Golian v slovenskej armáde


//Golian v slovenskej armáde

Pôsobenie Jána Goliana v slovenskej armáde

Mgr. Lukáš Krajčír, PhD. / Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Ján Golian býva zvyčajne spájaný s udalosťami Slovenského národného povstania. Menej známe, no o to viac dôležité, sú jeho životné cesty z obdobia účinkovania v ozbrojených zložkách Slovenskej republiky (1939-1945). Ako sa postavil k vzniku tohto štátu a bol vôbec lojálny k novej politickej a vojenskej moci? Tieto okolnosti nie sú laickej verejnosti stále uspokojivo zodpovedané.

Zhoršenie vnútropolitickej a bezpečnostnej situácie v Československu na jeseň 1939, ktoré sa nieslo v znamení Mníchovskej konferencie a Viedenskej arbitráže znášal mladý dôstojník Golian ťažko. Vyrastal v demokratickej Československej republike, študoval na školách v českých krajinách, oženil sa za Češku Jarmilu Peterkovú a napokon kvôli úprave južných hraníc jeho rodina odlúčene žila v Maďarsku. To všetko len viacnásobne prehlbovalo jeho znepokojenie z nadchádzajúcich čias.

Práve v týchto časoch uvažoval celkom logicky a oprávnene o odchode do exilu. Napokon sa rozhodol ostať doma, ostať verný svojmu vojenskému povolaniu. Krátko po 14. marci 1939 mu svedomie kázalo pomáhať niektorým českým úradníkom a intelektuálom k bezpečnému odchodu zo Slovenska.

Dokonca sa podieľal na zakladaní vojenského odbojového hnutia Obrana národa na Slovensku. Obdobná organizácia sa utvárala v českých protektorátnych krajinách, pričom patrila k najdôležitejším vojenským orgánom tamojšieho odbojového hnutia, s cieľom vyvolať celonárodné povstanie. Možno už vtedy začal Golian uvažovať o obdobnom povstaní v príhodnom čase aj na Slovensku. Je tak evidentné, že s vývojom udalostí po vzniku Slovenského štátu, úzko naviazaného na nacistické Nemecko, nebol príliš spokojný.

Vyznamenaný za poľské ťaženie

Paralelne s týmito aktivitami rozbehol však naplno kariéru v službách Slovenského štátu, keďže už 14. marca 1939 nastúpil činnú službu ako kapitán delostrelectva. Od mája 1939 bol prevelený a ustanovený do pozície prednostu 4. oddelenia Vyššieho veliteľstva v Trenčíne. Keď slovenská armáda spolu s nemeckým Wehrmachtom (a neskôr i sovietskou Červenou armádou) prepadli Poľsko, mala predovšetkým za úlohu obsadiť Hornú Oravu a Javorinu na poľskej strane a postupovať smerom do oblastí Zakopaného a Noweho Targu.

Golian sa do týchto bojov aktívne zapojil, ba dokonca dňa 4. septembra sa dobrovoľne zúčastnil útoku na obec Ochotnica pri Nowom Targu, kde riadil predné jednotky v boji. Za tieto aktivity bol navrhnutý na nemecké vyznamenanie, ktorého sa odstupom istého času aj dočkal v podobe Železného kríža II. triedy. Nasledovali aj slovenské vyznamenania vo forme medaily za poľské ťaženie a vyznamenanie Za hrdinstvo 2. st. Vyznamenania za poľské ťaženie však nebývali ojedinelé, dostávali ho viacerí, i neskorší slovenskí povstalci, partizáni a prebehlíci k sovietskym vojskám, ako napríklad legendárny Ján Nálepka.

Po poľskom ťažení nasledovalo relatívne pokojné obdobie, počas ktorého bol Golian aktívny na rôznych vojenských podujatiach a akciách v domácom zázemí. Dňa 15. decembra 1939 bol preradený do stavu dôstojníkov generálneho štábu. V priebehu roka 1940 sa zúčastňoval viacerých rutinných kontrol výcviku a divíznych cvičení v oblasti Trnavy a Nitry a posádkových cvičení v Bratislave a Žiline.  Od 1. júla 1940 bol povýšený  na majora generálneho štátu a od marca 1941 sa dokonca stal 2. dôstojníkom generálneho štábu. Jeho pozície v radoch slovenských veliteľov sa tak postupne posilňovali.

Pri prepadnutí Sovietskeho zväzu

Životy mnohých vojakov i bežných ľudí sa zásadne zmenili po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom. Keď 22. júna 1941 odštartovala Operácia Barbarossa, nasledujúci deň aj slovenská vláda prerušila diplomatické styky so Sovietskym zväzom a 24. júna vyslala slovenské jednotky na východný front. Po týchto udalostiach aj Golian odišiel dňa 27. júna 1941 spolu so štábom do poľa.

