Pavol Országh Hviezdoslav

Pavol Országh Hviezdoslav a Matica slovenská

Autor: doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

 

Kontakty Pavla Országha Hviezdoslava s Maticou slovenskou predstavujú významnú kapitolu našej národnej, kultúrnej a literárnej histórie, pričom z chronologického hľadiska sa v tejto súvislosti dajú vyčleniť tri časové obdobia. V prvom počas existencie Matice slovenskej od jej vzniku r. 1863 do násilného zatvorenia r. 1875 z pohľadu Hviezdoslava sa tento úsek javí ako jeho nesmelé klopanie na matičné dvere. V druhom období r. 1919 – 1921 po oživotvorení Matice slovenskej po vzniku prvej Československej republiky už Hviezdoslav symbolizoval ako jeden zo štyroch jej predsedov vzkriesený duch slovenskej slobody a ako vrcholná umelecká osobnosť sa stal mohutným impulzom a záštitou znovu obnoveného matičného hnutia. Po básnikovej smrti od r. 1921 sa začala posledná, tretia etapa v podobe Hviezdoslavovho odkazu a pamiatky v Matici slovenskej, ktorá je v nej i v Slovenskej národnej knižnici je prítomná do dnešných dní.

Mladučký Pavol Országh, sprvu chudobný slovenský študent, neskôr rovnako nemajetný advokátsky koncipient (pomocník) i súdny praktikant, sa r. 1863 – 1875 v prvej perióde dejstvovania Matice slovenskej v 19. storočí ťažko prebíjal životom, bojujúc o vlastné holé jestvovanie, o tú povestnú skyvu chleba. Keďže matičné členstvo, či už zakladateľské, riadne, ba i ročné bolo podmienené nemalým finančným členským príspevkom, márne by sme v Letopisoch Matice slovenskej alebo ďalších relevantných matičných tlačiach a archívoch pátrali po Országhovi, jednoducho nemajetnosť mu zabránila získať matičné členstvo. Preto jeho interakcia s Maticou sa týkala predovšetkým literárnych kontaktov s niektorými matičnými funkcionármi a dejateľmi, osobitne s prvým úradujúcim podpredsedom Matice slovenskej Viliamom Paulinym-Tóthom.

Pauliny-Tóth ako jeden z mála a z prvých vytušil neobyčajný talent a rodiacu sa básnickú genialitu mladého Országha, preto popri veršovaných dramatických prvotinách Jozefa Zbranského, ktoré r. 1868-1869 publikoval vo svojom beletristickom časopise Sokol (hry Vzhledanie a Pomsta), stal sa aj obetavým tútorom knižného debutu nazvaného Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, veď bol posudzovateľom, redaktorom a prostredníctvom patronátu slovenského evanjelického gymnázia v Turčianskom Svätom Martine i vydavateľom tohto diela. To uzrelo svetlo sveta v tlačiarni Jozefa Škarnicla v Skalici, ktorý súčasne bol čestným tlačiarom Matice slovenskej.

Následne v Škarniclovskej tlačiarni koncom mája 1871 vyšiel aj prelomový almanach Napred. Jeho spoluzostavovateľ a hlavný prispievateľ Pavol Országh ako tlmočník mladej nastupujúcej realistickej literárnej generácie sa stal terčom útokov konzervátorov romantizmu tzv. „otcov národa“, vedených Jozefom Miloslavom Hurbanom. Ten mal vážne, ba mnohokrát konečné slovo v národnom, politickom, kultúrnom, literárnom a napokon aj v matičnom živote. Keďže k Országhovi a k jeho druhom z Napredu toto Hurbanovo slovo bolo krajne nežičlivé, jeho odmietnutie napredistov znamenalo aj ignorovanie ich tvorby, literárneho programu a poetiky na súvekom literárnom i na matičnom poli, čím sa im temer na minimum znížili možnosti publikovania ich prác v dobových literárnych periodikách.

