Jozef Miloslav Országh

Autor:

Radoslav Žgrada, riaditeľ Slovenského historického ústavu MS

Matica slovenská si v tomto predvianočnom čase pripomína 140. výročie narodenia legionárskeho dôstojníka, podnikateľa, národného a politického činovníka Jozefa Miloslava Országha (15. 12. 1882 – 7. 9. 1939).

Ako je známe Československé légie boli vojenské jednotky zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Samotný názov vznikol až po jej skončení. V priebehu konfliktu sa označovali najskôr ako revolučné dobrovoľné vojská a neskôr sa im hovorilo zahraničné česko-slovenské vojská. Názov Československí legionári sa po vojne natoľko zaužil, že ho používali samotní účastníci odboja. Prvé jednotky sa začali formovať hneď už na začiatku vojny. V auguste 1914 v Paríži vo Francúzsku vznikla rota Nazdar. V tom istom čase dobrovoľníci v Rusku (v Kyjeve) vytvorili legendárnu Českú družinu. Dobrovoľnícke vojská vznikali aj na iných frontoch veľkej vojny, okrem Ruska či Francúzska, početná skupina bola v Taliansku, v malej miere aj v Srbsku a Rumunsku. Na konci vojny mali jednotky česko-slovenských zahraničných vojsk viac než 100 000 dobrovoľníkov. Existencia talianskeho korpusu, o sile asi 20 000 mužov, dopomohla M. R. Štefánikovi uzavrieť s talianskym ministerským predsedom Vittoriom E. Orlandom 21. apríla 1918 zmluvu o zriadení samostatného česko-slovenského vojska v Taliansku, čo sa rovnalo prvému faktickému uznaniu aj česko-slovenského štátu.

Najpočetnejšie jednotky sa vytvorili v Rusku. Súviselo to s tým, že na najširšom východnom fronte bojovali práve vojská Rakúsko-Uhorska a bol tu teda najväčší podiel prebehlíkov, ako aj zajatcov, z ktorých sa mohli regrutovať. Dobrovoľnícke jednotky sa formovali na ruskom území v období 1914 –1920, teda najdlhší čas. Počas tohto obdobia sa do nich zapojilo až 60 000 vojakov, žiaľ 4100 z nich sa domov už nevrátilo a mnohí spočívajú v bezmenných hroboch. Ich základ tvorila už spomenutá Česká družina a spočiatku boli používaní najmä na výzvednú činnosť. Aktívne pôsobili dokonca aj na severovýchode Slovenska počas známej ruskej karpatskej ofenzívy 1914 až 1915. Ich úspešné nasadenie viedlo dňa 2. februára 1916 k vzniku prvého česko-slovenského streleckého pluku a dňa 19. mája 1916 česko-slovenskej streleckej brigády. Na väčší nábor dobrovoľníkov však platili obmedzenia cárskej aj neskôr Karenského administratívy. Až v slávnej bitke pri Zborove 1. až 2. júla 1917, kde sa jednotky vyznamenali, boli pod dojmom z vojenského úspechu tieto obmedzenia zrušené, čo viedlo k vytvoreniu česko-slovenského zboru v Rusku 9. októbra 1917. Koncom roku 1917 tak v Rusku pôsobilo až 38 500 dobrovoľníkov. Po podpísaní Brest-litovského mieru, a teda ukončení bojov na východnom fronte, v marci 1918 sa mali česko-slovenské jednotky presunúť z územia dnešnej Ukrajiny cez Sibír do Francúzska na západný front. Pri ústupe sa vyznamenali ešte v bitke pri Bachmači, kde spoločne s Červenými gardami mali zadržať veľmi rýchly postup nemeckých jednotiek. Po nešťastnom incidente v Čeljabinsku v máji 1918 sa v dôsledku okolností zapojili do krvavej občianskej vojny v Rusku, dôsledkom čoho sa im podarilo obsadiť značnú časť Transsibírskej magistrály. Západné vlády ich plánovali ponechať v Rusku a vytvoriť z nich jadro intervenčných síl, ktoré by bojovali s Červenou armádou. Intervencia sa nezdarila a vojská sa postupne presúvali cez celú Sibír smerom na východ. Táto sibírska anabáza – ako sa zvykne nazývať, trvala až do roku 1920, keď poslední legionári opustili Vladivostok na lodi Heffron 2. septembra 1920. Posledný konvoj tak dorazil do Európy 11.11.1920 – presne dva roky po skončení veľkej vojny. Túto udalosť si pripomenula Matica slovenská odhalením pamätnej tabule minulého roku na Grösslingovej ulici na stene bývalej Legiobanky dnes sídle Exibanky.

Práve do udalostí na východnom fronte a do celej strastiplnej ruskej anabázy sa zapojil Jozef Miloslav Országh. Pochádzal z Kláštora pod Znievom, študoval na Gymnáziu v Martine, následne na vyššej obchodnej škole v Sofii a Budapešti. Bol spolumajiteľom veľkoobchodu Bratia Országhovci vo Varšave, kde dlhodobo pôsobil. Tu sa angažoval v slovenskom národnom hnutí, najskôr ako člen, neskôr ako podpredseda Česko-slovenskej besedy vo Varšave, ktorá patrila medzi najväčšie krajanské spolky v cárskom Rusku. Ako jej zástupca sa v septembri 1914 zúčastnil petrohradských rokovaní krajanských spolkov v Rusku spolu s vyslancami ďalších obdobných organizácií z Petrohradu, Moskvy a Kyjeva. Výsledkom bola audiencia u samotného cára Mikuláša II. 17. 9. 1914. Bolo to jedno z prvých stretnutí zahraničného odboja s vrcholným predstaviteľom dohodovej mocnosti, kde sa predostreli návrhy na riešenie národnej otázky smerujúce ku vzniku samostatného Česko-Slovenska. Treba tu zdôrazniť, že Országh bol od začiatku zástancom plnej slovenskej samosprávy v rámci spoločného štátu. Audienciu u vladára Ruskej ríše sprostredkoval vtedajší minister zahraničných vecí Sergej D. Sazonov a zúčastnili sa ho štyria zástupcovia krajanov zo spomenutých centier: menovite Otakar V. Červený, Svatopluk J. Koníček, Jiří Klecanda – teda traja Česi, a Jozef Miloslav Országh ako jediný Slovák za varšavskú organizáciu. Mikuláš II. sa so záujmom informoval o situácii u nás doma, chcel poznať postoj uhorských Slovákov k Čechom i Rusom. Országh na stretnutí podporil perspektívu vzniku štátu Čechov a Slovákov. Cár ho požiadal, čo bolo veľmi nezvyklé, o opätovnú samostatnú audienciu. Tu treba poopraviť nepresnosť, ktorá sa uvádza vo viacerých publikáciách; svetlo to tejto problematiky vniesla publikácia, ktorá zjavne ušla vedeckej komunite. Ako uvádza Josef Kudela v súbore dokumentov a spomienok samotných účastníkov petrohradských rokovaní (KUDELA, Josef. Petrohradský sjezd a druhé slyšení u cara Nikolaje II. Brno : Moravský legionář, 1935, 96s.; v predmetnej publikácii je detailne rozvedená celá udalosť od jej príprav až k výsledkom rokovaní) druhá schôdzka sa nakoniec nekonala pre nabitý vladárov program. Zo strany Mikuláša II. na prvom stretnutí neboli proklamované žiadne prísľuby, samotná návšteva u cára Ruskej ríše mala však propagačný účinok a podnietila politickú atmosféru smerujúcu k samostatnosti doma aj v zahraničí. Je zaujímavé, že dvorská kancelária mala podrobné informácie o situácii u nás doma na Slovensku, a to práve prostredníctvom tajných informácii od Svetozára Hurbana Vajanského.

