Rusíni a Slováci spolupracujú. Národnostná problematika sa netýka len južného Slovenska

thumbnail

Vedúci Oblastného pracoviska Matice slovenskej Stropkov Lukáš Kaščák pôsobí v tejto funkcii od začiatku roku 2015, členom MS je od roku 2002. Študoval archívnictvo a pomocné vedy historické na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, jeden rok bol v seminári Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach. Počas konania Národných matičných slávností v Komárne sme na brehu Dunaja dlhšie podebatovali o problematike činnosti MS na národnostne zmiešaných územiach a súvisiacich témach.

- V. K.: Práve z dôvodu vášho štúdia archívnictva a teológie sa v práci OP MS nezameriavate len na kultúrne a osvetové činnosti, ale do tejto problematiky prinášate aj historické a vedecké témy?
- L. K.: Náplňou práce oblastných stredísk MS je okrem kultúry a osvety aj odborná a vedecká činnosť v daných regiónoch. Samozrejme si nenamýšľam, že môžem robiť “veľkú” históriu Slovenska a okolitých území. Na to sú iní odborníci. No v regionálnom či lokálnom meradle je MS jednou z mála vedeckých inštitúcií, ktorá môže miestnym historikom pomôcť v ich bádaní. Práve to robím. Konkrétne sa zaoberám lokálnou a regionálnou históriou horného Šariša a horného Zemplína a v rámci mojej práce poskytujem pomoc aj ostatným lokálnym historikom.

- V. K.: Stropkov je mestom, kde začína aj národnostné zmiešaná oblasť. Aký je vzťah Slovákov a Rusínov u vás?
- L. K.: Vzťah Rusínov a Slovákov bol vždy bezproblémový. Šesťsto rokov súžitia, spoločné manželstvá, podobný jazyk, ale aj príbuzná mentalita, to všetko utváralo srdečný vzťah medzi Slovákmi a Rusínmi. Spolupracujeme s nimi na rôznych akciách a vzájomne si pomáhame. Tak Slováci ako aj Rusíni neboli nikdy privilegovanými menšinami v bývalom Uhorsku, Rusíni dokonca ani v ČSR. Preto je logické, že my aj oni sme hľadali vzájomnú pomoc proti útlaku vrchnosti či proti maďarizačným tlakom na začiatku 20. storočia.

- V. K.: Myslíte si, že práve takéto pozitívne vzťahy by mohli inšpirovať k spolupráci Slovákov a Maďarov na slovenskom juhu?
- L. K.: Keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak to znie až neuveriteľne, že dva národy dokážu takto spolupracovať. Som si však istý, že riaditelia domov MS na južnom Slovensku by dokázali tiež nájsť mnoho cenných príkladov spolupráce so slovenskými Maďarmi alebo aj inými národnostnými menšinami. Príkladom toho sú napríklad aj tieto NMS tu v Komárne. Nepobádal som žiadne prejavy neznášanlivosti zo strany miestnych obyvateľov. Možno je to tým, že takéto veľké slávnosti sú príležitosťou pre mesto aj pre celý región. Sú to lokálpatrioti a pre blaho svojho mesta sa dokážu odosobniť od nevraživosti voči ostatným. Je veľmi pekné, že sa do organizácie slávností zapojilo aj mesto Komárno. Videl som primátora, keď vítal predsedu MS a nezdalo sa mi, žeby mal voči nemu nejaké námietky. Jednoducho… normálni ľudia sa dokážu vždy dohodnúť a koexistovať. Problémy medzi menšinami vyvolávajú politici, ktorí si potrebujú nahnať hlasy v predvolebných kampaniach a rôzni aktivisti, ktorí sa podobne potrebujú zviditeľniť a preto vyťahujú na svetlo všetko to zlé.

