„Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč i náš národ.“
Dňa 3. februára uplynulo 210 rokov od narodenia Jonáša Záborského. V minulom roku v januári sme pri príležitosti 145. výročia jeho úmrtia zavesili venček k dvojbuste Štúr-Záborský, ktorá symbolizuje ich spoločné stretnutie na fare 24.2.1849. Jonáš Záborský má ale aj svoju samostatnú pamätnú tabuľu s reliéfnym portrétom nachádzajúcu sa na Hlavnej 67. V tejto budove v minulosti sídlila Košická kráľovská akadémia s filozofickou a právnickou fakultou a neskôr Právnická akadémia, kde na prelome rokov 1849/1850 pôsobil ako učiteľ gréčtiny aj Jonáš Záborský. K tejto pamätnej tabuli Dom Matice slovenskej s miestnymi odbormi Košice a Košice-Sever zavesili venček. Priestor pod pamätnou tabuľou dlhodobo zíval prázdnotou, nakoľko tam ostali iba diery po vytrhnutých hákoch. Túto nepeknú skutočnosť sme napravili a pamätná tabuľa má už aj svoju okrasu.
Je dosť možné predpokladať, že v slovenskej literárnej minulosti asi neexistuje dramatickejšia, rozporuplnejšia a protichodnejšia osobnosť ako je osobnosť Jonáša Záborského. Narodil sa v dedinke Záborie, neďaleko Martina. Najprv študoval právo, neskôr teológiu. Najväčší úspech počas jeho života mu priniesla oslavná báseň “Na Slovákov”, ktorú napísal pod pseudonymom Magurský. Báseň ocenil Ján Kollár i Ľudovít Štúr, s ktorým sa stretol počas štúdii v Halle. No už v Halle odcudzoval Štúra a jeho stúpencov za ich príklon k Heglovej idealistickej filozofii. On sám bol obdivovateľom racionalisticky orientovanej filozofie a predovšetkým Immanuel Kanta. Nebol stúpencom štúrovskej spisovnej slovenčiny a keď vydal svoju básnickú zbierku “Žehry, básně a dvě řeči”, štúrovci ju kruto skritizovali. S východným Slovenskom je späté jeho pôsobenie v dedinke Rankovce, kde bol prakticky zabudnutý a opustený. No veril v lepšiu budúcnosť. Tu ho ale postihlo nešťastie. Fara i kostol vyhoreli. Pomocnú ruku mu podáva katolícky známy a presviedča ho, aby prestúpil na katolicizmus. Vraj tak dosiahne lepšie uplatnenie ako profesor v košickom seminári. Miesto profesora nezískal. V Košiciach pôsobí ako kaplán na nemeckej fare. Tu ho za prechovávanie Žiadosti slovenského národa uväznili a obvinili z panslavizmu. Jeho konverzia bola aj jeho najväčším previnením, aj keď on sám ju nechápal tragicky. Ako katolík mohol rovnako vychovávať a vzdelávať ľudí ako keby bol evanjelik. Ale ani pôsobenie v Košiciach nebolo preňho prijateľné. Jonáš Záborský bol kritik, racionalista a skeptik v otázkach náboženských, politických, národných i kultúrnych. Dogmatizmus a meravá poslušnosť mu boli cudzie a preto sa dostáva do konfliktu s cirkevnou hierarchiou. I keď sa v Košiciach stretol s Ľudovítom Štúrom, od slovenského národného hnutia sa ešte viac vzdialil. Redaktorom vládnych Slovenských novín sa stal len na roky 1850-1853, keďže nepísal tak, ako od neho očakávali. Opätovne sa vracia na východ a usídľuje sa na fare v Župčanoch. S písaním prestal a venoval sa svojej fare a gazdovstvu. No prešlo šesť rokov a Záborský dostáva druhý dych. Jeho návrat na literárnu scénu je ale poznamenaný ďalšou zdrvujúcou kritikou. Dnes už vieme, že neoprávnenou. Jonáš Záborský vo svojich dielach kritizoval svoju dobu, odhaľoval jej slabosti, neresti, pokrytectvo vládnucich vrstiev, národnej inteligencie a bežného ľudu. To, čo sa nepáčilo jeho odporcom vtedy, nepáčilo by sa takým ani dnes. Práve ním sa začína obdobie realizmu v literatúre.
Jonáš Záborský sa v roku 1861 zúčastnil Memorandového zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine. Stojí pri zrode Matice slovenskej a stáva sa jej spolupracovníkom, prispieva do odborných a literárnych časopisov. Zásluhou Jozefa Viktorína, ktorý ho povzbudzoval k práci a Viliama Paulínyho-Tótha, časť jeho tvorby vychádza aj knižne.
Bol búrlivým človekom v búrlivých časoch. Bojoval o svoje prežitie a ideály, mnohokrát trpel a sklamal sa. Jeho cesta životom nebola ľahká, ale práve on sám je odrazom životných podmienok, ktoré vládli v jeho dobe.
Z veľkého počtu jeho diel spomeňme satirické prózy “Faustidiáda” a “Chruňo a Mandragora”, autobiografické dielo “Panslavistický farár”. Jeho viac ako 20 historických drám zahŕňa veľkomoravské, srbsko-uhorské, slovensko-uhorské a ruské dejiny.
Text a foto: Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice
