Turčianski dobrovoľníci


//Turčianski dobrovoľníci

Ruppeldtove spomienky na Sbor turčianskych dobrovoľníkov

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Antikomunistický a antifašistický bojovník

Písal sa jún 1919 a na Slovensko útočili ozbrojené zložky komunistickej Maďarskej republiky rád. Evanjelický a. v. farár Fedor Fridrich Ruppeldt (1886-1979) veľmi dobre poznal zločinné pôsobenie ruských boľševikov a preto bol odhodlaný v spolupráci s miestnymi českými, slovenskými a francúzskym veliteľom utvoriť tzv. Sbor turčianskych dobrovoľníkov, ktorý by pomohol československým legionárom v náročnom boji proti nepriateľovi. Títo odvážni ľudia si pritom uvedomovali aj národno-kultúrny význam obnovenia Matice slovenskej po vzniku Československa, keďže sa stali jej členmi a finančnými prispievateľmi.

Ruppeldt sa pritom zapísal do medzivojnových dejín ako činorodý publicista, cirkevný historik, agrárnický politik a významný funkcionár Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Aj vďaka študijnému pobytu na akadémii New College University Edinburgh si pestoval a udržiaval sieť kontaktov s mnohými vplyvnými britskými protestantskými intelektuálmi, ktorú dokázala oceniť aj medzivojnová československá diplomacia.

Menenej známy je príbeh Ruppeldta ako odhodlaného antifašistického a antikomunistického bojovníka. Počas ľudáckeho režimu a kvôli kontaktom na česko-slovenský exil v Londýne bol Ústredím štátnej bezpečnosti a gestapom vyšetrovaný a napokon aj väznený v Ilave a v Seredi. Avšak po nástupe komunistov k moci v roku 1948 upadol opäť do nemilosti. Napriek rôznym vykonštruovaným okolnostiam si zrejme mnohí českí a slovenskí súdruhovia pamätali aj jeho militaristickú antikomunistickú angažovanosť z roku 1919. V 50. rokoch bol Štátnou bezpečnosťou zaistený, následne perzekvovaný a väznený.

Ruppeldtovo svedectvo: Nezabúdať!

Aj keď sa javí Ruppeldtov opis ako vzletný až glorifikujúci, je úplne pochopiteľný, nakoľko sám stal pri zriaďovaní tohto dobrovoľníckeho zboru a to za náročných časových a organizačných podmienok. Jeho spomienky tak plnohodnotne doplnili rozsiahly zborník Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919 z roku 1938, z ktorých sú aj nasledujúce spomienky:

„Škoda by bolo zabudnúť na neveľké dobrovoľnícke čaty, ktoré doma na Slovensku sa utvárali po prevrate ako nitrianski dobrovoľníci, I. pluk Slovenskej slobody a počas boľševického vpádu Sbor turčianskych dobrovoľníkov, čata tisovských Sokolov, Jánošíkova družina a Dobrovoľná družina z Bratislavskej župy. Vojensky neznamenali mnoho, ich organizácia, disciplína, vystrojenie nemohlo byť na takom stupni, aby mohli samostatne podniknúť vážnejšiu akciu, ale predsa nemožno zatajiť ich význam v danom čase. Oni reprezentovali ideu, že „už Slovensko vstáva“.

V legionároch vstávalo to Slovensko, ktoré bolo preniknuté americkými ideami slobody, počulo pramenné slová Masaryka a Štefánika. A v tých dobrovoľníkoch doma vstávalo to Slovensko, ktoré až dovtedy, až do konca svetovej vojny, zväčša „tvrdo spalo.“ V takom duševnom stave boli to iste jasné zjavy, keď predsa stá, ba tisíce dobrovoľníkov sa hlásili z toho ľudu bojovať vtedy, keď nemuseli, proti tým, ktorých len nedávno za svojich pánov uznávali, brániť to, čomu ešte sami nerozumeli, opustiť domy a rodiny.

Slovenský národ práve hotoval sa radostne osláviť znovuzaloženie svojej Matice slovenskej. Slávnosť bola oznámená na 5. júna. Do tohto ruchu zaznel povyk boja. Starý nepriateľ Slovákov pod rúškom internacionálneho boľševizmu oboril sa na Slovensko. V Martine so stiesneným srdcom počúvali sme zvesti županov od juhu, že boľševici najväčšou silou dobýjajú sa práve na Turiec, na zemepisné a kultúrne centrum Slovenska.

V Martine, dňa 5. júna, na ľudovom zhromaždení, ktoré sa rýchlo zriadilo namiesto slávnosti Matice, s potešením som videl, aké oduševnene vzbudili slová rečníkov, najmä Štefana Krčméryho a Jána Štetku. Ľud žiadal zbroj, chcel bojovať proti boľševikom. 6. júna cez noc som zašiel vlakom do Kremnice, kde plukovník Šnejdárek bol so svojim štábom. Splnomocnil ma: „ak myslíte, že sa vám podarí dostať nejakých dobrovoľníkov z Turca, zhromaždite ich, aby sa ukázalo, že Slováci sa chcú brániť, aby sa pozdvihol duch vojska.“

Šiel som hneď do Martina za županom Igorom Dulom. Vec sa dala na známosť, večer bola porada, podľa ktorej 8. júna, ráno niekoľkí ľudia z Martina sa rozišli po obciach Turca vyzývať dobrovoľníkov na pomoc proti boľševikom.

V turíčny pondelok, 9. júna, už išli dobrovoľníci, do Martina zo všetkých strán. Večer odišiel vlakom z Martina prvý oddiel 76 mužov, ku ktorým sa pripojilo ešte 19 chlapcov z Mošoviec a okolia. Na druhý deň sa v Martine zišlo a večer vypravilo 140 mladších chlapcov.

Zbor si robil všetko sám demokraticky. V nasledujúce dni bol za veliteľa Sboru ustálený nadporučík Ladislav Ráztocký. Rozdelili sa oddiely starších a mladších – tamtí na strážnu službu, títo poslední na front. Ponachádzali sme v kremnických pivniciach farbisté stužky, dali sme ich pozošívať na slovenskú trikolóru, bielo-belaso-červenú a z toho pásky každému na rukáv. Chlapi sa trochu rozcvičili s puškami, patróny do vreciek, kto koľko vládal a bojisko bolo hotové.

Pri zriadení tohto dobrovoľníckeho zboru nešlo a ani nemohlo ísť o nejakú fakticky mnoho znamenajúcu vojenskú posilu. K tomu by bolo treba iného vyzbrojenia a výcviku. Išlo tu hlavne o morálny príklad a podporu pre naše vojsko, v slabom počte zanechané a neúspechmi znechutené. Po tejto stránke mal Sbor nemalý význam. Veď nebolo to bezvýznamné, že tí muži, ledva sa doma zohriali po mnohoročnom strádaní na vojne a išli opäť dobrovoľne bojovať proti nepriateľovi boľševizmom i šovinizmom tak statárení.

Sbor turčianskych dobrovoľníkov prešiel aj krstom ohňa, i keď len dva dni, no predsa len bez straty. 15. júna prvý oddiel sboru, 100 mužov, bol komandovaný ísť do Štiavnice nadol a obsadiť Nemce. Pred Prenčovom sme boli prekvapení puškovou streľbou boľševikov, ktorí obsadili dedinu popoludní. Naši ustúpili a neskôr po posilách postúpili vpred. Od 6-tej ráno do 6.tej večera, bez oddychu a stravy, stáli sme v boji celý deň proti veľkej presile. Docielilo sa to, čo komando chcelo: odtiahnuť silu Maďarov od hlavného boja o Pukanec.

Sbor T. D. robil aj strážne služby v Štiavnici, začiatkom júla bol poslaný do Lučenca. Čiastky Sboru robili strážne služby v Lučenci, Rimavskej Sobote, vo Fiľakove, v Kremnici, vo Zvolene, kde si najstarší členovia vyslúžili pochvalu za vzornú a presnú službu. Dobre vypomáhali aj mestskej polícii. Veľmi sa hodili vojenskému veliteľstvu, lebo väčšinou rozumeli aj maďarsky. Dôležité služby konali aj ako vyzvedači. Na každú úlohu, i na veľmi nebezpečné, sa našli, ktorí sa sami ponúkli. Vynikali bezpríkladnou ochotou a smelosťou.

Známosť o turčianskych dobrovoľníkoch prenikla aj do širších kruhov ľudu. Sbor, ako čisto, slovenské oddelenie, otváralo oči uvedomelému slovenskému ľudu práve v pohraničných krajoch. Na udržanie ducha sme mali vzdelávacie schôdzky, služby Božie v evanjelickom chráme v Lučenci, navštevovali sa miestnosti Ymci, ktorú v Lučenci spravoval slovenský legionár z Ameriky, brat Čajak. Pri slávnosti oživotvorenia Matice slovenskej v Martine sa zúčastnilo dvanásť členov Sboru. Sbor turčianskych dobrovoľníkov sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej i Muzeálnej slovenskej spoločnosti a prispeli aj na pomník generála Štefánika.

Celkovo mal Sbor turčianskych dobrovoľníkov 331 členov. Organizátor sboru bol Francúz Dominois. Veliteľ, všetci dôstojníci a iní poddôstojníci boli tiež všetci Slováci. Rozpustení bol dňom 30. septembra 1919, rozkazom veliteľstva II. čs. p. divízie a to spolu s čatou dobrovoľníkov tisovských Sokolov. 1. októbra 1919 prišiel večer posledný oddiel Sboru, asi 100 mužov do Martina a veľké obecenstvo ho na stanici vítalo. A po srdečnom prívete Štefana Krčméryho, tajomníka Matice Slovenskej, „každý svojou pošiel stranou…“

 

Zdroj fotky: Literárny archív SNK, sig. PM 15_1757

2019-03-25T18:06:08+00:0022 marca 2019 |Udalosti slovenských dejín|
X