200 ROKOV OD NARODENIA SAMUELA ŠTEFANOVIČA
Autor:
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
„…len hmotne a mravne samostatný človek môže byť a je aj vskutku a pravdivo aj slobodný.“
– Samuel Dobroslav Štefanovič
K pomerne neznámym, ale opätovne inšpiratívnym (aj keď rozporuplným) príslušníkom generácie štúrovcov – ktorých dvestoročnice si pripomína Matica slovenská v rámci ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV – patrí aj dobrovoľník Slovenskej národnej rady, národný buditeľ, publicista a redaktor Svetla, spoluzakladateľ Tatrína a spolu-iniciátor Memoranda národa slovenského Samuel Dobroslav Štefanovič (* 19. 8. 1822, Banská Bystrica – † 25. 11. 1910, Kremnica). Rozsiahly a podrobný článok venoval Štefanovičovi v Národnom kalendári matičný vedec Pavol Parenička, v Slovenských národných novinách Miroslav Pius a vo svojich prejavoch ho – ako vizionára sociálnej spravodlivosti vidiaceho za horizont – pravidelne spomína aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper. Matica slovenská si Samuela Štefanoviča pripomenula (spolu s ostatnými dvestoročnicami štúrovcov) priamo pri jeho hrobe na Národnom cintoríne po Národnom pochode mestom Martin v lete roku 2022.
Štefanovič sa narodil do rodiny čižmára Jána Štefanoviča, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, pokračoval na Gemeri a na bratislavskom evanjelickom lýceu, ktoré opustil demonštratívne na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra. V roku 1844 stojí pri založení spolku Tatrín (predchodcu Matice slovenskej). Štefanovič pôsobil ako vychovávateľ v Záriečí, profesor na gymnáziu a neskôr notár Meštianskeho vzdelávacieho spolku v Banskej Bytrici. V meruôsmich rokoch sa zapojil do povstania – nesúhlasil však so spoluprácou s Viedňou. Pamätnou sa stala scéna sfilmovaná v sérii Štúrovci, v ktorej Štefanovič zabezpečí vyzbrojenie Slovákov tým, že sa vyhráža odpálením sudu s pušným prachom.
Štefanovič bol kritický voči projektu slovanskej vzájomnosti. M. Pius v tomto kontexte uvádza jeho citát: „Žiaden slovanský kmeň až podnes nedokázal ešte čoby za mak vzájomnosti… My sami doma sa musíme postaviť za svoje práva.“
Štefanovič viedol časopis Svetlo a za najznámejšie dielo je označované jeho vlastné spracovanie Slovenského povstania (vydáva ho ako Očitý svedok ako reakciu na Štúrov životopis z pera Hurbana), ktoré okrem Štefanoviča spracoval aj Mikuláš Dohnány (oba texty neskôr vychádzajú v knihe Daniela Rapanta). Pozoruhodnosťou Štefanoviča je unikátna znalosť myšlienok tzv. utopického socializmu. Politológ Eduard Chmelár ho označuje (Slovo, 2006) ako prvého slovenského ľavicového novinára a zdôrazňuje, že koncipoval vlastný program, ktorý bol založený na zlepšení ekonomických a sociálnych pomerov, reforme cirkvi, školstva a hlbokom demokratizme. Štefanovič píše: „Štát má prevziať povinnú školskú dochádzku do 14 rokov. Kňazstvo má byť platené štátom a ľud má byť oslobodený od všetkých cirkevných a školských poplatkov…“
Dejiny slovenského povstania spracovali tak Mikuláš Dohnány ako aj Samuel Štefanovič. Štefanovič ho vydáva pod pseudonymom Očitý svedok a celý text je k dispozícii na stránke Google knihy. Štefanovič povstanie poňal kriticky a poukázal aj na chyby dobrovoľníckeho vojska na Myjave. Napriek jeho silnej kritickosti voči Štúrovi napokon vo svojej knihe uvádza:
„Štúrovi ohľadom na jeho dobrú vôľu a žertvovanie sa záujmom a blahu slovenského národa, ale hlavne ohľadom na oživotvorenie našej najpôvodnejšej slovansko-slovenskej reči, všetka česť, vďaka a pamäť! Zásluhy jeho o národ náš sú dozaista nielen úcty, ale aj nasledovania hodné. No koriť sa otrockým spôsobom výnimočnej osobnosti jeho, bolo by práve to najohavnejšie zneuctenie opravdových zásluh jeho!“
Štefanovič zomiera v Kremnici až v roku 1910. Chýbalo mu dožiť iba zopár rokov, aby uzrel svetlo založenia Česko-slovenska. S manželkou Karolínou Pirovskou mal dvoch synov: slovenského politika SNS, advokátskeho koncipienta Matúša Dulu, riaditeľa Tatrabanky v Martine Miloša Vladimíra Štefanoviča a dôstojníka armády Mojmíra Karola Štafanoviča. Takže aj Štefanovičovi potomkovia významne zasiahli do slovenských dejín.
Ostatky Štefanoviča boli na Národný cintorín prenesené až v roku 1975. Štefanovič patrí podobne ako Janko Kráľ či Jonáš Záborský k tým historickým osobnostiam, ktoré boli značne rozporuplné a nepatrili zrovna k jednotiacim elementom hnutia. Napriek tomu sú jeho myšlienky mimoriadne inšpiratívne (v prípade Štefanoviča sú to najmä myšlienky sociálnej spravodlivosti a slovenskej samostatnosti). Štefanovič projektoval základné piliere slovenskej politiky – jej národné, ako aj sociálne piliere, ktorými sa slovenská politika inšpiruje dodnes (aj keď žiaľ v nedostatočnej a skôr povrchnej podobe).
Lukáš Perný (vyšlo aj v Slovenských národných novinách)
Foto: https://www.pohrebnictvo.sk/smrt-slovenskych-dobrovolnikov/
