112. výročie černovskej tragédie


//112. výročie černovskej tragédie

V nedeľu 27. októbra 2019 sme si pripomenuli 112. výročie černovskej tragédie. Vo farskom Kostole Návštevy Panny Márie v Hrachovišti sa konala spomienková slávnosť na pamiatku obetí Černovskej tragédie. Slávnosť sa začala chrámovou hymnou Bože, čos’ ráčil… Potom historik Martin Lacko v príhovore ozrejmil udalosti v Černovej. Na záver príhovoru povedal: „Dovtedy, ak sa strieľalo, strieľalo sa na bojiskách, na frontoch. Nie v uliciach po ženách a deťoch. A už vôbec nie v nedeľu, pred kostolom. Dokonca pred posviackou kostola, za prítomnosti kňaza. To dokázal azda len jediný režim – maďarský režim v Uhorsku. Černovskí martýri – to sú akoby prví slovenskí legionári. Položili totiž svoje životy nielen za náboženskú slobodu, ale aj národné práva slovenského ľudu, za jeho oslobodenie. Svetu ukázali, že existuje slovenský národ. Práve vďaka nevinným obetiam v Černovej si Európa totiž všimla utrpenie – a existenciu – Slovákov v Uhorsku a neskôr bola ochotná načúvať ich požiadavkám. Keď v roku 1935 poľská delegácia Hlinku navštívila, zaviedol ju na cintorín v Černovej. Ukázal prstom na hroby a slávnostným, pohnutým hlasom povedal: ,Páni, tuná je základ slovenskej politiky!‘ A tak práve aj vďaka obetiam z Černovej mohol neskôr náš národ dosiahnuť slobodu a vlastnú štátnosť. Majme to, prosím, na pamäti – a nielen pri výročí 27. októbra…“

Manželský pár odetý v krojoch za zvukov fujary položil ku krížu horiacu sviecu a kyticu 15 červených ruží, previazaných slovenskou trikolórou s menami zabitých. Miestny farár Irenej Ciutti v modlitbe poprosil Najvyššieho: „Zhliadni láskavo na túto nevinnú krv našich predkov a pre lásku, kvôli ktorej ju preliali, neodvráť svoju žehnajúcu ruku od nás a od našej vlasti. Voláme k Tebe o požehnanie pre celý národ a pre zem, na ktorej žijeme. Prosíme o odpustenie všetkej nenávisti a zloby, ktorej sa dopustili druhí na nás a ktorej sme sa my dopustili na druhých. Bohato odmeň úsilie všetkých, čo svoju lásku k vlasti premieňajú na konkrétnu činnosť a službu. Prijmi náš hlas, ktorý sa na príhovor Sedembolestnej, sv. Cyrila a sv. Metoda, sv. Gorazda a všetkých patrónov nášho národa a našej štátnosti dvíha k tebe. Vypočuj nás, keď voláme k tebe modlitbou liturgie, ktorú nám zanechal sv. Gorazd: Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou svojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý panuje s Otcom i so Svätým Duchom, na veky vekov. Amen.“

Svätú omšu celebroval otec Irenej Ciutti, koncelebroval otec Peter Krajčík. Otec Irenej sa v homílii zamyslel nad témou národa a vlasti v intenciách kresťanskej a katolíckej viery. V širších súvislostiach vzniku ľudstva poukázal na Boží plán ľudskej spoluúčasti na rozvoji života na zemi od Adama cez Noema až do dnešných dní: Ploďte sa, množte a naplňte Zem.

Jednota ľudstva je zachovaná vo svojej prirodzenosti, ale mnohoraká v rozdielnosti rás, národov, kultúr. Táto ideálna jednota však bola zničená hriechom, keď človek chcel byť ako Boh, keď sa človek rozhodol riadiť svoj život sám, bez Boha. Boh však ľudstvo neopustil a prisľúbil mu už v raji definitívne víťazstvo nad diablom, ktoré sa bude realizovať prostredníctvom Spasiteľa, Vykupiteľa sveta, Ježiša Krista. Boh si na to vybral aj konkrétny národ s konkrétnym štátnym celkom a zriadením – tento národ musel odolávať náporu mocnejších v úsilí o jeho podmanenie a asimiláciu. Boh však chránil svoj národ, ale tento národ, vedomý si svojej vyvolenosti, vzďaľoval sa od Božieho zámeru a prispôsoboval sa mentalite vtedajšieho sveta.

Boh, verný svojmu sľubu, povolal z tohto národa Vykupiteľa sveta, Ježiša Krista, Syna Božieho, ale i syna ľudského rodu, syna človeka. Ježiš Kristus, verný syn svojho národa, svojím umučením a oslávením prináša ponuku spásy celému ľudstvu a po svojom zmŕtvychvstaní posiela učeníkov do celého sveta, aby všetci v jeho mene jedno boli.

Evanjelium potvrdzuje vôľu Stvoriteľa, aby ľudstvo bolo rôznorodé, a predsa zjednotené. I v Zjaveniach čítame víziu apoštola Jána o spáse ľudstva, ktoré bude aj v nebi zložené zo všetkých národov, kmeňov, ľudu a jazykov. Z toho potom aj vyplýva, že láska k svojmu národu a úcta k ostatným národom je prejavom poslušnosti voči Stvoriteľovi a rešpektovaním jeho zámeru s človečenstvom: „V tejto viere nachádza svoje opodstatnenie aj čnosť vlastenectva. Ide tu skutočne o čnosť, tá sa vždy vymedzuje medzi krajnosťami. Aj čnosť vlastenectva sa vymedzuje medzi krajnosťami: na jednej strane je to akýsi kozmopolitizmus, globalizmus bez úcty a lásky k svojim vlastným, k domovu, k materskej kultúre a na druhej strane je to šovinizmus či nenávistný exkluzivizmus. Obe krajnosti majú tendenciu totalitnej nenávisti. Jedni nenávidia všetkých okolo, ktorí nie sú „my“, a tí druhí nenávidia patriotov, vlastencov a všetko, čo pripomína korene. Obe krajnosti sú však produktom starého Božieho nepriateľa, toho istého hada, ktorý už v raji sľúbil našim prarodičom skvelú perspektívu samovládnutia a samorozhodovania o dobre a zle, o živote a smrti. Aj on, ktorý je Božou opicou, napodobňuje Stvoriteľa, ako to robia opice, a chce ľudstvo zjednotiť. Ale bez Boha. Chce nám nahovoriť, že národy sú prežitok a ich existencia nie je opodstatnená. Chce nám nahovoriť, že láska k svojim, k rodnej zemi a rodnej reči je zastaranou, romantickou záležitosťou. Chce nás presvedčiť, že ľudstvo sa môže zjednotiť už tu na zemi v jednej kultúre, jednej ekonomike a v jednom náboženstve. To však nie je jednota Kristova. Jednota Kristova je totiž jednota mnohých národov s jediným princípom jednoty, a tým je Kristus, ktorý žije v Cirkvi. Aby prirodzený poriadok ľudstva dosiahol svoj vrchol v Novom Jeruzaleme, aby tam mohli Božieho Baránka chváliť všetky národy, potom my máme prirodzenú úlohu chrániť, zveľaďovať a milovať ten svoj národ. A keď hovorím prirodzenú, myslím tým danú a chcenú Bohom, za túto prirodzenosť vloženú do srdca človeka Stvoriteľom vyliali krv tí, na ktorých sa dnes rozpamätúvame. Neurobili nič zlé, nič iné, iba počúvali hlas vo svojom srdci, hlas od Boha. A preto boli zabití silou, ktorá sa chcela povýšiť nad toho druhého.“ V závere svojej homílie otec Irenej vyzdvihol potrebu činorodej lásky k vlasti, k národu, ktorá je v súzvuku s Božím zámerom a Božou vôľou: „Ako kresťania veríme, že smerujeme k jednote Božieho ľudu, k jednote mnohých národov. A ako kresťania sa nemusíme a nesmieme hanbiť za príslušnosť k svojmu rodu a svojmu národu. To nie je hanba, že sme Slováci, to je Božie vôľa, a preto aj naša láska. Áno, láska. Láska k Bohu a k jeho stvoreniu nás zaväzuje k láske k národu a vlasti. Z tejto lásky pramení aj úcta k našej štátnosti. Lebo byť národom znamená, že si môžeme povedať: ,To sme my.‘ Mať vlasť znamená, že si môžeme povedať: ,Sme doma.‘ A mať svoj štát znamená, že si môžeme povedať: ,Sme vo svojom.‘ Aby však aj tí druhí stáli o naše priateľstvo, musíme aj my, aj oni vedieť, kto sme a kde sme doma. Nikto nebude o nás stáť, ak budeme bez tváre, bez identity, bez osobitostí a hlavne bez hrdej viery. Bez tohto všetkého by sme mohli byť akurát beztvarou masou, materiálom či teritóriom na ľahké ovládnutie. A súčasnosť nám ukazuje, že toto nebezpečenstvo je celkom blízko. Ktosi nám totiž sústavne vštepuje komplex malosti a submisivity. Ktosi nás chce presvedčiť, že my Slováci sme zaostalí, pretože ešte občas chodíme do kostola. Ktosi nás neustále zaraďuje do stredoveku, lebo ctíme prirodzený poriadok človečenstva. Ktosi chce rozhodovať o tom, čo musí byť a čo nesmie byť pravdou. A ktosi diktuje, na ktoré časy, udalosti a osobnosti z našich dejín sa nesmieme ani pýtať. Ale tento ktosi nie je Boh. Lebo Boh stvoril prirodzený poriadok vecí i živých bytostí. Boh riadi dejiny v udalostiach národov i jednotlivcov. Boh nás volá k jednote založenej na Kristovej obeti a v jeho sláve, lebo dejiny budú zavŕšené v konečnej spáse národov. Nech dobrý Boh dá, aby krv nevinných zabitých, na ktorých dnes spomíname, bola obnovujúcou silou nášho života, našej viery v Boha a lásky k Nemu, ale i k vlasti a národu.“

Na svätej omši sa v hojnom počte zúčastnili domáci veriaci, mnohí odetí v krojoch, predstavitelia spoločenských organizácií… Daniela Suchá sa poďakovala otcovi Irenejovi za slávnostnú spomienku a darovala mu kyticu ruží. Po svätej omši nasledovalo agapé, prítomní boli pohostení bosniakmi, ktoré si lámali a delili sa o ne. Na slávnosti sa zúčastnili aj veriaci zo Skalice, zo Starej Turej, spod Tatier, z Bratislavy…

V hlavnom meste sa konala spomienka na obete černovskej tragédie pri pomníku Andreja Hlinku v podvečerných hodinách. Začala sa modlitbou za obete, nasledoval príhovor Jána Klepáča, v ktorom vyzdvihol význam černovskej tragédie pre dnešné Slovensko. Vďaka mnohým odvážnym európskym intelektuálom, ako boli napr. nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Martinius Björnson, ruský spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj, švajčiarsky spisovateľ a teoretik umenia William Ritter, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson, sa celá kultúrna Európa dozvedela o tomto prejave zloby a násilia vtedajšej vládnucej maďarskej vrstvy.

Za zvukov fujary si prítomní uctili pamiatku obetí položením venca. Sviečku, symbolizujúcu život večný, k pomníku položil študent Michal Šimon Hradský.

Na obidvoch podujatiach sa zúčastnili matičiari či zástupcovia Národnej rady Slovenskej republiky a odznelo posolstvo pani Evy Kristinovej, ktorá je čestnou predsedníčkou MO MS Bratislava-Staré Mesto a predsedníčkou honoris causa o. z. DEDIČSTVO OTCOV: „Andrej Hlinka nech je pre vás vzorom národného a životného postoja. Hlboko sa skláňam pred pamiatkou našich odhodlaných za spravodlivú vec položiť život.“

Daniela Suchá, DEDIČSTVO OTCOV, o. z.

Foto: René Pavlík

2019-11-11T11:46:56+00:007 novembra 2019 |Bratislavský kraj|
X