Jeho pôsobenie v tejto vojne bolo úzko previazané s Rýchlou divíziou, ktorej velil generál Jozef Turanec. Ten vo svojom denníku uvádzal, že Golian bol často (niekedy i vážne) chorý,  kvôli čomu si brával dovolenky. Napriek tomu si ho však pochvaľoval ako nadaného dôstojníka. V osobnom liste mu Golian dokonca napísal, že „s tebou pôjdem rád zas do Ruska.“ Veliteľ Turanec bol pritom známy ako proľudácky a prorežimne orientovaný dôstojník.

Kvôli spomínaným ochoreniam sa však často nezdržiaval na východnom fronte. V priebehu prvého polroka 1942 bol na Slovensku, zúčastňoval sa cvičení a tiež prednášal na pôde Vojenskej vysokej školy. V auguste a septembri 1942 sa krátko zjavil opäť na fronte pri Rýchlej divízii a opäť ako pravá ruka Turanca. V tom čase bol dokonca za tamojšie pôsobenie aj vyznamenaný Slovenským záslužným krížom I. st. Potom však koncom roku 1942 absolvoval viaceré dovolenky.

Dňa 1. februára 1943 bol slovenskou vládou Vojtecha Tuku povýšený na podplukovníka generálneho štábu, pričom v zdôvodnení sa písalo že  je to „veľmi dobrý druhý dôstojník štábu divízie. Odborné vzdelanie zvyšuje stálym štúdiom. V poli sa veľmi dobre osvedčil.“ Bolo teda zjavné, že Golian si dokázal napriek rôznym okolnostiam udržiavať veľmi dobré meno medzi vojenskými i politickými kruhmi. Od marca do júla 1943 bol opäť na východnom fronte, kde robil náčelníka štábu generálovi Štefanovi Jurechovi, no následne sa opäť liečil.

Ani Golianovi však neušli pozornosti udalosti na východnom fronte, ktoré sa vyvíjali v neprospech krajín Osi. I to umocnilo odbojne zmýšľajúcich slovenských dôstojníkov a politických činiteľov, že blíži sa vhodná doba na ozbrojené a politické vystúpenie proti fašizmu a ľudáctvu.

Na ceste k protifašistickému odboju

Nebolo istotne náhodou, že dňa 19. februára 1943 bol na návrh ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša ustanovený za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, s platnosťou od 1. januára 1944. Odbojne zmýšľajúci Čatloš zámerne a cielene menil pôsobenia viacerých dôstojníkov v prospech chystaného ozbrojeného povstania. Táto zmena umožnila Golianovi začať budovať konšpiratívnu sieť vo vojenských posádkach, upevňovať ich protifašistické zmýšľanie a pripravovať ozbrojený vojenský odpor.

Na záver tak možno prehlásiť, že počas obdobia rokov 1939-1944 síce vykonával Golian všetky rozkazy vzorne, ale s pomermi v prohitlerovsky orientovanej Slovenskej republike a s nemeckou agresívnou a militaristickou politikou nebol spokojný. Dokazujú to jednak jeho aktivity z marca 1939 a jednak aj jeho protifašistické zmýšľania, ktoré si veľmi dobre strážil . Aby sa nedostalo do nesprávnych rúk, málo o nich hovoril, málo ľudí ho tak registrovalo. No niekoľko konšpiratívne organizovaných odbojárov dobre vedelo, že patrí k jasným antifašistom a v rozhodujúcich chvíľach sa bude možné na neho spoľahnúť.

Jeho tzv. „priateľstvo“ s generálom Turancom z Rýchlej divízie bolo v skutočnosti len neformálnym kolegiálnym vzťahom, o čom bol dobre informovaný aj zahraničný československý odboj v Londýne. Ten navyše vedel, že Golian na východnom fronte nikdy nepôsobil ako operačný dôstojník priamo vo frontovej línii, ale vykonával len funkciu štábneho dôstojníka v kancelárii, ktorý nemal na svedomí žiadne kontroverzné, či ľudským hodnotám priečiace sa výčiny.

Tak sa v priebehu roku 1944 otvorila cesta, aby sa z „lojálneho“ dôstojníka slovenskej armády stal budúci generál povstaleckých vojsk proti ľudáckemu režimu a nacistickým okupantom.

Literatúra:

TÓTH, Dezider, ed. Generál Golian a jeho doba: materiály z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana Banská, Bystrica 31.10.2006 : zborník .. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2008. Zborníky. ISBN 9788097007249.

ŠEĎOVÁ, Božena. Generál Ján Golian – vojak a vlastenec. In Vojenská história, roč. 10, 2006, č. 3, s. 149-151. ISSN 1335-3314.

KORČEK, Ján. Ján Golian. Tichý generál. In MICHÁLEK, Slavomír (ed.). Do pamäti národa. Osobnosti slovenských dejín prvej polovice 20. storočia. Bratislava : Veda, 2003, s. 183-186. ISBN 80-224-0771-2.

2020-09-07T16:46:17+00:007 septembra 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X