Miestny odbor Matice slovenskej v Partizánskom zorganizoval pre svojich členov a sympatizantov náučno-poznávací zájazd do Malých Karpát, kde sa nachádza známy hrad Červený Kameň. Druhým bodom programu bola prechádzka po Modre a návšteva výrobne povestnej modranskej keramiky.
Tretia májová streda bola chladná a veterná. I tak sa však nazbieralo vyše 40 záujemcov, aby si s Miestnym odborom Matice slovenskej vyšli na ďalší výlet za poznaním našej histórie, ale i súčasnosti. Počas jazdy autobusom nás o historických faktoch okolitých obcí podrobne informoval Miloš Kapsiar. Okrem iného spomenul kaštieľ a letohrádok v Brodzanoch, hrad a kaštieľ v Oponiciach, i Nitrianske kniežatstvo. Prvou zastávkou pútnikov za poznaním bol malokarpatský Červený Kameň. Už v polovici 13. storočia stál na menšej vyvýšenine kamenný hrad, ktorý bol súčasťou považských pohraničných pevností. Na jeho výstavbu použili kamene a skaly s vysokým percentom železa, ktorý múrom dodával červenkastý odtieň. Po zániku pôvodnej stavby tu bola vybudovaná nová mohutná pevnosť s ústredným štvorcovým dvorom, štyrmi nárožnými baštami a rozsiahlymi pivničnými priestormi. My sme v rámci hodinovej prehliadky navštívili niekoľko desiatok miestností, v ktorých boli vystavené dobové obrazy, gobelíny, steny zdobili farebné fresky, pozreli sme si výstavu zbraní, kníh, porcelánu, nábytku a hodín, ale i hradnú knižnicu a lekáreň. V prízemí stál stredoveký kočiar a sane. Škoda len, že miestnosti s najkrajším vybavením boli zamrežované a nebolo možné do nich priamo vstúpiť. Po prehliadke hradných priestorov si v obchodíku nakupujeme suveníry i magnetky a cez veľký, pekne upravený zámocký park s ozdobnými kríkmi a fontánkami sa vraciame na parkovisko.
Autobusom sa presúvame do Modry. Tu položíme kyticu kvetov k súsošiu Ľudovíta Štúra, nášho významného národovca, jazykovedca, kodifikatora spisovnej slovenčiny, politika, spisovateľa, básnika, redaktora a pedagóga. Ten býval a pôsobil v Modre posledné roky svojho života, kým sa nešťastnou náhodou nepostrelil puškou do nohy. Na následky zranenia po troch týždňoch zomrel, iba ako 40-ročný. Jeho plodný život započal v obci Uhrovec nie veľmi ďaleko od vrchu Rokoš, čo ho inšpirovalo k jednému z jeho mnohých pseudonymov – Pravolub Rokošan. Kúsok od súsošia sa nachádza Štúrov dom a pamätná izba s múzeom. Na námestí si ešte pozrieme Hornú bránu, Mestskú vežu, katolícke a evanjelické kostoly. Netrpezlivo očakávaná je však návšteva výrobne slávnej modranskej keramiky. Prichádzame k budove Slovenskej ľudovej majoliky, kde sa okrem podnikového obchodu nachádzajú samotné keramické dielne. Tak ako v minulosti, kedy do týchto oblastí priniesli hrnčiarsku tradíciu Habáni, i dnes ide napospol o ručnú prácu. Sprievodca nám najprv ukáže dielňu, v ktorej majster hrnčiar na kruhu tvaruje zo špeciálnej hliny vázy, poháre, taniere, šálky a ďalšie predmety. Pred našimi očami za pár minút z neforemného kusa bledohnedej hliny vyrástla pekná vázička. Tú potom nechajú pomaly vysychať a neskôr putuje do pece na prvé vypaľovanie pri teplote asi 1000 stupňov. Po vychladnutí umelecký keramikár ponorí črep do bielej glazúry, na ktorú voľnou rukou maľuje dekorácie. Pre tie modranské je typická modrá a žltá farba, zo vzorov sú to najmä kvety a strapce hrozna. Namaľovaná majolika ide opäť do pece, kde sa vyhrieva pri teplote do 1150 stupňov. Sprvu nevýrazná kresba sa teraz stáva kontrastnou, až žiarivou. Na celý proces výroby sa môžeme naživo prizerať. Výrobky miestnych majstrov si potom kupujeme v podnikovej predajničke. Zaujímavý výlet nám okrem zážitkov priniesol i mnoho nových poznatkov.
Text + foto: Ľubo Mazán
