Oživotvorenie Matice slovenskej

Autorka: PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD., Historický odbor Matice slovenskej

Vzletným slovom oživotvorenie sa v slovenských dejinách označuje azda iba obnovenie Matice slovenskej po Prevrate roku 1918, keď na troskách rakúsko-uhorskej monarchie vznikol nový štátny útvar – Československá republika (ČSR). Výkonnú moc na území Slovenska prevzalo jedno z ministerstiev československej vlády – Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Ministerská rada ňou oficiálne poverila Vavra Šrobára.

Politická scéna na Slovensku sa v tomto čase viazala na jednotlivé predprevratové osobnosti. Pôsobisko nachádzali nielen v politických stranách, ale tiež v kultúrno-spoločenských ustanovizniach, ktoré mali dlhšiu tradíciu a najmä vyšší morálny kredit v spoločnosti. Navonok predstavovali kontinuitu vývoja a aj určitú garanciu obhajoby práv Slovákov. K najvýznamnejším patrili Matica slovenská, Spolok svätého Vojtecha, Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) a Živena.

Na ideu obnoviť Maticu slovenskú sa myslelo nielen v rokoch po jej zatvorení, ale rovnako aj v časoch 1. svetovej vojny, keď sa organizovali viaceré zbierky medzi slovenskými vojakmi a legionármi. Poslednou výzvou na „oživotvorenie“ MS bol na sklonku roka 1918 článok Ivana Ľubomierskeho (Národnie noviny z 27. 12. 1918). K realizácii tejto myšlienky sa v krátkom čase aj pristúpilo.

Minister Šrobár vydaním nariadenia č. 1/1919 z 1. januára 1919 formálne zrušil nariadenie uhorského ministra vnútra č. 4873 z 12. novembra 1875 o rozpustení Matice slovenskej a zhabaní jej majetku, čím de iure obnovil jej existenciu. Ďalšími ustanoveniami nariaďoval vrátenie jej zhabaného majetku, ktorý sa zdĺhavo delimitoval z vlastníctva maďarizačných spolkov pôsobiacich na Slovensku. Nariadenie č. 2/1919 hovorilo o symbolickom peňažnom dare vlády ČSR (10 000 korún) Matici slovenskej ako základiny, ktorá mala byť účelovo viazaná primárne na vydávanie osvetových publikácií, čím sa naznačoval aj smer, ktorým sa Matica mala podľa oficiálnych kruhov uberať. Zároveň mal tento dar formálne vyjadrovať žičlivosť nového štátu voči národnej inštitúcii, ktorá bola za predchádzajúceho režimu tvrdo potlačená. O významnom akte obnovenia Matice slovenskej priniesli podrobnejšie správy najmä Národnie noviny, periodikum blízke Slovenskej národnej strane.

Už 31. decembra 1918 prišli do Turčianskeho Sv. Martina Vavro Šrobár a takmer všetci referenti jeho ministerstva i zahraniční hostia na oficiálnu návštevu, ktorej cieľom bolo prediskutovať aktuálne spoločenské otázky na pôde dovtedajšieho politického centra. Šrobár okrem iného na adresu martinskej reprezentácie povedal: „Cítim a vyslovujem vám srdečnú vďaku, lebo vy ste boli tá národná rada, ktorá zdvihla neohrožene slovenskú zástavu, ktorá zachránila Slovensko a Slovákov pred katastrofou.“ Na následnej silvestrovskej slávnosti sa spresnil program druhého dňa, kde sa ako jeden z významných bodov ustálil aj zámer odovzdať Maticu slovenskú ako neštátnu inštitúciu „do rúk slovenského národa“. Vavro Šrobár vyhlásil 1. januára 1919 obnovenie činnosti MS z balkóna jej budovy. Milan Ivanka, vládny referent ministerstva pre verejnú správu, prečítal prijaté nariadenia týkajúce sa obnovenia Matice slovenskej.

