Za každým dobrým vlastencom nájdeš milujúcu matku alebo Ako sa myjavskí matičiari a turolúcki rodáci vybrali po stopách Albertíny Štefánikovej
Už výrok „Všetko krásne na svete sa zrodilo z lásky k žene“ od ruského génia Gorkého zanecháva v duši niečo, čomu možno konkuruje len citát Karla Čapka: „Najmocnejšou vodnou energiou na svete sú ženské slzy“… A práve tieto charakteristické črty vystihujú život budúcej matky Milana Rastislava Štefánika, už od mladosti horlivej Slovenky, starostlivej, nesmierne trpezlivej „do vôle Božej oddanej“, no vôbec nie odpočívajúcej pani Bertínky.
Takto jej vždy hovorili príbuzní i jej srdcu blízki známi, hoci ALBERTÍNA ŠTEFÁNIKOVÁ, rodená Jurenková, dostala po matke, najmladšej a najobľúbenejšej dcére zemana Jána de Hosszú, aj druhé krstné meno Zuzana, ktoré ale málo používala. Keďže sa narodila presne pred 170 rokmi (1853) na Turej Lúke (kedysi súčasť Veľkej Myjavy), rozhodli sa myjavskí matičiari podrobnejšie preskúmať jej životnú púť už v deň jej výročia: 25.apríla 2023. Zašli na miesta, ktoré sa s ňou v našom regióne dlhodobo spájajú. Toto pátranie súviselo samozrejme aj s jej vzácnym potomkom, šiestym dieťaťom, synom Milankom, ktorý najviac splnil nielen jej a svoj dávny sen, ale aj celej pokrokovej jurenkovskej či štefánikovskej rodiny: oslobodiť slovenskú vlasť.
O tom, že vyrástla v rodine bývalého kapitána dobrovoľníkov Samuela Jurenku, váženého človeka, jej rodáci vedia už dávno. Aj to, že ako notár v Turej Lúke a potom v Brezovej pod Bradlom pracoval po povstaleckých meruôsmych rokoch, kde sa zaradil k odvážnym kapitánom hurbanovských vojsk či k prvým členom Matice slovenskej. Tento myjavský pôvod starého otca Michala – pytlikára a hrdá meštianska krv ešte pred jej narodením predurčovali jeho národno-buditeľské dispozície všetkým ďalším, i ženským potomkom.
Matičný výlet sa začal návštevou Múzea Milana Rastislava Śtefánika, pôvodnej evanjelickej fary, pôsobiska jej manžela Pavla Štefánika, kde prítomných v prvej „rodinnej “ miestnosti o „Bertinke“ podrobne informovala pani riaditeľka múzea Alenka Petráková. Aj v ďalších častiach celý jej výklad matičiari vyhodnotili ako „veľmi kvalitný a na vysokej úrovni“ a zanechal v nich veľký dojem.
Tu sme sa dozvedeli o nej aj ďalšie podrobnosti. Detstvo po boku dvoch starších a jednej mladšej sestry a dvoch mladších bratov prežila aj na Brezovej. Získala nové priateľky Judku a Ninku. Navštevovala dvojtriednu evanjelickú ľudovú školu. Potom sa „doúčala maďarčinu“ v Šamoríne. No v Bratislave, kde mala dostať v 4-ročnom evanjelickom ústave základy nemčiny, dlho nezostala, lebo vážne ochorela „na tesknotu“ (túžbu po domove) a už sa tam nevrátila. Krátko nato, ako dovŕšila 11 rokov, totiž zomrel ich otec ako 38- ročný. Pozostalá rodina sa vrátila na Myjavu. „Za vodú na vršku“ obývali prostý domček s pekným výhľadom na myjavský rínok. Keď dievčatá dorástli, prvú – staršiu sestru Milku – si odtiaľ do Senice odviedol notár Fajnor (autor matičnej melódie Kto za pravdu horí), kam sa neskôr ich matka odsťahovala.