Petrohradskými poradami Országhova odbojová činnosť vlastne len začala. Následne organizoval nábor do Českej družiny a bol politickým poradcom jej veliteľa. V októbri 1916 bol účastníkom porady skupiny slovenskej inteligencie (spolu s J. Markovičom, V. Daxnerom, V. Hurbanom, J. Jančekom), ktorá prijala programový prejav Náš cieľ, obsahujúci požiadavku spoločného česko-slovenského štátu, v ktorom bude Slovensku zaručená úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývoja. V Československých légiách v Rusku pôsobil celé obdobie. Dosiahol hodnosť majora. V závere sibírskej anabázy, začiatkom roku 1920, sa stal zástupcom Česko-Slovenskej republiky vo Vladivostoku. Po vojne bol predsedom a neskôr čestným predsedom Združenia slovenských legionárov. Svoje spomienky z účinkovania v Rusku publikoval vo viacerých časopisoch. Jozef Országh sa svojou účasťou zapojil do spoločného úsilia Československých légií, ktoré sa podieľali na víťazstve Dohody v prvej svetovej vojne, teda strany ktorá mala rozhodujúce slovo o povojnovom vývoji v Európe a bola garantom vzniku a existencie česko-slovenského štátu. Z politického hľadiska ich existencia podporila českú a slovenskú politickú emigráciu v snahe o vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Podarilo sa nám tak oslobodiť z jarma maďarského odnárodňovacieho útlaku. Aj vďaka légiám bolo Česko-Slovensko po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín.

Česká verejnosť si vie legionársku obec stále pripomenúť, hoci Slováci tvorili len 7-10% z celkového počtu dobrovoľníkov, je pohoršujúce, že tomu tak nie je aj na Slovensku.

Pri tejto príležitosti vzdávame hold ďalším známych aj menej známym slovenským dobrovoľníkom. Menovite:

Ferdinand Alexy (1898 – 1954), Jozef Barica (1888 – 1965), Ladislav Bodický (1895 – 1973), Ferdinand Čatloš (1895 – 1972), Ján Černek (1896 – 1977), Ján Jaromír Chorvát (1897 – 1978), Ján Gustáv Čipka (1881 – 1918), Ivan Daxner (1890 – 1938), Vladimír Daxner (1888 – 1971), Jozef Honza-Dubnický (1884 – 1965), Pavel Dohnanský (1894 – 1918), Ján Drang (1885 – 1918), Štefan Fajnor (1888 – 1918), Rudolf Gábriš (1889 – 1969), Mikuláš Gacek (1895 – 1971), Emil Ľudovít Geryk (1890 – 1953), Anton Granatier (1894 – 1954), Jozef Gregor-Tajovský (1874 – 1940), Dušan Hatala (1893 – 1918), Milan Hatala (1895 – 1967), Jozef Horváth (1897 – 1937), Vladimír Svetozár Hurban (1883 – 1949), Ján Imro (1897 – 1990), Ján Janček (1881 – 1933), Ján Jesenský (1874 – 1945), Dušan Jaroslav Kardoš (1897 – 1916), Rudolf Klačko (1892 – 1975), Ferdinand Klátik (1895 – 1944), Gustáv Koštial (1895 – 1964), Jozef Martin Kristín (1897 – 1970), Ján Križan (1890 – 1918), Pavol Ján Kuna (1895 – 1982), Július Kustra (1884 – 1943), Ján Kvačala (1862 – 1934), Ján Lichner (1897 – 1979), Augustín Malár (1894 – 1945), Branislav Vladimír Manica (1894 – 1980), Ivan Markovič (1888 – 1944), Štefan Mihál (1895 – 1974), Matej Miškóci (1886 – 1952), Michal Ondič (1894 – 1918), Jozef Miloslav Országh (1882 – 1939), Martin Oríšek (1887 – 1966), Ján Papánek (1897 – 1991), Bohdan Pavlů (1883 – 1938), Michal Širica (1894 – 1970), Rudolf Slabej (1891 – 1920), Ľudovít Šimko (1883 – 1948), Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), Filip Tretiník (1896 – 1945), Ján Tvarožek (1889 – 1972), Juraj Tvarožek (1887 – 1966), Pavel Varsik (1891 – 1939), Jozef Vaško (1895 – 1962), Rudolf Viest (1890 – 1945), Ondrej Voskár (1897 – 1976), Peter Zachar (1888 – 1920) a mnohí ďalší už zabudnutí Slováci.