Veľa z pohnutej histórie Slovákov nás obohatí, KEĎ DOKÁŽEME POZORNE NAČÚVAŤ

thumbnail

Martin - L. Mikuláš,  10. - 11. 5. 2017

V dňoch 10. a 11. mája t.r. pripravilo Oblastné pracovisko Matice slovenskej vo Vranove n. T. pre žiakov ZŠ Juh 1054 vo Vranove n. T. exkurziu na pracoviská Matice slovenskej a do expozícií pamiatok národnej minulosti.
Nič nám dnes nie je tak samozrejmé ako to, čo máme a čím sme. Na národnú hrdosť si spomenieme najviac pri športových podujatiach, keď zbožňujeme alebo zatracujeme tých, ktorí svojím potom a odriekaním pekných chvíľok civilného života (hoci často trénujúc v zahraničí) predstavujú a propagujú meno malého štátu v srdci Európy. V súčasnosti sa viac „nosí“ kozmopolitnosť, minimálne európanstvo, až našim deťom veľakrát pripadajú malicherné (ak to poviem jemne) kapitolky z histórie Slovákov na hodinách dejepisu, slovenského jazyka a literatúry či občianskej náuky. Asi nám chýba poznanie a pokora.
Poďme do terénu, poďme sa dotknúť toho, čo sa skutočne kedysi stalo, poďme sa pozrieť, kde sa to stalo a vzdajme hold tým, ktorí dnes odpočívajú večným spánkom spravodlivých po ťažkom živote, mnoho ráz prežitom v jeho neustálom ohrození.
Možno dlhý úvod, no nedá mi neuviesť okolnosti, ktoré učiteľov a žiakov ZŠ Juh vo Vranove n. T. už po druhýkrát viedli po stopách národnej minulosti tam, kde genius loci priam našepkáva tým, ktorí ho chcú počuť.
Vďaka vedúcemu Oblastného pracoviska Matice slovenskej vo Vranove n. T. Mgr. Miroslavovi Gešperovi a jeho spolupracovníkom sa južanské deti mohli presvedčiť, že raz videné a počuté je pôsobivejšie ako prečítané, hoci i skvelo a pútavo vysvetlené.
Naše kroky na exkurzii po slnkom zaliatej nádhernej krajine slovenskej viedli prvýkrát zo sedadiel autobusu na miesto, kde sa spravodlivo všetko a každému v tomto živote skončí – na cintorín. Národný cintorín v Martine je miestom posledného odpočinku pre viac ako 400 významných osobností slovenského života (samozrejme, okrem tritisíc obyvateľov Martina) a od roku 1967 sa stal národnou kultúrnou pamiatkou. Skvelá sprievodkyňa po histórii samotného pietneho miesta a znalkyňa mnohých ľudských osudov, ktoré sa tu uzavreli – pani Jela Borcovanová, pracovníčka Literárneho múzea Matice slovenskej v Martine, veľmi zaujímavo vtiahla našu štyridsaťčlennú skupinu do súvislostí, ktoré tú našu slovenskosť ostatných dvesto rokov utvárali. Slovenský panteón žiakom pripomenul im už známe mená ako Maša Haľamová, Karol Kuzmány, Svetozár Hurban Vajanský, Janko Kráľ, Janko Jesenský, Martin Kukučín, ale videli i veľmi originálny symbolický náhrobok v tvare piatich gúľ, znázorňujúcich olympijské kruhy, s menami známych športovcov – napríklad Vlado Dzurilla, Ondrej Nepela či Dušan Pašek.
Ďalšou zastávkou bola prirodzene samotná Matica slovenská – sídliaca dnes v tzv. druhej budove. Súvislosti jej vzniku, následnú históriu rozkvetu i zákazu, oživotvorenia činnosti i modernej súčasnosti sme sa dozvedeli z úst Mgr. Zuzany Bukovenovej, pracovníčky Slovenského literárneho ústavu MS, ktorá nás sprevádzala i onedlho potom po Dome Jozefa Cígera-Hronského, slovenského spisovateľa, publicistu, politika a bývalého správcu Matice, počas ktorého pôsobenia zažila táto inštitúcia nebývalý rozkvet (bol napr. zakladateľom tlačiarne Neografia). V súčasnosti je v priestrannom dome, ktorý si Hronský postavil a zariadil, múzeum dokumentujúce jeho život a prácu nielen prozaickú, ale i výtvarnícku, organizátorskú či národnopolitickú.
