Slovenská krajina 1928 – 1939


//Slovenská krajina 1928 – 1939

Krajinské zriadenie na Slovensku a jeho legislatívne základy v rokoch 1928 – 1939

Autor: JUDr. Bruno Čanády, Historický odbor Matice slovenskej

Na území Slovenska fungovalo od roku 1928 krajinské zriadenie so Slovenskou krajinou, Krajinským úradom v Bratislave a s krajinským prezidentom a krajinským zastupiteľstvom. Samotné krajinské zriadenie existovalo na Slovensku počas predmníchovského a pomníchovského Česko-Slovenska, pričom pozostatky krajinského zriadenia v podobe krajinského úradu definitívne zanikli v období samostatnej Slovenskej republiky a to k 31.12.1939. Vývoj okresov a okresných úradov ako širšej súčasti krajinského zriadenia bol na území Slovenska časovo dlhší a prebiehal s legislatívnymi zmenami od roku 1923 pričom okresné úrady definitívne zanikli až v roku 1945 v súvislosti s masívnym nástupom národných výborov. Dokonca územné usporiadanie samotných okresov sa v podstate zachovalo do roku 1960. Krajinské zriadenie znamenalo od roku 1928 zavedenie celoslovenskej administratívnej jednotky, ktorá prispela, či čiastočne pomohla postupnému vydláždeniu cesty k novému štátoprávnemu postaveniu Slovenska na mape Európy.

1. Politické východiska krajinského zriadenia.

V podmienkach Česko-Slovenska koncom dvadsiatich rokov 20.storočia vyvstala v časti českého politického spektra potreba hľadať cesty ďalšej vnútornej stabilizácie česko-slovenského štátu formou určitého zblíženia stanovísk s najsilnejšou slovenskou parlamentnou stranou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou – HSĽS. Situácia z hľadiska vnútroštátnych administratívnych pomerov bola charakterizovaná nejednotnou štruktúrou verejnej správy v Českých krajinách a na Slovensku. Spomeňme, že na Slovensku bolo zavedené na rozdiel od Čiech a Moravy od roku 1923 župné zriadenie s veľžupami. České politické strany citlivo pociťovali nárast slovenských autonomistických požiadaviek z kruhov predovšetkým HSĽS a zjavnú nespokojnosť nemeckých politických strán so situáciou početnej nemeckej menšiny v Sudetách. Po desaťročnej existencii Česko-Slovenska mal podľa názorov predovšetkým českých národných demokratov a českých či skôr moravských ľudovcov (lidovcov) nastať čas na určité čiastkové korektúry v česko-slovenských vzťahoch. Základným politickým motorom nového – zmeneného, ale politicky veľmi limitovaného prístupu z českej strany bola vládna Československá národná demokracia a hlavne jej predseda Karel Kramář. Samotný Kramář nie je ani v súčasnosti z hľadiska jeho historického významu plne doceneným česko-slovenským politikom, ktorý prejavoval nadštandardnú politickú predvídavosť, štátotvorný nadhľad a navyše vždy plne ovládal svoju národnodemokratickú stranu. Napriek tomu, že politické strany a politici v českom a slovenskom politickom spektre nemali jednotný názor na spôsoboch riešenia „slovenskej otázky“, tak Karel Kramář sa pokúsil o určitú politickú dohodu s dovtedy opozičnou HSĽS .Dohoda však nemala mať štátoprávne dôsledky, ale mala cestou administratívnej reformy ujednotiť česko-slovenskú verejnú správu pri citlivejšom rešpektovaní niektorých slovenských požiadaviek. Navyše toto všetko sa odohrávalo na pozadí snáh o dlhodobejšiu vnútornú stabilizáciu Česko-Slovenska na báze unitárneho štátu, ale s posilnením prvkov krajinskej – zemskej samosprávy. Uvedené postoje v náhľadoch na úpravu riešenia česko-slovenských vzťahoch boli v záujme hľadania ciest aj ľahšieho zvládnutia narastajúcich sociálnych tlakov v spoločnosti. Domnievali sa, že akýsi administratívny česko-slovenský – krajinský kompromis prispeje k dlhodobejšiemu vnútornému upevneniu česko-slovenského štátu a tým i jeho medzinárodnopolitického postavenia. Úspech HSĽS v parlamentných voľbách sa stal jej vstupenkou do konzervatívnej vládnej koalície s ponúknutým politickým bonusom v podobe administratívnej Slovenskej krajiny. Českým programovým cieľom vtedajších vládnych politických strán bolo otupiť ostrie autonomistických požiadaviek HSĽS a pokúsiť sa o akési administratívne, nie však štátoprávne vyrovnanie so Slovenskom. V súlade s českým strategickým záujmom o upokojenie a stabilizovanie politickej situácie dotýkajúcej sa Slovenska a posilnenia zapojenia Slovenska v rámci česko-slovenskej štátnosti. Prioritným záujmom českej politickej reprezentácie bola dlhodobé politické upevnenie Česko-Slovenska ako reakcie na medzinárodné politické a hospodárske problémy. Treba v záujme posúdenia objektívnej situácie pri riešení postavenia Slovenska uviesť narastajúce problémy so Sudetami a s nemeckou národnostnou menšinou, ktoré mali svoj narastajúci medzinárodnopolitický rozmer a stali sa po roku 1933 politickou prioritou. Ešte v roku 1925 obdržala HSĽS okolo 34 percent hlasov voličov na Slovensku v celoštátnych parlamentných voľbách. Takto získala politický mandát na doslova česko-slovenské rokovanie o vstupe do vlády a následne v rokoch 1927-1929 aj priamu účasť v česko-slovenskej vláde po neľahkých a zložitých rokovaniach. Vládnej koalícii predchádzalo kratšie obdobie len parlamentnej koalície v česko-slovenskom dvojkomorovom parlamente bez priamej účasti HSĽS vo vláde. Parlamentná koalícia sa následne transformovala do podoby plnej vládnej koalície, ktorej členom bola HSĽS síce s vládnou spoluzodpovednosťou, ale so slabším reálnym podielom na vlastnom výkone štátnej moci. Z českého pohľadu malo zachovaniu politickej stability v česko-slovenskom štáte napomôcť nové politické postavenie HSĽS ako vládnej a zodpovednej „pročesko-slovenskej“ štátotvornej strany. Volebným výsledkom a celkovým politickým postavením na Slovensku preukázala HSĽS svoju celkovú, takpovediac strategickú, politickú dominantnosť na Slovensku. Vtedajšia vládna časť českého politického spektra došla k presvedčeniu, že bez politickej dohody s HSĽS nemožno reálne riešiť „slovenský problém“. Na druhej strane česká politika nehodlala prekročiť politické limity predstavové unitárnym a viac menej centralizovaným štátom so silnou a zjavne pročeskoslovenskou odbornou byrokraciou. Na české politické pomery veľmi skúsený a nesporne oveľa viac rozhľadený národnodemokratický český politik Karel Kramáŕ sa stal obrazne povedané „duchovným otcom“ krajinského – zemského zriadenia a to za asistencie predovšetkým HSĽS. Podľa Kramářa malo krajinské zriadenie zaistiť budúcnosť česko-slovenského štátu a to rozumnou a múdrou politikou voči Slovákom. Český politik chcel slovenský patriotizmus využiť v prospech a nie v neprospech česko-slovenského štátu. Najväčší odpor voči krajinskému zriadeniu bol medzi českými a slovenskými socialistami, ktorí boli rozhodnými zástancami župného zriadenia na Slovensku. U širokého názorového spektra agrárnikov počiatočne a prevážne skôr negatívne stanovisko vystriedal určitý vyčkávací postoj. Neskôr tichý a následne otvorenejší súhlas s krokmi vedúcimi ku krajinskému zriadeniu. Dodajme že hlavný odpor proti župnému zriadeniu z roku 1923 a v prospech zemského zriadenia viedli dlhodobo českí národní demokrati a čiastočne lidovci. Zjednodušene uveďme, že hlavnými politickými architektami krajinského zriadenia (a administratívnej Slovenskej krajiny) bol Karel Kramář a hlavný prúd HSĽS. Postoj HSĽS predstavoval postupný a pozvoľný názorový a politický obrat od požiadaviek na posilnenie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska až po požiadavku na jeho zrušenie. Od rozhodnej protivládnej a proautonomistickej politiky, cez „tichú a lojálnu“ podporu vlády v provládnej opozícii až po oficiálny vstup do vlády. Zo spoločného hľadiska HSĽS, českých národných demokratov a lidovcov malo byť krajinské zriadenie akousi cestou realizácie slovenskej osobitosti, ktorá mohla byť krajinským zriadením naplnená v záujme upevnenia česko-slovenskej spolupatričnosti. Pre českú stranu to mal byť krok definitívny, ktorý by už ďalej nepokračoval a pre HSĽS to mal byť len prvý z ďaľších krokov v budúcnosti vedúce k autonómnemu slovenskému cieľu. Krajinské zriadenie však nevytváralo politickú a ešte menej štátoprávnu autonómiu Slovenska. Českí národní demokrati videli v krajinskom zriadení posilnenie česko-slovenskej štátnosti v rámci unitárneho štátu a kontinuálne pokračovanie v konzervatívnych zemských – českých tradíciach, ktoré pragmaticky umožňovalo v Českých krajinách administratívne kontrolovať početnú nemeckú menšinu. Českí, či skôr moravskí lidovci videli v krajinskom zriadení posilnenie svojho postavenia vo svojej moravskej volebnej základni, vrátane upevnenia akejsi moravskej regionálnej identity. Navyše spojenie Moravy a Sliezska zabraňovalo volebnej nemeckej resp. nemecko-poľskej prevahe v samotnom Sliezsku. Českí národní demokrati na zasadnutí svojho výkonného výboru v Bratislave dňa 16.januára 1926 žiadali realizovať vážny pokus usporiadať slovenské veci a administratívnymi a legislatívnymi opatreniami zabrániť využívaniu nespokojnosti ako výslovne uvádzali „slovenského ľudu.“ To bol oficiálny politický začiatok procesu vedúceho k schváleniu krajinského zriadenia v roku 1928. Národní demokrati sa domnievali, že vyriešenie slovenského problému postačia prostriedky čisto administratívne, pričom zároveň by došlo k ujednoteniu administratívy na celom území štátu prostredníctvom unifikácie verejnej správy a tak k vnútornému upevneniu štátu. Pozície agrárnikov boli rozporuplné a tiež prešli vývojom. Určitou výnimkou medzi agrárnikmi z hľadiska otvorených a kontinuálnych postojov ku krajinskému zriadeniu bol intelektuálne založený a rozhľadený slovenský politik Milan Hodža. Pôvodne obhajoval nutnosť vytvorenia župného zväzu podľa župnej legislatívy. Neskôr pristúpil na cestu zrušenia žúp a zavedenia krajinského zriadenia. Podľa dobového M.Hodžu administratívna autonómia bola riešením slovenského problému. Určitá vnútorná nejednotnosť HSĽS pri posúdení podmienok vstupu HSĽS do česko-slovenskej vlády z hľadiska politickej dostatočnosti tohto kroku viedli k posilneniu vnútrostraníckej opozície voči hlavnému prúdu v HSĽS. Osobitne F.Juriga a F.Tománek ako vplyvní politickí činitelia (doslova spoluzakladatelia) a poslanci tejto strany dokonca otvorene hlasovali v Klube poslancov a senátorov HSĽS proti vládnej účasti HSĽS vo vláde. Obaja pokladali krajinské zriadenie za jednoznačné nenaplnenie oficiálneho návrhu HSĽS na autonómiu Slovenska z roku 1922. V súvislosti s vnútorným vývojom postojov HSĽS k slovenskej autonómii uviesť, že ešte v máji 1921 uverejnil F. Juriga prvý neoficiálny návrh autonómie Slovenska. Parlamentný poslanec slovenských ľudovcov Ľudovít Labaj predložil v júni 1921 ďaľší neoficiálny návrh slovenskej autonómie. V tomto období vypracoval neoficiálny návrh autonómie Slovenska tiež V. Tuka, ktorý obsahoval prvky federácie, či dokonca prvky konfederácie. Nakoniec Labajov návrh autonómie sa stal základom pre prvý oficiálny návrh autonómie Slovenska zo strany slovenských ľudovcov – HSĽS prostredníctvom iniciatívneho návrhu skupiny slovenských ľudoveckých poslancov zo dňa 25.januára 1922, ktorý predložila v česko-slovenskom parlamente. HSĹS uskutočnila postupný politický obrat po víťazstve v parlamentných voľbách na Slovensku od požiadaviek Trnavského manifestu resp. Prívetu národa slovenského z 27.novembra 1925, ktorý žiadal poskytnúť reálnu moc pre Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Slovenskí ľudovci vstúpili do česko-slovenskej vlády dňa 15.januára 1927. Následne však po politickej a parlamentnej podpore zavedenia krajinského zriadenia v roku 1928 začali mať slovenskí ľudovci vážne vnútorné pochybnosti o správnosti svojho postupu a o vhodnosti krajinského zriadenia pre Slovensko. Obrazne povedané či to stálo za to. Budúci čím ďalej rezervovanejší postoj ku krajinskému zriadeniu bol v intenciách stanoviska širšieho výkonného výboru HSĽS zo dňa 5.februára 1927. Podľa tohto najvyššieho orgánu strany v návrhu legislatívy ku krajinskému zriadeniu „nevidí zákon o politickej autonómii Slovenskej krajiny podľa samourčovacieho práva osobitného slovenského národa.“

