Pred 160 rokmi vyšiel „Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zríňskeho konanej na Slovensku“.

Autor: Jozef Schwarz, Slovanský odbor Matice slovenskej

Bitka pri Moháči v roku 1526 – začiatok novoveku v Uhorsku

Koncom augusta 2026 sme pripomínali poltisícročie bitky pri Moháči. Stretli sa v nej osmanské invázne vojská sultána Sulejmana s uhorským vojskom kráľa Ľudovíta II. Jagelonského. „Turci„ v bitke drvivo zvíťazili, padol aj uhorský kráľ. „Bitka pri Moháči mala pre celú krajinu kruté a katastrofálne dôsledky. Naplno otvorila Osmanskej ríši nielen do Uhorska, ale do celej strednej Európy (...) Začala sa písať nová mocenská i politicko-teritoriálna kapitola uhorských a s nimi i slovenských dejín“.[1]Nastalo dvojvládie (Habsburg, Zápoľský). Uhorsko sa rozpadlo. Jeho jednu tretinu vrátane Budína 150 rokov priamo okupovali Turci a Sedmohradsko spravovali osmanskí vazali. V roku 1541 získali Turci do trvalej držby Budín a následne Belehrad. V priebehu ďalších dvoch rokov obsadili Päťkostolie, Tatu, Stoličný Belehrad, Vyšehrad, Vacov a Ostrihom. Turecká okupácia dosiahla juh dnešného Slovenska, kde sa hranica na dlhé desaťročia stabilizovala. Na územie dnešného Slovenska presídlil panovnícky dvor (Bratislava) i ostrihomské arcibiskupstvo (Trnava).Skončil stredovek.

Turecké vojská sa stretali s trvalým domácim odporom. Ten odrážal etnickú pestrosť uhorského obyvateľstva. V roku 1532 pokus Osmanov dobiť Viedeň stroskotal na obrane hradu Koszeg (Kysek), ktorú viedol Chorvát Mikuláš Jurišič. V roku 1552 sa pokúšali získať pevnosť Jáger. Neúspešne. Slávna obrana Jágra sa od 19. storočia stala námetom viacerých diel maďarskej literatúry, ktoré zdôrazňovali hrdinský boj „Maďarov“ v duchu prebiehajúcej maďarizácie. Príkladom je román Gézu Gárdonyiho Jágerské hviezdy, kde „multietnické zloženie dvojtisícovej posádky bolo ale dôsledne zamlčané“.[2] Pritom Turci v snahe presvedčiť obrancov o márnosti odporu informovali ich prostredníctvom lístkov písaných v cyrilike, latinčine, maďarčine a slovenčine. Mnohoetnicitu Uhorska tej doby dokazuje aj obrana hradu Sihoť(maď. Szigetvár) južne od Balatonu. Siedmeho septembra 2026 uplynulo 460 rokov od smrti chorvátskeho bána Mikuláša Šubiča Zrinského, veliteľa obrany. Podľa historikov[3] koncom júna 1566 vtiahla veľká turecká armáda na čele so sultánom Sulejmanom do Uhorska. Zdalo sa, že – sotva Habsburgovci získali uhorský trón – už je to ich definitívny koniec... Začiatkom augusta 1566 Turci obľahli hrad Sihoť, ale veliteľ uhorských vojsk chorvátsky bán Mikuláš Šubič Zrínsky sa pred presilou húževnato bránil. F. Sasinek v Stručných dejinách Uhorska lakonicky uviedol: „Medzitým Soliman 3. augusta svolaldivan, v ktorom uzavretý bol útok na hrad Sihoť. Tak sa i stalo 19. augusta. Posádka utiahla sa do vnútorného hradu. Dňa 26. augusta Turci so všetkých strán urobili útok na hrad. Podobne učinili 29. augusta. V noci 5. septembra náhle umrel Soliman na porážku, ale jeho smrť zamlčali. Dňa 7. septembra urobili Turci posledný útok. Zrinský dal otvoriť bránu, vyrútil sa medzi Turkov a, od nich posekaný, podstúpil hrdinskú smrť. (Viď Letopis Matice Slovenskej, v B. Bystrici 1870, I, 57 — 76, II, 15. Pieseň o páde Sihoti viď v Slov. Letopise IV, 205.)“[4].

