Kniežatstvá Nitrava a Morava


//Kniežatstvá Nitrava a Morava

Nitrava a Morava – dve slovenské kniežatstvá

Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Rieka Nitra (Nitrava) dala meno včasnostredovekému slovenskému kniežatstvu[1]. Podobne aj názov Morava ako krajiny je odvodený od rieky Moravy, prítoku Dunaja. Spojením oboch kniežatstiev za kniežaťa Mojmíra I. vznikol štátny útvar s moravskou dominanciou ale pri zachovaní dualizmu (následník trónu bol nitrianskym kniežaťom). Pretože Nitrava, ako politicky pojem sa stratila niekedy okolo roku 833, a čoraz bohatšie pramene z neskoršieho obdobia už poznajú iba pomenovanie Morava – kniežatstva, ktoré vytvorilo knieža Mojmír I., územie dnešného Slovenska sa v 9. storočia nazývalo Moravou. Je veľmi pravdepodobné, že ak by nebolo došlo k moravskej expanzii do Nitravy, tento názov by dodnes označoval krajinu aj obyvateľov karpatských severných prítokov Dunaja. Prevažná časť historiografie tento politický útvar nazýva od 18. storočia Veľkou Moravou[2], a to nielen pod vplyvom gréckeho názvu Megalé Moravia, ale aj s cieľom odlíšiť samotné jadro štátu (Moravské kniežatstvo na rieke Morave) od rozsiahlej Svätoplukovej dŕžavy. Nitrava bola východnou časťou jadra tejto ríše.

Je známe, že v poslednom čase sa spochybňuje v medzinárodnom meradle aj termín Veľká Morava. Ani jeden prameň z čias trvania moravského štátu v 9.storočí neoznačuje tento štátny útvar adjektívom „Veľká“ (Morava). Celý štátny útvar označoval ako „Morava“ (Moravia, Maraha, Morou, Maravia, Morauia, Moraw a pod.), ale aj ako „Regnum Rastici“, „Moesia“ a i. Je takisto všeobecne známe, že termín Veľká Morava po prvý raz použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos[3]  Už P. J. Šafárik správne interpretoval výraz megalé Morabía, že hoci má prvotný význam „veľká“, má aj druhotný, význam  „vzdialená, ďaleká, tá ďalšia“, alebo   „vyšná“ ,  na rozdiel od „nižnej Moravy“ (v Srbsku). [4]

Dôležitou otázkou je historické a geografické vymedzenie pojmu Morava. Historici sú ovplyvnení spätnou projekciou pojmu časti českého kniežatstva (kráľovstva), ktoré sa stalo markgrófstvom Svätej rímskej ríše a nazývalo sa tiež Moravou, čo však iba čiastočne alebo celkom nijako nenadväzuje na historickú realitu 9. a 10.storočia. Hoci sa nedá historicky a právne dokázať kontinuita Svätoplukovej ríše s ranofeudálnymi štátmi, ktoré vznikli na jej troskách, v úsilí českého, uhorského aj poľského štátu v 10. a 11 storočí ovládnuť centrá starej Svätoplukovej ríše, ba dosiahnuť jej pôvodný územný rozsah, treba vidieť zámer nadviazať na jej štátoprávnu legalitu v stredoeurópskom priestore. Pokiaľ však vznikajúci uhorský štát a rozpínajúci sa poľský štát iba načas ovládol časť historickej Moravy, český štát ovládol jej väčšiu časť (západnú a strednú). Je mimoriadne, že ani politicky a ani cirkevne nenadviazal bezprostredne na staré štruktúry a sídla Svätoplukovej ríše. Staré hradiska spustli sa, ba ani sídlo moravského arcibiskupa a jeho hrob neupútal pozornosť českých kniežat. Morava bola pre nich iba podrobenou krajinou a jej metropoly, ktoré sa ocitli v česko-uhorskom hraničnom pásme nikdy nenadobudli svoj pôvodný význam, ba celkom sa na ich zabudlo. Podstatným rozdielom medzi starou Moravou a českým markgrófstvom bola jeho geopolitická orientácia. Stará Morava bola dunajskou krajinou, ktorej južná hranica sa pevne opierala o Dunaj (Devín a Bratislava patrili k Morave). Podunajský priestor bol jej záujmovou oblasťou  (preto spojenie s Nitravou a iba krátka epizóda s Čechmi). Přemyslovská Morava bola už geopoliticky orientovaná na západ a sever, tak ako centrá přemyslovského štátu. Jej územný rozsah bol podstatne menší.

Až do roku 955, ba formálne až do 1019, pod geografickým názvom Morava sa rozumeli krajiny kniežat a kráľov dynastie Mojmírovcov, ktoré v najväčšom rozsahu zaberali veľkú časť strednej Európy od Odry až po Tisu a od hornej Visly až po Dravu. Jadrom tohto štátneho útvaru však bolo územie naddunajských Slovenov[5], ktorí sa usadili medzi dnešnou Česko-moravskou vysočinou a Potisím, na severných karpatských prítokoch Dunaja na strednom Dunaji. Územie, na ktorom sa práve aj pod vplyvom tejto prvej mohutnej štátnosti a iniciatívne prijatého kresťanstva zákonite musel začať proces etnogenézy slovenského národa sa v Povesti dávnych liet nazýva Slovenskou zemou[6]  Slovenská etnicita celého priestoru je nepochybná, lebo nemôže byť náhodné, že etnické pomenovanie Sloven dodnes v slovenčine žije v slovách Sloven – ka, Sloven – sko a sloven – čina. Používanie tohto všeobecného označenia všetkých Slovanov svedčí o určitom vyššom stupni integrácie v tomto priestore.

Dokazuje to aj pozorná analýza zachovaných prameňov. V nich sa často jasne rozlišuje medzi geograficko-politickým názvom Morava a medzi označením etnika, ktoré sa volalo Sloveni a hovorili slovenským jazykom[7] Týmto adjektívom sa vtedy bežne označovala aj etnická individualita, národnosť, národ. Teda moravský štát (kniežatstvo, kráľovstvo, ríša), ale slovenský jazyk (=slovenský ľud, slovenský národ). Podobných prípadov nachádzame v dejinách veľa. Nejde o umelé a nevedecké prenášanie pojmov, ale aj v biblii, antike a rannom stredoveku predsa musíme hovoriť o národoch, hoci nemyslíme moderne európske národy sformované v 19. storočí.

Niekedy sme neopodstatnene veľmi opatrní pri hodnotení záverov, dosiahnutých interdisciplinármym jazykovo-archeologicko-historickým výskumom. Napríklad obávame sa podľa etnonyma definovať etnicitu dvoch (troch?) kniežatstiev podunajských Slovenov (Moravu a Nitravu, Potisie?). Pritom histórii môže pomôcť okrem mnohých iných aj jeden veľmi vážny lingvistický dôkaz – meno kniežaťa Rastislava, zaznamenané v súdobých prameňoch ako Rastic. To, že toto meno neznelo Rostic, svedčí jasne o slovenskom charaktere mena kniežaťa a aj jeho ríše. Zo západoslovanských jazykov má v slovese rásť totiž iba slovenčina (dialektologicky iba stredná slovenčina) za praslovanské – o – hlásku – a. V češtine a v poľštine je však stále -o-, napr. rosti, rosnąć. Ďalší dôkaz poskytuje národopis. Staré jadro Svätoplukovej ríše v strednej časti údolia rieky Moravy okolo hlavného mesta Moravy[8] dodnes obývajú moravskí Slováci, ktorí mentalitou, kultúrou a jazykom donedávna (19. stor.) tvorili jednotu s uhorskými Slovákmi, pôvodne obývajúcimi stredný Dunaj z oboch strán a celý severný chrbát Karpát s priľahlými kotlinami. Je dosť možné, že aj samotné etnonymum Slovák namiesto staršieho označenia Sloven vzniklo v prostredí moravských Slovenov ako novší tvar pod vplyvom zmeny: Moravan – Moravák, Poľan – Polák, Poliak, Slezan – Slezák. Etnicita Moravy ako krajiny (odvodené tiež od rieky) bola v podstate slovenská. Morava a Moravania podobne ako Nitrava a Nitrania boli pojmy politické a geografické. Po rozpade Svätoplukovej ríše sa slovenská Morava stala iba politicky časťou českého štátu, ale etnicky dlho ostávala slovenskou (najmä južná a stredná). Koniec jej etnickej odlišnosti a slovenského povedomia spôsobilo rozšírenie tlače, čeština bola jazykom úradov a vzdelávania. Počeštenie sa zavŕšilo v 18. – 20. storočí. Na podporu názoru, že pojmy Morava a Nitrava boli pôvodne iba politické a nevyjadrovali etnicitu, treba pripomenúť, že neexistuje slovanský národ, ktorý by mal označenie podľa hydronyma (podľa rieky)[9]. Etnicita Rastislavovej a Svätoplukovej ríše vtedy bola slovenská. Vedeli to naši vtedajší susedia ale aj členovia byzantskej misie vedenej Konštantínom a Metodom. Naddunajskí Sloveni v tom čase podobne ako Nemci netvorili jazykovo kompaktný celok, ale spájalo ich vedomie etnickej jednoty. Napriek zreteľným jazykovým odchýlkam medzi moravskými, nitrianskymi a potiskými Slovenmi museli byť spoločné prvky oveľa silnejšie ako tieto odchýlky, ak sa dokázali sformovať na jedno etnikum.

