Prvé stretnutie členov Literárneho klubu OMEGA v roku 2022


//Prvé stretnutie členov Literárneho klubu OMEGA v roku 2022

Dosah vládnych opatrení a obmedzení v súvislosti s protipandemickými opatreniami bol minulý rok na činnosť kultúrnych zariadení, klubov a organizácii náročný. Samozrejme, že zasiahol aj do činnosti Matice slovenskej. Radosť zo stretnutia  priaznivcov literatúry a členov LK OMEGA pri milej a slávnostnej príležitosti,  prezentácii knihy, bola úprimná a neskrývaná. Z toho, že sa vidíme.

V čase obmedzení pohybu a stretávania sa sme si mali možnosť prečítať a vypočuť veľa rád, návodov a nápadov ako využiť čas, nepodliehať depresii a melanchólii. Dlhoročná, teraz už  čestná členka Miestneho odboru Matice slovenskej v Trenčíne, členka Literárneho klubu OMEGA,  ktorý  pôsobí  pri Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne už 25 rokov,  Oľga Nemcová – Košecká vydala 14. knižku, tentoraz zo svojej poetickej dielne. Viaceré knižky sme prezentovali v našom klube, samozrejme za autorkinej účasti, pokiaľ jej to zdravie dovolilo. Pri tejto – zatiaľ ostatnej – sme sa museli zmieriť s jej neúčasťou. Zdravotné problémy to  neumožnili.

Mňa, ako bývalú pracovníčku knižnice, vždy poteší príjemná udalosť, a to je vyprevadenie novej knihy medzi čitateľov. Zvlášť, keď je to kniha niektorého člena  alebo členky nášho klubu, ako to bolo 3. februára / prvý štvrtok/, kedy sa stretávame v klube. Zabudnuté v čase je názov zbierky poézie Oľgy Nemcovej- Košeckej, ktorú sme vyprevadili aj keď bez účasti autorky, ako som už uviedla, ale výstavka kníh z jej tvorivej dielne ju živo pripomínala.

Pár slov o autorke: vekovo patrí k skôr narodeným v klube /1933/,ale nestráca optimizmus a záujem o písané slovo. Stále platí známa pravda, že najťažšie sa píše o tom, koho poznáte a máte ho radi pre to, čo dobre vykonal, v prípade poetky a spisovateľky Oľgy Nemcovej- Košeckej – čo napísala. Patrí k tým, s ktorými stretnutie zostalo natrvalo v mojej pamäti.

Poznáme sa roky z jej aktívneho pôsobenia v MO MS v Trenčíne a organizovaní LS Jozefa Braneckého, triedila došlé práce podľa kategórie. Medzi rečou spomenula, že aj ona píše a niektoré básne mi dala prečítať. Výsledkom bola prvá zbierka Pavučiny babieho leta/2010/. Patrí k autorom, u ktorých nenastala pauza, píše a vydáva poéziu, ale aj prózu. Je rodáčkou z Nitrianskej Blatnice. Písať začala už v tretej ľudovej, spomenula, že dve z jej básničiek poslal pán kaplán do časopisu Priateľ dietok, kde ich obidve uverejnili. V čase gymnaziálneho a pedagogického  štúdia sporadicky uverejňovala básne v Mladej tvorbe. Zúčastňovala sa recitačných súťaží s vlastnou tvorbou, neskôr písala veršíky len pre seba, svojich blízkych a ako pomôcku k vyučovaniu. Okrem poézie miluje hudbu, vyše 20 rokov spievala a konferovala v učiteľskom speváckom zbore. Členstvo v LK OMEGA a moje povzbudenie sa stalo tak trochu inšpiráciou k vydávaniu kníh – nielen napísané zostáva, ale aj vydané. Nie som povolaná na literárnokritický rozbor autorkinej tvorby, vyslovujem moje osobné vyznanie a pocity z prečítaného. Autorka ponúka básne úprimného vyznania. Bez rozdielu, či sú venované blízkym ľuďom, rodine, priateľom. Básne plné nepredstieranej lásky k Slovensku:

„Predkovia mi nenechali majetky, no lásku k vlasti mi dali do vienka.

Mám rada túto krajinu. Som hrdá, že som Slovenka“.

Žensky citlivo a láskavo, možno trochu so smútkom za tým, čo sa už nevráti, nám dovoľuje nazrieť do jej detstva. Máme možnosť porovnávať, spomínať, stotožniť sa. Istý kanadský básnik povedal:

„Koho kopú múzy, toho kope aj život. Básnik, ktorý netrpel, nie je básnik.“

Pravdivosť týchto slov je cítiť aj z jej poézie. Zatiaľ jej ostatná zbierka poézie s trochu nostalgickým  názvom Zabudnuté v čase je určite, ako mi povedala, jej posledná. Necháme sa prekvapiť. Od prvej útlej knižky Pavučiny babieho leta postupne uzrelo svetlo sveta trinásť knižiek poézie i prozaickej tvorby. Sú pevné, trvalé a vôbec nie krehké ako pavučiny. Štrnásta Zabudnuté v čase je nezabudnutá svojím obsahom, ženskou citlivosťou, toleranciou nielen ako autorky, ale ako človeka pokorného, s vierou v dobro človeka. Ako autorka si nikdy nemyslela, že je výnimočná. Pri čítaní jej poézie, hlavne príležitostných básní, si uvedomujem, že poézia nás sprevádza po celý život a nemusíme byť jej milovníkmi. Pre Oľgu Nemcovú – Košeckú a jej poetickú tvorbu sú platné slová básnika Vojtecha Kondróta: „ Báseň je radosť, ktorú prinášame pre iných, ale je i našou radosťou.“

Zbierku na cestu medzi čitateľov vyprevadili predsedníčka Krajskej rady MS Trenčianskeho samosprávneho kraja Žofia Hrančová a tajomníčka odbočky Spolku slovenských spisovateľov Trenčianskeho kraja a dlhoročná členka MS Margita Ivaničková. Posypali ju žltými lupeňmi ruže. Autorka je pestovateľkou ruží, má rada hlavne žlté. Zostáva veriť, že knižka nebude zabudnutá v čase a čitateľom jej čítanie prinesie radosť.

Jana Poláková, MO MS v Trenčíne

Foto: Lýdia Šimková

2022-02-15T08:47:09+00:0015 februára 2022 |Trenčiansky kraj|
X