Jeho čin sa zapísal natrvalo nielen do historickej spisby ale premietol i do ľudovej slovesnosti a verejnej pamäti vtedajšieho Uhorska. Vznikali diela v latinčine, chorvátčine, v maďarčine aj v slovenčine[5], ktoré zdôrazňovali odvahu, hrdinstvo a sebaobetovanie v troch rovinách. V rovine individuálnej osobnej (šľachtickej) cti, v náboženskej rovine obrancu kresťanstva pred pohanmi (islam) a v rovine vernosti k panovníkovi, ktorá je rozšírená o vernosť vlasti, krajine. Vlasť, uhorská krajina začína nadobúdať črty etnickej, neskôr národnostnej (a v 19. storočí národnej) rozmanitosti jej obyvateľstva. Práve obdobie konca stredoveku je v Uhorsku charakterizované vnútornou feudálnou anarchiou, tá posilňovala aj „formovanie a upevňovanie uhorského šľachtického politického národa“, ktorý sa čoraz viac usiloval pre neznalosť latinčiny na snemoch rokovať v jazyku šľachtickej väčšiny – v maďarčine[6].

Pritom na historickom príbehu krajiny zvanej Uhorsko sa významne podieľajú aj nemaďarské národy Uhorska. Reflexia sihoťskej bitky je prítomná nielen medzi Maďarmi, ale aj u Chorvátov, Srbovi v slovenskom etnickom spoločenstve. Hoci išlo o udalosť mimo dnešného slovenského územia bola v slovenskom verejnom vedomí literárne spracovaná. Pieseň „O sihotskom zámku“[7] vznikla už v druhej polovici 16. storočia[8] a po dvoch storočiach „odpočívania“ ju vytiahol na edičné svetlo Ján Kollár v Spievankách 1834.[9] Práve spomínaný kresťanský a protiturecký étos legendy o Zrinskom vrátane uhorsko-vlasteneckého ju spájal s ďalšími slovenskými spevmi, napríklad: Písne o některých zámkoch, O Modrom Kameni, Divíne a Zvoleně, Píseň o Nových Zámkoch, Siládi a Hadmázi, O Jágri. Povedomie o uhorskej vlasti a jej obrane bolo trvalou súčasťou aj slovenskej historickej výbavy, ktorú prevzali slovenskí národovci pri formovaní novodobého slovenského národa[10].

Koniec“ natiohungarica“ a rozvoj slovanskej vzájomnosti v Uhorsku v 19. storočí.

Významný podnet pre slovanské obrodenie či oživotvorenie uhorských dejín a príležitosť vyjadriť nesúhlas s jednostranným maďarským výkladom dejín ponúklo tristoročné výročie od bitky pri Sihoti a smrti jeho obrancu Mikuláša Šubiča Zrínskeho v 1866. Prenesme sa do Uhorska v roku 1866. Stále je súčasť rakúskeho cisárstva ako pred 300 rokmi. Už bez bezprostrednej tureckej (civilizačnej?) hrozby. Do Sarajeva 1914 chýba ešte takmer polstoročia. Problém je, že celistvosť krajiny už nie je ohrozovaná Osmanskou ríšou, ale rozpormi vo vnútri Uhorska. Vrcholí snaha maďarskej elity organizovať Uhorsko ako unifikovaný národný štát Maďarov, ktorý bude spojený s Rakúskom len osobou panovníka. Tomu prispôsobujú aj históriu. Doterajšie dejiny reinterpretujú ako výhradne maďarské dejiny, tým smerom je plánovaná aj budúcnosť Uhorska. Uhorsko je a bude navždy Maďarsko. Rakúsko – uhorské (nemecko – maďarské) vyrovnanie sa blíži. Mnohonárodnostné Uhorsko sa mení v jednonárodný maďarský štát. Už o rok, v 1867 je takto chápaný maďarský štát oficiálne na svete. Vzniká duálna monarchia Rakúsko – Uhorsko (maďarsky Rakúsko-Maďarsko). Silný maďarizačný tlak vyvoláva reakciu predovšetkým slovanských národov Uhorska. Slovákov, Chorvátov a uhorských Srbov. Prvé dva národy nemali za hranicami Uhorska národné štáty.