Druhý deň exkurzie zaviedol jej účastníkov najskôr do dedinky Černová, ktorá je v súčasnosti vlastne predmestím Ružomberka, v minulosti bola však obcou, ktorá v jednom historickom okamihu pritiahla oči celého sveta. Udalosť, keď vysviacku miestneho katolíckeho kostola nepovolili jej rodákovi A. Hlinkovi (v tom čase suspendovanému a odsúdenému za poburovanie proti maďarskej národnosti) a dedinčania protestovali proti farárovi a vrchnosti, ktorá tento slávnostný akt chcela uskutočniť, priniesla napokon svedectvo odvahy Slovákov aj za cenu vlastných životov. Protest bol okamžite zlikvidovaný štyrmi výstrelmi žandárov - vyhaslo pätnásť životov, dvanásť ľudí bolo ťažko a 60 ľahko zranených, štyridsať občanov bolo odsúdených do väzenia či na peňažné tresty. Nebojácny akt deklarovania príslušnosti k slovenskému národu pripomína pamätník na miestnom cintoríne oproti kostolu, ktorý bol 27. 10. 1907 miestom sváru. Pred pamätníkom sme však boli svedkami ďalšieho zázraku: oslovila nás milá stará pani, odbehnuvšia si na cintorín od každodenných povinností okolo domu len tak v zástere, predstavila sa ako Mária Hattalová a ohromujúcim spôsobom podala okolnosti, následky, odkazy, význam, vykreslila dobu, sprítomnila minulosť, spriadla ju s dnešným stavom vecí a to všetko s príjemnou nástojčivosťou a načretím do srdiečka každého z nás. Napokon sa veľmi ospravedlňovala, že nás okradla o drahocenný čas - veď máte pred sebou ešte dlhú cestu. Stáli sme ako prikovaní a mnohé deti si práve tento zážitok postavili na vrchol svojho dvojdňového putovania. Ako málo takýchto ľudí poznáme, ako málo ich počúvame a vnímame...
Potom nás už čakal Liptovský Mikuláš a spolok Tatrín, v 40. rokoch 19. storočia nepovolená, ilegálne pracujúca skupina zanietených štúrovcov, ktorí tu na evanjelickej fare u Michala Miloslava Hodžu spísali Žiadosti slovenského národa, uzniesli sa na kodifikácii spisovnej slovenčiny, vzdelávali a vychovávali mladú generáciu v slovenskom duchu, vydávali knihy, podporovali študentov, šírili kultúru a kultúrnosť v spoločenskom živote. Autentické priestory spolu s dobovými predmetmi, fotografiami, dokumentmi či originálnymi portrétmi národných dejateľov od akademického maliara Janka Alexyho pripomínajú dôležitosť i naliehavosť odkazu, ktorý tak často zatvárame už len do stránok učebníc.
Od krušného života farára Hodžu a ťažkého údelu štúrovcov sme sa po niekoľkých kilometroch posunuli v čase o celé storočie. Krutosť však zostala prítomná. Stojíme pod monumentom druhého najväčšieho pamätníka a vojenského cintorína Háj – Nicovô, ktorý na severozápadnom okraji stráži mesto Liptovský Mikuláš. Na tomto mieste sa koncom 2. svetovej vojny v roku 1945 odohrávali jedny z najťažších a najdlhších bojov. Areál piety bol odhalený 9. mája 1961 a cintorín, ktorý sa rozkladá po oboch stranách pamätníka, je miestom večného odpočinku viac ako 1 350 vojakov padlých na východnom Slovensku v druhej svetovej vojne. Dnes ťažobu tohto miesta odľahčuje len krásny výhľad na ďaleké okolie.
Možno toho bolo za dva dni na južanských siedmakov a ôsmakov veľa, možno si mnohé informácie zreťazia až oveľa neskôr, no rekapitulácia formou hravých kvízových otázok v autobuse napovedala, že nie nadarmo sme merali dlhú cestu. Tú cestu k poznaniu sme deťom otvorili, či po nej zájdu aj ďalej a pôjdu častejšie, bude záležať už len na nich. Ďakujeme všetkým, ktorí nám pekné dva dni naplánovali a umožnili realizovať. Ak znovu budeme môcť s deťmi vidieť a počuť, nebudeme musieť pridávať do rozvrhov žiakov základných škôl viac a viac teórie.

článok neprešiel jazykovou úpravou
Text a foto: J. Radová