Peter Jaroš odišiel do večnosti, Matica slovenská ho stihla oceniť Mimoriadnou cenou

„Včela prišla na svet, aby stavala, ale keď ju kántria, 
musí sa brániť, aj keby ju to stálo život.“
– Peter Jaroš

8. novembra roku Pána 2026 odišiel slovenský spisovateľ, prozaik, televízny scenárista, dramatik, autor vyše troch desiatok prozaických kníh, drám, scenárov, ale aj prózy pre deti a mládež PETER JAROŠ (* 22. 1. 1940), ktorý sa preslávil najmä vďaka dielam Pacho, hybský zbojník(sfilmované M. Ťapákom, 1975)a Tisícročná včela(1983). Druhé spomínané, Jakubiskom sfilmované a Marquezom inšpirované dielo pojednávajúce o ságe murárskeho rodu Pichandovcov, odohrávajúce sa medzi rokmi 1887 až 1917, získalo niekoľko medzinárodných ocenení (napr. IV. MFF Sevilla, Fest Belehrad, XL. MFF Benátky, Zlatý fénix, Finále Plzeň, XXXV. Filmový festival pracujúcich a i.), a takmer aj Oscara. Oslavuje ľudovú múdrosť, pracovitosť a adaptabilnosť Slovákov na prežitie v ťažkých podmienkach vojny. Významné miesto v jeho živote mala aj Matica slovenská – počas predsedníctva Vladimíra Mináča bol dlhoročným členom celoslovenského Výboru Matice slovenskej.

ŽIVOT UMELCA

Jaroš sa narodil do robotníckej rodiny, vzdelával sa v Hybiach, na gymnáziu v Liptovskom Hrádku a potom v Bratislave na FF UK (slovenčina, ruština). Následne pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá, potom Kultúrneho života a v literárnej redakcii Československého rozhlasu. V 70. rokoch začal pracovať ako scenárista, neskôr ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Po roku 1989 sa stal poslancom NRSR za SDĽ, popri Mináčovi, Ballekovi a Rothmayerovej zastupovali v radoch poslancov spisovateľov. Rothmayerová dodáva: „...okrem nás troch aj Ivan Hudec a Ján Fekete, u prezidenta Gašparoviča ako kancelár Ľuboš Jurík. Ani jeden z nás nebol politik a v politike ani nezostal – bola to pre nás len dobrá a silná skúsenosť. Nelákala nás moc. ... prišla reč aj na post ministra kultúry, Peter Jaroš aj Ladislav Ballek by boli skvelí reprezentanti. Ani jeden po tom „fleku“ nezatúžil! Peter dokonca začal nahovárať mňa – vezmi to! Usmievam sa pri spomienke.“ Eduard Chmelár pripomína, že Jaroš sa stal tiež spoluautorom Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej.

Jaroš v 90. rokoch pracoval v Národnom literárnom centre, v Trigonproduction, Národnom osvetovom centre, neskôr sa venoval iba literárnej tvorbe a stal sa čestný predsedom Spolku slovenských spisovateľov a predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského, kde mi odovzdal žezlo v roku 2023.

EXPERIMENTÁTOR, KTORÝ ZNOVUZRODIL SLOVENSKÝ ROMÁN

Debutoval v Mladej tvorbe a matičných Slovenských pohľadoch. Písal poéziu aj prózu, neskôr iba prózu a filmové scenáre, pričom v dielach dominuje experiment, filozofia existencializmu, nadrealistické a magicko-realistické motívy, zmysel pre psychologický detail, inšpirácia antirománmi, otázky života a smrti, absurdity, odcudzenia, vzťahov a bežného života.

