaždeniu neprihliadali s pochopením. Petičnou akciu sa chceli zabrániť tomuto stretnutiu, úrady sa vyhrážaním a pokutami snažili zabrániť ľudom do Turčianskeho Sv. Martina ísť. Tieto obvinenia sa ukázali ako vykonštruované, čo sa neskôr ukázalo v samotných bodoch Memoranda národa slovenského.
Aj napriek všetkým týmto opatreniam zažil Turčiansky Sv. Martin, sotva trojtisícové sídlo Turčianskej župy, v dňoch 6. – 7. júna 1861 najväčšiu slávnosť vo svojich dovtedajších dejinách. K domácim obyvateľom sa pridalo približne tritisíc hostí z bližšieho okolia i zo vzdialenejších oblastí Slovenska. Zhromaždenie sa začalo pod lipami pri evanjelickom kostole a za predsedníctva Jána Francisciho všetkých prítomných privítalo, čo pridávalo k závažnosti zhromaždenia.
Rokovanie viedol Štefan Marko Daxner a spolu s ostatnými členmi slovenskej inteligencie rokoval o slovenských národných požiadavkách, ktoré už predtým vypracoval a uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach. Po takmer dvoch dňoch rokovania sa prediskutované a sformulované požiadavky zhrnuli do celku, ktorý dostal názov Memorandum národa slovenského.

Októbrový diplom bol ústavný dokument, ktorý vydal František Jozef I. v roku 1860, keď sa pod tlakom zriekol absolutistickej vlády v ríši a predložili sa hlavné zásady zavedenia ústavného života v celom Uhorsku. Októbrový diplom potvrdzoval tiež rovnosť občanov pred zákonom a rovnaké práva občanov bez ohľadu na ich pôvod. Práve o tieto práva sa opieralo Memorandum národa slovenského, a preto sa mu aj dávali väčšie šance ako zamietnuté Žiadosti slovenského národa z 11. mája 1848.

Jednotlivé body Memoranda národa slovenského

V úvodnej časti Memoranda sa kladie dôraz na to, že Slováci sú na území, ktoré obývajú, starým autochtónnym národom a že od doby začlenenia do Uhorska sa zúčastňujú na hospodárskom aj kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane. V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa zákonom a najvyššími ústavnými aktmi uznala osobitosť slovenského národa a vlasteneckosť jeho reči. Ďalej sa poukazuje na to, že bez uznania národnej rovnoprávnosti nemôže existovať pravá sloboda jednotlivca, čomu dáva za pravdu obdobie 50. rokov v Uhorsku.
V druhom bode sa žiada: „Osobnosť našu národnú uznať v priestore tom, ktorý ona ako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností“, lebo ako zdôrazňujú: „Všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže.“ Pridávajú ešte aj, že nestačí len uznať „osobnosť národnú v jej všeobecnosti, ale treba každý národ uznať tak, ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on zaujíma“. Pri definovaní oblasti Okolia je dôležité uviesť, že Okolie nemalo narúšať celistvosť krajiny, ako ju nenarušovala ani doterajšia správna organizácia.
V podstate išlo o to, aby sa v oblasti Okolia mohla slobodne uplatňovať reč národa a namiesto mŕtvych hraníc v doterajšom správnom zriadení by sa zaviedli prirodzené hranice národností. Slováci sa vyčlenením okolia nechceli separovať od Maďarov ani narušovať celistvosť Uhorska, jediné, čo chceli, bolo žiť v demokratickom princípe rovnosti všetkých národov v Uhorsku.
Okrem týchto dvoch základných pilierov, t. j. práva na zákonné uznanie národnej osobitosti a suverenity a práva na prirodzené územie, ktoré Slováci žiadajú, sa ďalej v Memorande žiadalo:

– aby bola v Okolí vyhlásená za úradnú reč slovenčina a aby úrady, súdy a školy v oblasti Okolia prešli do slovenských rúk,

– aby maďarčina ostala diplomatickou rečou, ale bez ujmy na rečových právach ostatných národností,

– aby sa zrušili všetky vtedajšie zákony, ktoré neuznávali národnostnú rovnoprávnosť,

– aby sa zákony vydávali aj v úradnom slovenskom preklade,

– aby sa zriadila slovenská právnická akadémia,

– aby si Slováci mohli slobodne zakladať literárne a osvetové spolky,

– aby aj slovenské obce mimo Okolia a neslovenské obce na území Okolia mohli používať slobodne svoju materinskú reč,

– aby si pri prípadnej reorganizácii Hornej snemovne dostali i Slováci primerané zastúpenie.

V záverečnom bode Memoranda národa slovenského sa vyhlasuje, že v zápase o občianske práva Slovákov chce slovenský národ stáť po boku všetkých ostatných uhorských národov. Toto zameranie úplne vystihuje záverečné heslo: „Jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov.“
Na záver prednášky sa PaedDr. Július Lomenčík poďakoval študentom za ich pozornosť a tých najpozornejších odmenil vecnými cenami.

Miroslava Podhorová,
poverená riaditeľka DMS v Lučenci a Domu Matice slovenskej vo Fiľakove

 

 

2018-06-22T15:39:57+00:0022 júna 2018 |Banskobystrický kraj|
X