Hrádze a lety pri výskume dolnozemskej slovenskej literatúry


//Hrádze a lety pri výskume dolnozemskej slovenskej literatúry

Rozhovor s Patrikom Šenkárom

 

Doc. PaedDr. Patrik Šenkár, PhD. (Nitra, 1979) je literárny vedec a vysokoškolský pedagóg, zaoberajúci sa dolnozemskou literatúrou, teda literatúrou Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku. Po ukončení vysokoškolského štúdia (odbor slovenský jazyk a literatúra – politológia) krátke obdobie pôsobil ako učiteľ v základnej škole a gymnáziu, neskôr vyše desať rokov pracoval na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho v Komárne. Je autorom cca. 200 vedeckých a odborných publikácií/príspevkov. Na svoju publikačnú činnosť v danej výskumnej oblasti eviduje približne 100 ohlasov. Doteraz absolvoval viacero zahraničných stáží (napríklad na Masarykovej univerzite v Brne, na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti či na Karlovej univerzite v Prahe). Je pravidelným účastníkom medzinárodných konferencií na Slovensku, v Maďarsku, Česku, Rumunsku, Rakúsku, Estónsku…

  1. Ste mladý, agilný vedec i vysokoškolský pedagóg, ktorý sa dlhoročne zaoberá krajanskou literatúrou (najmä) na Dolnej zemi. Čo Vás k tejto problematike priviedlo?

Ďakujem za uvedené (až lichotivé) atribúty, ktoré by som mierne spresnil: ak mladosť chápeme spolu s Ladislavom Čánim, slovenským básnikom zo Srbska, ako vtáčí let, pri ktorom si zaspievame, zapískame a už ho niet, tak moju súčasnú „mladosť“ v pozadí vlastnej vekovosti a tvorivosti vnímam ako jednu z amplitúd mojej práce, ktorá ma neustále duševne obohacuje. Agilnosť (dovedna so Slovníkom súčasného slovenského jazyka) by som na svoju osobnosť a pracovnú metódu najradšej chápal v zmysle aktivity, obratnosti, čulosti, zručnosti, horlivosti… Samozrejme, len do tej miery, do akej je to akceptovateľné pre seba i pre svoje okolie. Na druhej strane: azda literatúrou sa bez týchto prívlastkov v tomto našom často až deziluzívnom svete ani nedá zaoberať. Takže koniec koncov máte pravdu: som relatívne mladý a celkom agilný literárny vedec i vysokoškolský pedagóg, ktorý sa literatúre Slovákov žijúcich na Dolnej zemi venuje vyše desať rokov. Na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre ma k tomu priviedol, na moje vrelé šťastie, docent Peter Andruška, slovenský spisovateľ a dlhoročný kultúrny pracovník, neskôr vysokoškolský pedagóg, ale najmä excelentný znalec a neúnavný propagátor tejto literatúry. A vychádzajúc azda z premisy, že zákonitosti sú priesečníkom náhod, do ruky sa mi práve v tom období „nenáhodnou náhodou“ dostala v nitrianskej univerzitnej knižnici zbierka poviedok Štefana Dováľa Šťastie, o ktorej som napísal svoju prvú interpretáciu. A tak onen vtáčí let odborne začal svoju cestu k spomínaným amplitúdam… Odvtedy sa permanentne venujem tejto problematike, zúčastňujem sa rôznych odborných podujatí doma i v zahraničí, kde ma – azda nie náhodou – pokladajú za akéhosi propagátora literárnych úsilí dolnozemských Slovákov aj na Slovensku; teda za symbolického i konkrétneho pokračovateľa cesty, ktorú pred štyridsiatimi rokmi načal v Československu práve Peter Andruška… Ako akési smutné apropo by som ešte uviedol, že moja prvá cesta za krajanmi viedla do Nadlaku, kultúrneho centra Slovákov v Rumunsku, kde som sa mal stretnúť práve so Štefanom Dováľom. Žiaľ, jeden deň pred mojim príchodom navždy odišiel z tohto sveta. Povedzte úprimne, sú to náhody?

  1. Čím sa vo svojej vedeckej tvorbe zaoberáte?

Parafrázujúc názov básne slovenského básnika, doyena poetov z Maďarska, Juraja Dolnozemského: tichou hrou so slovami. Publikujem príspevky, štúdie, interpretácie o knihách, vydaných v minulosti, píšem recenzie o práve vychádzajúcich publikáciách dolnozemských Slovákov. Myslím si, že som sa – v pozadí svojho symbolického doterajšieho vtáčieho letu – celkom etabloval do tvorivej panamy kultúry a kultúrnosti slovenskej Dolnej zeme… Pevne verím, že tá tichá hra a ten vtáčí let ešte pár rôčkov potrvajú… 

  1. Ako hodnotíte stav dnešnej mladej literatúry krajanov? V čom je progresívna a v čom naopak, cítite, že (podľa Vášho názoru) stráca oproti minulosti?

Je to otázka široká i úzka, hlboká i plytká. Môžeme sa k nej priblížiť – spolu hádam s vektormi pulzácie literárneho vedca Petra Zajaca – ako k akejsi spojenej „pulzácii a antipulzácii“. Dnešný „stav“ literatúry mladých krajanov je – zhrňujúc – regresívny. (Zoširoka: ktorá časť hodnotnej (!) literatúry je dnes na výslní a napreduje, pričom cibrí aj nášho ducha?) Občas sa objaví básnická zbierka či prozaický text relatívne mladého autora, ale o takom progrese, ktorého sme boli svedkami v osemdesiatych rokoch 20. storočia, sa nám dnes, čitateľom i odborníkom, môže len túžobne snívať s dúškom nostalgie. Samozrejme, to neznamená, že sa nedúcha do literárnych pahrieb aj na Dolnej zemi. Nádej (v tomto prípade) o kvantitatívnom raste však zomiera posledná… Pochopiteľne, pri tejto otázke sa črtá aj problematika stratifikácie, tradície a súčasných duchovných podmienok. O tom však inokedy, inde…  

  1. Čo je vo Vašom profesijnom živote hnacím motorom? Čo plánujete publikovať, čo momentálne skúmate?

O hnacom motore som sa už čiastočne vyjadril: nadchýna ma práca so slovom a textom, som poctený kontaktmi s niektorými autormi, ich priateľstvá ma inšpirujú, občas aj slová uznania odborníkov – kolegov pookrejú… Takže strážim hrádze, ktoré nielen rozdeľujú, ale aj spájajú (aj na južnom Slovensku). Hľadím tak aj do budúcnosti… Aktuálne sa venujem slovensko-maďarským vzťahom v spisbe Ľudovíta Haana, slovenského kňaza z Békešskej Čaby, ktorý žil v „dlhom“ 19. storočí, píšem o kultúrnej činnosti Dagmar Márie Anocovej, ktorá je smerodajnou literárnou osobnosťou súčasnej slovenskej menšiny v Rumunsku a chystám úvodníkovú esej do Nového života, emblematického časopisu Slovákov v Srbsku… Okrem toho, ak ten spomínaný let sa z rôznych objektívnych a subjektívnych dôvodov nespomalí, plánujem publikovať antológiu z literárnych diel Slovákov v Rumunsku. Uvidíme, čo prinesie čas, ktorý, ako dobre vieme od Laca Novomeského, letí, ako vtáci nedozierní… A opäť sme pri lete… a možno aj pri zemskej príťaži Kamila Peteraja… Ktovie…  

  1. Pravidelne prispievate i do matičných periodík a vedeckých ročeniek Matice slovenskej. Momentálne žijete v Komárne. Sympatizujete i s matičiarmi, ktorí v tomto regióne tvoria najmä dramaticky. Nie je pre Vás problematické tvoriť a pracovať pronárodne na zmiešanom území?

Pestujem, azda až prirodzene, mimoriadne dobré pracovné vzťahy s Krajanským múzeom Matice slovenskej. To prináša so sebou, pochopiteľne, aj určité publikačné možnosti, ktoré rád využívam. Viacročná korektná spolupráca je pevným pilierom už spomínanej kultúrnosti a je determinantom sympatie k človeku, k dobrej veci… Áno, žijem v Komárne. Nemyslím si však, že tunajší matičný život je len o dramatickom krúžku (i keď treba uznať ich úsilie a dobré konkretizácie). Je to najmä o šírení kultúry, o spomínanom búraní predsudkov a hrádzí, o spoznávaní, o uznávaní status quo… teda o štepkovskej človečine. Tvoriť a pracovať v „mojej“ oblasti na národnostne zmiešanom území je viacrozmerné… Ako to vyjadril vo svojej preslávenej básni Naše dejiny Ondrej Štefanko, telom i dušou horlivý za vec Slovákov žijúcich nielen v Rumunsku, ale aj na celom svete: Lebo väznení / na oji obzora sme seba našli ešte. / Trváme ako na cestách prach… Aj – či najmä – preto je dôležité (hádam dennodenne) robiť zdravé kompromisy, nenechať sa nikdy zviesť pofidérnymi mikroilúziami a ísť si svojou cestou. Na nej si každý nájde ten svoj hemingwayovský ostrov pre seba (a, samozrejme, aj pre ostatných zainteresovaných). Pevne dúfam, že som si ho ja našiel a ten často až čarovný let mi vydrží až do konca môjho profesionálneho života… a možno aj dlhšie…    

 

Ďakujem za rozhovor

Zuzana Pavelcová

2020-09-10T10:24:25+00:0010 septembra 2020 |Zahraničie|
X