Pišútove Dejiny slovenskej literatúry (1984) uvádzajú Jaroša na stranách 736 až 748, 777 až 779 a 811. Tieto Dejiny zasadzujú Jaroša k autorom ako A. Bednár, L. Ťažký, A. Hykisch, J. Kot, J. Johanides, J. Lenčo, A. Chudoba, V. Mináč. D. Tatarka, M. Krno, D. Kužel, V. Šikula a R. Sloboda. Dielo Urob mi more (1964), v ktorom sa mladý muž usiluje vyrovnať s problémami svojho zaradenia do života (práce, lásky) pripája k Hykischovej Nadi, čo je portrét mladej vysokoškoláčky, prežívajúcej styk s novým prostredím. Autori Dejín oceňujú historickú zásluhu generácie v tom, že tematicky osviežila prózu o mestské prostredie a prikročila k štylistickej previerke rozprávačských možností, napr. romantické tuláctvo Jarošovho hrdinu v Urob mi more a evokácia „nudy“ v jeho debute Popoludnie na terase (s. 737). Dochádza k odvratu od reality k abstraktnej autenticite až ku krajnému subjektivizmu. Autori rozdeľujú novú slovenskú prózu na dva prúdy. Tradičný a domáci prúd, v ktorom sa využívali staršie podnety alebo sa druhú prúd, ktorý používal tvar modernej, výrazovo hutnej a stručnej poviedky-záznamu na zobrazenie konkrétneho, aktuálneho portrétu mladého súčasníka (popri Jarošovi tu do novej slovenskej prózy uvádza Johanidesa, Lenča, Kota, Šikulu, Vilikovského a Chudobu). Autori podčiarkujú výskum ľudského vnútra, kritiku egoistickej morálky, biologizmus, pochmúrny surrealizmus, filozofiu antirománu, stručnosť, eliptické zaznamenanie deja, odchudzenie, zosubjektivizovanie príbehu atď.  Kniha niektoré Jarošove diela tiež interpretuje kriticky ako filozoficky indiferentné s nesprávnym obsahom (s. 744), iné, ako Tisícročnú včelu ako dôkaz, že v slovenskej próze sa vytvorili dobré spoločenské podmienky na románovú tvorbu, nakoľko táto generácia dozrela historicky, sociálne a (v dobovom kontexte sa tiež zdôrazňuje, že aj) triedne. Uvádza sa tiež fakt, že diskusie o charaktere Tisícročnej včely a Šikulových Majstroch prebiehali na pôde Slovenských pohľadov. Dejiny tiež uvádzajú Válkov citát, v ktorom vyzdvihuje tak kvalitu, ako aj kvantitu súdobej tvorby.

Peter Jaroš má tiež v Encyklopédii samostatnú kapitolu (s. 777-779) po Hečkovi, Mináčovi, Tatarkovi, Bednárovi, Lazarovej, Jašíkovi, Bodenekovi, Krnovi, Zelinovej, Handzovej, Ťažkom,  Hykischovi, Kotovi, Chudobovi, Šikulovi pred Pappom, Slobodom, Lenčom, Johanidesom, Jonášom, Ballekom, Beňom, Habajom, Kovalčíkom, Bednárom, Andruškom a ostatnými. „Na scéne sa objavil každodenný človek s drobnými starosťami, žijúci duševne bohatý život uprostred nášho dneška...“ (s. 777), uvádzajú autori. Jaroš podľa autorov v prvých knihách používa neobyčajné zaujímavé detaily o svete v jednotvárnosti, monologické záznamy a psychologické prepracovanie. Cez vnútorný vzťah individualistického hrdinu k okoliu sa usiluje o postoj k životu, láske, priateľstvu, kolektívu. Venuje sa tiež psychologickému problému vine a trestu (Zdesenie), inde zase o polo-detektívny, dramatický záznam posledných dní starca zaťaženého výčitkami svedomia pre utajenú vraždu (Váhy). V knihe Putovanie k nehybnosti prezentuje nelogické, šokujúce a absurdné konanie postáv vo fantazmagorickej krajine, kde všetci trpia utkvelými predstavami. V ďalšej etape tvorby sa autor vracia k bohatým prameňom domácej rozprávačskej obraznosti a fantázie. Niektoré poviedky sú realistické, inde používa hyperbolický posun a kombinuje fantastické príbehy. Návraty do detstva, do regiónu a silný sentimentalizmus dominujú v neskoršej Jarošovej tvorbe. Medailón končí analýzou diel Telo v herbári (1979) a Tisícročná včela (1979). Dielo podľa autorov analyzuje dramatické obdobie, kedy sa rozhodovalo o bytí a nebytí národa, pričom používa metódy grotesky a fantastickosti: „Jaroš je v tomto románe výborný rozprávač, vie písať zaujímavo (používa typické prechody od nadsázky a grotesky či fantastickosti), obdaril postavy svojráznymi, rýdzimi vlastnosťami, v robustnom, šťavnatom príbehu ľudských lások, narodení a skonov, práce a tragédií nám dovoľuje spoznať okolnosti stavu a vývoja hmotnej i duchovnej kultúry všetkých dobových sociálnych vrstiev. Oslava umného génia národa, človeka túžiaceho po vzdelaní, láske a tvorivej práci sa včleňuje do historickej analýzy čias: od desaťročí osamelého rojčenia a utopizmu, maďarizácie, osvetárskych myšlienok, rastu kapitálu a proletariátu, omylov i úspechov socialistického hnutia a uvedomelého revolučného pohybu...“ (s. 779). V posledných vetách Encyklopédie sa tiež uvádza scenáristická tvorba, rozhlasové hry a filmy.

