Dôvod a potrebu vzniku jedinečnej Šatnice Matice slovenskej a zároveň jedinej takejto ustanovizne v republike je potrebné hľadať v histórii slovenského ochotníckeho divadelníctva. Úspech každého divadelného predstavenia závisel nielen od ideových, umeleckých a personálnych podmienok, ale aj od materiálno-technických predpokladov. Práce súvisiace s divadelným predstavením si ochotníci robili sami. Svetlou výnimkou pri zhotovovaní javísk a ich dekorácií boli ochotníci v Liptovskom Mikuláši a Martine. Mikulášskym ochotníkom robil dekorácie maliar Peter M. Bohúň, scény v Národnom dome v Martine, kde účinkoval Slovenský spevokol, navrhoval šikovný maliar amatér Jozef Kohút. Kostýmy na jednotlivé predstavenia si martinskí ochotníci požičiavali zo začiatku z pražského Národného divadla. Od roku 1875 si začal Slovenský spevokol budovať vlastnú šatnicu. Spočiatku to robili tak, že si herci dávali šiť kostýmy, ktoré im potom spolok zaplatil. Takto nadobudnuté veci stali sa základom spolkovej garderóby. (Zápisnica z výborového zasadnutia Slovenského spevokolu zo 16. marca 1875, LA MS.) Neskoršie už kostýmy kupovali. Napríklad roku 1877 kúpili v Banskej Bystrici šiat za 385 zl. Takto Spevokol šatnicu postupne zveľaďoval. Kostýmy požičiavali aj ostatným ochotníckym divadelným krúžkom. Spočiatku zadarmo, neskôr za úhradu skutočných výdavkov. V tom období to bola vlastne jediná materiálna pomoc, s ktorou mohli ochotnícke krúžky počítať.
Dňa 25. januára 1922 z podnetu martinského Slovenského spevokolu a za mimoriadnej materiálnej a personálnej pomoci Matice slovenskej sa založilo v Martine Ústredie slovenských ochotníckych divadiel (ďalej len ÚSOD), ktoré si za jednu z prvých úloh predsavzalo zriadiť garderóbu, aby ochotníci mohli hrať aj historické hry, pre ktoré do toho času kostýmov prakticky nebolo. Trvalo dlhší čas, kým sa podarilo pracovníkom ÚSOD-u vytvoriť šatnicu, ktorá by sa stala spoľahlivým dostupným pomocníkom divadelných krúžkov. V roku 1925 v časopise Slovenský ochotník I, str. 19, ÚSOD uverejnil, že jeho garderóba má tieto kroje: „22 mužských sedliackych krojov, 11 bielych, 11 čiernych, 9 košieľ, 10 širokých klobúkov, 2 žandárske (maďarské) kroje, 2 kňazské reverendy a 2 lokajské fraky. K tomu máme dva tucty rozličných parochien.“ V správe boli uvedené i ceny za zapožičanie kostýmov: svojim členom po 5 korún za nohavice, vestu a kým zásoba postačí i košeľu. Za klobúk rátame 3 koruny, za žandársky kroj 10 korún (nohavice, blúza, klobúk), požičanie kamže stojí 8 korún, lokajského fraku 4 koruny.“ Ceny za požičanie kostýmov boli na vtedajšie pomery dosť vysoké. Pritom nečlenovia platili za jeden kroj ešte viac. Za sprostredkovanie národných krojov z miestneho podniku Lipa ÚSOD účtoval svojim členom 15 korún, ale nečlenovia za-platili za tú istú službu 45 korún. V roku 1925 utŕžil ÚSOD za požičanie krojov od krúžkov 1 227 korún. Hoci to boli len skromné služby, čo vidieť i z výnosu, chvályhodné bolo, že ÚSOD začal cieľavedome budovať vlastnú šatnicu.
K zbierke krojov prispeli aj miestne odbory Živeny, ktoré z vlastnej iniciatívy zakúpili národné kroje a potom ich darovali ÚSOD-u. Niektoré členky darovali i svoje vlastné kroje. V tejto akcii boli najúspešnejšie miestne odbory Živeny v Bánovciach, Bratislave, Lučenci, Nitre, Ružomberku a Trenčíne.
Významný krok pre rozvoj šatnice sa urobil 11. novembra 1930 na zasadnutí výboru martinského Slovenského spevokolu, na ktorom sa zúčastnili aj Štefan Krčméry a Henrich Bartek, ktorí vyslovili požiadavku, aby Slovenský spevokol deponoval svoju šatnicu do garderóby ÚSOD-u. Výbor s týmto návrhom súhlasil. Ako protihodnotu požičiaval ÚSOD spolku kostýmy zadarmo.
Príležitostne ÚSOD prikupoval predovšetkým ľudové kroje. Niekedy sa mu podarilo získať i celé šatnice. Napríklad roku 1936 bola prevezená šatnica z Prahy, roku 1939 požičovňa kostýmov zo Žiliny. V roku 1942 si dal ÚSOD výnimočne vyhotoviť niekoľko garnitúr kostýmov, najmä pre hru Marína Havranová od Ivana Stodolu. Vďaka iniciatíve sa pracovníkov sa v roku 1947 podarilo odkúpiť šatnicu v Prahe (majiteľ Karel Darebný) v hodnote 400 000,- Kčs. Takto sa šatnica pomaly rozrastala.
Prácu šatnice ovplyvňovala i skutočnosť, že sa často premiesťovala z jedného provizória do druhého a menilo sa aj jej organizačné členenie. V tridsiatych rokoch bola umiestená v budove Matice slovenskej, o desať rokov neskôr v prvej budove Neografie, odkiaľ sa musela v krátkom čase (1. mája 1942) presťahovať do budovy Robotníckej sociálnej poisťovne. Nakoniec šatnica ÚSOD-u zakotvila v budove bývalého slovenského gymnázia na Memorandovom námestí.
Dňa 23. januára 1949 prijalo mimoriadne valné zhromaždenie ÚSOD-u jednomyseľne uznesenie, podľa ktorého sa ÚSOD včlení do Matice slovenskej, a to tým spôsobom, že s platnosťou od 1. januára 1949 Matica slovenská preberie celú majetkovú podstatu ÚSOD-u so všetkými jeho aktívami i pasívami. Divadelné dielne v MS sa členili na tri výrobné sektory: divadelnú dielňu, kde sa vyrábali javiskové zariadenia – opony, kulisy, horizonty, mechanizmy k oponám, osvetľovacie telesá, ďalej na bábkarskú dielňu, kde sa vyrábali bábky a bábkové javiská, a nakoniec na divadelnú šatnicu.
So zlúčením ÚSOD-u s MS sa uskutočnilo i zlučovanie divadelných krúžkov s miestnymi odbormi MS.
Roku 1950 sa z divadelných dielní utvoril závod. Dielne dostali aj nový spoločný názov – Dielne pre osvetové pomôcky pri Matici slovenskej. V rámci MS sa blahodarne rozvíjali do konca roka 1953, keď v dôsledku reorganizácie činnosti Matice slovenskej prešli dielne už ako podnik do novozriadeného centrálneho kultúrneho zariadenia – Slovenského ústredia ľudovej umeleckej tvori-vosti so sídlom v Bratislave.
Začal sa i ďalší rozvoj šatnice. Pribudli nové pracovné sily. V tom období mala šatnica okolo 2 000 kusov jednotiek. Budovala sa ako národopisná klenotnica, ktorej cieľom bolo zachytiť do fondov najcharakteristickejšie a najkrajšie slovenské národné kroje. Jej fond mal slúžiť súborom ľudovej umeleckej tvorivosti, ktoré si kroje požičiavali priamo v šatnici. Boli však aj väčšie akcie, ako napríklad I. alebo II. celoštátna spartakiáda, Národopisné slávnosti vo Východnej a pod., keď šatnica vypomohla naraz stovkami krojov. Postupne sa fond dopĺňal i historickými krojmi. Ich výrobcami boli vlastní pracovníci – kolektív krajčírok.
V období vzniku divadelných dielní roku 1955 prešla i šatnica pod správu novovzniknutej inštitúcie, ktorá neskôr ako Divadelná technika spravovala majetok už premenovanej Požičovne kostýmov a krojov. Po vybudovaní nového výrobno-prevádzkového areálu Divadelnej techniky uvoľnila šatnica priestory gymnázia pre pamiatkové účely mesta a presťahovala sa do novopostavených priestorov Divadelnej služby, n. p., v Martine, ktorého súčasťou sa stala.
Obstarávanie ďalšieho inventáru ako slovenských krojov, divadelných kostýmov a doplnkov sa už realizovalo zo štátnych dotácií a presunom divadelných kostýmov z profesionálnych divadiel v Bratislave, Nitre, Zvolene, Prešove i Košiciach.
V roku 1993 podnik Divadelná technika skončil svoju výrobnú i hospodársku činnosť. Požičovňa kostýmov a krojov bola na základe rozhodnutia ministra kultúry delimitovaná späť do Matice slovenskej, v ktorej sa datujú prvé kroky jej vzniku. Po dvoch rokoch sa v máji 1995 presťahovala z priestorov na Ulici Ambra Pietra v Martine do priestorov v Priekope. Na základe aktualizovaných Stanov MS z r. 2019 sa Požičovňa kostýmov a krojov MS oficiálne premenovala na Šatnicu Matice slovenskej, teda prijala za oficiálny názov, pod ktorým ju každý pozná.
Počty – orientačne:
Kroje ženské + dievčenské – 800
Kroje mužské + chlapčenské – 800
Kostýmy dobové – dámske – 300
Kostýmy dobové – pánske – 600
Kostýmy karnevalové (D+P) – 300
Kostýmy karnevalové detské – 500
Kostýmy + kroje spolu – 3.300
Parochne – 300