ZAKLADATEĽ MODERNÉHO SOCHÁRSTVA NA SLOVENSKU
Marcela Macharáčková
30. septembra 2026 si pripomenieme tridsiate výročie od smrti národného umelca profesora Jozefa Kostku, prvého profesora oddelenia figurálneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, založenej v roku 1949.
Jozef Kostka pochádzal zo starého rodu džbankárov v Stupave na Záhorí. Jeho otec Ján Kostka ml. a strýko národný umelec Ferdiš Kostka na prelome 19. a 20. storočia preslávili stupavskú ľudovú keramiku na svetových výstavách v Paríži a Bruseli. Ján Kostka ml. zomrel v roku 1919 na španielsku chrípku a zanechal po sebe vdovu s tromi deťmi, najmladším synom Jozefom, ktorý mal 7 rokov.
Ako štrnásťročný nastúpil Jozef do učenia ku strýkovi Ferdišovi a vyučil sa u neho džbankárskemu remeslu. Dielňu Ferdiša Kostku navštevovali počas prvej Československej republiky vzdelanci a zberatelia umenia z Čiech a Moravy. Aj vďaka ich odporučeniu pokračoval mladý Jozef ako štipendista v umeleckom vzdelávaní na Škole umeleckých remesiel v Brne a neskôr u profesora sochára Karla Dvořáka na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Koncom roku 1938 mu škola poskytla ročné štipendium v Paríži, kam sa vybral aj s maliarom Jánom Želibským a Adolfom Hoffmeistrom. Československým študentom sa ako pedagóg venoval v Paríži žijúci maliar František Kupka. Nad Európou sa však už sťahovali mračna 2. svetovej vojny, a tak Kostka svoj pobyt v Paríži predčasne ukončil a v lete 1939 sa vrátil domov aj s kufrom plným kresieb, návrhov k sochám, z ktorých potom čerpal inšpirácie k svojej sochárskej tvorbe.
Po rozbití Československa sa z Protektorátu Čiech a Moravy vrátili do Bratislavy mnohí slovenskí umelci z Prahy. Medzi nimi maliar Ján Mudroch, básnici Ján Smrek, Laco Novomeský a ďalší. Pôsobili tu nadrealistickí básnici, vytvorila sa silná skupina intelektuálov, umelcov a vedcov, ktorá sa pravidelne stretávala v bratislavských kaviarňach a koncipovala spoločný umelecký a vedecký program. Do tohto prostredia sa vrátil Jozef Kostka a okamžite sa zapojil do kultúrneho diania na Slovensku. Predstavil sa ako hotový sochár, ktorý do seba vstrebal českú sochársku školu 20. storočia, ovplyvnený tiež dielom Augustea Rodina, AntoineaBourdellea, Brancusiho a ďalších svetových umelcov, s ktorých tvorbou sa stretol v Paríži. Kostkove prvé sochy (Dievča s drapériou, 1939; Akrobatka,1940; Noc,1940 a ďalšie) oslovili nadrealistických básnikov a generačných druhov. Básnik Rudolf Fabrynazval mladého umelca sochárskym básnikom – básnickým sochárom, Kostka sa stal predným predstaviteľom výtvarného umenia mladej slovenskej avantgardy (neskôr nazvanej Avantgarda 38). Mladým intelektuálom, umelcom a vedcom sa podarilo počas vojny do roku 1945 vydať tri almanachy (Sen a skutočnosť, Vo dne a v noci, Pozdrav) s protifašistickým a protivojnovým obsahom prezentujúce tvorbu nadrealistických básnikov, literátov a vedcov s dielami súčasných výtvarných umelcov. Matica slovenská vydala Jozefovi Kostkovi v roku 1944 jeho prvú monografiu (Jozef Cincík, Jozef Kostka. Kresby) a historik umenia Jaroslav Dubnický bol autorom ďalšej monografie venovanej ranej sochárskej tvorbe J. Kostku, ktorú vydal v roku 1944 V. H. Kurtha. Vojnová tematika a tragické motívy zohrali v Kostkovej tvorbe do roku 1945 významnú úlohu. Najsilnejšie vo výraze proti vojnevyznejú Kostkove sochy Vojnová matka a schúlený ženský akt Rok štyridsiaty štvrtý, obe z roku 1944.
Bezprostredne po 2. svetovej vojne sa Kostka zapojil do budovania kultúry na Slovensku. Stál pri zrode Slovenskej národnej galérie (1948) a Vysokej školy výtvarných umení (1949, ďalej VŠVU), kde do roku 1973 viedol prvé oddelenie figurálneho sochárstva. V roku 1946 sa oženil s Annou Onderovou-Kukorelliovou, vdovou po národnom hrdinovi Ľudovítovi Kukorellim. Stála pri ňom verne päťdesiat rokov spoločného života v dobrom i zlom, bola mu oporou pri naplňovaní jeho tvorivej a spoločenskej práci. Ako významný predstaviteľ slovenského moderného sochárstva sa stal autorom prvých pomníkov oslavujúcich víťazstvo nad fašizmom (Pomník Víťazstva nad fašizmom, 1945–1949 v Bratislave a PomníkSNP 1946–1949 v Partizánskom). Tieto Kostkove rané sochy a súsošia sú považované bezprecedentne za vrcholné diela povojnovej pomníkovej tvorby na Slovensku.
Počiatok 50. rokov 20. storočia poznamenal aj vývoj slovenského výtvarného umenia. Socialistický realizmus ako predpísaná a povinná doktrína na niekoľko rokov ovládol tvorbu aj mladých absolventov Kostkovho ateliéru. On sám s Jánom Mudrochom sa museli obhájiť proti označeniu buržoáznych nacionalistov, aby mohli pôsobiť naďalej na škole. Uvoľnenie spoločenských pomerov nastalo až po smrti J. V. Stalina v druhej polovici 50. rokov. Kostka zastával v rokoch 1955–1959 funkciu rektora VŠVU. V jeho tvorbe prevládal záujem o stvárnenie ženy, vo svojom ateliéri venoval dlhé hodiny kresbe podľa modelu. Umelec sa v tejto dobe stal významným predstaviteľom tzv. sochárskej kresby v Československu, jeho expresívne kresby pútali záujem ako českých tak slovenských teoretikov umenia, o čom svedčia aj mnohé články v súdobých kultúrnych periodikách a prvá Kostkova monografia (Jozef Kostka. Kresby, 1960) z pera riaditeľa SNG Karola Vaculíka. Výsledkom množstva štúdií, kresieb a návrhov bola plastika Slovenská jar z rokov 1955–1963 pre náhrobok Ľudovíta Štúra na cintoríne v Modre. Postava mladej ženy nesúca ratolesť predstavuje symbolicky ideu obrodenia slovenského národa, o ktorú Ľudovít Štúr celý život usiloval. V roku 1958 sa Kostka zúčastnil s československou expedíciou Svetovej výstavy Expo 58 v Bruseli, kde obdržal striebornú medailu za reliéf Na brehu rieky.
Celkové oživenie a túžba po slobodnejšom socialistickom zriadení s ľudskou tvárou priniesli v 60. rokoch snahu spoločnosti otvoriť sa viacej západnému svetu a prekonať stagnáciu v celkovom vývoji. Kostka opúšťa čiastočne vo svojej tvorbe ľudskú figúru a hľadá inšpiráciu v prírodných tvaroch, v baladických skladbách zložených z kameňov, konských hláv a rastlinných tvarov (Veľká balada, 1967; Slovenka-kvet, 1967–1968; Bozk, 1968; Matica, 1967; Avantgarda,1967). V jeho tvorbe sa prelínajú rastlinné motívy inšpirované slovenskou krajinou, ženské telo sa mení na kvetinu, stohy slamy na poliach pripomínajú hlavy žien so šatkami pri práci. Začína pracovať s drevom, hľadajúc v jeho rustikálnom spracovaní monumentálne prvotvary (Nájdenýtvar, 1967–1968; Vládca, 1967–1968 a ďalšie). Šesťdesiate roky 20. storočia znamenali pre Jozefa Kostku vrchol jeho umeleckého a spoločenského uznania. V roku 1967 bol menovaný národným umelcom, v roku 1969 usporiadal v Dome umenia v Bratislave a vo výstavných sieňach Mánesa v Prahedve retrospektívne výstavy svojej poslednej tvorby. Tento jeho tvorivý rozlet zastavili až tanky a okupácia Československa v roku 1968. Kostka ako predstaviteľ dubčekovského režimu a pražskej jari nemohol prejsť previerkami normalizátorov. V roku 1973 bol nútený opustiť školu a svojich žiakov. Pre nové spoločenské pomery sa stal nepohodlným, čo znamenalo zákaz vystavovať, pre teoretikov umenia publikovať články o jeho diele. Sotva šesťdesiatročný sochár vo svojom ateliéri v dome na hradnom kopci v Bratislave tvoril intenzívne ďalej. Jeho vrodená pracovitosť a „posadnutosť“ tvorbou mu nedovoľovali zastaviť sa. V rokoch 1973 až 1993 vzniká neskoré Kostkove dielo, obsahujúce okrem sôch, reliéfov, kresieb aj desiatky plátien (malieb), keramických drobných reliéfov a plastik, ktorými sa umelec vracal tematicky ku svojmu detstvu v Marianke a Stupave, k dielni Ferdiša Kostku. Jozef Kostka zomrel v roku 1996 a zanechal po sebe monumentálne dielo čítajúce na tisícky kresieb, stovky sôch, malieb a keramiky. Rehabilitácia jeho osobnosti a diela sa udiala v roku 1992, keď sa rektor, sochár Jozef Jankovič ospravedlnil v mene VŠVU Jozefovi Kostkovi za prešľapy minulého režimu voči jeho osobe.
Jozef Kostka je dnes považovaný za zakladateľa moderného slovenského sochárstva druhej polovice 20. storočia. Jeho sochárskym vedením prešlo za dvadsať rokov pôsobenia na škole viac ako 60 sochárov. Patria k nim dnes najvýznamnejší slovenskí sochári Jozef Jankovič, Juraj Meliš, Pavol Tóth, Marko Huba, manželia JaroslavaŠicková-Fabricia Ján Šicko, Peter Roller, Vladimír Kompánek, Andrej Goliáš a mnohí ďalší, ktorí sa už za života svojho profesora hlásili k jeho umeleckému odkazu a ku Kostkovej sochárskej škole.