Na jeseň r. 1872 zavial osud mladého Pavla Országha do sídla Matice slovenskej Turčianskeho Svätého Martina, kde od 30. septembra vykonával ako koncipient advokátsku prax v kancelárii Žigmunda Melfelbera, až do 21. decembra toho roku. Melfelber čoby vychýrený advokát a národný buditeľ bol členom výboru Matice slovenskej a predsedom Slovenského spevokolu. Melfelberovi praktikanti, vrátane Országha, tak museli prejsť povinnou turčianskosvätomartinskou národnou i matičnou výchovou. Vtedy sa definitívne doformoval pozitívny vzťah mladého Országha ku kultúrnym a literárnym tradíciám generácie štúrovcov, keď popri Paulinym-Tóthovi z nich ho najviac oslovil básnik Andrej Sládkovič. Tieto okolnosti silne zarezonovali v Országhovom ranom básnickom diele, ako to dokumentuje i báseň V desaťročie Memornadum-a, ktorú r. 1872 publikoval v časopise Dennica. Országh si zamiloval aj ochotnícke divadlo, preto neprekvapuje, že počas krátkeho martinského pobytu sa zapojil do činnosti Slovenského spevokolu. Ako jeho ochotnícky herec naštudoval postavu Lajka Kalinu vo veselohre V. Podolského, čo bol pseudonym jeho ochrancu Paulinyho-Tótha, Kocúrkovský bál, ktorá mala premiéru v matičnej Národnej svetlici 14. októbra 1872.

I keď z aspektu celej Hviezdoslavovej temer sedemdesiattriročnej biografie predstavoval jeho ani nie trojmesačný pobyt v Turčianskom Svätom Martine ako centre slovenských, národných, kultúrnych a literárnych úsilí iba epizodický charakter, predsa v ňom utvrdil city národovectva a matičiarstva. Odrazilo sa to i v jeho umeleckej, vlastenecky motivovanej lyrickej tvorbe. Jej súčasťou je báseň Duma na rumoch (Na Silvestra 1874), ktorú r. 1875 priniesli martinské Národnie noviny, pričom poeticky reagoval na maďarizačné ataky proti slovenským patronátnym gymnáziám a Matici slovenskej. Uhorská vláda ju napokon 12. novembra 1875 násilne zatvorila a jej celý majetok zhabala. O krátky čas Országhovu dušu rozjatrila ďalšia bolestná správa, keď v Turčianskom Svätom Martine vo veku nedožitých päťdesiatjeden rokov 6. mája 1877 predčasne zomiera bývalý matičný podpredseda a jeho umelecký tútor Viliam Pauliny-Tóth. Országh si už Básnickými prviesenkami uctil dielo a venoval ich Andrejovi Sládkovičovi, v almanachu Napred vzdal hold Ľudovítovi Štúrovi v básni Blahá pamiatka Štúra. Podobne v Národných novinách sa r. 1877 dôstojne poeticky rozlúčil aj s Viliamom Paulinym-Tóthom v rovnomennom básnickom nekrológu. Dôležitý bol fakt, že po prvýkrát sa pod báseň + Viliam Pauliny-Tóth nepodpísal občianskym menom a priezviskom ako Pavol Országh či pseudonymom Jozef Zbranský, ale tento básnický nekrológ už uverejnil ako Hviezdoslav, pričom tento pseudonym, tak trochu aj s matičnými korienkami, potom používal natrvalo.

Hoci Maticu slovenskú uhorská vláda umlčala, slovenský národný a literárny život sa jej napriek silnejúcej maďarizačnej mašinérii na prelome 19. a 20. storočia nepodarilo umlčať, neustále prežívala i matičná pamiatka. V martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku pri príležitosti stého výročia narodenia Štefana Moyzesa, prvého predsedu Matice slovenskej, r. 1897 vyšiel spis Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, ktorý autorsky pripravili Svetozár Hurban Vajanský a Ján Francisci a do ktorého básnickým Doslovom prispel i Hviezdoslav. Spomienkovú báseň Duchu Moysesovmu r. 1897 uverejnil aj v martinských Národných novinách. Tieto poetické dielka s moyzesovskou tematikou signalizovali, že Hviezdoslav v týchto ťažkých časoch národného útlaku a silnejúcej maďarizácie nezabúdal na slávnu matičnú minulosť i na jej vrcholného reprezentanta. V tomto pre Slovákov krajne neprajnom čase, hádam, iba v kútiku duše pomýšľal na oživotvorenie Matice slovenskej a vonkoncom netušil, že by sa niekedy aj sám mohol stať na matičnej pôde Moyzesovým nástupcom.