Stanislav Šmatlák ho Dejinách slovenskej literatúry(1988) uvádza v kontexte prínosu diel Krvaviny (s. 558), Až dobehneš psa (s. 558), Pýr (s. 558), Tisícročná včela (s. 575) a Nemé ucho, hluché oko (575). Šmatlák píše o generácii programovej subjektivizácie a odspoločenšťovania epiky (spomína Johanidesa, Slobodu, Šikulu), pričom koncom 60. a v 70. rokoch sa táto generácia podľa Šmatláka stáva prínosom po mnohom ideovo-umeleckom tápaní a experimentovaní (tu práve uvádza spomínané diela Jaroša). Jaroša ďalej uvádza v kontexte renesancie slovenského románu popri Vincentovi Šikulovi a Ladislavovi Ballekovi. Včelu a jej pokračovanie dáva do jednej pomyselnej poličky so Šikulovou trilógiou Majstri, Muškát a Vilma a Ballekovými dielami Pomocník a Agáty. Dodáva, že nejde o historické romány, aj keď sú periodizačné medzníky moderných slovenských dejín určujúcim dostredivým činiteľom aj z hľadiska sujetovej konštrukcie (s. 575). U Šikulu je to SNP, u Jaroša čas proletárskych revolúcií (1917-1919) a vznik ČSR, u Balleka rok 1945 ako čas porážky fašizmu a obnovovania ČSR. Tieto dejinné prvky sú u autorov zabudované do sujetovej výstavby rozprávania. Šmatlak podčiarkuje, že diela spolu-formujú proces dozrievania historického vedomia slovenskej národnej spoločnosti ako v t. č. spoločnosti socialistickej.

Imrich Sedlák v Dejinách slovenskej literatúry (2009) zaraďuje Petra Jaroša medzi autorov 1956 až 1971 pod hlavičkou „Generačné presadzovanie plurality a modernosti, próza ako aktuálna reflexia súčasnej histórie“, pričom popri Jaroša dopĺňa Šikulu, Slobodu, Bednára, Zelinovú, Hykischa, Chudobu, Lenča, Beňu či Johanidesa. Treba však dodať, že ide aj o súputníka Balleka, Feldeka, Peteraja, Moravčíka, Štrpku, Heviera, Mitanu, Soloviča, Bukovčana či nasledovníka velikánov Mihálika, Válka, Mináča, Matušku a Rosenbauma, pričom sa hlásil aj ku generácii davistov (sám bol predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského, ktorého aj osobne poznal, stretával sa aj s Danielom Okálim). Imrich Sedlák oceňuje Tisícročnú včelu ako dielo nasýtené románopiseckou veľkoplátnovosťou, historickosťou, írečitými postavami v sociálnom prostredí a lokálpatriotickým vlastenectvom. Podľa Sedláka týmto dielom nastal u autora návrat k príbehovo nevyčerpateľného hybianskeho priestoru (ten vystriedal jeho radikálne experimentátorskú éru). Sedlák píše, že vrátil do prózy lákavý, zaujímavý a najmä dobre napísaný príbeh, ktorý čitateľa udržiava v napätí prostredníctvom zručnej kombinatoriky v poviedkach v robustnom, šťavnatom príbehu lások, narodení a skonov, vášní alebo tragédií (s. 290).