Slovenská spolupráca s južnoslovanskými národmi (Srbi, Chorváti) je od revolúcie 1848/49 nielen inšpirujúca, ale aj účinná. Osobitne spolupráca s Chorvátmi. „Napriek tomu, že Chorváti boli v oveľa lepšom postavení než Slováci (snem, chorvátsky bán, vymedzené územie, vysoké štátoprávne povedomie atď.), aj oni boli vystavení maďarskému útlaku“.[11]Slovenské národné hnutie svoju systematickú cestu národného sebaurčenia len začína. Lemujú  ho míľniky akými boli proces kodifikácie slovenčiny začatý v 1843, programové národné revolučné vystúpenie 1848/1849.

Po prijatí Memoranda slovenského národa v 1861 vzniká v roku 1863 Matica slovenská ako (jediný) predstaviteľ a reprezentant Slovákov. Jej vznik je inšpirovaný slovanskými národmi. Chorváti založili Maticu už v roku 1842 ako Maticu ilýrsku(od roku 1874 Matica chorvátska). Matica srbská pôsobí už od roku 1826dokonca na uhorskom území v Novom Sade a Matica česká od 1830.

Chorvátsko-slovenská spolupráca na úrovni Matice slovenskej sa opierala o osobnosti, ktoré pôsobili v oboch krajinách a priamo formovali slovenské matičné hnutie. Predovšetkým biskupi Štefan Moyzes a Josip Strossmajer. Zakladajúci a prvý predseda Matice slovenskej Štefan Moyzes (1797 - 1869) pôsobil dlhé roky v Chorvátsku. Práca S. H. Vajanského „Život Štefana Moyzesa“ je dobovým svedectvom o Moyzesovom zástoji na poli slovanstva a chorvátsko-slovenskej spolupráce.„Moysesov sedemnásťročný pobyt v Chorvátsku nebol časom pokoja, trebárs jeho povolanie nebolo práve bojovné. No ako dobrý Slavian, nemohol ostať ľahostajný, keď išlo o život národa. (...) Náš Slovák stal sa miláčkom chorvátskeho národa“.[12] V rokoch 1829 – 1847 ako profesor filozofie a gréčtiny na kráľovskej akadémii v Záhrebe. V roku 1847 ho panovník na návrh záhrebského biskupa a slovenského rodáka z Trnavy Juraja Haulíka(1788 – 1869) vymenoval za kanonika záhrebskej kapituly a zvolili za poslanca za chorvátsku národnú stranu na uhorský snem v Bratislave. Bol podporovateľom návrhov na zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách. Ako dôverník bána Josipa Jelačiča sa zúčastňoval na rokovaniach vo Viedni (riešenie štátoprávneho postavenia Chorvátska) a prispel k povýšeniu záhrebského biskupstva na metropolitné sídlo. 5. septembra 1850 ho vymenoval cisár za banskobystrického biskupa. Skúsenosti s budovaním kultúrnych inštitúcií preniesol na Slovensko, najmä pri zakladaní Matice slovenskej. Iným významným Slovákom predstaviteľom chorvátsko-slovenskej vzájomnosti v polovici 19. storočia je Bohuslav Šulek (1816-1895). Dobre ho vystihuje výraz: Pôvodom Slovák ale srdcom a dušou Chorvát. „Môžeme ho ocharakterizovať týmito prídavnými menami: chorvátsky jazykovedec, polyhistorik, lexikograf, spisovateľ, politický historiograf, pedagóg, ale aj publicista, novinár, prekladateľ, prírodovedec, spisovateľ učebníc a popularizátor vedy“.[13]

Z chorvátskej strany zásadne prispel k rozvoju vzájomnosti djakovský biskup Josip Juraj Strossmayer[14], ktorý na pôde ríšskej rady v marci 1859[15]i u cisára tlmočil a podporoval štátoprávne úsilia Slovákov. Zaslúžil sa o slovanskú púť do Ríma a podporil slovenskú migráciu do Chorvátska.[16]Podporoval slovenské školstvo a prispel sumou 25 000 zlatých na založenie troch slovenských gymnázií a samotnej Matice slovenskej. Stal sa aj jej zakladajúcim členom[17].