Hlavným argumentom na podporu krajinského zriadenia v parlamente bola skutočnosť, že sa zo Slovenska vytvoril jednotný administratívny celok. Slovensko nebolo naďalej štátoprávnym celkom ani plne autonómnou jednotkou v štáte. Uvedený administratívny útvar – Slovenská krajina mala na základe zložitých politických rokovaní na čele krajinského prezidenta – priaznivca HSĽS, ale v podstate zväčša proagrárnicky (a pročeský) úradnícky aparát na Krajinskom úrade a v okresoch. Takéto úradníctvo vystupovalo na Slovensku prevážne proti autonomistickej politike HSĽS a zjavne vo svojej väčšine podporovalo zachovanie unitárneho a centralizovaného štátu. Pražské centrum malo na ochranu svojho dominantného centralizačného postavenia navyše mnoho legislatívnych, finančných, personálnych a politických poistiek. Návrh krajinského zriadenia bola v rozhodujúcich kruhoch HSĽS pokladaná za akýsi dôležitý medzikrok, prípadne administratívny medzistupeň k budúcej štátoprávnej autonómii Slovenska. Nakoniec vývoj v roku 1938 spätne potvrdil strategickú (politickú) správnosť uvedeného postupu, kde krajinské zriadenie sa stalo organizačným východiskom pre budovanie slovenskej autonómie a následne pre štátnu samostatnosť. Taktiež praktický celoslovenský výkon administratívnej činnosti vytváral dlhodobejšie predpoklady pre vlastnú odbornú administratívnu prípravu slovenských úradníkov, ktorí v budúcnosti mohli byť využití v už skutočne autonómnych podmienkach. Kritik vstupu HSĽS do vládnej koalície F.Juriga uvádzal: „ Nemyslíte ,že my budeme s týmto spokojní. Nemyslíte si, že toto je autonómia Slovenskej krajiny. Tak ako porastieme budeme žiadať viac práva, viacej moci v našej Slovenskej krajine.“ Podľa zástancu vstupu do vládnej koalície J.Tisu bol by boj o autonómiu v budúcnosti veľmi sťažený, keďže česko-slovenska legislatíva do roku 1928 nepoznala Slovensko, pričom „nebolo teda fundamentu na ktorom by sa mohla budova autonómie postaviť. Preto bol zákon o krajinskej správe potrebný. Dnes máme Slovenskú krajinu a tak máme pre koho vydobýjať autonómiu“. Krajinské zriadenie bolo podľa A. Hlinku „zábleskom autonómie“ a podľa K. Sidora to bol doslova „iba jeden stupeň na tŕnistej ceste za autonómiu Slovenska. No stupeň potrebný a dôležitý.“ Postupný odklon HSĽS od účasti vo vláde už predurčovalo v Trenčíne schválené Prehlásenie zo dňa 28.mája 1928. HSĽS sa znovu oficiálne prihlásila k predchádzajúcim autonomistickým požiadavkám. Zároveň žiadala zmeniť administratívnu samosprávu teda krajinské zriadenie na politickú a štátoprávnu autonómiu. Nastúpený návrat k tvrdšiemu kurzu požiadaviek potvrdila HSĽS svojou Rezolúciou zo dňa 7.októbra 1928 schválenou v Trnave. Vyvrcholením tohto „staronového“ autonomistického kurzu bolo nakoniec vystúpenie HSĽS z vlády dňa 8.októbra 1929. Musíme dodať, že dôležitou skutočnosťou tu boli nielen mediálne, ale predovšetkým trestnoprávne dôsledky prezentácie právno-filozofickej (ale tiež nesporne politickej) úvahy „vacuum juris“ zo strany V.Tuku. V záujme objektivity prístupu uveďme, že vznik česko-slovenskej vlády bez účasti HSĽS v roku 1929 nakoniec bol určitým sklamaním pre slovenských ľudovcov, napriek mnohým proklamáciam HSĽS o údajnom dobrovoľnom odchode z vládnych pozícii a nástup do opozície. Na druhej strane si HSĽS po predchádzajúcich vládnych skúsenostiach musela uvedomiť svoj obmedzený politický potenciál na reálne ovplyvnenie fungovania celoštátnej vládnej moci, ako i na výkon moci na Slovensku. V máji 1930 predložila HSĽS do parlamentu Mederlyho návrh ústavného zákona o autonómii Slovenska. HSĽS v máji 1935 predostrela predsedovi česko-slovenskej vlády požiadavky obsiahnuté v Memorande, kde okrem iného žiadala novelizáciu právnej úpravy krajinského zriadenia s rozšírením právomoci krajinských orgánov, vytvorenie krajinskej školskej rady a osobitný status pre štátnych zamestnancov na Slovensku s umožnením nástupu kvalifikovaných Slovákov na vedúce miesta vo verejnej správe. Uvedené požiadavky však sformulovala a prezentovala HSĽS v podstate už na jeseň 1933. V rokoch hospodárskej krízy (1929 – 1933) sa znížila česko-slovenská priemyselná výroba o 40 percent, na Slovensku bolo vyše 250 tisíc nezamestnaných a boli tu dlhodobo neriešené hospodárske problémy. V tomto období nastalo tiež oslabenie slovenského vplyvu pri realizácii česko-slovenskej politiky, čo nebolo spojené len s odchodom HSĽS z vlády, ale i s dočasným oslabením politických pozícii M.Hodžu. Následný česko-slovenský politický vývoj od prvej polovice tridsiatich rokov 20.storočia znamenal návrat M.Hodžu na politické výslnie. Milan Hodža ako prvý Slovák sa dostáva do funkcie česko-slovenského predsedu vlády. Je hlavne Hodžovou zásluhou, že postupne „ pôvodnú myšlienku československej národnej jednoty nahradzovala československá štátnopolitická jednota, t.j. spolupráca dvoch nacionalizmov českého a slovenského, ktoré mali smerovať k syntéze „politického a štátneho národa československého.“ Z toho pramenila požiadavka rovnocennosti a rovnoprávnosti Slovenska v republike a tým aj spoluzodpovednosti za štát uplatnením Slovákov v jeho vedení a riadení.“ Uveďme, že v Hodžových postojoch o posilňovaní regionalizmu sa nutne objavovali i prvky autonomizmu. Hodžov regionalizmus a Hlinkov autonomizmus sa v určitom zmysle prekrýval. Autonomizmus HSĽS však išiel štátoprávne ďalej. Bolo to v rozdielnosti prístupu a v štátoprávnej taktike. Riešenie slovenskej otázky znamenalo v Hodžovom postupe vo väčšej miere preferovanie postupnej evolučnosti prístupu a v prípade Hlinku (a HSĽS) to bola radikálnejšia (a zásadovejšia) štátoprávna akási „politická revolučnosť“ riešenia problematiky. Na margo neúčasti HSĽS počas tridsiatich rokoch 20.storočia v česko-slovenskej vláde vyjadril ex post zaujímavé názory významný slovenský agrárnik Ján Lichner. Podľa Lichnera: „Som toho názoru, že bolo chybou, že táto veľká zložka slovenského národa bola ponechaná stranou v najkrajnejšej opozícii…V decembri 1937 ma poveril dr.Hodža, aby som vypracoval návrh na rozšírenie právomoci krajinského prezidenta a zastupiteľstva. Pracoval som spolu s Dr. Foltinom a Dr. Rosenauerom ako odborníkmi a vo februári 1938 bol návrh hotový…O pripravovaných veciach som hovoril s niektorými ľudákmi, ktorí s navrhovanou osnovou súhlasili a videli možnosť dohody.“ Na kľúčovú politickú osobnosť tejto doby M.Hodžu mal slovenský sociálny demokrat Ján Bečko túto charakteristiku: Snažil sa „robiť politiku osobnú, a nie štátnickú. Hľadal cestu všestrannej osobnej nepostrádateľnosti v československom politickom živote. Toho chcel dosiahnuť tým, že HSĽS držal v šachu. Nedohodol sa s ňou ale ani jej požiadavky nezamietol. “ Zložitosť historického pohľadu na intelektuálne založenú postavu slovenského politika Milana Hodžu vyplývala z komplikovanej medzinárodnopolitického postavenia predmníchovskeho Česko-Slovenska a z toho prameniacich značných rizík pre budúce postavenie Slovenska. Ešte pred rokom 1938 premiér M.Hodža uviedol: „Máme my právo zaviazať slovenský národ, aby sa neusiloval o vlastný štát? Vieme my, kam povedie vývoj?“

Riešenie slovenskej otázky , ako aj otázky, kto sa „zmocní“ (a či vôbec ) iniciatívy v tomto smere bolo dôležité z dôvodov dlhodobej akútnosti tlaku problémov hospodárskeho a sociálneho života obyvateľov Slovenska, nenaplňovania národných emancipačných snáh Slovákov a zhoršovania medzinárodnej situácie. Ku príkladu z dlhodobo neriešených problémov v česko-slovenských vzťahoch uveďme, že na ústredných česko-slovenských úradoch pracovalo len 1,13 až 1,6 percent Slovákov a v česko-slovenskom dôstojníckom zbore bolo v rôznych obdobiach 3 až 4 percenta Slovákov. Napríklad celkový počet Slovákov v ústredných orgánov k 1.1.1936 bol len 125 osôb a k 1.1.1938 sa uvádzal počet 130 Slovákov, čo predstavovalo len 1,6 percentný podiel. Ani vrcholová účasť Slováka M.Hodžu ako premiéra (a šéfa exekutívy) na tom veľa nezmenilo. Nakoľko aj dobré predsavzatia narážali na dlhoročné centralistické a byrokratické česko-slovenské stereotypy, na nedostatok veľkorysosti a nadhľadu zo strany väčšiny vplyvných českých politikov a na nejednotný (a málo dôrazný) postup slovenskej politickej reprezentácie (predovšetkým vrcholových slovenských zástupcom v exekutívnych funkciách, vrátane samotného M.Hodžu). V českom politickom prostredí výrazne chýbali typy rozhľadených a zároveň vplyvných politikov ako bol v minulosti K.Kramář. Navyše medzinárodnopolitické obkľučovanie Česko-Slovenska neúprosne a permanentne pokračovalo zo strany nacistického Nemecka. Dovtedajší západní spojenci boli postupne vytlačovaní a možno skôr dobrovoľne vyprázdňovali svoje pozície v strednej Európe. Oslabenie podpory existenčných česko-slovenských záujmov zo strany spojencov znamenalo oslabenie medzinárodnopolitického postavenia. Česko-Slovensko sa dostávalo do postupnej doslova medzinárodnej izolácie od európskych geopolitických hráčov (veľmoci), ako aj od svojich vlastných susedov (napr. Poľsko), kde upevňovanie vnútropolitickej stability (hlavne česko-slovenských štátoprávnych vzťahoch) malo oveľa väčší (priam existenčný) význam ako v minulosti. Reforma v česko-slovenských štátoprávnych vzťahoch však stále neprichádzala, prípadne sa pripravovala veľmi pomaly a nedostatočne. Dokonca väčšina českej politickej reprezentácie si včas neuvedomovala ani dôležitý význam zapojenia HSĽS do vládnej politiky, vrátane ich účasti v česko-slovenskej vláde a pragmatického zapojenia rozhodujúcich slovenských politických síl do vládnej zodpovednosti. Česko-slovenské politické elity len subjektívne dobiehali objektívny (európsky) vývoj tam, kde mali (aspoň v domácich česko-slovenských podmienkach) šancu vývoj predbehnúť. To však aktuálne vyžadovalo neľahké, ale zásadne nadčasové a štátnické rozhodnutia, ktoré neprichádzali. Európsky geopolitický vývoj však už nabral v roku 1938 nevídané obrátky.

 

2. Legislatívno-organizačné východiska krajinského zriadenia.

 

V podmienkach Čiech krajinské či zemské zriadenie znamenalo určitú administratívnu kontinuitu siahajúcu nielen do obdobia po roku 1918, ale aj do obdobia Rakúsko-Uhorska. Vo vzťahu k Morave to platilo čiastočne vďaka zmene spôsobenej pripojením česko-slovenského Sliezska do Moravsko-sliezskej zeme. Úplné nóvum prinášalo krajinské zriadenie Slovensku z hľadiska jeho predchádzajúceho administratívneho vývoja. Slovenská krajina, ktorá teritoriálne pokrývala celé územie Slovenska, bola územnou a verejnoprávnou korporáciou s právnou subjektivitou. Novelizácia župného zákona a premena župného zriadenia na krajinské zriadenie znamenalo vytvorenie 4 krajín (zemí), ale v podstate pri zachovaní základných legislatívnych princípoch obsiahnutých ešte v župnom zriadení. Krajinské úrady a okresné úrady boli politickými úradmi česko-slovenskej politickej správy ako chrbtice verejnej správy. Politická správa bola verejnou správou vnútornou. Na takýchto politických úradoch pracovali nielen štátni zamestnanci, ale i zamestnanci samosprávnych (autonómnych) korporácii (okresná a krajinská samospráva). V súvislosti s vtedajšou legislatívou upravujúcou krajinské zriadenie mali právne ustanovenia svoje dobové východiska. Základom administratívy sa stali síce novokoncipované krajinské úrady, ale okresné úrady na Slovensku pôsobili už od roku 1923. Podľa publikovaných názorov: „Inak po formálnej stránke základom všetky správy mali byť okresné a krajinské úrady, čo bola premenovaná dovtedajšia politická správa, k nej bola priradená samosprávna zastupiteľská zložka, tým bolo realizované jej poštátnenie.“ Teda došlo k poštátneniu dovtedajšej regionálnej samosprávy a k určitému posilneniu vplyvu byrokracie voči voleným samosprávnym orgánom. Česko-slovenská literatúra komentujúca vtedajšiu charakteristiku verejnej správy to niekedy uvádzala tak, že správnymi obvodmi sú krajiny (zeme) a okresy, ktoré sú zároveň „obvodmi správy štátnej a komunálnej.“ Tiež bolo dodávané ,že „obmedzenie inštančného postupu na dve inštancie má značný význam pre zrýchlenie správneho konania a zlacnenia správy.“ V Správe ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu (tlač 831) zákona o organizácii politickej správy predloženej česko-slovenskej Poslaneckej snemovni v roku 1927 bolo konštatované, že župné zriadenie na Slovensku „neprispelo k upokojeniu Slovenska, naopak, že volanie po administratívnemu vyhoveniu požiadavkám slovenskej osobitosti bol stále silnejší ba búrlivejší. Predloha opúšťa župné zriadenie, vzdáva sa myšlienky, že zabezpečí jednotu republiky tuhým ministerským centralizmom.“ Podčiarkuje, že župný zákon vytváral neprirodzené administratívne celky – župy. Doslova „neorganicko geografické riešenie jednotlivých žúp“, tiež sa „utvorili bohaté župy a župy úplne chudobné.“ Citovaná správa uvádza, že „zavedenie žúp sa ukázalo administratívne, finančne a politický neschodné, neprinieslo žiaduci pokoj.“ Správa ústavno-právneho výboru vyzdvihuje potrebu využiť slovenský patriotizmus a rešpektovať slovenské osobitosti ku prospechu štátu. Dodáva, že „Slováci prirodzene postupom času budú mať dosť síl, aby obsadili svoje úrady, slovenčina sa stane takmer výhradným jazykom slovenských úradov.“ Správa výboru sa snaží vyvrátiť obavy, že vznik Slovenskej krajiny bude posilovať separatizmus a oslabí jednotu štátu. Vyzdvihovala celoštátny unifikačný prínos krajinského zriadenia s vytvorením prirodzených centier, pričom krajinský úrad sa stane spravidla poslednou inštanciou namiesto ministerstiev v rámci zavedenia dvojinštančného administratívneho postupu. Zároveň krajinské zriadenie posilňovalo jednokoľajnosť verejnej správy, kde sa výraznejšie upevňovala jednotná štátna koľaj s určitými obmedzenými samosprávnymi prvkami. V praxi krajinské zriadenie však ešte viac posilnilo dominantné postavenie ministerstva vnútra, nových úradov politickej správy a vplyvu odbornej byrokracie na poštátnenú okresnú a krajinskú samosprávu. Zrušenie žúp na Slovensku a celoštátne zvedenie krajinského zriadenia znamenalo unifikáciu česko-slovenskej verejnej správy. Vytvorením krajinskej a okresnej samosprávy došlo k odstráneniu dvojkoľajnosti vo verejnej správe a teda nastalo plné poštátnenie okresnej a krajinskej samosprávy. Územná samospráva sa zachovala vo svojej prirodzenej podobe len v podmienkach obcí (miest). Byrokratická zložka verejnej správy ako súčasť politickej správy, sa stala fakticky nadriadenou resp. oveľa vplyvnejšou voči voleným samosprávnym orgánom na okresnej a krajinskej úrovni. Popri všeobecných právomoci okresných a krajinských úradov sa ich nové (zvýšené )kompetencie dotýkali dokonca aj trestných vecí.

