Od jeho úmrtia uplynulo polstoročie jeho odkaz však zostáva živý
Ladislav Novomeský (27. december 1904 – 4. september 1976) patrí k osobnostiam, pri ktorých sa slovenská literatúra, kultúra a politika stretávajú v jednom pozoruhodnom životnom príbehu. Básnik, publicista a kultúrny politik prešiel dejinami 20. storočia v ich svetlých i tragických chvíľach. Stál na čele Matice slovenskej i Spolku slovenských spisovateľov, podieľal sa na verejnom a politickom živote Slovenska, no neskôr sám pocítil tvrdosť politických represálií a väzenia. Napriek tomu sa jeho meno zo slovenského kultúrneho života nevytratilo.
Novomeského dielo a životný odkaz zostávajú predmetom záujmu aj po desaťročiach. Rok 2026, v ktorom uplynulo polstoročie od jeho úmrtia, preto prináša ďalšiu príležitosť vrátiť sa k jeho osobnosti a pripomenúť si jej miesto v slovenských dejinách. Stalo sa tak hneď dvoma podujatiami.
Prvé sa uskutočnilo 1. septembra 2026 v Slovenskom inštitúte v Prahe. Jeho témou bola kniha Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta. Pri jednom stole sa stretli neter Ivana Horvátha, Deana Jakubisková, predseda Matice slovenskej Marián Gešper a Lukáš Perný zo SLÚ MS, ktorý bol zároveň editorom knihy. Diskusiu moderovala riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe a hlavná spoluorganizátorka akcie Jana Vaľová.
Rozprávanie sa dotklo humanistického, mierového a sociálneho odkazu Novomeského a Horvátha, ich vzťahu k modernistickej kultúre i úsilia o rovnoprávny vzťah Čechov a Slovákov v povojnovom období. Obaja sa zapojili do povstaleckého ilegálneho hnutia a neskôr ich postihli vykonštruované politické procesy a väzenie. Ani po osobnej skúsenosti s politickou represiou však neopustili svoje hodnotové postoje.
Predseda Matice slovenskej Marián Gešper v rámci podujatia osobitne pripomenul Novomeského vzťah k Matici a jeho miesto v slovenských dejinách:
„Laco Novomeský je výnimočnou postavou nielen národných dejín, ale aj dejín Matice slovenskej. Bol jej predsedom v dvoch zlomových obdobiach. Prvé predstavovali roky 1945 – 1950, teda čas po druhej svetovej vojne, keď sa rozhodovalo o bytí a nebytí Matice slovenskej. Druhé obdobie prišlo po roku 1968 a trvalo do roku 1976. Stalo sa tak v závere dubčekovského obrodného procesu, ale aj nástupu normalizácie, ktorá opäť zatlačila Maticu slovenskú do úzadia.“
Novomeského život pritom nebol spätý iba so slovenským prostredím. „Zaujímavá je aj Novomeského väzba na krajanské prostredie, keďže sa narodil v Budapešti. Svoje najplodnejšie roky však prežil predovšetkým na Slovensku, hoci významnú časť pôsobil aj v Prahe. Práve táto skúsenosť z neho robí nielen slovenského politického a kultúrneho mysliteľa, ale aj osobnosť so širším stredoeurópskym významom,“ uviedol Marián Gešper.
Deana Jakubisková pripomenula význam kultúry a vzájomného poznávania pre budovanie dobrých vzťahov medzi národmi. Ako neter Ivana Horvátha zároveň priniesla osobný pohľad na rodinné i kultúrne väzby, ktoré spájajú Novomeského a Horvátha. Jej vystúpenie tak prirodzene prepájalo rodinnú pamäť s verejným odkazom generácie, ktorá výrazne zasiahla do slovenského kultúrneho a spoločenského života. K odkazu tejto generácie sa Jakubisková dlhodobo hlási a venuje pozornosť aj jej pripomínaniu v súčasnej kultúre.
Druhé podujatie sa uskutočnilo 3. septembra na cintoríne v bratislavskom Lamači pri jeho symbolickom a rodinnom hrobe. Deň pred výročím jeho úmrtia sa tu stretli jeho priaznivci a činovníci kultúrneho a spoločenského života. Na hrob položili sedem ruží a zazneli aj Novomeského básne v podaní Ingrid Majerikovej. Spoločnosť Ladislava Novomeského v spolupráci s Klubom výtvarníkov a výtvarných teoretikov zároveň zabezpečila pozlátenie nápisu na symbolickom hrobe.
Informačné ústredie MS