Matica slovenská a jubilejné oslavy Zrínskeho v roku 1866 – prejav slovanskej a chorvátsko-slovenskej vzájomnosti a obrany pred silnejúcou maďarizáciou.

Príkladom určitej formalizácie chorvátskoslovenskej vzájomnosti na najvyššej dobovej úrovni boli oslavy 300 rokov od smrti Mikuláša Šubiča Zrínskeho v septembri 1866. Matica slovenská prijala ešte v máji 1886 uznesenie tohto znenia: „Výbor Matice slovenskej vo svojom XII. zasadnutí, vydržiavanom dňa 2. mája roku 1866 v Turčianskom Svätom Martine, pod číslom 27. uzavrel jednohlasne a oduševnene, zasvätiť slušne z našej strany pripadajúcu na september toho roku tristoročnú pamiatku sl. hrdiny Mikuláša Šubića Zríňskeho...“[18]

Matičné „zasvätenie“ tristoročnej pamiatky na Zrínskeho smrť obsahovalo tieto konkrétne podujatia:

• Vydanie Pamätníka
• Matičné oslavy v Turčianskom Svätom Martine
• Matičná účasť na oslavách v Záhrebe a jej zhodnotenie.

Vydanie Pamätníka Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubića Zríňskeho.

Matica slovenská si v roku 1866 pripomenula 300. výročie pamiatky Zrínskeho smrti zostavením a vydaním matičného spisu č. 12 „Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubića Zríňskeho (vydané 1866, Banská Bystrica; na sklade u Eugena Krčméryho – matičného knihkupca)“[19].

Pamätník začína „dejepisnou“ prácou: Petra Z. Hostinského (Kellnera) (1823 – 1873) „Uhorsko pod tureckým jarmom pred Mikulášom Zrinským“. V súlade aj s vtedajším zaznávaním všetkého slovanského a najmä slovenského vládnucimi elitami uvádza, že: „Šťastlivé bolo Uhorsko a národy v ňom, kým základy štátne, na duchu slovanskom založené, ostávali neporušenými. Génius slovanský zorganizoval štát uhorský“. Podľa Hostinského už: „rokom 1362 začínajú sa dlhé boje medzi sultánom tureckým jednej, a vladárom bulharským, srbským a bosňanským z druhej strany“, ktoré vyústili v bitke pri Moháči. „Uprostred poroby tejto zjavil sa mečom ohnivým na Sihoti hrdina slovanský — Mikuláš Zríňsky“[20].

Do Pamätníka zaradili aj dielo Andreja Sládkoviča: „Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti“ s podtitulom Pejma epická. Kritika tvrdí, že nedosahuje umelecké kvality Maríny či Detvana, ale „Sládkovič využil príležitosť (...) aby zaujal stanovisko k tendenciám  prisvojiť si najslávnejšieho bojovníka proti Turkom, lebo maďarská tradícia robila z neho výlučne maďarského hrdinu“.[21] Sládkovič dal do popredia predovšetkým slovanský rozmer Zrínskeho hrdinského činu. Na rozdiel od J. Kollára, ktorý v Sláve dcéry ešte básnil v súlade s všeobecným tvrdením, že „My sme dali Uhrúm (Maďarom) Zríniho“.

Sládkovič oponuje:

Tristo rokov! Tristo rokov v zajatí

Ležal Mikuláš gróf Šubič od Zrína! -

Už ide  domov, tešte sa Chorváti,

Už ide, - teš  sa slavianska rodina! –

My Uhrom sme ho nedali! hľa, vráti

To, čo vzali nám, - nestranná dejina! -

Podľa údajov Ľudovíta Grossmanna Sládkovič báseň Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky napísal „na zvláštne vyzvanie“ (Spisy básnické Andreja Sládkoviča, Praha, 1878, 704) Sládkovič „zvláštnemu vyzvaniu“ Matice slovenskej vyhovel a vytvoril svoju „pejmu epickú“. 20. júla 1866 ju už aj odoslal, ako sa to dozvedáme z listu, ktorý písal Augustovi Horislavovi Krčmérymu: „Boľasti pôrodné pominuli a mať je v šestinedeľach. Zrínskyáda je okúpaná, povitá a daná do Findethausu, t. j. sekretariátu matičnému doručená k upotrebeniu patričnému.“[22]

Nasleduje článok Františka V. Sasinka: „Mikuláš Šubić gróf Zrinský“.V úvode píše: „Dejepis slovanský nezná hrdinu, ktorý by bol pod sv. korunou uhorskou tak stal slávnym ako Mikuláš Subié, gróf Zríňsky, pravá to chlúba našich pobratimských Juhoslovanov. Tie bratské zväzky, ktoré spájajú nás sťa Slovákov s jeho slovanskou krvou. — sťa Uhrov e jeho obetavou láskou k drahej našej vlasti uhorskej. — sťa kresťanov s jeho horlením za kresťanstvo oproti tureckému barbarovi spojujú, požadujú, aby sme sa „bližej“ oboznámili s nesmrteľným synom Slávie, ktorého hrdinskú smrť slávnostnou tristoročnou pamiatkou poctiť, za kresťanskú vlasteneckú slovanskú sladkú povinnosť si pokladáme“. Nezostáva mi nič iné povedať, že Sasinka čítať je pôžitok aj po poldruha storočí. Podáva „spoľahlivý životopis sihoťského hrdinu“[23]. Jeho opis je pútavý, nabitý faktami, samozrejme na úrovni doby. Možno by bolo zaujímavé aby sa vydavatelia zamysleli nad myšlienkou vydať jeho (komentované) vybrané historické spisy.

Druhý básnický opus Pamätníka je od J. M. Hurbana: „Zrinský na Sihoti. Obrazy a ohlasy z časov minulých ku oslave pamiatky tristoročnej hrdinstva Zrinského.“ Podľa J. Jankoviča sa Hurban básňou príležitostne vrátil do literatúry, ktorý „bol motivovaný jeho konštantným aktívnym záujmom o politiku a osudy Slovenska“.[24]

Piatou v poradí je stať „Jednota siedmich banských miest v časoch Mikuláša Zrinského“, ktorú na základe kremnického archívu vypracoval Pavol Križko (1825 - 1900). Ako z názvu vyplýva autor spracoval lokálne dejiny protitureckých zápasov banských miest v Zvolenskej, Tekovskej a Hontianskej stolici. Štúdia je plna informácií a súvislostí.

Oslavy tristoročnice smrti Mikuláša Zrínskeho a zmeny vo vedení MS  a v jej činnosti

V Pamätníku sa nachádza aj krátka trojstránková informácia o „Slávnosti Zríňskeho v T. S. Martine“ od Michala Chrásteka. Július Botto v práci Dejiny Matice slovenskej čerpajúc aj zo spomínanej state Pamätníka... píše[25]: „Osláviť tristoročnú pamiatku hrdinskej smrti Mikuláša Zrinského mesto Turčiansky Sv. Martin uzavrelo vo valnom shromaždení meštianstva ustrojiť národno-vlasteneckú slávnosť dňa 11. septembra 1866, totiž počas slávností matičných, i vyzvalo verejne národovcov slovenských na sviatku tomto tak národnom ako i vlasteneckom čím najhojnejším počtom zúčastniť sa. I hrnuli sa potom národovci so všetkých strán Slovenska do Sv. Martina a tam, hoci bola cholera, svätili podľa možnosti matičné hody(Valné zhromaždenie MS) a pri nich i pamiatku Zrinského“.

Z Bottovych Dejín Matice slovenskej i z Pamätníka... sa dozvedáme, že mesto bolo ozdobené zástavami. Účastníci slávnosti šli najprv do katolíckeho kostola, kde omšu slúžil druhý podpredseda Matice slovenskej Ján Országh[26] a v slávnostnej reči s kancľa Fr. V. Sasinek[27], „profesor teologie a opatrovník muzeálnych sbierok matičných“, vykladal význam Zrinského.