Do milého jurenkovského prostredia začal čoskoro chodiť aj na Myjave u svojho švagra pôsobiaci kaplán, neskôr košarišský kňaz Pavel Štefánik. Zaľúbil sa do nežnej, skromnej a bojazlivej, vtedy sedemnásťročnej Bertinky. Z veselého pekného myjavského dievčaťa s gaštanovými vlasmi a výraznými modrými očami sa stala o rok pani farárka, s ktorou sa lúčili a ktorú s láskou vyprevádzali až po neďalekú Polianku Myjavčania 4. júla 1871, v ich svadobný deň. Vítali a zamilovali si ju aj Košarišťania. A práve po nej – krásnej mamičke – zdedil jej „Milanečko“ krásne nežné nezábudkové oči, ale aj schopnosť vcítiť sa do problémov druhého…
Láska u mladomanželov naozaj nikdy nechýbala, práve naopak, akoby sa rozmnožovala prostredníctvom ich dvanástich detí. Rodičia boli príkladom spolunažívania, a preto vôbec nikto dodnes nepovažuje za frázu poetické vyznanie Pavla Štefánika Bertinke v jeho vlastnej básni pri 25-om výročí ich sobáša ktoré je zároveň spomienkou na ich krásne zoznámenie. Jej očividná láskavosť, ženská neha a krotký pohľad boli niekedy v príkrom kontraste s energickou a nebojácnou povahou manžela. Ako rodičom sa im neľahko žije, najmä pred odchodom do školy chlapcov. Často strádajú, ale v dome muža –národovca – kde„ na slovenské knihy, časopisy a noviny bolo vždy, keď aj na cukor chýbalo“ – to je ešte ťažšie. S náručou lásky a dôvery vždy vítala národovcov podobne ako vdova Kolénička štúrovcov na Myjave.
Po múzeu cesta matičiarov zákonite viedla na cintorín, kde odpočívajú obaja manželia, aj keď Albertína zomrela u svojho syna Ladislava v Spišskej Novej Vsi v júni 1928. Jej pohrebný sprievod sa tu stal doslova národnou manifestáciou, lebo odišla na večnosť v roku desiateho výročia vzniku Česko-slovenskej republiky. Pokračoval po jej prevezení v Košariskách, čím jej splnili prianie, aby ležala pri svojom milovanom manželovi, troch predčasne zosnulých deťoch a tiež neďaleko na Bradle pochovaného Milana. Skloniac sa s láskou nad jej životom, položili matičiarky kvety na miesto ich posledného odpočinku. Na náhrobku, ktorý dala zhotoviť Živena, kde tiež pôsobila, si každý môže prečítať jej odkaz vďaky tejto húževnatej žene:
„Matka památky dobré hodná“ (III.Mach, 7,20)
Básnika hviezdnych svetov zrodila – bolestná
Hrdinu ujarmených vychovala – strádajúca
Martýra slobody pochovala – víťaziaca
K ucteniu matky veľkého hrdinu venuje Živena“ Potom si všetci prezreli v obci Košariská kostol, faru, školu, poznačené tak silno rodinou Štefánikovcov. Obdivovali aj dominantu jeho námestia: repliku podkladových pilierov ďalekohľadu z Vava´u, mieriaceho na oproti sa vypínajúce pyramídové tri vrchy. Nezabudli zájsť a zvečniť svoje spomienky pri pomníku v Priepasnom, ktoré neodmysliteľne patrí ku Košariskám. Nachádzajú sa pod ním vzácne nálezy z Tahiti od M.R.Štefánika, ktoré sem priniesol cestovateľ František Kele.
Ako túto rodinu v dedine mali ľudia radi, sa dozvedeli aj z knihy Rozpomienky od evanjelického farára z Krajného Bodického, z ktorej si čítali na predchádzajúcom matičnom stretnutí v marci- Mesiaci knihy, zameranom aj na diela regionálnych autorov. Dokazuje to aj príhoda, ktorú podľa rozprávania mamičky Bertinky autor napísal:
„Koncom leta sa jej manžel po dlhom naliehaní priznal, že nemá peniaze na školu pre chlapcov. Obaja boli z toho nešťastní. Sama utrápená týmito starosťami vyšla si v jeden deň na cintorín usporiadať myšlienky a nájsť východisko. Znenazdajky stretla jednu dobrú ženičku z dediny, ktorá hneď zbadala smútok v tvári obľúbenej pani farárky. Nástojí a nakoniec dostala odpoveď na svoju otázku, čo sa jej prihodilo. Tu zazneli slová a stalo sa niečo, čo ešte dlho spomínala Bertinka ako pomoc od Boha poslanú: „ Nech sa netrápia, pani matka naša drahá. Tu mám práve peniaze. Chcela som ich niekde dobre uložiť. Viem, že sú u nich v spoľahlivých rukách. Nech príjmu vďačne, kým budú môcť vrátiť…“
Keby nie podobnej dobroty neprebývalo v srdci pani farárky a otcovského prístupu jej manžela k farníkom, určite by sa s podobnou pomocou nestretali. V takomto prostredí plnom lásky vyrástlo aj dvanásť detí, neskôr po predčasnej smrti troch už len deväť prebíjajúcich sa životom. Ako trpezlivá matka si musí zvyknúť a zmieriť sa so stratou maličkých. Tie ostatné pri skromných pomeroch dajú najmä chlapcov vyštudovať, nezabudnú ani na potrebné základy u dievčat.