Vtedajšia legislatíva prakticky znemožňovala, aby krajinské a okresné orgány prijímali vyslovene politické rozhodnutia či dokonca zjavné politické vyjadrenia. Zvýšila sa veková hranica aktívneho volebného práva na 24 rokov, pričom tretina miest v krajinskom zastupiteľstve bola nevolená, ale menovaná vládou. Typickým rysom legislatívy upravujúcim krajinské zriadenie bola ich akási „kaučukovosť.“ Ustanovenia právnych predpisov umožňovali úradníkom pružný a veľmi široký praktický výklad, čo ešte viac posiloval vplyv a význam nevoleného a odborného – byrokratického prvku t.j. úradníctva. Problematike subordinačných vzťahov úradov a úradníkov (pri aplikácii monokratického princípu jediného vedúceho) na Slovensku upravoval rokovací poriadok č.120/1922 Zb. z. a n. , ktorý bol pôvodne vydaný pre slovenské župy. Naopak písomný styk úradov upravoval kancelársky poriadok podľa výnosu č. 93175 z 12.12.1922, ktorý bol tiež ešte vydaný v rámci župného zriadenia a platil naďalej v rámci krajinského zriadenia na Slovensku. Prípadné kompetenčné konflikty medzi krajinskými zastupiteľstvami a najvyššími vládnymi úradmi mal riešiť celoštátny Najvyšší správny súd. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi bolo krajinské zriadenie aplikované bez predchádzajúcich volieb od 1.júla 1928. V Českých krajinách sa posunul termín na 1.decembra 1928. Na všeobecne poukázanú (aspoň z českej strany) nepripravenosť na takú závažnú organizačno-personálnu zmenu a skutočnosť, že takýmto zmenám nepredchádzali demokratické voľby do regionálnych zastupiteľstiev bol stanovený dvojaký „politický meter.“ V podmienkach českých krajín to bol dôvod na časový odklad, ale v podmienkach Slovenska a Podkarpatskej Rusi to nevylúčilo dodržiavanie povodne stanoveného termínu začiatku aplikácie krajinského zriadenia. Oficiálne problémy so začiatkom účinnosti zákona o organizácii politickej správy sa z českej strany zdôvodňovali ťažkosťami so vznikom nových okresných úradov, tiež problémami so zrušením zastupiteľských okresov v Čechách, cestných okresov na Morave a v Sliezsku, ako aj problémami v personálnej agende (nová systemizácia zamestnancov) a vo vecnej oblasti (budovy a i. ). Osobitne sa v Českých krajinách dobovo poukazovalo na nutnosť odloženia krajinskej legislatívy údajnou nemožnosťou urýchlenia volieb do krajských a okresných zastupiteľstiev. Zmena v postojoch slovenských agrárnikov pri konečnom akceptovaní krajinského zriadenia vyplývala z ich presvedčenia, že nebude ohrozené ich dominantné postavenie a podstatný vplyvu na slovenskú verejnú správu, nazývanej dobovo tiež politickou správou. Rozhodujúce postavenie priaznivcov agrárnikov (a čiastočne i sociálnych demokratov) v novom krajinskom úrade a v okresných úradoch prostredníctvom im spravidla lojálnejšieho úradníctva bola dostatočnou zárukou pre nakoniec podporu krajinského zriadenia. Na úrovní Krajinského úradu v Bratislave a na okresných úradov politickej správy nenastali oproti bývalým župným úradom zásadné personálne zmeny v odbornej byrokracii, ale zostala tu zjavná personálna kontinuita. HSĽS napriek tomu, že obsadila po zložitých politických rokovaniach strategický post krajinského prezidenta Slovenskej krajiny Jánom Drobným ešte nemala v roku 1928 nadbytok kvalitných odborných adeptov ( a zároveň svojich priaznivcov) na nové úradnícke posty, ani možnosti ich plného presadenia v byrokratickej štátnej službe. Teda naďalej prevažovali lojálni priaznivci vtedajšej podoby česko-slovenského štátu. V roku 1928 na Slovensku v značnej miere pôsobili vo verejnej správe osoby, ktoré boli presunutí na Slovensko v rámci celoštátnej štátnej služby po roku 1918 novým štátom. Boli to prevažne priaznivci dovtedy vládnych celoštátnych strán. Spravidla to boli odporcovia politiky HSĽS , ktorí naďalej ovládali úrady politickej správy na Slovensku aj pod taktovkou J.Drobného. Práve odstránenie obáv z potencionálneho ohrozenie pozícii hlavne priaznivcov agrárnikov vo verejnej správe na Slovensku bolo tým dôležitým momentom konečného súhlasu agrárnej strany s novou administratívnou reformou. Nakoniec fakticky najväčší vplyv pri personálnom obsadzovaní vtedajšej politickej správy, osobitne Krajinského úradu malo pražské ministerstvo vnútra cez svoje personálne právomoci v rámci byrokratickej štátnej služby. Zaujímavé sú údaje o národnostnom zložení nielen česko-slovenskej politickej správy, ale celej verejnej správy na Slovensku v období predmníchovského Čessko-Slovenska. V roku 1930 bolo na Slovensku 23 911 zamestnancov verejnej správy z toho 11 363 Slovákov, 9 874 Čechov, 1486 Maďarov a 642 Nemcov. Pri následnom charakterizovaní národnoštátnej situácie z hľadiska Slovenska vyplýval i z uvedených čísiel, že český podiel na zamestnancov verejnej správy na Slovensku v roku 1930 predstavoval okolo 41 percent. Predmetný percentuálny podiel českých zamestnancov verejnej správy na Slovensku bol ešte vyšší v štátnej správe (politickej správe), ale naopak oveľa nižší v obecnej samospráve na Slovensku.

Legislatíva dávala všeobecne značné právomoci v rámci krajinského a okresného zriadenia ministerstvu vnútra, ktoré malo kľúčové postavenie v rámci politickej správy. Ministerstvo vnútra priamo ovládalo miestnu a regionálnu štátnu správu pokiaľ nebola priamo zverená rezortným ministerstvám a dokonca významne ovplyvňovala zostávajúcu komunálnu – obecnú samosprávu. Poštátnenie krajinskej a okresnej samosprávy umožňovala ministerstvu vnútra a rezortom jej faktické ovládnutie. Navyše permanentný nedostatok finančných prostriedkov v územnej samospráve ešte viac posiloval inak legislatívne rozsiahle vplyvy štátu. Samotná politická správa bola niekedy definovaná, že je to verejná správa v priamej alebo nepriamej podriadenosti ministerstva vnútra. Politická správa predovšetkým predstavovala vnútornú správu štátu. Pojem politická správa sa prekrýval s pojmom verejná správa, i keď pojem verejná správa bol pochopiteľne širší. Napríklad obecná samospráva bola súčasťou verejnej správy, ale nebola súčasťou politickej správy. Podobne špecializovaná (rezortná) územná (miestna) štátna správa priamo riadená jednotlivými pražskými ministerstvami nebola ani priamou súčasťou politickej správy. Naopak faktickou súčasťou politickej správy bola poštátnená okresná a krajinská samospráva. Krajinských (zemských) prezidentov menoval česko-slovenský prezident. Krajinské (zemské) úrady a okresné úrady boli celoštátne organizované podľa monokratického princípu. To znamená ,že rozhodujúca bola vôľa vedúceho – prednostu príslušnej organizačnej zložky. V prípade celého krajinského úradu to bol krajinský prezident a u okresného úradu to bol okresný náčelník. Pravdu povediac však krajinský prezident musel v praxi plne rešpektovať názory príslušného rezortného ministra a hlavne ministra vnútra. Pozícia krajinského prezidenta bola v dvojjedinom postavení jednak bol šéfom (predsedom) poštátnených samosprávnych krajinských orgánov (krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a krajinské komisie), kde vlastne ich viedol, organizoval, kontroloval a vykonával samosprávnu činnosť. Zároveň bol v podmienkach Slovenska šéfom krajinskej politickej správy (hlavne štátnej správy) na Slovensku. V rámci hierarchického usporiadania politickej správy bol krajinský úrad konečnou odvolacím orgánom voči okresným úradom. Tiež vykonával dohliadaciu činnosť voči podriadeným okresným úradov, či dokonca štátnym policajným úradom. V tomto smere vykonával fakticky dohľad hlavne inšpekčné oddelenie krajinského úradu. Na teritoriálne priblíženie činnosti krajinského prezidenta ako hierarchického predstaviteľa politickej správy na Slovensku a jeho krajinského úradu bola v roku 1936 vytvorená Kancelária krajinského prezidenta v Košiciach. Bola to expozitúra krajinského úradu na zlepšenie operatívneho dohľadu nad okresným úradmi a policajnými úradmi na východnom Slovensku. Krajinský úrad mal nepriamy vplyv na chod obecnej samosprávy a to sprostredkovane prostredníctvom dohľadu nad obcami vykonávaným obecnými a obvodnými notármi. V rámci Česko-Slovenska bolo postavenie obecných a obvodných notárov slovenským špecifikom v inak viac menej jednotnej organizácii verejnej správy.

Ján Drobný ako prvý krajinský prezident Slovenskej krajiny vykonával túto funkciu v rokoch 1928-1930. Od roku 1931 ho nahradil vo funkcii krajinského prezidenta dovtedajší viceprezident Slovenskej krajiny Jozef Országh. Samotný Országh bol krajinským prezidentom oficiálne od 1.1.1931 do 6.10.1938. Posledným „dožívajúcim“ krajinským prezidentom bol Julián Šimko a to od 11.10.1938 až do zániku Krajinského úradu. V tejto súvislosti Slovenská krajinská vláda podľa § 61 ods.1 zákona č.125/1927 Zb. z. a n. rozpustila dňa 21.novembra 1938 krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a krajinské komisie. Dekrétom ministra vnútra Slovenskej krajiny z 11.októbra 1938 sa novým krajinským prezidentom po J.Országhovi stal Julián Šimko. Krajinskými viceprezidentami sa stali Igor Dula a František Foltin. Krajinské zriadenie v plnej miere fungovalo do jesene roku 1938. Avšak krajinský úrad formálne zanikol až 31.12.1939. Legislatívnym vývojom a postupnou transformáciou krajinského orgánov v nových slovenských autonómnych podmienkach v roku 1938 predznamenal následný vznik Snemu Slovenskej krajiny, ministerstiev a ďaľších autonómnych orgánov, ktoré vytvárali svoje nové odborné zázemie predovšetkým z úradníctva krajinského úradu. Takto sa krajinské orgány stali vývojovou a historickou etapou predchádzajúcou autonómneho snemu Slovenskej krajiny z konca roku 1938, ktorého zvolení (a následne aj menovaní) členovia v roku 1939 sa stali členmi zákonodárneho (a ústavodárneho) Snemu Slovenského štátu. Na rozdiel od začiatku krajinského zriadenia v roku 1928 kedy bol skôr nedostatok vzdelanej a národne cítiacej slovenskej inteligencie a s nie príliš početnou skupinou slovenských administratívnych odborníkov, tak na konci krajinského zriadenia v roku 1938 tu nastala významná zmena. V podstate staronové slovenské politické elity mohli mať v tomto období k dispozícii už početné, moderné a vzdelané slovenské kultúrne elity a tiež slovenské administratívne elity.

 

3. Zákon o organizácii politickej správy a ďalší legislatívny vývoj.

 

Zákon zo dňa 14.júla 1927 o organizácii politickej správy publikovaný pod č.125/1927 Zb. z. a n. bol formálne len novelizáciou zákona č.126/1920 Zb. z. a n. o zriadení župných a okresných úradov (župný zákon), i keď obsahoval zásadné zmeny. Rozsiahla novelizácia legislatívy však vychádzala z princípu kontinuity, kde na nové krajinské (zemské) úrady prešli kompetencie dovtedajších župných úradov, županov, župných zastupiteľstiev a župných výborov, aspoň v slovenských podmienkach. Zamestnanci bývalých župných a okresných úradov na Slovensku sa stali zamestnancami nových (krajinských a okresných) úradov. Citovaný zákon aj splnomocnil vládu, aby na Slovensku preniesla právomoci ministra a ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na Krajinský úrad v Bratislave. Ex lege boli zrušené dovtedajšie župy a okresy. Právne boli síce okresy nové, ale na Slovensku pôvodné okresy (z roku 1923) fakticky pokračovali ďalej. Podľa § 41 zákona boli krajiny (zeme) právnickými osobami, ktoré samostatne nadobúdali práva a samostatne sa zaväzovali. Inak obvody a sídla krajinských a okresných úradov mohli byť zmenené len zákonom. Samotný krajinský prezident bol prednostom krajinského úradu, obdobne ako okresný náčelník bol prednostom okresného úradu, pričom obaja boli štátni úradníci. Služobne bol krajinský prezident podriadený ministrovi vnútra a okresný náčelník krajinskému prezidentovi a ministrovi vnútra. Vo vzťahu ku krajinskému zastupiteľstvu bol krajinský prezident predsedom krajinského zastupiteľstva (nemal však hlasovacie právo), pričom mohol uvedené oprávnenie zveriť i viceprezidentovi krajinského úradu alebo niektorému členovi krajinského zastupiteľstva. Tiež predsedal krajinskému výboru. Krajinský prezident zastupoval krajinu ako právnickú osobu navonok a podpisoval spolu s príslušným členom krajinského výboru všetky písomnosti v mene krajiny. Krajinský prezident vykonával uznesenia krajinského zastupiteľstva a výboru. Taktiež krajinský prezident mal sistačné (pozastavovacie) oprávnenie voči uznesenia krajinského zastupiteľstva, kde nakoniec však rozhodovalo ministerstvo vnútra. Do konštituovania krajinských a okresných zastupiteľstiev a výborov vykonávali ich právomoci jednak krajinský prezident a jednak okresný náčelník. Pokiaľ krajinského prezidenta menoval česko-slovenský prezident, tak okresného náčelníka menoval minister vnútra na návrh krajinského prezidenta. Samotný krajinský prezident a okresný náčelník boli nielen štátnymi úradníkmi, ale museli byť i právnikmi.

Podľa zákona malo Krajinské zastupiteľstvo v Bratislave 54 členov. Z tohto počtu bolo dve tretiny volených a ostatných členov menovala vláda z odborníkov, pričom mala prihliadať k hospodárskym, kultúrnym, národnostným a sociálnym pomerom. Volebné obdobie všetkých členov bolo 6 rokov. Krajinské zastupiteľstva volilo zo svojich členov krajinský výbor, ktorý mal na Slovensku 12 členov a 12 náhradníkov. Uveďme, že krajinské zastupiteľstvo sa staralo o správne a hospodárske záležitosti krajiny (zeme) a ich obyvateľstva. Spravidla sa hlasovalo verejne a to prostredníctvom hlasovacích lístkov a v súlade s rokovacím poriadkom. Taktiež krajinské zastupiteľstvo mohlo vytvárať krajinské komisie pre správu a dozor nad jednotlivými krajinskými ústavmi a podnikmi alebo podľa potreby. Členmi krajinských komisii neboli len členovia zastupiteľstva, ale aj občania. Formálne takýmto komisiám predsedal krajinský prezident, pokiaľ nepoveril predsedníctvom príslušného úradníka krajinského alebo okresného úradu. Krajinské zastupiteľstva mali dôležité oprávnenia uznášať sa ohľadne vyberania poplatkov, príspevkov, dávok a naturálnych plnení v krajine, avšak v závislosti či zákony stanovili podiel krajiny na štátnych daniach. Napríklad krajinská prirážka k priamym daniam a iné. V rámci normotvornej kompetencie mohlo krajinské zastupiteľstvo vydávať podrobnejšiu úpravu k zákonom na základe vládneho zmocnenia, vydávať štatúty krajinských ústavov a zariadení a vydávať podrobné predpisy o majetku krajiny, okresov a majetku obcí a ich podnikov a ústavov, vrátane výkonu dozoru nad ich správou. Krajinské zastupiteľstvo bolo tiež poradným zborom krajinského prezidenta a ústredných úradov vo veciach verejnej krajinskej správy. Vláda mala oprávnenie rozpustiť krajinské zastupiteľstvo. Krajinským (zemskými) správnym obvodom v ktorom pôsobil krajinský úrad bol popri Čechách, Morave spolu zo Sliezskom, Podkarpatskej Rusi tiež Slovensko. Krajinské úrady, obdobne ako okresné úrady vykonávali vnútornú správu štátu (politickú správu) a mali kompetencie stanovené právnymi predpismi. Samotný krajinský úrad bol monokraticky organizovaný úrad, ktorého prednostom a monokratickým vedúcim všetkých jeho zamestnancov bol krajinský prezident. Obdobné postavenie mal okresný náčelník vo vzťahu ku okresného úradu. Pokiaľ obvody a sídla krajinských úradov mohli byť menené zákonom, tak voči obvodom a sídlam okresných úradov to bolo možné vládnym nariadením. Na krajinskom úrade a na okresných úradov väčšina zamestnancov spadala priamo do rezortu ministerstva vnútra. Menšia časť zamestnancov bola súčasťou rezortov ministerstva verejných prác, ministerstva poľnohospodárstva a ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy. Samotnými orgánmi Slovenskej krajiny bol krajinský prezident, krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor, krajinské komisie a krajinský úrad. Ak bol najmonokratickejším orgánom centralizovaný a byrokratizovaný krajinský úrad, tak pochopiteľne najdemokratickejším orgánom bolo krajinské zastupiteľstvo volené z väčšej časti priamo občanmi. Voľby do krajinského zastupiteľstva sa na Slovensku uskutočnili 2.decembra 1928 (najväčší úspech dosiahla HSĽS 24,64 percent a agrárnici 20,54 percent hlasov voličov) a 16.mája 1935 (HSĽS 28,52 percent a agrárnici 18,89 percent hlasov voličov). Vykonávanie krajinského hospodárenia v Slovenskej krajine podľa schváleného rozpočtu zabezpečoval 12 členný krajinský výbor. Zároveň krajinský výbor pripravoval návrhy pre rokovanie krajinského zastupiteľstva. Krajinský výbor v Bratislave rozhodol v roku 1934, že jeho poradným orgánom v hospodárskych a sociálnych otázkam sa stal NARUS.

Okres bol podľa § 78 zákona samostatnou právnickou osobou. V podmienkach okresov popri okresnom náčelníkovi, okresnému úradu existovali aj okresné zastupiteľstva s dvoma tretinami volených členov a okresné výbory. Okresné orgány mali podobnú, ale samozrejme hlavne teritoriálne značne užšiu kompetenciu ako krajinské orgány. Okresným zastupiteľstvom volený okresný výbor mal 8 členov a 8 náhradníkov vykonával okrem iného i dohľad nad obcami. Obligatórne bola pri okresnom zastupiteľstve zriadená finančná komisia.

Legislatíva dávala značné právomoci v rámci krajinského a okresného zriadenia ministerstvu vnútra, ktoré malo rozhodujúce postavenie v rámci politickej správy, pričom ministerstvo priamo ovládalo miestnu a regionálnu štátnu správu v rámci politickej správy. Nakoľko ministerstvo vnútra bolo ústredným orgánom politickej správy štátu. Vo vzťahu k územnej samospráve, ktorá bola s výnimkou obecnej samosprávy poštátnená malo ministerstvo vnútra priamo alebo prostredníctvom miestnych orgánov štátnej správy (obecní a obvodní notári) a regionálnej štátnej správy (okresne úrady, krajinský úrad) rozsiahle dohliadacie právomoci. Z hľadiska štruktúry organizácie územnej politickej správy dochádzalo priebežne k malým zmenám. Napríklad podľa vládneho nariadenia č.93/1928 Zb. z. a n. bol od 1.7.1928 zrušený okresný úrad v Liptovskom Hrádku a vo Svätom Kríži nad Hronom (Žiar nad Hronom). Taktiež sa presunulo sídlo okresného úradu zo Sečoviec do Trebišova. Nadväzne na zavádzanie krajinského zriadenia vládne nariadenie č.94/1928 Zb. z. a n. presunulo dovtedajšiu pôsobnosť ministra a ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na Krajinský úrad v Bratislave a to k 1.7.1928.

V období prvorepublikového Česko-Slovenska mala dôležite miesto vo verejnej správe územná samospráva miest a obcí. Vo všeobecnosti každá obec mala svoj územný základ obce a osobný základ obce. Ako plnohodnotné právne subjekty boli obce zaradené z hľadiska pôsobnosti v rámci určitej kategorizácie. Obce mali samostatnú pôsobnosť na základe zákona a prenesenú pôsobnosť, kde však v oboch prípadoch bol odvolacou inštanciou politický úrad. V historickej literatúre môžeme hľadať samotný zmysel existencie obecného zriadenia respektíve samotnej obce. Dodajme, že miestna samospráva v Česko-Slovensku nebola poštátnená, i keď tu boli výrazné dozorné vplyvy štátu. Celkovo boli obce na Slovensku rozdelené do troch kategórii a to: mesta so zriadeným magistrátom (Bratislava a Košice), veľké obce a malé obce. Veľká obec na rozdiel od malej obce obstarávala svoju pôsobnosť z vlastných prostriedkov a naopak malé obce boli charakterizované, že mali nedostatočné finančné prostriedky na vlastný výkon samosprávy. Takto obec s väčším počtom obyvateľov mohla byť malou obcou oproti obci s menším počtom obyvateľov, ale s lepšími finančnými možnosťami ktorá bola právne veľkou obcou. Vláda mala legislatívnu právomoc prípadne deklasifikovať v českých krajinách štatutárne mestá a na Slovensku mestá so zriadeným magistrátom, ktoré mali postavenie na úrovni okresu (komunálneho okresného úradu) a prehlásiť takéto mestá za veľkú obec. V Bratislave a v Košiciach ako v mestách so zriadeným magistrátom zabezpečovali pôsobnosť komunálneho okresného úradu mestské notárske úrady. Štruktúru a kompetencie miestnych samosprávnych orgánov možno stručne demonštrovať v podmienkach bežného slovenského mesta, nakoľko mesta Bratislava a Košice mali značné a špecifické odlišnosti. Právomoc mesta (obce) spočívala v rozhodovaní o svojich vnútorných záležitostiach. Mesta vydávali mestské štatúty, disponovali vlastným mestským (obecným) majetkom a spravovali finančné hospodárenie mesta v rámci platných zákonov. Zabezpečovali starostlivosť o mestské (obecné) cesty a iné dopravné prostriedky. Starali sa o mestské (obecné) školy a iné mestské ústavy. Vykonávali miestnu políciu poľnú, lesnú, požiarnu, bezpečnostnú a starali sa o chudobných. Obce, vrátane miest museli vykonávať práva a povinnosti v súlade s parlamentnou, vládnou a krajinskou legislatívou (krajinské štatúty). Mestá (a obce) sa podieľali na sprostredkovaní a obstarávaní štátnej správy, ktorá z hľadiska jej výkonu prináležala príslušnému notárovi. Základnými orgánmi slovenského mesta bolo mestské zastupiteľstvo, mestská rada a starosta. Zastupiteľstvo kontrolovalo mestskú radu, starostu a všetkých mestských úradníkov a zamestnancov. Mestská rada kontrolovala starostu a všetkých mestských úradníkov a zamestnancov a starosta kontroloval všetkých mestských úradníkov a zamestnancov. Celé finančné hospodárenie mesta kontrolovala finančná komisia. Krajinský úrad mohol rozpustiť mestské zastupiteľstvo a okresný úrad prijať opatrenia o dočasnej správe mestských záležitosti. Mestské (obecné) zastupiteľstvo bol volený mestský (obecný) zastupiteľský zbor a najvyšším orgánom mesta (obce), ktoré sa samostatne uznášalo v mestských (obecných) záležitostiach a dozeralo nad výkonom uznesení. Inak funkčné obdobie obecného zastupiteľstva bolo v zásade 6 ročné. Zastupiteľstvo mesta (obce) svojimi uzneseniami schvaľovalo rozpočet, mestské štatúty, zriaďovanie mestské podnikov, vyberanie poplatkov a dávok, tiež stanovovalo prirážky k štátnej spotrebnej dani. Mesta (obce) spravidla stanovovali mestské prirážky až do výšky 200 percent a iné. V roku 1935 bolo legislatívne umožnené obciam a okresom (v rámci vládnych snáh o aspoň čiastočne oddlženie územnej samosprávy) zvýšiť prirážky zo strany obcí až na 350 percent a pri okresoch na 150 percent. Zároveň boli zriadené tzv. krajinské pomocné fondy avšak zadlženosť územnej samosprávy zostala naďalej vysoká. Podľa zákona č.122/1933 Zb. z. a n. starostu zvoleného obecným (mestským) zastupiteľstvom ešte potvrdzoval krajinský úrad a u obcí, ktoré boli sídlom okresu dokonca ministerstvo vnútra. Obdobie rokov 1928-1939 bolo charakterizované v komunálnej sfére na Slovensku mnohými dlhoročnými starostami napríklad Vladimír Mutňanský (Košice), Vladimír Krno (Bratislava), Anton Mederly (Ružomberok), Michal Samuhel (Banská Bystrica) a inými, ale aj novšími tvárami predovšetkým v období štátoprávnych zmien v roku 1938 ako napríklad Vojtech Tvrdý (Žilina), Andrej Germuška (Prešov) a ďalšími. Komunálna samospráva na Slovensku mala vytvorený záujmový Slovenský krajinský zväz obcí a miest. Starosta predsedal mestskému (obecnému) zastupiteľstvu, mestskej (obecnej) rade a zvolával schôdze mestského (obecného) zastupiteľstva a mestskej (obecnej) rady, ktoré boli v prípade zastupiteľstva verejné. Tiež starosta zastupoval mesto(obec) navonok, staral sa o mestské (obecné) hospodárstvo, viedol vnútornú hospodársku administráciu a priamo vybavoval všetky záležitosti mesta (obce), ktoré nepatrili zastupiteľstvu a výboru. Mestská rada bola zložená zo starostu, jeho námestníkov a volených členov podľa zákona o voľbách do obce (č.75/1919 Zb. z. a n.). Samotné voľby do obcí (obecných zastupiteľstiev) sa uskutočnili 16.10.1927 a v priebehu mája/júna 1938. Podrobnosti vo vzťahu k vnútornej organizácii mesta (obce) obsahovali v podmienkach mesta (obce) organizačné stanovy (organizačné štatúty). Po ich schválení v mestskom zastupiteľstve musel ešte tieto organizačné štatúty potvrdiť okresný výbor príslušného okresu a následne schváliť okresný úrad. Výsostne slovenským komunálnym špecifikom bol popri postavení obecných (obvodných) notárov ako dozorujúcich orgánov štátu voči obciam i napríklad už dnes v literatúre malo známy obecný súd, ktorému predsedal starosta obce.

Krajinský prezident Julián Šimko svojím nariadením zo dňa 19.10.1938 umožnil začať administratívny (a politický) proces dotýkajúci sa komunálnej sféry, aby v časti slovenských obcí došlo k individuálnemu rozpusteniu obecných zastupiteľstiev a k nahradeniu starostov vládnymi komisármi s poradnou komisiou. Krajinský prezident prevzal výnosom slovenského ministra vnútra od 2.12. 1938 právomoci predtým rozpustených krajinských samosprávnych orgánov a 29.1.1939 si vytvoril svoj poradný zbor. Posledný krajinský prezident Slovenskej krajiny Julián Šimko (1938-1939) bol v duálnej funkcii aj zástupcu ministra vnútra Slovenskej krajiny. Paralelný výkon funkcie dožívajúceho krajinského prezidenta (dožívajúceho krajinského úradu) a zástupcu ministra vnútra bol odrazom nastupujúcej podriadeností (a postupnému oslabeniu postavenia a vplyvu) krajinských orgánov voči novovytvorenému slovenskému ministerstvu vnútra. Dochádzalo k presunom dôležitých agend, kompetencii a administratívnych odborníkov z krajinského úradu na ministerstvá, osobitne na ministerstvo vnútra. Premena unitárneho česko-slovenského štátu na prechodný autonómne – federálny hybrid zloženého štátu v roku 1938 a neskôr vznik samostatného štátu znamenal, že krajinský úrad stratil svoje opodstatnenie. Vývojovo však krajinské zriadenie (a krajinský úrad) dlhodobo pripravil kvalifikovaných administratívnych odborníkov pre nové slovenské vrcholové orgány. Zákonom č. 190/1939 Sl. z. o verejnej správe vnútornej došlo k zavedeniu župného zriadenia v Slovenskom štáte a k odstráneniu posledných viac menej formálnych zvyškov krajinského zriadenia. K 31.12.1939 bol zrušený Krajinský úrad a došlo k oficiálnemu zániku právnickej osoby – Slovenskej krajiny. Dovtedajšie práva a záväzky (vrátane dlhov) nadobudol štát. Podľa obežníka prezídia ministerstva vnútra číslo 15929/1939 prez. Krajinský úrad a krajinské orgány ani formálne, ani fakticky na Slovensku už dňom 1.1.1940 neexistovali.

 

4. Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

 

Štátoprávny proces vytvorenia právnych základov slovenskej autonómie odštartovala Žilinská dohoda zo dňa 6.októbra 1938 uzatvorená a vyhlásená v Žiline predstaviteľmi slovenských politických strán, ktorú následne akceptovala česko-slovenská vláda. Na základe ústavného zákona č.299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny publikovaného 23.novembra 1938 vykonávala vládnu a výkonnú moc na území Slovenskej krajiny podľa vymedzených právomoci Slovenská krajinská vláda. A to v podstate retroaktívne už od 7.októbra 1938. Historický a štátoprávny význam 6.októbra 1938 (a Žilinskej dohody) vyplýval i z toho, že fakticky okamžite a spätne potvrdil nový reálnoprávny stav spôsobenou novou štátoprávnou situáciou. Po predchádzajúcom uplatnení prirodzených a suverénnych práv slovenského národa prostredníctvom požiadaviek účastníkov Žilinskej dohody a pri súbežnom akceptovaní česko-slovenskou vládou. Ústavný autonómny zákon teda dodatočne, spätne a ústno-právne potvrdil nastolený nový prirodzenoprávny stav, ktorý sa vytvoril na základe štátoprávnych (a ústavoprávnych) dôsledkov pôvodne len politickej Žilinskej dohody uzatvorenej vtedajšími zástupcami (reprezentantmi) slovenského národa. Aj podľa českej právnej historiografie nová legislatívna situácia v súvislosti s ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny znamenala, že „tento zákon po plných siedmich týždňov dodatočne akosi legalizoval fakticky stav.“ Žilinská dohoda sa predmetným ústavným zákonom pretransformoval z pôvodne len politickej dohody na štátoprávnu dohodu, ktorú ex lege a s právnymi účinkami ex tunc akceptovala vtedajšia česko-slovenská legislatíva. Určité retroaktívne účinky zároveň znamenali, že ústavný zákon o autonómii ústavnoprávne uznal štátoprávnosť (a štátvornosť) Žilinskej dohody ako súčasť česko-slovenského právneho poriadku od jej samotného vzniku. Samotný ústavný autonómny zákon inak charakterizoval Slovenskú krajinu ako autonómnu čiastku Česko-Slovenskej republiky so slovenčinou ako úradným a vyučovacím jazykom. Bola zavedená na území Slovenskej krajiny krajinská príslušnosť podľa domovského práva k obci nachádzajúcej sa na území Slovenskej krajiny. Podľa novej legislatívy k platnosti uznesení celoštátneho Národného zhromaždenia vo veci zmeny ústavy a ústavných zákonov bol nutný súhlas väčšiny členov snemovne zvolených na území Slovenskej krajiny. Obdobný zákaz majorizácie sa týkal voľby celoštátneho prezidenta. Snem Slovenskej krajiny mal zákonodarnú moc pre územie Slovenskej krajiny a to generálne vo všetkých veciach s výnimkou taxatívne stanovených vecí, ktoré boli ústavným zákonom výslovne zverené celoštátnemu Národnému zhromaždeniu. Zároveň súhlas Snemu Slovenskej krajiny sa vyžadoval ako podmienku platnosti medzinárodných zmlúv, pokiaľ sa týkali výlučne slovenských otázok kultúrnych, kultových a hospodárskych. Pri rozhodovaní a podpisovaní aktov celoštátnej ústrednej vlády v záležitostiach týkajúcich sa Slovenskej krajiny sa museli zúčastňovať členovia Slovenskej krajinskej vlády. Ak sa vládne nariadenie česko-slovenskej vlády týkalo tiež Slovenskej krajiny, tak to spolupodpisoval jeden člen vlády zastupujúci Slovenskú krajinu. Ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z a n. z hľadiska organizácie brannej moci vytvoril Slovenské krajinské veliteľstvo, pričom príslušníci Slovenskej krajiny sa mali zadeliť do útvarov na Slovensku s podriadenosťou tomuto veliteľstvu. Citovaný ústavný zákon zriaďoval na území Slovenskej krajiny aj Najvyšší súd. Dohľad nad zákonodarnou ústavnosťou Snemu Slovenskej krajiny zabezpečoval dovtedajší Ústavný súd, ktorý bol doplnený o dvoch ďaľších členov (náhradníkov) menovaných vládou Slovenskej krajiny. Súdnu ochranu voči správnym úradom Slovenskej krajiny mal poskytovať súd zriadený na Slovensku a zložený z nezávislých sudcov podľa legislatívnej úpravy schválenej Snemom Slovenskej krajiny.

Pri záverečnom právnohistorickom zhodnotení ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny z roku 1938 je nutné aj s odstupom času zdôrazniť dôležité skutočnosti. Legislatívny základ, ústavnoprávny rámec a štátoprávny dosah ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny možno v tejto súvislosti analyzovať tiež i z obsahu jeho preambuly . Štátoprávna situácia, vrátane postavenia Slovenského národa, Slovenskej krajiny a ústavné základy vtedajšieho česko-slovenského štátu vychádzali na jeseň 1938 z nasledovných – základných princípov.
1. Ústavne garantovaná rovnoprávnosť českého národa a slovenského národa.
2. Vlastná suverenita osobitne českého národa a osobitne slovenského národa.
3. Plna štátoprávna autonómia, ktorá nebola žiadnou administratívnou autonómiou alebo inak oklieštenou autonómiou, ale „suverénnou autonómiou“ suverénneho slovenského národa. Svojim obsahom prekračovala formálne znaky autonómie a naopak svojím obsahom skôr preberala prvky federácie pri určitom asymetrickom a špecifickom historickom modeli .Došlo fakticky k ústavoprávnej premene unitárneho štátu na zložený štát federatívnej povahy.
4. Ústavoprávny (a teda už nielen politicky), ale výslovný, slovný odkaz formou ústavného zákona osobitne na Pittsburskú dohodu a osobitne na Žilinskú dohodu. Tieto štátoprávne dohody s pôvodne len s politickým rámcom dostali z hľadiska ich formy, obsahu a dosahu takto ústavoprávnu ochranu a stali sa súčasťou právneho systému, dokonca chránené najvyššou ústavnou právnou silou. Pôvodne politické dohody sa spätne stali faktickými ústavoprávnymi dohodami. Nová autonómna legislatíva pôsobila na Slovensku ex tunc teda k momentu vzniku a publikácie Žilinskej dohody.
5. Legislatívne prijatie autonómie Slovenska (a tiež Podkarpatskej Rusi) v roku 1938 malo ďalekosiahle a prevratné štátoprávne dôsledky, i keď len s historickým krátkodobým trvaním. Následne historicky poznačili a umožnili resp. uľahčili vývoj vedúci v roku 1939 k vyhláseniu samostatného štátu. V roku 1938 došlo k ústavoprávnej premene dovtedy unitárneho Česko-Slovenska (už s legislatívnou pomlčkou) na fakticky federatívny štát, kde Slovensko bolo autonómnym územím suverénneho slovenského národa. Ústavnoprávne zmeny znamenali, že novokonštituovaný krajinský snem na Slovensku mal krajinskú ústavodárnu pôsobnosť v záležitostiach Slovenska s možnosťou prijatia zákonov, vrátane ústavných zákonov, nezávisle od celoštátnej legislatívy z Prahy. Popri Sneme Slovenskej krajiny s originálnymi právomocami tu bola krajinská vládna moc predstavovaná krajinskou vládou.
6. V období druhej Česko-Slovenskej republiky v rokoch 1938 -1939 mal česko-slovenský štát základné znaky federácie. Napríklad v česko-slovenskom parlamente vznikli kúrie a boli tu ďaľšie charakteristické znaky federácie, čo je obsiahnuté i v právnohistorickej literatúre 20.storočia. Inak historicky prvotné slovenské federalizačné požiadavky počas existencie Česko-Slovenska už niekoľko rokov predtým obsahoval napríklad Piešťanský manifest HSĽS z 19. septembra 1936, ktorý doslova uvádzal „právo na autonómiu Slovenskej krajiny v Česko-Slovenskej republike na podklade federatívnom“. Nehovoriac o rôznych formách federálnych štátoprávnych predstav politicky obsiahnutých ešte v Clevelandskej a Pittsburskej dohode, prípadne v ďaľších politických postojoch.

Môžeme súhrnne konštatovať, že faktická federalizácia Česko-Slovenska nastala po prvý krát ešte v roku 1938, teda tridsať rokov pred prijatím nesporne historického ústavného zákona o československej federácii v roku 1968. V roku 1938 to bol štátoprávne asymetrický model spoločného štátu federatívnej povahy a v roku 1968 symetrický model česko-slovenskej federácie. Uveďme, že ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z roku 1938 doplnil (novelizoval) predmníchovské znenie česko-slovenskej ústavy z roku 1920 a preto nemohol byť protiústavný. Inak ústavné zmeny na jeseň 1938 sa výrazne dotkli právomoci česko-slovenskej exekutívy, vrátane česko-slovenského prezidenta a vlády vo vzťahu k Slovensku. Široké právomoci prezidenta a česko-slovenskej vlády zostali však zachované voči Českým krajinám. V podmienkach Slovenska sa vydávania právnych noriem zúčastňovali členovia Slovenskej krajinskej vlády a tak právomoc česko-slovenských orgánov bola obmedzená. Naopak voči česko-slovenským orgánom na území Českých krajín bol česko-slovenský prezident naďalej vo veľmi silnom postavení. K Slovensku a jeho orgánom mal celoštátny prezident postavenie „slabého“ prezidenta s menšou výkonnou a normotvornou právomocou. Prezident nemohol ani meniť ústavné autonómne zákony. Nemal možnosť rozpustiť Snem Slovenskej krajiny s výnimkou prípadu, že to navrhlo predsedníctvo Snemu Slovenskej krajiny. Obdobne česko-slovenský prezident nemohol menovať členov Slovenskej krajinskej vlády bez návrhu predsedníctva Snemu Slovenskej krajiny. Na druhej strane ako „silný“ prezident voči Českým krajinám mohol rozpustiť česko-slovenské vrcholové štátne orgány a mal v tomto ohľade silné menovacie právomoci. Právny dualizmus, ktorý fungoval v Česko-Slovensku od roku 1918 bol v roku 1938 doplnený o česko-slovenský štátoprávny dualizmus, kde spoločne, jednotne a celoštátne sa viedli len zahraničných veci, obrana a záležitosti štátneho dlhu a pôžičiek štátu s tým, že spoločné rozpočtové výdavky mala stanoviť spoločná komisia celoštátnej (ústrednej) vlády a slovenskej vlády v paritnom zložení. Česko-slovenské vyrovnanie z roku 1938 a následné krátkodobé obdobie štátoprávneho česko-slovenského dualizmu určitým spôsobom pripomínalo niektoré prvky dualistického usporiadania Rakúsko-Uhorska do roku 1918.

Autonómne zákonodarstvo pomníchovského Česko-Slovenska bolo významne ovplyvnené zmocňovacím zákonodarstvom. Nový zmocňovací ústavný zákon umožňoval prezidentovi Česko-Slovenskej republiky zmeniť ustanovenia ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny len v prípade súhlasu Snemu Slovenskej krajiny. Na autonómne zákony sa nevzťahovala ústavodárna kompetencia česko-slovenského prezidenta. Treba dodať, že do vyhlásenia zmocňovacieho ústavného zákona (17.12.1938) vydávala Slovenská krajinská vláda normatívne akty už od 6.10.1938 a dokonca bez žiadneho vonkajšieho splnomocnenia.
Ak v stručnosti zhrnieme dôsledky zmocňovacieho ústavného zákona č. 330/1938 Zb. z . a n. , tak z hľadiska Slovenska platili následovné ústavné zásady:
1. Prezident Č-SR mohol vydávať dekrétom s mocou ústavného zákona nový text ústavnej listiny ( ústavy ) a iných ústavných zákonov za splnenia nasledujúcich podmienok :
a/ jednohlasného návrhu vlády a
b/ v prítomnosti aspoň väčšiny členov Slovenskej krajinskej vlády a
c/ pri prítomnosti aspoň jedného člena vlády Podkarpatskej Rusi.
2. Na zmenu ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny (č. 299/1938 Zb. z. a n.) sa vždy vyžadoval súhlas Snemu Slovenskej krajiny.
3. V rámci zákonodárnej pôsobnosti Snemu Slovenskej krajiny mohla vládne nariadenia vydávať iba Slovenská krajinská vláda.
4. Vládne nariadenia česko-slovenskej vlády vyžadovali súhlas väčšiny členov Slovenskej krajinskej vlády.

Slovenská autonómia z roku 1938 bola určitým štátoprávnym hybridom, ale s nesporným inovatívnym štátoprávnym prístupom, ktorý takto vytvoril krátkodobé česko-slovenské modus vivendi. Koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 bola česko-slovenská exekutíva stále viac exekutívou voči Česku a stále menej voči Slovensku. V roku 1938 vznikol v podstate asymetrický model zloženého česko-slovenského štátu s ústavoprávne zakotvenou rovnoprávnosťou slovenského a českého národa a so zákazom majorizácie. Takýto nadčasový štátoprávny (autonómny) prístup k riešeniu slovenskej otázky nemal žiaľ v období od skončenia druhej svetovej vojny do roku 1968 svojho nového povojnového legislatívneho nástupcu. Rok 1968 bol počiatkom symetrického modelu zloženého štátu – federatívneho Česko-Slovenska avšak následne fungujúceho v rozdielnych spoločensko – politických podmienkach ako v roku 1938.

5. Základná personálna charakteristika verejnej správy, osobitne politickej správy na Slovensku v roku 1938.

 

Pri širšom ponímaní a vo svojom negatívnom vymedzení verejná správa predstavovala faktickú výkonnú moc teda moc, ktorá nebola mocou zákonodárnou, ani mocou súdnou. Politická správa bola vo vtedajšom Česko-Slovensku len časťou verejnej správy, i keď jej najvýznamnejšou súčasťou. O to dôležitejšie je poznať a analyzovať personálne zloženie politickej správy na Slovensku v poslednom roku existencie predmníchovského Česko-Slovenska. V historickej literatúre sa len veľmi ojedinele objavujú zoznamy – personálne údaje uvádzajúce kompletný menoslov vrcholových úradníkov verejnej správy. V minulosti bol publikovaný z hľadiska územnej (okresnej) verejnej (politickej) správy len personálny zoznam okresných náčelníkov politickej správy na Slovensku podľa stavu z roku 1928. S odstupom niekoľkých rokov sa napríklad personálny zoznam okresných náčelníkov podstatne zmenil a ich aktualizované zoznamy neboli v historickej literatúre publikované. Snáď ako dôsledok nedostatočných knižničných a možno i archívnych podkladov. Doteraz však vôbec neboli verejne publikované údaje o personálnom zložení Krajinského úradu v Bratislave a ani aktualizované zoznamy okresných náčelníkov na Slovensku z tridsiatich rokov 20.storočia. Z uvedených dôvodov predkladáme v štúdii personálnu charakteristiku vedenia Krajinského úradu v Bratislave, vedení okresných úradov a niektorých ďaľších orgánov politickej (verejnej) správy podľa interného personálneho výkazu podľa stavu k februáru 1938. V záujme bližšej identifikácie osôb pre potreby bádateľov uvádzame dátumy narodenia a u vedúcich zamestnancov politickej správy aj ich aktuálne funkčné zaradenie. Uveďme, že s mnohými menami odborníkov z dovtedajšej krajinskej a okresnej správy sa neskôr môžeme stretnúť v autonómnych orgánoch Slovenskej krajiny, následne najmä na ministerstvách a vedeniach žúp Slovenského štátu a neskôr na povojnových povereníctvach. Ako vidieť odborné administratívne zázemie sa dlhodobo buduje a je potrebné mu venovať v historickej literatúre oveľa väčšiu pozornosť. Z personálnych údajov možno analyzovať a objektivizovať i vzdelanostnú, sociálnu a národnostnú štruktúru. Takto môžeme sledovať s odstupom desaťročí ich profesionálny vývoj a u niektorých i kariérny vzostup (a zostup) dotýkajúci sa vývoja Slovenska, ako aj ľudské osudy.

Celkový personálny stav politickej správy na Slovensku vo februári 1938.
A. Krajinský prezident: Jozef Országh (21.7.1883).
B. Krajinskí viceprezidenti : Dr. Juraj Slávik (28.1.1890) a Dr. Igor Dula (20.12.1878).
C. Zemský prednosta technickej služby (v rámci rezortu ministerstva verejných prác) na Krajinskom úrade v Bratislave: Ing. Štefan Janšák (14.9.1886).
D. Špičkoví riadiaci a hlavní vedúci zamestnanci (úradníci) na Krajinskom úrade v Bratislave boli vládni radcovia a zároveň prednostami príslušných vecných, odborných skupín v rámci pôsobnosti Krajinského úradu. Na Krajinskom úrade v Bratislave v rámci rezortu ministerstva vnútra bolo v roku 1938 celkovo 11 systemizovaných miest vládnych radcov s reálnou obsadenosťou k februáru 1938 v počte 7 vládnych radcov. Na uvedenom krajinskom úrade v tomto období mal rezort ministerstva verejných prác 4 vládnych radcov, rezort poľnohospodárstva 1 vládneho radcu a rezort ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy 1 vládneho radcu.
Vládni radcovia na Krajinskom úrade v Bratislave vo februári 1938: 1. Dr. Bedrich Mareš (2.2.1881) – prednosta I. skupiny (rezort ministerstva vnútra); 2. Dr. Václav Bláha (12.10.1882) – prednosta kancelárie krajinského prezidenta, Košice (rezort ministerstva vnútra); 3. Dr. Oto Rosenauer (17.11.1878) – prednosta II. skupiny (rezort ministerstva vnútra); 4. Dr. Ján Obrcian (7.12.1873) – prednosta III. skupiny (rezort ministerstva vnútra); 5. František Bělonožník (25.7.1879) – prednosta V. skupiny (rezort ministerstva vnútra); 6. Ľudovít Bernovský (2.8.1879) – prednosta VI. skupiny (rezort ministerstva vnútra); 7. Ing. Karol Budinka (5.1.1882) – prednosta VIII. skupiny (rezort ministerstva verejných prác); 8. Ing. Vojtech Zbraslavský (7.3.1880) –prednosta IX. skupiny (rezort ministerstva verejných prác); 9. Dr. Ing. Karol Křivanec (14.10.1881) – prednosta X. skupiny (rezort ministerstva verejných prác); 10. Ing. Karol Ambróz (6.1.1877) – prednosta XI. skupiny (rezort ministerstva verejných prác); 11. Ing. Václav Moravec (23.7.1878) – prednosta XII. skupiny (rezort ministerstva verejných prác); 12. Ing. Václav Nepilý ( 8.4.1885) – prednosta XIII. skupiny (rezort ministerstva poľnohospodárstva); 13. JUDr. Ján Kohút (14.9.1875) – prednosta oddelenia (rezort ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy).
E. Na Krajinskom úrade v Bratislave a na okresných úradoch na Slovensku boli v roku 1938 v rámci rezortu ministerstva vnútra nasledovné systemizované počty: hlavní radcovia politickej správy (40), radcovia politickej správy (83), hlavní komisári politickej správy (85) a komisári politickej správy (138). Z hľadiska systemizovaných miest hlavných radcov politickej správy uveďme, že napríklad šéfom prezídia bol František Foltin (6.10.1889), prednostom inšpekčného referátu bol Dr.Anton Pudlač (5.1.1887) a na Krajinskom úrade v Bratislave pracovali ďalší prednostovia oddelení.
F. Podstatnou súčasťou politickej správy boli okresy a okresné úrady pod vedením okresných náčelníkov. Samotný okresný náčelník bol štátnym úradníkom, prednostom okresného úradu, predsedom okresného výboru a zastupoval okres navonok. Slovensko malo na konci existencie predmníchovského Česko-Slovenska v roku 1938 celkovo 79 okresov a okresných úradov s okresnými náčelníkmi. Na Slovensku bolo v tomto období 77 „klasických“ okresných úradov a 2 komunálne okresné úrady (Bratislava a Košice).
Na Slovensku v rámci politickej správy existovali dve politické expozitúry (Šahy, Vyšný Svidník). Zároveň v najväčších slovenským mestách, ktoré boli mestami so zriadeným magistrátom vykonávali politickú správu s postavením komunálneho okresného úradu notárske úrady. To bol špecificky slovenský model s dvoma mestskými notárskymi úradmi (Bratislava a Košice). V slovenských podmienkach pôsobili aj ďaľšie správne orgány.

G. Na Slovensku boli v roku 1938 dve Policajné riaditeľstvá (Bratislava a Košice) a štyri Štátne policajné úrady (Komárno, Lučenec, Parkan, Rimavská Sobota) v riadiacej a kompetenčnej pôsobnosti ministerstva vnútra (a čiastočne i krajinského úradu). Policajným riaditeľom v Bratislave bol Dr.Ivan Štefánik (9.9.1889) a v Košiciach Gustáv Pongrácz (24.5.1885).
H. Mimo rámca politickej (vnútornej ) správy predstavovanej okresnými úradmi a krajinským úradom existovali na Slovensku rezortné organizačné zložky niektorých pražských ministerstiev napríklad Referát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. Najväčší rozsah špecializovanej (rezortnej) územnej štátnej správy na Slovensku (mimo politickej správy) predstavoval rezort ministerstva financií. Uvedené ministerstvo financií malo územne na Slovensku zriadené predovšetkým pre daňovú oblasť Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave (predtým sídlilo v Žiline) ku ktorému patrili finančné riaditeľstvá, expozitúry finančných riaditeľstiev, colné úrady, katastrálne meračské úrady. Finančná prokuratúra pôsobiaca na Slovensku však bola priamo podriadená ministerstvu financií. Veľkú dôležitosť, najmä pri realizácii pozemkovej reformy mal Štátny pozemkový úrad Prahe, ktorý vytvoril na Slovensku tri obvodové úradovne so sídlom v Trenčíne, vo Zvolene a v Prešove, ktorým boli podriadené celkovo 14 komisariátov. Pre Slovensko a Podkarpatskú Rus vytvoril Štátny pozemkový úrad svoj Kolonizačný referát v Bratislave. Dôležitou a početnou súčasťou štátnej služby v roku 1938 bol profesionálny armádny dôstojnícky zbor, kde však podiel Slovákov presahoval v rôznych obdobiach spravidla niečo vyše 3 percenta. Na konci predmníchovského Česko-Slovenska v roku 1938 bolo z celého dôstojníckeho zboru česko-slovenskej armády 3,99 percenta Slovákov. Slovenské zastúpenie medzi dôstojníkmi česko-slovenskej armády v období pred koncom predmníchovského štátu nezodpovedalo počtu Slovákov v spoločnom štáte a teda bolo veľmi nízke. V četníckom zbore v roku 1938 bol slovenský podiel na príslušníkov zboru slúžiacich na Slovensku takmer tretinový.

V roku 1938 malo Slovensko už nadbytok, najmä mladej vzdelanej inteligencie, ktorá častokrát nemohla nájsť uplatnenie vo verejnej správe, v školstve a v iných odvetviach. Pokračujúce dôsledky zložitej medzinárodnej situácie však dynamizovalo slovenské pomery a značná miera neprispôsobeností českej byrokracie slovenským podmienkam tiež radikalizovala postoje čím ďalej sebavedomejšej slovenskej verejnosti voči dovtedajším dominantným pozíciam českého úradníctva na Slovensku. V súvislosti so štátoprávnymi zmenami bolo 23.12.1938 prijaté česko-slovenskou exekutívou vládne nariadenie č.382/1938 Zb. z. a n. o úprave niektorých služobných pomerov štátnych zamestnancov so zreteľom k autonómii krajiny Slovenskej s účinnosťou od 30.12.1938. Obsahom tohto vládneho nariadenia bolo prevzatie štátnych zamestnancov českej národnosti v počte do 9 000 osôb zo strany zeme Českej a Moravsko-sliezskej. V tejto súvislosti mala Slovenská krajinská vláda oznámiť najneskôr do 31.12.1938 česko-slovenskej vláde štátnych zamestnancov, ktorí budú prevzatí s tým, že uvoľnenie zo služby na Slovensku sa mala uskutočniť najneskôr dňom 31.3.1939. Podľa tohto vládneho nariadenia štátni zamestnanci, ktorí zostali na Slovensku mali zachované všetky práva a to rovnoprávne so zamestnancami slovenskej národnosti. Naopak Slovenská krajina bola povinná prevziať štátnych zamestnancov slovenskej národnosti pôsobiacich v Českých krajinách.

Článok s poznámkami pod čiarou máme k dispozícii.

2019-06-19T12:48:44+00:0019 júna 2019 |Udalosti slovenských dejín|
X