Župana sídelnej Turčianskej župy Igora Dulu, vnuka Viliama Paulinyho-Tótha, poverilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska zabezpečiť vrátenie skonfiškovaného majetku MS (výnos č. 73/1919 z 24. 1. 1919). V súvislosti s udalosťami v Matici slovenskej z 1. januára 1919 poslal telegram adresovaný „Predsedníctvu ministerstva v Prahe“: „Skrze splnomocnenca našej vlády, pána ministra Dra Šrobára dnes pred členámi Slovenskej Matice a tisícámi turčianského ľudu tu vyhlásené vládné nariadenie, že sa vyzdvihnúcia Slovenskej Matice, oddanie jej majetku do vlastnosti a úžitku ‚Magyarországi tót közművelődési társulatu‘ zrušuje, vyvolalo nevýslovnú radosť a jasot v obecenstve mojej správe sverenej turčianskej župy.“

Hneď na druhý deň po tom, ako v stredu 8. januára 1919 na základe nariadenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 6/1919 rozpustili Slovenskú národnú radu (SNR ) v Turčianskom Sv. Martine i všetky jej miestne a krajové pobočky (s účinnosťou od 23. januára 1919), priniesli Národnie noviny úvahu redaktora Štefana Krčméryho pod názvom Či rozpustiť Slovenskú národnú radu? Autor vníma obnovenie MS paralelne s týmto krokom, naznačujúc tak súvislosti medzi nimi. Podľa neho by regionálne pobočky MS mali prevziať úlohy doteraz široko rozvetvenej SNR. Kým sa ju však nepodarí pretvoriť aj na najnižšej úrovni na Maticu slovenskú, neodporúčal jej rozpustenie. Matica slovenská mala byť podľa neho viac, než len spolok vedcov či literátov: „Musí byť hýbadlo celej vzdelanosti a kultúry slovenskej, ktorej činnosť pocítia aj najposlednejšie slovenské obce!“

Zjavným vonkajším úmyslom bolo nahradiť najvyššie slovenské politické fórum síce celonárodnou a historicky overenou, avšak kultúrnou ustanovizňou. V pôvodných predstavách Prahy sa mala totiž Matica stať štátom podporovanou kultúrno-osvetovou inštitúciou pracujúcou v intenciách ideológie jednotného československého národa, pričom sa mal navonok až príliš úzkostlivo strážiť jej deklarovaný nadstranícky, či dokonca „apolitický“ charakter. Jej apolitickosť však bola v prelomovom vývoji slovenského národa nereálna. Rozpustením SNR zároveň Vavro Šrobár vyriešil spory medzi ňou a Klubom slovenských poslancov na pôde pražského snemu, ktorých sám vymenoval (s výnimkou Ferdinanda Jurigu a Pavla Blaha – členov niekdajšieho uhorského snemu). Klub už 16. novembra 1918 prijal vyhlásenie, že právomoc SNR prechádza na Národné zhromaždenie a česko-slovenskú vládu, čo bolo predpolím následného zrušenia ústrednej SNR.

Verejná mienka sa vo všeobecnosti stavala k obnoveniu Matice slovenskej pozitívne. Nie ojedinelé boli vyhlásenia celonárodných zbierok na jej podporu (osobitú súčasť tvorili zbierkové akcie medzi slovenskými legionármi v zahraničí a krajanmi). Okrem finančného podporovania pobádali články aj k členstvu v MS. V oživotvorení MS videli tí, ktorí viedli národnoemancipačný zápas Slovákov už v radoch Spolku sv. Vojtecha či inde, zábezpeku národného pozdvihnutia, ba vzkriesenia.

Oživovanie matičného života

Z pôvodných členov MS sa čoskoro stretla skupina tridsiatich troch, ktorí ustanovili prípravný výbor na obnovenie MS v zložení Matúš Dula, Gustáv Izák, Jozef Škultéty, Otto Škrovina, Miloš Vančo a Štefan Krčméry. Vanča a Krčméryho poverili vypracovaním nových Stanov MS. Obnovenie Matice slovenskej bol proces začínajúci sa 1. januárom 1919 a uzavretý v podstate až 5. februára 1920, keď došlo k úradnému potvrdeniu Stanov MS prijatých na obnovujúcom valnom zhromaždení konanom 5. augusta 1919. Prvou úlohou v novej situácii bolo fakticky prevziať pôvodnú budovu v Turčianskom Sv. Martine, ktorú výnos Matici slovenskej prinavrátil. Nebola to jednoduchá úloha, keďže v objekte sídlili štátne administratívne úrady (pošta, súd a pod.). Bolo treba usporiadať majetkové pomery a vlastnícke nároky. Budovu sa však nikdy nepodarilo úplne uvoľniť pre matičné potreby, preto sa v neskoršom období, keď sa Matica inštitučne rozrastala, stala pre ňu nevyhovujúca. To bol dôvod na úvahy o výstavbe druhej budovy MS.