A predsa o dvadsaťdva rokov neskôr, 5. augusta 1919, sa Hviezdoslav osobne zúčastnil na valnom zhromaždení znovu obnovenej Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde pred mnohotisícovým davom matičiarom predniesol pozdravnú báseň pod názvom K znovuotvoreniu Matice slovenskej, zároveň ho zvolili za jedného z jej štyroch predsedov. Ešte v ten pamätný deň v Národnej svetlici Matice slovenskej vystúpil Slovenský spevokol s Hviezdoslavou tragédiou Herodes a Herodias za autorovej osobnej účasti. Hviezdoslavov matičný príhlas a jeho prítomnosť v Matici slovenskej znamenala hneď od počiatku obrovský význam a prudký rozmach pre celé matičné hnutie a jeho členskú základňu i literárne aktivity, veď zakladanie matičných miestnych odborov bolo obyčajne späté s literárnymi večierkami o Hviezdoslavovi a jeho básnickej tvorbe.

O to vážnejšie a bolestnejšie zasiahla matičnú pospolitosť správa o smrti Pavla Országha Hviezdoslava 8. novembra 1921. Matica slovenská za svojím predsedom vydala osobitné smútočné oznámenie, jej výbor sa zúčastnil 13. novembra 1921 na básnikovom pohrebe v Dolnom Kubíne, kde sa s ním za matičiarov rozlúčili Jozef Škultéty a Štefan Krčméry. Matica slovenská vydala aj pamätnicu Pavel Országh Hviezdoslav (2. februára 1849 – 8. novembra 1921), ktorú napísal Krčméry a ešte v decembri 1921 ju matičná správa rozposlala svojmu členstvu.

Po Hviezdoslavovej smrti a vyjasnení zložitých autorských práv Matica slovenská prevzala vydávanie jeho Zobraných spisov básnických, r. 1921 pripravila ich piaty zväzok (Lýra) a celý tento projekt dokončila r. 1931 záverečným pätnástym zväzkom (Preklady maďarských básnikov). V tejto súvislosti osobitnú kapitolu tvorí založenie Hviezdoslavovej knižnice r. 1949 v rámci Matice slovenskej pri príležitosti stého výročia narodenia básnika, v ktorej po druhýkrát r. 1951-1957 vyšlo v reedícii súborne jeho dielo, ale už po nástupe komunistického režimu z ideologických dôvodov limitované iba v dvanástich zväzkoch pod názvom Spisy básnické P. O. Hviezdoslava.

Už v marci 1922 sa Literárnohistorický odbor Matice slovenskej obrátil na kultúrnu verejnosť v celom Československu, aby mu odovzdala zachovanú korešpondenciu i ďalšie písomnosti, dokumenty i vecné predmety, týkajúce sa Hviezdoslavovho života a diela. Od tohto obdobia sa datuje systematická archívna a múzejná práca s básnikovou rukopisnou pozostalosťou a ďalšími dôležitými artefaktmi (fotografie, výtvarné pamiatky, filmy, vecné a muzeálne predmety), ktoré do r. 2000 boli uložené na viacerých zbierkotvorných pracoviskách Matice slovenskej v Martine, od r. 2000 Slovenskej národnej knižnice, kde tvoria osobitný veľký Hviezdoslavov fond.

Na záver nášho príspevku na margo vzťahu Hviezdoslava k Matici slovenskej môžeme konštatovať, že básnik mal od mladosti až do staroby vrelý pomer k tejto celonárodnej kultúrnej ustanovizni, rovnako ako ona k nemu, pričom nezáležalo na časových reláciách, štátnych útvaroch, politických režimoch či spoločenských zriadeniach. Oba fenomény slovenskej kultúry a vôbec toho najlepšieho z celého slovenského duchovna, Matica i Hviezdoslav, si väčšiu publicitu svojej vzájomnej interakcie plným právom zaslúžia.

2019-03-07T11:28:59+00:0031 januára 2019 |Aktuálne informácie Matice slovenskej, OSOBNOSTI|
X