Ako láskavá matka, ale aj obetavá manželka veľmi trpela aj v prípade, keď sa nábožensky nezhodne jej prchký, hoci statočný muž s ich tvrdošijným synom Milanom, s ktorým sa počas jeho štúdia nezhodli a tak ho vyhodil z domu. Hoci vedela, že sa čoskoro zmieria, čo sa aj stalo, dlho na to nemohla zabudnúť. Ako vychováva všetky svoje deti, svedčia Milanove listy, v ktorých ani on nikdy nezabudol na svoju najbližšiu i vzdialenejšiu rozvetvenú rodinu, keď dychtivo vyhľadával akúkoľvek zmienku o Slovensku a vždy ak mohol, putoval do Košarísk. Jeho pozdravenia sa v každom pozdrave začínajú: „ Milý, dobrý apenko, vrelemilovaná mamička“.
Naši matičiari sa zúčastnili aj 3. mája 2023 tradičnej spomienkovej poslednej cesty M.R. Štefánika, ktorá sa každoročne vždy v predvečer tragédie uskutočňuje fakľovým sprievodom z Košarísk. Podobne to bolo pred 104 rokmi s účasťou celej jeho rodiny a najmä jeho mamičky. Z fakličiek v rukách malých školákov zapálili 4 fakle starostovia a primátori Brezovej, Košarísk, Myjavy a Priepasného, ktorí vždy zapália veľké symbolické vatry na Bradle, kde po 5.-ich rokoch po tragédii kládla základný kameň tohto pamätného miesta.
Svoje pátranie ukončili na Deň matiek 14. mája 2023 na Spomienkových službách božích v Turej Lúke, venovaným 170. výročiu jej narodenia, kde sme sa zúčastnili aj kladenia venca na jej počesť. Blízko miesta jej rodného domu (vzácne zhodným s rodiskom architekta Bradla Dušana Jurkoviča) pod jej pamätnou tabuľou zanechali aj oni nielen kvetinový, ale aj vesmírny odkaz: „Nezabúdajme na milujúce matky nielen veľkých mužov!
V evanjelickom chráme predtým prebehlo výnimočné podujatie, ktoré na podnet a spoločný námet myjavských matičiarov usporiadala turolúcka ECAV v spolupráci s Múzeom Slovenských národných rád v Myjave, kde ich pracovníčka Lenka Mlčúchová dopĺňala sprievodným slovom. Prostredníctvom troch podôb Albertíny prítomní spoznali jej strastiplný, no láskou naplnený život:
- Predstaviteľku dievčenskej podoby s rodovým menom Jurenková vybrala farárka Vachulová nie náhodou: pochádza zo slávnej rodiny. Zarecitovala situačnú báseň.
- Mladú Bertinku dobovo priblížila scénka, kde devu odvádzal od sobáša mládenec Paľko, ktorý presunul zároveň jej mladosť o 25 rokov neskôr prostredníctvom básne Pavla Śtefánika Či sa pamätáš…
- Najstaršiu podobu Štefánikovej matky už tradične stvárňuje a aj tu predstavila v neodmysliteľných čiernych vdovských šatách Priepasňanka Silvia Konečná, ktorá prečítala viaceré listy Milana adresované rodičom, súrodencom i jej samotnej. Všetkým sprítomnila aj obdobie, keď sa na fare sústreďoval v tom čase takmer celý spoločenský život nášho kraja. Aj vďaka nej – pokračovateľke Anny Koléničky – sa uskutočňovali posedenia a návštevy slovenskej inteligencie, najvzácnejšie sú návštevy M. Hurbana. Ako ťažké vojnové roky bolestne prežívala a jediné útočisko po ovdovení našla u syna Igora v Báčskej Palanke.
Napokon sa dozvedeli, že do rodiny svojej dcéry Eleny Izákovej v Bratislave pricestovala až v máji 1919. Práve tu sa “babuľka” – ako ju tu všetci nazývali – tešila a očakávala dávno nevideného syna… Zaplatí tak daň najvyššiu za slobodnejší život, ktorý jej syn pre ňu a celý slovenský národ vytvoril. Či spravodlivejší, keď ho už niet, zostane dlho vo hviezdach… Celú „epopeju“ krásne podfarbovala pieseň Hoj, vlasť moja, Ty zem drahá, ja zo srdca Ťa milujem… Záver vyznieva pre nás všetkých ako najdôležitejšie posolstvo:
„…Hoj, vlasť moja, ty zem svätá,
celou dušou ťa uctiť viem.
Chcem tvojou vernou dcérou byť,
raz v lone tvojom sladko sniť.
Hoj, vlasť moja, ty zem svätá,
celou dušou ťa uctiť chcem!“
Mgr. Blanka Kovarčíková –Ušiaková, členka MS