Už vo februári 1919 sa v tlači po prvý raz začali objavovať návrhy Stanov Matice slovenskej. Paragraf 11 predpokladal, že členmi vedenia budú aj predsedovia vedeckých odborov, čo napokon v schválených stanovách nebolo. Paragraf 34 hovoril o tom, že Matica „bude pracovať na tom, aby pre slovenský národ vybudovala Národnú knižnicu slovenskú“. Aj tento zámer začala Matica slovenská uskutočňovať až oveľa neskôr, pričom legislatívne nebol ani vtedy zakotvený. Matica mala byť podľa pripomienok sui generis poverená organizovaním: slovenskej mimouniverzitnej vedy a umení; kultúry na vidieku; slovenskej knižnej redakcie.

Kritika návrhu Stanov MS sa týkala najmä zamýšľanej početnosti jej vedenia, ktorá podľa kritikov mohla viesť k „prebujnenej byrokracii“ – nebezpečnej a zbytočnej. Upozorňovalo sa aj na fakt, že ak Matica slovenská prijme nové stanovy, bude sa považovať za nový spolok a z maďarskej strany sa jej nič nevráti. Aj preto sa prijal konečný úvodný text „Matica slovenská oživotvorená pod protektorátom T. G. Masaryka…“. V rovnakom čase sa začínalo aj s prípravami na oživotvorujúce valné zhromaždenie (VZ), ktoré sa pôvodne plánovalo na 29. marca 1919, keď už mal byť Jozef Škultéty doma z mierovej konferencie v Paríži. Zhromaždenie sa v pôvodnom termíne neuskutočnilo, a to v dôsledku vyhlásenia štatária počnúc 25. marcom 1919 ako reakcie na vznik Maďarskej republiky rád.

Štefan Krčméry vyjadril vo svojej výzve na zvolanie valného zhromaždenia názor, že Matica predbežne nemôže existovať ako čisto vedecká akadémia. Mala fungovať predovšetkým ako „všenárodný osvetový spolok s programom zasahujúcim až do obcí“. Vo všeobecnosti to zapadalo do úsilia aktivizovať a zapojiť do spoločenského života široké vrstvy ľudu najmä na vidieku. Od začiatku sa plánovalo spojiť oživotvorujúce Valné zhromaždenie MS s obnovujúcim zhromaždením Slovenskej národnej strany. Organizácie, ktoré vychádzali z identického historického kontextu, z rovnakých cieľov a tradícií, sa mali obnoviť v rovnakom čase a na jednom mieste. Mnohí zo zamýšľaných funkcionárov boli životne spätí s oboma subjektmi. Takéto prepojenie Matice na politickú oblasť sa však stávalo terčom kritiky iných politických „táborov“. Aj v neskoršom období musela Matica slovenská často brániť svoju deklarovanú nestraníckosť proti kritike z rôznych politických kruhov.

Ďalší pokus o zvolanie matičného zhromaždenia pripadol na jún 1919. Národnie noviny už 17. mája avizovali pozvanie do Turčianskeho Sv. Martina na 5. júna 1919, ktoré obsahovalo aj zamýšľaný program. Pod matičnou pozvánkou sú podpísaní Matúš Dula, Gustáv Izák, Žigmund Melfelber, Ján Galanda, Juraj Lacko a Ignác Radlinský, teda pôvodní členovia MS. Po odložení zhromaždenia MS v dôsledku vojenských operácií Maďarskej republiky rád na území Slovenska (s cieľom nastoliť boľševickú Slovenskú republiku rád ako politický satelit Maďarskej republiky rád a Ruska) došlo k spontánnej manifestácii už zhromaždených hostí. Prehovorilo tu niekoľko politikov a manifestačne sa rozhodlo aj o presunutí zhromaždenia na august 1919. Nakoniec teda pripadol termín

Valného zhromaždenia MS, v duchu tradícií augustových slávností, na 5. august 1919 (výročie založenia MS je 4. augusta). Táto udalosť bola spojená s predchádzajúcou schôdzou županov a poslancov slovenských žúp (3. – 4. augusta 1919), s následným valným zhromaždením Živeny a Muzeálnej slovenskej spoločnosti (5. augusta 1919) a s ustanovujúcim zhromaždením Slovenskej národnej strany (6. augusta 1919), kde sa konštituoval prípravný výbor na jej obnovenie. Turčiansky Sv. Martin sa tak po čase stal opäť dejiskom významných celospoločenských podujatí.

