Tak, ako pre nás pani delegátka, Mária Vavreczká z Miestneho odboru Matice slovenskej v Štúrove pripravila poznávací zájazd matičiarom celým svojim srdcom a dušou, podobne o ňom budem aj ja tento príspevok písať. Celým srdcom aj dušou, lebo inak sa to ani nedá. A verím, že nie som sama, pretože tematický program s názvom Po stopách slávnych Slovákov musel hlboko osloviť každého účastníka. Ľutovať môžu jedine tí, ktorí tento kultúrno – spoločenský zážitok vynechali. Nebol vraj posledný svojho druhu, čomu sa ja osobne už teraz teším. Ale toto už znie skoro ako záver, hoci som len na začiatku.
Pred časom, keď som si uvedomila, že čoraz častejšie počúvam na najrôznejších fórach o tom, kde všade sa uplatnili, vyznamenali a preslávili naši niekdajší či súčasní rodáci, o ktorých tu doma len málokto máločo vie, zaumienila som si, že si budem podobné zistenia zapisovať a raz ich možno zverejním na posilnenie sebavedomia ďalších generácií. Ako pripomienku toho, akí jedineční a skvelí ľudia sú, boli a budú Slováci, ktorí však akoby dákym stáročným prekliatím neveria vo vlastnú jedinečnosť, či sa z najrôznejších dôvodov nemôžu uplatniť doma, vo vlastnej domovine, no prekvapivo sa im to darí v zahraničí. Môj zoznam sa týmto zájazdom, 14.5.2022, rozrástol o mnohé mená, ktoré som nikdy predtým nepočula a vzrástol aj môj pocit národnej hrdosti na mojich – na našich rodákov, ktorí by si zaslúžili viac, než len to málo, čím sme si ich uctili my: spomienkovým vencom a piesňou, či modlitbou. Na môj fiktívny zoznam, na ktorom boli doteraz takí úžasní ľudia ako slovenské čipkárky z Hodruše, ktoré vyrobili svadobnú vlečku anglickej kráľovnej Alžbete, americký bankár či svetoznámy maliar ,o ktorom na Slovensku nikto nepočul, teda pribudli ďalšie významné mená. Aj keď zájazd vonkoncom nebol len o automatickom pripomínaní si slávnych mien, historických zásluh toho ktorého dejateľa, či o obyčajnom kladení vencov. Pre mňa to bolo napríklad aj o konštatovaní, ako málo toho viem o Budapešti a o jej histórii. Bolo to o zistení, aké neskutočne bohaté sú vedomosti našej pani sprievodkyne, pani Vavreczkej , ktorej týmto vyjadrujem úprimnú a hlbokú vďaku, pretože my sme v neutíchajúcom toku informácií niekedy naozaj nestíhali otáčať hlavy sprava doľava – aj keď „vpravo“ bolo naostatok niekedy „vľavo,“ čo sa ale dá pochopiť, ani pani sprievodkyňa nie je stroj, iba nás chcela oboznámiť s tým množstvom pozoruhodností, okolo ktorých sme práve prechádzali a boli ich doslova stovky. Pripomínať, že za existenciu mnohých stavieb a pamiatok môžu práve ruky šikovných Slovákov, hádam ani nemusela.
S výkladom naša pani sprievodkyňa začala, len čo sme opustili Štúrovo, prešli cez most Márie Valérie do Ostrihomu a skončila, keď sme sa po tom istom moste fyzicky unavení, no duchovne oddýchnutí a sýti vracali späť.
Len čo sme teda zanechali dovysoka sa týčiacu ostrihomskú pýchu, Baziliku zasvätenú Panne Márii, zastali sme po prvýkrát. Bolo to na cintoríne v mestečku Vyšehrad/Visegrád/, pri hrobe slovenského kňaza , národného buditeľa, vydavateľa slovenskej literatúry, organizátora kultúrneho života, publicistu a zakladajúceho člena Matice slovenskej Jozefa Viktorina. Pani Vavreczká pripomenula jeho krátky no veľmi plodný život, položili sme venček a poklonili sa jeho pamiatke.
Nemohli sme vynechať pohľad z výšky na dunajský ohyb, dozvedeli sme sa o tuneli vedúcom pod dunajským dnom, ktorý je verejnosti sprístupnený iba jeden deň v roku a už sme aj pokračovali do Budapešti. Presnejšie do budovného komplexu, hradu Vajdahunyad vár. V tomto komplexe sídli Poľnohospodárske múzeum kde na promenáde osobností sa nachádzajú busty Ondreja Achima, roľníckeho politika, ktorý sa zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Požadoval demokratické zmeny a pozemkovú reformu a Samuela Tešedíka, kňaza, národného a kultúrneho pracovníka , zakladateľa hospodárskeho školstva v Uhorsku a v Európe. Nadobudli sme zaujímavé až udivujúce informácie ako z celospoločenského, tak aj súkromného života týchto významných mužov, ktorí za svoj pomerne krátky život dokázali presadiť veľa nadčasových a neraz až celosvetovo účinných programov.