Ján Országh sa nastávajúcom Valnom zhromaždení MS vzdal funkcie druhého podpredsedu, ale zostal členom Výboru. „Po vyvolení Paulínyho (namiesto zosnulého prvého podpredsedu MS K. Kuzmányho) valné shromaždenie bolo nemilo prekvapené, keď poďakoval sa i II. podpredseda Ján Országh, s odvolaním sa na „svoje okolnosti a iné povinnosti“. Vyvolili na jeho miesto jednomyseľne Štefana Závodníka, r. k. dekana a farára pružinského“.[28]

Slávnosť pokračovala v evanjelickom chráme. kde Michal Hodža, superint. vikár a výborník Matice, ev. farár mikulášsky, „rečnil dojímave o tom, ako umrel Zrinský za vieru, vlasť i trón a ako za jeho príkladom i my za všetko toto žiť i umrieť hotoví byť máme“.[29]

Napokon pri spoločnom obede člen výboru MS Martin Čulen predniesol zdravicu na večnú pamäť a slávu Zrinského. „Rečník obživil duše poslucháčov, utužil im mysle i pre ťažké dni prítomnosti“.[30]

Večer (podľa Bottovych Dejín Matice slovenskej) v matičnej svetlici bolo predstavenie poslovenčenej Körnerovej smutnohry „Zrinský“ ochotníkmi martinskými, ktorí „všetci znamenite hrali v odevoch historicky verných“. (Historickú tragédiu v piatich dejstvách „Zriny“ napísal nemecký básnik a vojak Theodor Körner v roku 1812 O rok neskôr padol vo vojne proti Napoleonovi.) Toľko z Pamätníka...

„Martinské hody“ v roku 1866 sú späté aj s výmenou oboch podpredsedníckych postoch MS. Slávnosť na počesť Zrínskeho sa konala 11. septembra 1866 a nasledujúci deň 12. september sa uskutočnilo Valné zhromaždenie. Spomenuli sme, že Ján Országh sa vzdal funkcie druhého podpredsedu a na jeho miesto zvolili Štefana Závodníka. Po smrti Karola Kuzmányho Valné zhromaždenie MS volí za (prvého) podpredsedu Viliama Paulínyho Tótha. Matica sa personálne profesionalizuje, úradujúci podpredseda V. Pauliny Tóth je platený funkcionár. Matica slovenská sa výrazne aktivizuje. Práve na Výbore MS 16. januára 1867, kde informoval J. Slota o účasti na oslavách Zrínskeho v Záhrebe prijali Príhlas Matice Slovenskej k národu slovenskému a milovníkom jeho. Podľa historika Bottu „i pri týchto emanáciach slovenského a slovanského ducha bol ešte vždy veľmi potrebný“. Konkrétne V. Paulíny Tóth v Príhlase... predstavil víziu prebudovania MS v štruktúru zabezpečujúcu základné funkcie organizovaného slovenského národného života. Akúsi náhradu štátu a jeho funkcií. Reagoval tak na čoraz silnejšiu maďarizáciu uhorského štátu, na nemožnosť prirodzeného a komplexného spoločenského rozvoja Slovákov. Vychádzal z analýzy doterajšieho podriadeného a podradného postavenia Slovákov a odopierania národnej sebarealizácie vládnucou maďarskou elitou. Zmeniť to môže a „jediný spôsob, ktorý tu k želanému cieľu vedie, je podľa jeho názoru: dvíhanie národnej osvety a vzdelanosti. Preto vznikla Matica slovenská.“[31]

Matičná účasť na oslavách v Záhrebe a jej zhodnotenie.