Obnovujúce Valné zhromaždenie Matice slovenskej

Dňa 5. augusta 1919 Matica slovenská opätovne vstúpila do života Slovákov. Ústredným heslom Vzkriesená vítam vzkriesený národ19 pozdravovala na oživotvorujúcom valnom zhromaždení pri svojej historickej budove v Turčianskom Sv. Martine takmer 6 000 ľudí. Jej očakávanie v tomto období bolo jednoznačné: slobodný priestor na plnohodnotný rozvoj slovenského národa v rámci spoločného štátu Slovákov a Čechov. Desaťročia dusený slovenský národný a kultúrno-duchovný život v Uhorsku mal v novej situácii nadobudnúť nový rozmer podnecovaný oficiálnou štátnou politikou. Prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka zastupoval na zhromaždení minister Vavro Šrobár. Za česko-slovenskú vládu sa zúčastnili aj ďalší ministri (Gustav Habrman, Ferdinand Heidler, Václav Klofáč, František Staněk). Národnú radu československú zastupoval Milan Hodža. Ako veliteľ československej Západnej armádnej skupiny pôsobiaci na Slovensku bol na zhromaždení prítomný aj francúzsky generál Eugène Mittelhauser. Takúto reprezentatívnu účasť na zhromaždení „kultúrnej“ inštitúcie možno pripísať samotnému vplyvu Matice a matičnej myšlienky, ako aj istému politickému manévru. Cieľom pozornosti, ktorú československý štát spočiatku Matici venoval, bolo podľa môjho názoru na jednej strane znásobiť jej význam v národnom živote Slovákov a na strane druhej ju istým spôsobom podriadiť svojim záujmom a kontrole.

Účastníkov Valného zhromaždenia MS privítal turčiansky župan Igor Dula. Zhromaždeniu predsedali Matúš Dula a Vavro Šrobár, ktorí boli spolu s Pavlom Országhom Hviezdoslavom a Františkom Richardom Osvaldom zvolení za prvých predsedov obnovenej Matice slovenskej. Zapisovateľmi boli Ferdinand Juriga a Štefan Krčméry, ktorého prítomní zvolili za tajomníka MS. Protektorát nad podujatím prevzal prezident ČSR T. G. Masaryk. Minister školstva Gustav Habrman odovzdal účastníkom pozdrav v mene česko-slovenskej vlády. Pripomenul v ňom, že politická revolúcia je len časťou česko-slovenskej evolúcie. Generál Eugène Mittelhauser sa vyjadril, že v zhromaždení vidí manifestáciu „československej jednoty“ a prítomným odovzdal pozdrav od generála Mauricea Pellého.

Milan Hodža vo svojom príhovore zdôraznil rázovitosť slovenskej kultúry, ktorá môže v mnohom obohatiť kultúru českú. Matica slovenská mala podľa neho pracovať na tom, aby slovenský národ dohonil, čo zameškal. Za telovýchovné organizácie na podujatí vystúpili – za sokolstvo Dr. Karel Heller, za Orla Jan Šrámek (predseda Československej strany lidovej). Vavro Šrobár zdôraznil potrebu kultúrnej práce bez rozdielu konfesií. Spomenul tiež zásadu, aby Česi neurážali náboženské cítenie Slovákov, ako aj fakt, že čeština i slovenčina sú v Česko-Slovensku úradnými jazykmi. Literárny historik Jaroslav Vlček, zvolený neskôr spolu s Jozefom Škultétym za správcu MS, vyjadril presvedčenie, že Matica slovenská bude pracovať na „čím ľudovejšom základe“, pretože len tak prospeje slovenskému národu. Profesora Vlčka poverila účasťou na VZ MS Česká akadémia vied a umení (ČAVU).

Na zasadnutí Matice slovenskej sa okrem podpredsedu revolučného Národného zhromaždenia Matúša Dulu zúčastnil aj jeho predseda František Tomášek. Svojím príhovorom stručne vystihol atmosféru danej doby, ktorá sa v rôznych podobách odzrkadľovala vo vyjadreniach na mnohých ďalších fórach. Politické oslobodenie „československého národa“ sa po vzniku ČSR považovalo za dovŕšené, jedinou výzvou v slovenskej časti štátu sa mala stať drobná činnosť na poli kultúry a osvety. Malo sa prejsť k „pokojnej kultúrnej práci“. Od Matice slovenskej F. Tomášek očakával pestovanie a uplatňovanie slovenského jazyka v umení a vede, „aby tak Slováci hojne prispievali k rozkvetu kultúry celého česko-slovenského národa“. Matica slovenská mala teda pestovať vtedy ešte oficiálne nespochybňovaný slovenský jazyk a „slovenský svojráz“, ktorý by tak obohacoval „česko-slovenskú kultúru“. Mali v nej pôsobiť bok po boku Slováci i Česi, ktorí by prostredníctvom tejto inštitúcie urobili všetko pre skĺbenie a etablovanie nového štátneho zväzku. Zároveň však Slovákom neostala nijaká inštitúcia, ktorá by zabránila tomu, aby takéto „skĺbenie“ nadobudlo podobu „splývania“.

Predstava o bratskom spolunažívaní sa odzrkadlila aj pri kreovaní vedúcich orgánov MS. Do jej výboru zvolili českých ministrov pražskej vlády a ďalších predstaviteľov oficiálnej politiky.Celkové zloženie Výboru MS bolo nasledujúce: Marián Blaha, Július Botto, Jozef Buday, Pavel Bujnák, Ján Donoval, Gustav Habrman, Dušan Halaša, Andrej Hlinka, Milan Ivanka, Gustáv Izák, Jur Janoška, Ferdinand Juriga, Ján Kvačala, Michal Matunák, Karol A. Medvecký, Matej Murín, Martin Rázus, Fedor Ruppeldt, Ján Slávik, František Staněk, Otto Škrovina, Anton Štefánek, Miloš Vančo, Ján Vanovič. V nasledujúcom roku bol výbor voľbou doplnený o ďalších šesť členov (spolu ich potom bolo 30): Ivan Dérer, Peter Kern, Emanuel Lehocký, Bohdan Pavlů, Elena Maróthy-Šoltésová, Peter P. Zgúth.

Stanovy Matice slovenskej

Obnovujúce Valné zhromaždenie MS v auguste 1919 prijalo nové Stanovy MS 28, vychádzajúce z pôvodných stanov z roku 1862. Jedným zo zámerov bolo docieliť pri tom navrátenie majetku MS zhabaného roku 1875. Zároveň mal pôvodný duch stanov odzrkadľovať kontinuitu inštitúcie v čase. V definovaní jej jednotlivých vedúcich orgánov sú však stanovy značne nedôsledné. Mnohé pravidlá sa ustálili až niekoľkoročnou praxou. Opisovať organizáciu Matice slovenskej je možné presnejšie len vtedy, keď sa zároveň sledujú novelizované stanovy z roku 1938, hoci nikdy nenadobudli platnosť. Ich ustanovenia však spätne legislatívne zakotvujú stav, ktorý fakticky platil aj v dovtedajšom období.

Matica slovenská bola podľa platných ustanovení z roku 1920 postavená na spolkovom základe, čím sa mala zvýrazniť jej demokratická tradícia. Zároveň však bola prepojená so štátom, čo sa odzrkadľovalo v obnovení funkcie protektora MS, ktorým bol prezident ČSR Tomáš G. Masaryk. Stanovy otvorene neobsahovali obmedzenia jej činnosti, zvýrazňovala sa jej zjednocujúca funkcia. Maticu slovenskú mali podľa § 11 a § 19 prijatých stanov viesť štyria predsedovia volení doživotne (podpredsedovia neboli), dvaja správcovia volení na „neurčitý čas alebo definitívne“ podobne ako tajomníci, a ďalej vedúci pracovných oddelení – pokladník, knihovník a archivár, ktorých volil výbor. Podľa § 22 tvorilo Výbor MS „okrem predsedov, hlavného správcu, správcov, predsedov vedeckých odborov, tajomníkov ešte 24 volených členov“. V praxi výborom volení funkcionári nikdy neboli plnoprávnymi členmi výboru a na jeho zasadnutiach sa zúčastňovali ako hostia bez hlasovacieho práva. Takisto je otázne postavenie predsedov, správcov a tajomníkov ako plnoprávnych členov výboru. Členov výboru volilo VZ MS na tri roky (každý rok funkčne najstaršia tretina výboru automaticky vypadla a valné zhromaždenie ju volilo nanovo; prvá a druhá vypadávajúca tretina sa žrebovala). Predsedovia vedeckých odborov sa stali členmi Výboru MS ex offo až počínajúc rokom 1933, keďže podľa § 5 stanov Vedeckých a umeleckých odborov MS (prijatých na ich spoločnom zasadaní 27. apríla 1933) „predseda sa stáva členom výboru hneď po svojom vyvolení odborom za predsedu“.

V rozpore so stanovami už druhé Valné zhromaždenie MS (roku 1920) rozšírilo počet volených členov Výboru MS zo stanovených 24 na 30. Po roku 1933, keď sa stali členmi výboru predsedovia odborov, znížil sa opäť bez jasnejšieho postupu tento počet na predpísaných 24 (dvaja dotknutí – vypadávajúci – zomreli, traja sa mali stať členmi výboru ex offo, J. C. Hronský bol zvolený za tajomníka). Návrh na voľbu (staro)novej tretiny členov výboru predkladal vždy Výbor MS (zväčša na návrh správy) a väčšinou bol bezo zmien schválený. Výnimku tvorilo valné zhromaždenie roku 1932, keď prešiel namiesto „úradnej kandidátky“ návrh z pléna. V prípade, že mal vypadávajúci člen výboru možnosť a záujem ostať v ňom naďalej, spravidla ho výbor ako kandidáta ponechal. Valné zhromaždenia volili na tri roky trojčlenný „účtovný odbor“. Od roku 1932 ho nazývali „dozorné povereníctvo“ a od roku 1935 doň volili aj dvoch náhradníkov. Pokiaľ ide o právomoci, postavenie predsedu z predchádzajúceho matičného obdobia prevzali správcovia MS, ktorí sa stali jej skutočnými predstaviteľmi. Zároveň boli aj platenými pracovníkmi. Do ich právomoci spadalo zvolávať a viesť valné i výborové zasadnutia (so súhlasom jedného z predsedov), zastupovať inštitúciu navonok, mali podpisové právo a práva vzhľadom na zamestnancov MS. Tajomníci ostali administratívnymi platenými pracovníkmi s veľkým neformálnym vplyvom.

Post predsedov MS sa stal čestnou funkciou. Zastávali ho osobnosti, ktoré mali Maticu slovenskú morálne zaštítiť. Ich čestným právom bolo viesť rokovania výboru a valné zhromaždenia (vždy najstarší spomedzi nich). O chode inštitúcie však vedeli len málo, nemali takmer nijaké rozhodovacie právomoci a ich účasť na zasadnutiach orgánov MS bola tiež iba sporadická. Takéto postavenie predsedu prakticky pretrvávalo až do roku 1954. Matica slovenská mala štyroch doživotne účinkujúcich predsedov. Postupne nimi kratšie či dlhšie obdobie boli: pôvodní – Pavol Országh Hviezdoslav (1919 – 1922), František Richard Osvald (1919 – 1926), Matúš Dula (1919 – 1926) a Vavro Šrobár (1919 – 1950); neskôr pribudli – Jur Janoška (1922 – 1930), Marián Blaha (1926 – 1942), Jozef Országh (1931 – 1949) a Ján Vanovič (1931 – 1942). Najvýraznejšie zasahovali do matičného diania Jur Janoška a Ján Vanovič.

Stanovy Vedeckých a umeleckých odborov MS z roku 1933, ktoré sa stali doplnením Stanov MS, zakotvovali funkciu referentov odborov (dovtedy viedli agendu odborov tajomník a formálne aj správca odboru), ktorých volil Výbor MS na návrh Správy MS, pričom na zasadnutí Výboru MS mali mať len poradný hlas. Boli platenými funkcionármi a ich vplyv, najmä tých dlhoročných, postupne rástol. Od tohto roku vzrástol význam vedeckých a umeleckých odborov, ich zasadnutia sa stali pravidelnými, každoročne sa konali ich výročné valné zhromaždenia a viedla sa aj ich presnejšia evidencia. Na prezenčných listinách zo zasadnutí Výboru MS sa však od roku 1933 nezúčastňovali ihneď všetci predsedovia odborov. Spočiatku sa tu uvádzali len dvaja – Jozef Branecký a Peter P. Zgúth. Išlo buď o nejasnosti vo vedení odborov alebo o pomalé vchádzanie ustanovení do života. Od roku 1933 až do zrušenia vedeckých odborov MS (fakticky začiatkom roka 1949, de iure až 22. decembra 1949) došlo teda k personálnemu prepojeniu oboch prezentovaných zložiek MS – vedenia MS a vedenia jej vedeckých i umeleckých odborov.

* Podrobnejšie pozri
PETRANSKÁ ROLKOVÁ, Natália: Obnovenie Matice slovenskej roku 1919 a jej ďalšie smerovanie. In Historický časopis. Vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy. Bratislava : Historický ústav SAV. Vol. 63, č. 2 (2015), s. 231-252. ISSN:0018-2575

X