Maďarskí boľševici na Slovensku

Pred sto rokmi vyčíňali na Slovensku maďarskí horlivci komunizmu

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Dobové svedectvá o maďarských boľševikoch vo Zvolene

Krvou písané dejiny boľševizmu na Slovensku nesúvisia iba s vykonštruovanými procesmi z 50. rokov 20. storočia. Slovenské obyvateľstvo okúsilo prvýkrát komunistický režim už počiatkom júna 1919. Viaceré oblasti južného Slovenska obsadzovali ozbrojené zložky Maďarskej republiky rád pod zámienkou svetovej proletárskej revolúcie a s cieľom obnoviť územnú integritu bývalého Uhorska. Najmä vzdelanci si uvedomovali krátku pamäť ľudí, a preto svoje neblahé skúsenosti zaznamenali pre ďalšie generácie.

Viacerí z nich nestihli, nemohli alebo nemienili odísť. Pozornosti rímskokatolíckeho farára a miestneho učiteľovi náboženstva Antonovi Šalátovi neušlo vyčíňanie maďarských boľševikov v meste a priľahlom okolí. I keď jeho výpovede sú poznačené značnou dávkou emócií a antipatií voči miestnej židovskej komunite, poskytujú dôležitý obraz o vypätej situácii a spoločenskej atmosfére. Zaujímavé svedectvá zanechal aj hontiansky župan a rímskokatolícky farár Vendelín Sahulčík a učiteľ Bartolomej Krpelec, ktorí sa v čase boľševického útoku na Zvolen pohybovali v blízkosti frontovej línie.

Za vierohodný zdroj možno považovať reportážne črty Petra Kompiša a Jaroslava Kalvu. Obaja pôsobili v českom a slovenskom mediálnom priestore, pričom ich postrehy objektívne zachytávali obraz o tomto konflikte. Z ich výpovedí čerpal pri zostavovaní diela Slovenský prevrat činorodý rímskokatolícky kňaz, politik a publicista Karol Anton Medvecký. Zmienky všetkých týchto národovcov tak utvárajú plastický obraz o kompromitujúcom pôsobení boľševikov vo Zvolene.

Pred príchodom boľševikov

V rámci vojenských operácií patril Zvolen k dôležitému strategickému mestu a dopravnému uzlu, ktorý v prípade priaznivých okolností mohol pre boľševikov byť výbornou vstupnou bránou do viacerých regiónov Slovenska. Sahulčíkova výpoveď napovedá, v akom zložitom postavení boli brániaci sa československí legionári: „Po ceste z Krupiny do Zvolena sme videli popri ceste bosých, ľahko ranených, polonahých vojakov, biedne pozostatky Rímskeho IV. práporu, ktorý boľševici rozbili.“

Anton Šalát si povzdychol nad útrapami migrujúceho obyvateľstva, nad ich bezradnosťou a všeobecným strachom z prichádzajúcich boľševikov: „Pozorovateľ si mohol myslieť o Zvolene, že leží na hlavej čiare, kade tiahnu sťahovavé národy.“ Ďalej uviedol, že „celé dni sa valili rady panských a gazdovských vozíkov naplnených uprchlíkmi, valasi hnali celé hajná z vígľašských majerov, iní poháňali veľké čriedy kráv a volov. Všetci ustupovali, ako keď pred strašlivou búrkou bežia do bezpečných úkrytov.“ Strach z boľševikov nebol prehnaný. Šalát uviedol, že napríklad už „okolie Detvy ožobračili násilným rekvirovaním“ a vôbec „celé lupičšské bandy sa zorganizovali, ktoré po vyplienení obchodov a majerov podpaľovali a plienili aj gazdovcov“.

Oslabené a na útok nepripravené československé légie nedokázali vybudovať účinnú obranu, a preto už po prvom dni boľševického útoku a „po prudkých bojoch ustúpili a vyprázdnili Zvolen, načo hneď prišli boľševici“. Kompiš a Kalva spomínali, že útočiace ozbrojené zložky boli organizované na internacionálnom princípe, a teda toto „boľševické vojsko bolo konglomerátom Maďarov, Rusov i Nemcov. Ba s veľkou ováciou zaradilo do svojich radov aj českého vojaka, ktorého dolapili vo Zvolene. Vodili ho ulicami ako triumfálnu korisť.

 

Mesto pod červeným útlakom

Po ich vstupe do mesta prišlo k poľutovaniahodným udalostiam, keď podľa nich sa „boľševici v meste začali opíjať, utláčať a znásilňovať národ. Boli prevádzané krádeže aj konfiškácie“. Z výpovede Krpelca vysvitá, že „boľševici, aby sa pred verejnosťou mesta ukázali slušnými, na rabovačky chodili len v noci. Z mestského domu vzali 17 000 korún, lekárnikovi vzali 20 000 korún. V dome slovenského národovca a advokáta Dr. Ľudovíta Medveckého, ktorý pred nimi utiekol, rozhádzali, prevrátili všetko. Spisy rozhádzali po zemi, zničili a cenné veci rozkradli. Za správcov, riaditeľov tamojších fabrík ustanovili ľudí surových, celkom neinteligentných, k práci, k vedeniu neschopných, zvrhlých, robotníkov, pisárikov a nedostatočne školených. Ľuďom školeným dali zametať ulice.“