Na pozvanie chorvátskeho ústredného organizačného výboru osláv tristoročnej pamiatky smrti Mikuláša Šubića Zrinského sa v Záhrebe zúčastnili v dňoch  24. 26. novembra 1866) dvaja členovia Výboru MS Jozef Miloslav Hurban a Juraj Slota[32]„Táto cesta je najvýznamnejšou akciou slovenskej politiky v šesťdesiatich rokoch 19. storočia, dokladá jej aktivizáciu, odklon od Viedne a pragmatickú orientáciu na Chorvátov“.[33]

O slávnostiach Zrinského v Záhrebe podal Hurban obsiahlu správu (63 strán) výboru Matice „Zriňskeho tristoletá slávnosť v Záhrebu“ ako aj člen delegácie Juraj Slota[34]dňa 16. januára 1867.Ten tiež napísal o ceste sériu 12článkov pre Pešťbudinske vedomosti, ktoré vzchádzali od januára do apríla 1867. Priniesli najsrdečnejšie pozdravenie Matici Slovenskej od prvého syna juhoslovanského, biskupa Strossmayera. „Povedzte mojim drahým, vrúcne milovaným bratom Slovákom, že ako posiaľ bilo srdce moje za váš slovenský národ, tak bude biť i do posledného okamženia. I hotový som, ako za svoj rod, tak i za ostatných bratov slovanských všemožné podniknúť a pracovať.“[35] Strossmayer prispel pri zakladaní Matice Slovenskej sumou 1000 zlatých.  Ich správy výstižne zhodnotil J. Jankovič vo svojej štúdii o Zrínskom na stránkach 167 – 178.[36]

Okrem spomínanej správy, ktorú podal Výboru MS, Hurban „mal materiál  a zo strany Matice bola spoločenská objednávka, aby správu vydal ako samostatný spis „k poučeniu národa a zábave duchovnej tých, čo radi pasú myseľ svoju  po rozkošných pastvách histórie slovenskej“.[37] Stať s názvom Jozef Miloslav Hurban: „Mikuláš Zrínsky a jeho potomci po tristo rokoch“ vyšla v Letopise Matice slovenskej VII. 1870.[38]

Možno súhlasiť s tvrdením J Jankoviča, že slovenská účasť na záhrebských Zrínskeho oslavách mala nesporne politický charakter, aj keď Hurban nevystúpil v Chorvátskom sneme. V každom prípade cesta predstaviteľov Matice slovenskej, jej politický charakter neskôr poslúžila Pešti ako zámienka na rozpustenie Matice slovenskej.[39]

Do určitej miery bola účasť Matice slovenskej v Záhrebe aj akýmsi vyvrcholením intenzívnej a plodnej takmer štvrťstoročnej spolupráce Chorvátov a Slovákov, ktorú úspešne začala revolúcia v meruôsmom roku. V nasledujúcom roku (1868) sa neoficiálna delegácia Chorvátov ešte zúčastnila matičného valného zhromaždenia, ale po rakúsko–maďarskom vyrovnaní nastalo28. novembra 1868 aj maďarsko–chorvátske vyrovnanie a „pre Chorvátov sa styky so Slovensko stali periférnymi (...) Na oživenie bolo treba čakať dlhší čas“.[40]

Legenda o Zrínskomv súčasnom slovenskom povedomí

V roku 2010 vyšla vo vydavateľstve Veda v dvoch zväzkoch práca Ján Jankoviča: „Legenda o grófovi Zrínskom“ v úhrnnom počte 630 strán, ktorá analyzuje problematiku a jej vývoj až do dnešných dní. Prvý zväzok monografie – Súvislosti je podrobným „literárnym a historickým sprievodcom“ po legende. Všíma si ju od jej zrodu v 16. storočí až po dnešok predovšetkým v chorvátskom a slovenskom kontexte. Z pohľadu môjho príspevku je mimoriadne podnetná kapitola s názvom: Vzopätie funkcie legendy v chorvátskom a slovenskom kultúrno-politickom priestore (300. výročie smrti 1866). Všíma si súvislosti i obsah nielen špeciálneho matičného spisu – Pamätník – k tristoročnici úmrtia Zrínskeho, ale aj biskupa Moyzesa, ktorý predstavuje „výkonný symbol slovensko-chorvátskeho prepojenia“ a ďalšie slovenské väzby k téme.

Osobitne oceňujem druhý zväzok monografie s názvom Chrestomatia, ktorý prináša v prvej časti slovenské piesne, básne a iné významné texty na túto tému od Štefana Moyzesa, Martina Hamuliaka, Jána Hollého, Jána Kollára, Pála Országha, Andreja Sládkoviča a Jozefa Miloslava Hurbana. Druhá časť obsahuje texty „zrínskeho legendy“ v latinčine  a ich preklady do slovenčiny. A tretia časť obsahuje chorvátske spevy a básne a ich preklady do slovenčiny.

Zaujímavý pohľad na tému Zrínskeho legendy a dnešných slovensko-chorvátskych vzťahov predstavuje štvordielny cyklus reportáží z roku 2013 v Novom slove od Martina Krna: Ako sa rodia legendy.[41]

Dnešná Matica slovenská nanovo rozvíja slovanský rozmer svojej činnosti. Najvýznamnejším podujatím sú pravidelné medzinárodné stretnutia zástupcov slovanských matíc – Kongresy matíc a inštitúcií slovanských národov, ktoré organizuje Matica slovenská v Martine. V roku 2025 sa uskutočnil už šiesty kongres. Ožil aj Slovanský odbor Matice slovenskej

Pokračuje aj dvojstranná slovensko-chorvátska matičná spolupráca. Z matičného pohľadu sa prejavuje ako spolupráca medzi maticami zo Slovenska a Chorvátska.[42] Ale tamojší Slováci sa organizujú v jednotlivých Maticiach slovenských v Chorvátsku, ktoré sú súčasťou Zväzu Slovákov v Chorvátsku a veľmi úzko spolupracujú s Maticou slovenskou.[43]

Predseda slovenského parlamentu J. Blanár pri výročí bitky pri Moháči zdôraznil. že29. august 1526 zásadne zmenil usporiadanie nášho regiónu a na dlhé obdobie ovplyvnil aj život na území dnešného Slovenska, ktorého politický, hospodársky a strategický význam výrazne vzrástol. Dnešná Bratislava sa v roku 1536 stala hlavným mestom Uhorska a neskôr aj korunovačným mestom uhorských panovníkov. Komárno, Nové Zámky, Levice či Fiľakovo hrali významnú úlohu pri obrane nášho územia pred osmanskou expanziou. Zo slovenského pohľadu sa bitka pri Moháči aj po 500 rokoch pripomína, ako zásadne dokážu vojny a mocenské konflikty meniť osudy krajín a celých generácií. Pripomenul, že o 418 rokov neskôr sa 29. august 1944 opäť zapísal do našej histórie, aj keď v celkom iných dejinných súvislostiach a inom období, ale pre súčasnú štátnosť veľmi významnou udalosťou - vypuknutím Slovenského národného povstania, ktoré sa stalo jedným zo základných kameňov našich moderných dejín.

Podobnú paralelu (aspoň zo slovenského pohľadu) môžeme vidieť pri spomienke na tristé výročie smrti sihoťského obrancu Zrínskeho v roku 1866. Boj za práva národa a obrana pred nepriateľmi jeho existencie je všeobecne platná myšlienka neobmedzená v čase. Menia sa len miesto, čas a aktéri. Matica slovenská v roku 1867 pochopila a využila „Zríniadu“ ako impulz pre rozvoj slovenského národného života v stiesnených podmienkach maďarizácie. Ako slovanskú vzájomnosť v každodennej praxi.

____________________

[1]KUČERA, Matúš:Slovenské dejiny I., Bratislava 2008, Literárne informačné centrum. s. 312

[2]MRVA, Ivan, SEGEŠ, Vladimír: Dejiny Uhorska a Slováci, Bratislava 2012, Perfekt, s. 151

[3]MRVA, Ivan, SEGEŠ, Vladimír: Dejiny Uhorska a Slováci, Bratislava 2012, Perfekt, s. 138

[4]https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1968/Sasinek_Strucny-dejepis-Uhorska-III/1

[5]https://zlatyfond.sme.sk/dielo/111/Kollar_Piesne-svetske-ludu-slovenskeho-v-Uhorsku-1-diel/bibliografia

[6]KUČERA, Matúš: Slovenské dejiny I., Bratislava 2008, Literárne informačné centrum. s. 308

[7]https://zlatyfond.sme.sk/dielo/96/Anonym_Pisen-o-Sigetskem-zamku/1