Je rok 1947. Svet je zničený druhou svetovou vojnou a rozdelený na rôzne tábory, ktoré prechovávajú vzájomnú nevraživosť, túžbu po moci, po nadvláde, po pomste. Politici tkajú siete intríg a snažia sa vyťažiť z ťažkých časov maximum. Po vojne nanovo vzniknuté Československo získava späť svoje územia, avšak vojenskou mašinériou vyprázdnená štátna pokladnica nedokáže tieto územia spravovať. Preto sa časti svojich území na Podkarpatskej Rusi vzdáva v prospech SSSR. Veď je to územie obývané Rusínmi a do československej kultúry aj tak nezapadá. Lenže toto územie ukrýva prekvapenie. Malú obec, plnú zarytých Slovákov. Novoklenovčanom – tak sa hrdo nazývajú – hrozí, že budú oddelení od svojej matičky vlasti. Tí sa však bez boja nevzdajú a boj je to veru nemilosrdný, tentokrát však byrokratický. Nahľadiac na to, koľko potvrdení bude treba získať, koľko pečiatok od štátnych úradníkov vyprosiť, koľko peňazí, majetku a času investovať, nehodlajú sa Slováci svojej rodnej hrudy vzdať. Božia pomoc je prítomná a snaha sa vypláca. Z Mukačeva odchádzajú dva vlaky. Dva vlaky plné smútku, veď naveky opúšťajú svoje domovy, opúšťajú všetko, čo na tomto svete majú. Opúšťajú polia, lesy i pasienky, na ktorých vyrastali. Opúšťajú svoj kostolík, vieru si však pribalili na cestu. Tú vieru, ktorá ich otcov pred 120 rokmi zaviedla na tento kúsok, dnes už cudzej zeme. A rovnaká viera ich dnes vedie späť, povoláva ich, aby sa priznali k svojmu národu. Povolanie je vyslyšané, Slováci sa ku Slovákom vracajú. Nečakajú ich ľahké časy, nečaká ich honosné ubytovanie. Ale s vervou sebe vlastnou púšťajú sa do nového života. Stavajú domy, stajne, pestujú obilie a chovajú dobytok. Musia predsa zabezpečiť svoje rodiny. Ich ciele však nie sú prízemné. Nehľadajú útechu v majetku, hľadajú útechu v Bohu a Božej priazne sa im dostáva nadostač. Na Jeho oslavu, ako prejav vďaky za neustálu opateru, stavajú Mu oltár – kostolík. Nie veľký, nie honosný, zato však vlastnými rukami v pote tváre postavený. Ako prejav viery, ktorá ich sprevádza odjakživa až po dnes. Nemýľme sa, už nie je rok 1947. Od tých čias uplynulo 77 rokov a Božia milosť je stále súčasťou ich každodenného života. Novoklenovčania – ako sa stále hrdo nazývajú – nezmizli. Naopak sa stále hlásia ku svojej viere, ku svojej domovine a stretávajú sa vo svojom kostolíku v obci Kráľ.
Stalo sa tak aj tohto roku v nedeľu 28. apríla, aby si pietnou spomienkou pri pamätníku Novoklenovčanov areáli evanjelického kostola v Králi pripomenuli tieto udalosti z r. 1947, keď sa ich predkovia presídľovali z vtedy už Zakarpatskej Ukrajiny do vlasti otcov – na Slovensko. Aby nezabudli, čo znamená byť kresťanom, aby nezabudli, čo znamená byť Slovákom. Aby starší naďalej odovzdávali mladším to, čo po svojich rodičoch zdedili – pevnú vieru v Boha, odhodlanie, národnú hrdosť. To nám v príhovore pripomenula naša rodáčka Mária Slopovská, ktorá sa narodila ešte v Novom Klenovci na Podkarpatskej Rusi. Počas pietnej spomienky brat farár Marián Bodolló pripomenul aj inú dôležitú udalosť v živote slovenského národa – tragickú smrť generála M. R. Štefánika. Za Miestny odbor Matice slovenskej v Králi jeho podpredseda Ján Karola spolu s Mariánom Bodolló položili k pamätníku Novoklenovčanov veniec.
Pietnej spomienke predchádzali spomienkové služby Božie v evanjelickom kostole v Králi, na ktorých liturgovali kaplán Matúš Korenko z domáceho Cirkevného zboru ECAV Tornaľa a Marián Bodolló z Cirkevného zboru ECAV Rimavská Píla. Brat farár Marián Bodolló poslúžil aj kázňou slova Božieho. Na základe slov z 14. kapitoly Jánovho evanjelia poukázal na život predkov v Novom Klenovci na Podkarpatskej Rusi, ktorý svoj život žili vďaka viere v toho, ktorý nikdy nezlyháva – vďaka viere v Boha. Napriek životu v inonárodnom prostredí si strážili Božie slovo, lebo ich uisťovalo, že nie sú sami. Že v našom ľudskom namáhaní ich sprevádza Boh náš Stvoriteľ, Ježiš Kristus náš Vykupiteľ a Duch Svätý, ktorý ich oživoval, regeneroval a dával múdrosť i nádej.
V mene organizátorov Miestneho odboru Matice slovenskej v Králi a dcérocirkvi ECAV Kráľ, Abovce všetkým prítomným rodákom Novoklenovčanom poďakovala Zuzana Hrušková, členka výboru MO MS. Slávnostnú atmosféru spomienky na našich predkov dotvorila duchovná pieseň a srdcervúci spev sa niesol celým hlavným mestom – „hlavným mestom Novoklenovčanov“ – ako hrdo nazývame obec Kráľ.
Bc. Ondrej Hruška, Ing. Zuzana Hrušková