Podľa Krpelca nič neostali dlžní ani ďalším vplyvným národno-politickým pracovníkom: „Záležalo im na ev. fare, v ktorej bol vtedy farárom známy slovenský horlivec a poctivec senior Ján Slávik, otec Juraja Slávika, bývalého župana zvolenskej župy, pozdejšie ministra vnútra. O rodinných pomeroch – ako o každom slov. národovcovi – boli dobre informovaní. Vedeli, že má dvoch synov a aké majú postavenie. Vo fare prehádzali všetko. Papiere, úradné spisy, knihy, fotografie, háby, matriky rozhádzali po dlážke. Hydinu pochytali, dali si ju upiecť, črevá z nej ale porozhadzovali po dlážke. Boľševickí dôstojníci sa v evanjelickej fare okúpali, obliekli do bielizne farára a jeho synov.

Kalva a Kompiš uviedli, že obdobne boli „vylúpené a vyplienené domy a byty Vladimíra Fajnora, Viliama Paulínyho, Jána Vesela, dra Fábryho, bank. úradníka Seberiniho“. Viaceré uznávané slovenské národovecké elity boli počas 1. svetovej vojny evidované ako potenciálne nebezpečné „panslávske živly“, a preto celkom opodstatnene a racionálne zhodnotili situáciu a pred príchodom týchto promaďarských a boľševických zložiek utiekli a tým si aj zachránili životy. Po krachu tejto ofenzívy sa vrátili do Zvolena a vo verejnom priestore vykonali ešte mnoho prospešného.

Aj keď išlo predovšetkým o prejavy pomsty a snáh o obnovu starej uhorskej integrity, dajú sa tieto poľutovaniahodné aktivity vnímať aj v kontexte vyvolania triedneho boja a útokov na autority ako také, s cieľom zvrhnúť slovenských národovcov, vyvolať internacionálnu proletársku revolúciu a tak začať budovať bájnu beztriednu a bezstarostnú rajskú spoločnosť. Podľa Kalvu a Kompiša tomu nasvedčuje aj fakt, že boľševickí pohlavári „do zunovania rečnili pred kostolom“, čím len dávali najavo, ako stúpenci historicko-dialektického materializmu a ateizmu, svoj odmietavý vzťah k cirkvi, náboženstvu a ich autoritám. Podľa Medveckého bolo tak „mesto obrátené na ruby“.

Špecifickou stránkou každého totalitného režimu v prvej fáze uchopenia moci býva dôsledné ovládnutie mediálneho priestoru. Tak ako ruskí, aj maďarskí boľševici si veľmi rýchlo uvedomili význam tlačových novín a vôbec spravodajsko-informačnej siete pracovníkov. Podľa reportérov mali „v meste široko rozvetvenú propagandu komunizmu, šírenú nespočetnými letákmi, tlačivami a novinami, písané slovensky a rozširované medzi slovenský ľud“.

Vplyv týchto tlačovín a v spojitosti s nízkou životnou úrovňou majoritného obyvateľstva sa výrazne podpísal na ich príklone ku komunizmu. Reportéri si to všimli, keďže v ich radoch sa našli takí, ktorí „aj kvety hádzali z okien meštianskych domov“. Boľševici si navyše „skúšali nakloniť obyvateľstvo aj tým, že deťom rozdávali cukrovinky a drobné peniaze“.

 

Ponaučenie pre ďalšie generácie

Aj keď niektorí z nich odišli s ustupujúcimi boľševickými jednotkami, podľa Kalvu a Kompiša „z maďarských boľševických poriadkov hneď vytriezvejú a budú sa vracať do našej republiky, ktorá im poskytovala veľké výhody: národnú rovnoprávnosť, ochranu osobnej slobody a ochranu majetku“. Mnoho bežných ľudí si totiž z celkom pochopiteľných hospodársko-sociálnych dôvodov neuvedomovalo nevídané možnosti z oslobodenia sa spod maďarskej xenofóbie a nastoľovania občiansko-demokratizačných procesov v mladej republike.

Dňa 12. júna 1919 sa napokon Zvolen dočkal oslobodenia. Odchod červených vojsk sprevádzali podľa Medveckého aj kuriózne situácie. Zvolenský vodca boľševikov sa údajne pri ústupe „zachraňoval na sennom voze, sprevádzaný výkrikmi ,súdruh utekáme!‘

Zvolen a vôbec južné kraje Slovenska trpko pocítili silu boľševizmu. „Kde sa raz boľševici dostanú k moci, tam nastáva hrôzovláda, hromadné popravy, zbojské šafárenie.“ Šalátov epilóg o krvavých diktátorských podobách komunizmu nestratil na význame ani s odstupom sto rokov. Obdobné príbehy by sa mali pripomínať aj súčasnej mladej generácii, ktorá už nevyrastala v komunistickom režime a o jej temných podobách sa útržkovito dozvedá iba z médií a hodín dejepisu. Aj pozabudnuté dobové svedectvá môžu totiž prispieť k pestovaniu obrany voči rôznym reminiscenciám komunizmu v súčasnom verejnom priestore.

X