- V. K.: Popri tomto veľmi paradoxne vyznieva pamätník k „Trianonu“, akože krivde pre Maďarov, ktorý údajne spôsobila táto povojnová mierová konferencia a spoločne sme ho videli na maďarskej strane Dunaja v Komárome. Viac-menej slovenské osídlenie bolo v tom období a to ešte dlhšie po r. 1918 takmer až po Budapešť. Jestvujú názory či nespôsobil "Trianon" krivdu skôr Slovákom a nemala byť hranica 20 - 40 kilometrov smerom na juh, teda viac v prospech Slovenska?
- L. K.: Aj vtedy to bolo zmiešané územie. Nemôžete jedných alebo druhých vyhnať len preto, že hovoria takým či onakým jazykom. Slováci žili aj v Pešti, dokonca ich bolo veľa. Budeme si teraz nárokovať Budapešť ako naše historické územie? To je smiešne. Buďme realisti. Trianon nebol krivdou ani pre Slovákov a ani pre Maďarov. Tí ho samozrejme ťažšie znášajú, no je to pre politické príčiny. Štát, v ktorom predtým žili, sa zrazu scvrkol na nejakých štyridsať percent pôvodného územia. To nemá nikto rád. O podobnej krivde by mohli hovoriť napríklad Rusi po zániku cárskeho Ruska, keď prišli o obrovské územia. Poliaci tiež doteraz volajú západnú Ukrajinu “Kresy wschódnie” a robia si na ňu nároky. Zmenšovanie štátu je jednoducho bolestivé a zanechá v obyvateľoch pocit krivdy. No je to problém štátny a nie národný. Uhorsko bolo mnohonárodné a až do druhej polovice 19. storočia to uznávali aj politici. Až keď sa jeden národ dostal do privilégovaného postavenia, nastali problémy. Preto je logické, že to práve tento bývalý privilégovaný národ nesie ťažko. Ostatné národy bývalého Uhorska to takto nevidia, či už vezmeme do úvahy Slovákov, Rusínov, Rumunov, Chorvátov alebo iných.

- V. K.: Pôsobíte od roku 2013 aj ako tajomník Miestneho odboru MS Stropkov...
- L. K.: MO MS v Stropkove je oproti iným MO relatívne mladý. Kým Prešov alebo Bardejov oslavujú v tomto období 90. výročie založenia, Stropkov sa tým pochváliť nemôže. V predvojnovom a povojnovom období tu MS nepôsobila, čo je zvláštne. Bola tu „len“ Slovenská liga, Živena a ďalšie spolky. Matica sa v Stropkove etablovala až v roku 1968, no prišla sem doslova s fanfárami. Veľké zhromaždenia, oslavy, púte matičiarov do Martina, MO MS v každej dedine na okolí, atď. Odvtedy tu však cítiť jej prítomnosť, občas silnú a občas zasa slabú, doslova len v pozadí. Teraz však znovu žijeme a pôsobíme. Máme silnú členskú základňu a podporu mestských inštitúcií. Preto sa rozvíjame a rastieme.

- V. K.: Ako vidíte budúcnosť MS po celom Slovensku a aké priority budete presadzovať vo vašej ďalšej práci?
- L. K.: MS by sa podľa môjho subjektívneho názoru mala prebudiť a venovať sa v plnej miere všetkým oblastiam, v ktorých kedysi pôsobila - vede, kultúre, osvete, školstvu a ostatným. Ináč sa môže veľmi ľahko stať, že podľahneme tlakom zo zahraničia a v strednej Európe už nebudú Slováci, Rusíni, či Poliaci ale len Európania, nový národ bez identity a hodnôt. Úlohou Matice je zachrániť identitu slovenského národa. To je aj mojou prioritou v úlohe vedúceho tunajšieho oblastného pracoviska. Hlavne nezabudnúť, že sme Slováci. Nezabudnúť na to, čo sme v minulosti pre svoje prežitie dokázali, no zároveň sa pri tom nezastaviť. Využívať skúsenosti z minulosti v budúcej práci. Ináč budeme ľuďmi 21. storočia, avšak s myslením 19. alebo 20. storočia. Jeden múdry človek kedysi povedal, že národ, ktorý sa nepoučí zo svojej minulosti, si túto minulosť zaslúži zopakovať. Už sme sa ako národ viackrát dostali na hranicu prežitia. Stane sa to znovu? Dúfajme, že nie, no dúfať nestačí. Treba zapracovať na tom, aby sa to nestalo. V tomto vkladám veľké nádeje do našej mládeže, do Mladej Matice. Oni sú našou budúcnosťou a preto treba s nimi pracovať a viesť ich správnym smerom.

 

Viliam Komora, Foto: Amália Komorová a Lukáš Kaščák

Provokatívny pamätník proti Trianonskej mierovej zmluve na začiatku Komároma
Provokatívny pamätník proti Trianonskej mierovej zmluve na začiatku Komároma