Jaroš je zaradený aj v Slovníku slovenských spisovateľov (2008, s. 198, 199). Slovník uvádza, že Jaroš debutoval novelou Popoludnie na terase (1963) a v nasledujúcej novele Urob mi more (1964) sa zameral na tematiku všedného dňa, čím sa zaradil k prozaikom tvorby, ktorá sa usilovala o včlenenie slovenskej literatúry do moderného európskeho kontextu. Takéto tendencie má aj román Zdesenie (1965), novela Váhy (1966), dvojnovela Putovanie k nehybnosti (1967), v ktorej sa prihlásil k francúzskemu existencializmu a antirománu. V ďalšej etape, a v tom sa zhodujú so Sedlákom sa Jaroš vracia k motívom lokálnym, k hybianskemu detstvu a mladosti (Mennuet, 1967; Návrat so sochou, 1969, Až dobehneš psa, 1971). Modernistické sú poviedky Krvaviny (1970) a dvojnovela Pýr (1971). Ďalej sa uvádzajú zobrazenia dedinského prostredia v Trojúsmevovom miláčikovi (1973), pričom od autobiografie sa odosobnil v poviedkach Pradeno (1974) a Telo v herbári (1979). Ďalej sa uvádza Tisícročná včela(1979) a Nemé ucho, hluché oko (1984). Jaroš pokračoval humornejšie ladenými poviedkami Parádny výlet s Máriou – Zuzanou (1982). Encyklopédia uvádza, že svet intelektuálov s kritikou malomeštiactva zachytil v románe Lásky hmat (1988), medziľudské vzťahy zase analyzoval v spoločenských románoch Psy sa ženia (1990) a Milodar slučka (1991). S Ivanom Hudecom napísal poviedky o slovenských hradoch Biela pani, mŕtvy pán (1992) a taktiež napísal o Alžbete Báthoyrovej v historickej upiráde Lady Dracula alias Bathorystory(1998). Výbery vyšli v knihách Orechy (1972), Magma (1982),  Jazda na spiacom obrovi (1985), Pacho, hyský zbojník (1988) a Grimasy(1996). Jeho diela boli preložené aj do bulharčiny, češtiny, poľštiny, ruštiny, španielčiny, čo z Jaroša robí európskeho autora. Encyklopédia tiež sumarizuje rozhlasovú dramatickú tvorbu (pásmo o J. Alexym Tvár slova; ďalej Splynutie, Kráľovstvo Chimenéza, Skrývačka, Omyl, Hlboko v zeleni, Červený spln) a filmové scenáre Deň slnovratu (1973), Tetované časom (1974), Studené podnebie (1975), Pacho, hybský zbojník (1976), Sneh pod nohami (1978), Tisícročná včela (1983), Magma (1984), Jazda na spiacom obrovi (1985) a Dravý nálet panny Pyje(1989). V roku 2000 so Z. Jarošovou vydal knihu básní, úvah, rozhovorov a výberov z korešpondencie Loď lásky alias Kronika dobrých nádejí. Ďalej mu vyšli poviedky Horúce (s)nehy alias Neviditeľná milenka (2002) a kniha rozhovorov, spomienok a úvah Kárový horník, alias Modrý jazdec (2006).

Z osobných rozhovorov môžem potvrdiť, že ťažko znášal, že (pokračovanie Včely)Nemé ucho, hluché oko, ktoré si osobne vážil viac, nezískalo taký ohlas ako Včela, sníval o tretej časti, kde by sa objavil napr. aj prvý slovenský astronaut. Gabriela Rothmayerová tiež oceňuje dielo Kvet na šachovnici, ktorým spisovateľ zaznamenal bežný život na prelome vekov.

KULTUROLOGICKÝ PRÍNOS A MATIČNÁ SÉMANTIKA

Aby sme pochopili miesto Petra Jaroša v slovenskej modernej kultúre, treba povedať, že diela prepájajú niekoľko tém a osobností spätých so slovenskými dejinami, ako aj samotnou symbolikou Matice slovenskej – prvá z matíc, Matica srbská, prišla s názvom pomenovať tieto slovanské inštitúcie práve podľa symboliky včelieho úľa (úľ symbolizuje nielen organizáciu, ale aj kontinuitu generácií, pracovitosť a vytrvalosť), a ona filozofia slovenských dejín spojená s prácou je zase súčasťou esejistiky predsedu MS Vladimíra Mináča (pozri fotografiu z Archívu Matice slovenskej), ktorý Jaroša nielen ovplyvnil, ale aj oceňoval. V rozhovore pre Slovenské pohľady povedal:

„...tá Mináčova téza (plebejského charakteru národa pozn. aut.) ma ovplyvnila. Boli sme dosť blízki priatelia a podstatne vplýval na našu generáciu. Aj na môjho kamaráta Laca Balleka, ktorý už nie je medzi nami, a na ďalších literátov. Obyčajne sme sa stretávali v klube spisovateľov… A Mináč, keď si troška vypil, rozprával svoje náhľady na slovenské dejiny. A my sme sedeli okolo neho a počúvali jeho filozofické postoje nielen k slovenským dejinám, ale aj k politike a spoločenskej situácii. Bol to veľmi múdry človek. Ale bola s ním aj zábava, rád si uťahoval z mocných. Ľudsky bol veľmi srdečný a príjemný. Rád rozprával a počúvali sme ho ako kŕdeľ detí učiteľa. Tá jeho téza plebejského národa na nás zapôsobila… Tisícročná včela je metafora. Slováci boli aj sú národom, ktorý – ako včeličky – tisíc rokov pracoval a chodil po svete… Prijal to aj Jakubisko, lebo Jakubisko bol gréckokatolík, východniar z Kojšova, takže ako chlapec z dediny súznel s tou tézou.“

Peter Jaroš – kulturologicky syntetizovane povedané – priam dokonale zapadá do mozaiky osobností v slovenskej kultúre od 19. storočia po súčasnosť. Cez Včelu nachádzame rôzne kontextuálne prieniky medzi velikánmi ako Juraj Jakubisko (réžia a výtvarné videnie sveta), Štefan Kvietik, Jozef Kroner (ikonickí herci) či Albín Brunovský (ilustrátor knihy). Cez rodné Hybe spisovatelia Dobroslav Chrobák (magický realizmus) a štúrovec Jakub Grajchman (proto-existenciálna dráma). No a treba oceniť aj český vklad v podobe hudby Petra Hapku so slovenským spevom Mariky Gombitovej. O samotnej tvorbe hybského zbojníka v rozhovore pre SP povedal:

„Keď som robil na Kolibe, pôsobilo tam aj zopár chlapcov z Terchovej, ktorí nám Liptákom vyčítali, citujem „vy ste nám obesili Jánošíka“, lebo liptovskí páni ho odsúdili a popravili… Na tie reakcie a provokácie som sa rozhodol vytvoriť originálneho liptovského zbojníka Pacha. Napísal som to, aby sme sa vyrovnali s Terchovčanmi…“

Medzi svoje obľúbené osobnosti zaradil Štefánika, Štúra, Hurbana, Novomeského a Mináča, doplnil aj Bernoláka a Dr. Husáka, ktorý si podľa neho v base dosť vytrpel, preto ho uznáva. Dobu, ktorú žijeme označil ako veľmi nepríjemnú a v závere rozhovoru odporučil čitateľom, aby viac čítali o slovenských dejinách.

OCENENIA

Bol nositeľom celého radu cien od Radu Ľudovíta Štúra II. triedy až po Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú toho roku dostal aj Jozef Leikert. V roku 2024 delegácia Matice slovenskej na čele s predsedom Mariánom Gešperom a autorom tohto článku odovzdala Petrovi Jarošovi Mimoriadnu Cenu Matice slovenskej.

POSLEDNÉ OCENENIE

Keďže som chcel, aby sa o Petrovi Jarošovi písalo ešte počas jeho pozemskej púte (a nielen v nekrológoch), v roku 2026 som mu inicioval čestné uznanie Spoločnosti Ladislava Novomeského za celoživotný prínos pre slovenskú kultúru a prácu pre túto spoločnosť. Správa sa dostala do TASR, spisovateľ sa o nej dozvedel, a tak vedel, že na neho ľudia myslia aj v časoch ťažkej choroby, ktorá ho ničila dlhé roky. Veľká vďaka patrí aj jeho manželke Zuzane Jarošovej, ktorá sa o neho príkladne starala.

Podľa posledných rozhovorov bol evanjelik inklinujúci k budhizmu. Zostáva nám veriť, že sa raz všetci spolu stretneme ako v magicko-realistickom závere Tisícročnej včely, kde Slováci hodovali v solidarite a rovnosti aj s (priateľmi od slovenského kráľa Mórica Beňovského) z ďalekého Madagaskaru:

„Nikto už nebude plakať, ani hladovať.
Všetci sa stretneme tam, kde večne Slnko svieti.
Slováci, tento stôl je prestretý pre vás. Lebo ste hladovali. Aspoň teraz sa najedzte.
Hodujte a buďte šťastní 1000 rokov."

Vypracoval: PhDr. Lukáš Perný PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej