Slovensko Evy Kristínovej alebo ako myjavskí matičiari vykročili do Roku slovenských žien v národnom hnutí
Rok 2024 Matica slovenská vyhlásila za Rok slovenských žien v národnom hnutí. Niektorí naši členovia MO MS ho nazvali aj Rokom národných buditeliek, lebo pri každej mužskej osobnosti vždy stáli – a pomáhali im obetavo pri ich práci ženy- matky, sestry, manželky i priateľky. Aj preto si myjavskí matičiari vytýčili plán na rok 2024, spojený so spoznávaním a putovaním po stopách žien-národovkýň v našom i celom Trenčianskom regióne už na svojom prvom ponovoročnom stretnutí 19.1.2024:
– V prvom rade to bola naša pani Anna Koléniová- Valenčíková, na Myjave žijúca a pokračujúca v šľapajach svojho manžela Samuela, evanjelického kňaza, opora prvých divadelníkov Slovenského národného divadla nitrianskeho, neskôr zakladajúcim členom Prvej Slovenskej národnej rady a prenasledovaným dobrovoľníkom v Povstaní 1848-49…
– Albertína Štefániková- Jurenková má tiež svoje korene na Myjave a rodisko v Turej Lúke. Ako dcéra kapitána dobrovoľníkov Samuela Jurenku a matka nášho národného hrdinu Milana Rastislava pomáhala združovať národné osobnosti na fare manžela Pavla Štefánika
– Nesmieme zabudnúť na veľkú národovkyňu Sobotišťanku Aničku Hurbanovú – Jurkovičovú, narodenú v Novom Meste nad Váhom pred 200 rokmi, ktorá ako prvá žena, amatérska herečka, neváhala vystúpiť na divadelné dosky v r. 1841 v spoločnosti Štúrových študentov-hercov, obetavú Hurbanovu manželku, jeho neúnavnú spoločníčku na hlbockej fare
– Musíme spomenúť aj v neďalekých Vrbovciach pôsobiacu a medzi dobrovoľníkmi neochvejne bojujúcu Johanku Hrebendovú- Bórikovú, sestru Hurbanových spolupracovníkov Karla a Daniela, prvú slovenskú a možno aj európsku, hoci nevyštudovanú ošetrovateľku povstalcov na bojiskách (už v r. 1848 -päť rokov pred F. Nightingalovou v Krymskej vojne 1853), záchrankyňu pečate 1. SNR a viacerých dobrovoľníckych zástav..
– Podobne ak zájdete do blízkej Starej Turej, nájdete tam Dom sestier Royových – skladateľky Márie a spisovateľky Kristíny, ktorá drží medzi slovenskými spisovateľmi rekord v počte prekladov svojich kníh do najviac svetových jazykov. Obe obetovali svoj život práci pre národ, prenasledovanú cirkev, siroty, opustených a starých ľudí.. .
– Podobne treba ukázať aj na život humoristickej spisovateľky Zuzky Zgurišky, Ľudmily Šimonovičovej, rodáčky z Myjavy, pracujúcej vo výbore TJ Sokol, ktorý zorganizoval postavenie 1. slovenského pamätníka M. R. Štefánikovi v r. 1921.
– Mohli by sme pokračovať hrdinskými ženami, akými bola už manželka Daniela Krmana st,, vždy verne stojaca pri svojom druhovi počas protireformácie, Ludevika Štefániková- Šuleková, sestra martýrov Vilka a Ľudka… a iné ženy, ktoré v oveľa ťažkých podmienkach, ako žijeme dnes, dokázali bojovať po boku svojich mužských vzorov a podporovať ich.
S podobnými pocitmi potreby zviditeľňovať aj ženy, ktoré sme už počas svojho života osobne spoznali či vnímali a ktoré povzbudzovali národné povedomie Slovákov a samy žili preň, sme sa vybrali na pozvanie Krajskej rady MS niektorí členovia myjavského Miestneho odboru MS na jedno trenčianske podujatie. Bolo venované spomienke na legendu slovenskej divadelnej scény EVU KRISTÍNOVÚ, organizované MO MS v Trenčíne, Trenčianskym osvetovým strediskom zastúpené K. Jurzovou, Odbočkou Spolku slovenských spisovateľov Trenčianskeho kraja , Občianskym združením Národný front Slovenska a Trenčianskym samosprávnym krajom 20. januára 2024 o 13. hodine..
Z Myjavy sme vychádzali autom za príjemného počasia už o 11.-ej hodine, takže sme mali dosť času pokochať sa krásami okolitej prírody našich kopaníc a neskôr Považia. Keďže sme kvôli možným zápcham použili cestu smerom na Beckov, videli sme na jednom zo zamrznutých mŕtvych ramien rieky, ako si tam mnohí korčuliari spríjemňujú víkend. Obdivovali sme aj zrekonštruované ruiny hradu Beckov, kde sme si zaspomínali na Jozefa Miloslava Hurbana, tu narodeného. Zakrátko nás vítal iný, majestátny Trenčiansky hrad spolu s naším krajským mestom Trenčín, na ktoré sme patrične hrdí!
Okolo obeda sme sa ocitli aj na mieste podujatia: pri budove Trenčianskeho samosprávneho kraja. Prezreli sme si fotovýstavu krojovaných žien vo vestibule a svoju účasť spečatili podpisom. Z „inkriminovanej “ miestnosti sa ozývali povedomé hlasy, ktoré nám už z diaľky prezradili pozvaných vzácnych hostí, hercov-recitátorov: Idu Rapaičovú a Jozefa Šimonoviča. Boli voči všetkým veľmi ústretoví, každý sa mal možnosť im prihovoriť a pozdraviť ich. Tento pocit bratskej spolupatričnosti počas stretnutí slobodne a národne zmýšľajúcich ľudí nie je medzi matičiarmi ojedinelý a vďaka vzájomnej spolupráci sa čoraz viac sa prehlbuje (zistili sme, že ani im nie je cudzí!).
Spoločný spomienkový program „Legenda slovenskej divadelnej scény Eva Kristínová“ moderovala a uviedla pani Janka Poláková, dlhoročná predsedníčka MO MS Trenčín a pracovníčka Matice. Predstavila Evu Kristínovú nielen ako hrdú rodáčku mesta Trenčín, ale nás bližšie zoznámila s jej životným príbehom, plným lásky k národu, ku ktorej ju viedli rodičia, hlavne jej otec brigádny generál Kristín, bývalý Štefánikov legionár, obetavý ochranca vojenského skladu počas Slovenského štátu, príslušník česko-slovenských légií vo Francúzsku a účastník prvého aj druhého odboja, po komunistickom prevrate väznený a postavený mimo službu.
Vzápätí pani Ida Rapaičová zarecitovala bravúrnym spôsobom časť obľúbenej básne Evy Kristínovej Svätopluk od Jána Hollého o jeho väznení Karolmanom a úspešnej obhajobe slovanského národa a víťazstve nad Frankami:
„Tam ľud veľmi dobrí, dokonálí, míru milovňík, Ke všemu spósobní, v každéj umelosťi prebehlí: Ľud krotkí a ťichí, ščedrí nad míru ku hosťom. Než prečo s tak slavnéj sa oďebraľi vlasťi? čo toľkú Zavdalo príľežitosť, bi nové pohľedávaľi bidla?…“
„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi Osloboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík; A zmužilích veľké založil královstvo Slovákov…“
Táto už jediná interpretka staroslovienčiny a bernolákovčiny nám počas spomienky na ich spoločné cesty Slovenskom pripomenula aj Kristínovej národný odkaz, keď jej priateľka- herečka zdôrazňovala: „Nezabudni odovzdávať ľuďom toto posolstvo, lebo to je naša psia povinnosť“
Herec Šimonovič, dopĺňajúci už dnes neúplnú trojicu legendárnych nositeľov kultúrno-národných tradícií, iba potvrdil svojimi humornými i smutnými autentickými príhodami z posledných návštev už veľmi nemocnej predstaviteľky ráznych žien, ktorá do poslednej chvíle žila národným duchom a nezabúdala aj ako 95-ročná „osviežovať pamäť“ učením sa textov básní. Sám zarecitoval jej tiež obľúbenú, tentokrát humorne ladenú od Ľ. Podjavorinskej Gajdoš Filúz:
„V Javorine, v javorí, keď sa Slovač zišla, tvoja pieseň v zhovory v ústrety jej prišla.
Keď vše zaznel z gajdičiek odzemok či „mestská“, sám pán Hurban, tatíček, zakrepčil si zrezka.
Sám Hurban, pán tatíček, kamarátov v stredu pozabudli na chvíľu na slovenskú biedu…
Hej, hore háj, dolu háj… tvoje „dudi-dudi“ biedu v kúty plašilo, veselilo ľudí„“
Slávnostnú atmosféru programu doplnilo aj oceňovanie piatich dlhoročných matičiarov Trenčianskeho kraja, ktorých predstavila pani Žofia Hrančová, predsedníčka Krajskej rady MS.
Po týchto nádherných vstupoch bola oficiálne verejnosti predstavená aj Pamätná tabuľa Evy Kristínovej, venovaná O.Z. Národný front Slovenska v spolupráci s Mestským odborom a Krajskou radou MS v Trenčíne, ktorá bude čoskoro zdobiť Knižnicu M. Rešetku, kde bola presne pred 15 rokmi uvedená do života kniha Jána Čomaja Spomienky herečky.
Program dopĺňali nádherné slovenské piesne súboru z Trenčianskych Stankoviec, ktorý melodicky podfarboval aj spontánny spev prítomných na začiatku podujatia i na záver matičným KTO ZA PRAVDU HORÍ…
Možno aj preto pri návrate domov sme sa nakrátko zastavili v Beckove, kde akoby stále znel a v našich mysliach zarezonoval práve – pre zmenu Hurbanov odkaz: „Bije zvon slobody, čujte ho národy !“
A mne sa v mysli zrazu vynorila spomienka na rok 1968, keď Eve Kristínovej počas jej recitácie Krčméryho básne na Bradle na chvíľu ovinula tvár naša vlajka, zastavila sa, pobozkala ju a …pokračovala v prednese…
Tak nejako by malo vyzerať zdravé vlastenectvo a láska k národu: nie iba v slovách, ale v našich konkrétnych skutkoch, v práci pre Slovensko. Preto si vážime aj zlatú generáciu umelcov, z ktorej už veľmi ubudlo, ktorej bola táto hrdá žena súčasťou. Aby mala čo najviac pokračovateľov, lebo ich začína byť ako šafránu…
Lebo Slovensko predstavované Evkou Kristínovou, Idkou Rapaičovou, Jurajom Sarvašom, Jožkom Šimonovičom, Štefanom Kvietikom či ďalšími ukazuje cestu nádeje na realizáciu myšlienky slobody len prostredníctvom obrody nášho národa a lásky k nemu …
Mgr. Blanka Kovarčíková – Ušiaková