Odtiaľ sme prešli pešo na impozantné Námestie hrdinov, do ktorého ústi jedna z najznámejších budapeštianskych ulíc, Andrášiho trieda, ktorá je spolu s budínskym hradom súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Na Andrášiho ulici sme zanechali ďalší spomienkový veniec pri pamätnej tabuli slovenského stavebného veľkopodnikateľa Jozefa Nepomuka Bobulu, pričom stavebný veľkopodnikateľ je označením len zlomkovo vyjadrujúcim jeho všestrannú činnosť. Bol staviteľom, projektantom a svoju osobnú pečať zanechal na hospodárskom a stavebnom rozmachu Budapešti v poslednej tretine 19. storočia. Náš ďalší cieľ bol trošičku od ruky, no stál po všetkých stránkach zato. Mimochodom, my sme ani počas jazdy nezaháľali, lež sme absorbovali krásu okolitých budov, na ktoré pani Vavreczká upriamovala našu pozornosť a nešetrila pri tom vtipnými glosami, pretože aj k vážnym historickým udalostiam sa občas viažu vtipné udalosti, takže nikto nespal, keď sme míňali budovu budapeštianskej baziliky, opery, či najväčšej synagógy v Európe… Po prevažne historických budovách, sochách a pamiatkach nás príjemne osviežili dve gigantické budovy v modernom slohu a tým bol Palác umení ako aj Národného divadla. Tu sme dopriali niečo aj telu aj duši. Výborná kávička a zákusok nás príjemne naladili na finále, ktoré bolo pred nami. Najprv kostol svätej Terézie, v ktorom pôsobil Ján Palárik, a kde sme takisto zanechali stopu, venček ako svedectvo toho, že sme tam boli a pripomenuli si aj tohto nášho významného literáta pri príležitosti 200-stého výročia jeho narodenia. Patrí medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej a významne sa spolupodieľal na obhajobe štúrovskej slovenčiny. Potom nás už čakala neopísateľná Rybárska bašta, ktorá bola vybudovaná na mieste bývalého rybieho trhu ako vyhliadková terasa na Budapešť. Z dôvodu rekonštrukčných prác na Reťazovom moste – ktorého pôvodné reťaze taktiež vyrobili ruky slovenských majstrov veď boli vyrobené v železiarňach v Drnave, sme sa k nej museli doslova predrať náročnými okľukami a obchádzkami, za čo patrí mimoriadna vďaka nášmu pánovi šoférovi. A boli sme v cieli nášho sobotňajšieho dňa. Bola to doslova jazda po prúde informácií s impozantným vyvrcholením na Budínskom hrade. pri pohľade z výšky na Dunaj, Parlament a celé rozľahlé okolie. A mne pri tom obraze zarezonovali Palárikove myšlienky v podaní našej pani sprievodkyne, ktoré sú vysoko aktuálne práve dnes a opäť tak ako kedysi: „V osvete a vzdelanosti veje duch, ona kriesi hmoty, sily, život, ruch. Ona dáva žitia práva národu, rabstvo borí, zlatú tvorí slobodu.“
Samozrejme, toho, čo sme v ten deň videli a zažili, bolo oveľa viac, no toto ako ochutnávka hádam stačí na to, aby aj takí ako ja, ľudia, ktorí si len výnimočne doprajú výlet a aj ten má naostatok úplne iné zameranie, dostali chuť spoznať a zažiť aj niečo takéto.
Slniečko práve začalo schádzať z oblohy, keď sme plní zážitkov odchádzali z parkoviska pod hradným múrom, hemžiaceho sa usmiatymi ľuďmi najrôznejších národností, kde je umiestnený Nultý kilometrový kameň, vyšli z rušného mesta a plní zážitkov medzi sebou sumarizovali. Opustili sme Budapešť, ja osobne som si už vtedy bola istá, že nie nadlho. Hoci pre mňa sa v ten deň zážitky ešte zďaleka nekončili. V autobuse som totiž ešte zažila návrat v čase. Pre „matičiarov“ je to zrejme prirodzené, no ja som zažila spev našich krásnych ľudových piesní v autobuse naposledy cestou do pionierskeho tábora. Odvtedy potom spievanie tak akosi vyšlo z módy, nehodilo sa. Teraz a tu sa však hodilo perfektne, spievalo sa a bolo to úžasné. Takže vďaka každému jednému účastníkovi, vďaka pani organizátorke, vďaka ochote nás všetkých pripraviť si takýto nezabudnuteľný deň v časoch, kedy dnes nie je vôbec isté, či zajtra budeme môcť.
Alena Brošková/MO MS Štúrovo
Autor foto: Jaroslav Janok/MO MS Štúrovo