Hoci nevieme s určitosťou, kde sa nachádzalo hlavné mesto Rastislavovej a Svätoplukovej ríše, historické pramene a jazykoveda nám pomôžu poodhaliť, ako sa toto hlavne mesto volalo. Najčastejšie sa stretávame s názvom Velehrad (Veligrad).

Nazdávame sa, že názov tohto mesta musíme hľadať práve v súvislosti s menovaním Metoda za arcibiskupa-metropolitu, pretože označenie takýchto biskupov je vždy odvodené od ich sídla, teda nie od krajiny[10].(!) Označenie Metoda ako panónskeho arcibiskupa[11] sa vzťahuje na jeho misijné pôsobenie, ako to vyplýva z listu pápeža Jána VIII. biskupovi Annonovi: „..tvojmu spolubratovi arcibiskupovi Metodovi, vyslanému ako legátovi apoštolskej stolice pohanom…“[12] Keď sa stal Metod moravským arcibiskupom-metropolitom, o čom svedčí bula Industrie tue: „…quoniam confrate nostro Methodio, reverentissimo archiepiscopo sancte ecclesie Marabensis…“, v slovenskom preklade[13]: „…že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup svätej cirkvi moravskej…“[14], potom sa jeho sídlo, a teda aj hlavné mesto ríš nazývalo Morava. S týmto názorom sa stretávame aj v historiografii: „Svätopluk ako nitriansky údelný vojvoda z poverenia kniežaťa Rastislava pravdepodobne ako prvý vysoký (veľko)moravský hodnostár privítal byzantskú misiu na území (Veľkej) Moravy, sprevádzal ju do svojho sídla v Nitre a odtiaľ do hlavného sídla Rastislavovho – do hradiska (mesta) Morava.“[15] Okrem toho ide aj o prirodzenú analógiu s mestom (hradiskom) Nitra, ktorá podobne ako mesto Morava, ležala na rovnomennej rieke a je pravdepodobne, že aj krajina, ktorej centrom bola Nitra sa nazývala Nitravou.

Archeológia v zásade vyriešila otázku lokalizácie tohto hlavného hradiska Rastislavovej ríše: „Nicméně jeho sídelní město a tedy i centrum Velké Moravy se s velkou pravděpodobností nacházelo v Pomoraví, nejspíše v oblasti Starého Města a Uherského Hradiiště, čehož dokladem jsou hojné archeologické nálezy (napr. byzantsko-orientálny-veligradský typ šperkov) dokumentujíci mimo jiné tamní existenci početné skupiny velmi bohatých příslušníků vládnoucí vrstvy moravské společnosti.“[16]

Ako sa teda volalo hlavné mesto ríše našich predkov? Morava či Velehrad (Veligrad). Nazdávame sa, že sa volalo Morava a názov Veligrad (Velehrad) vznikol ako ľudové pomenovanie tohto mesta, a to ako najväčšieho hradiska s totožným názvom ako krajina, v ktorej ležalo. Vznikol podobným spôsobom ako ľudové slovanské pomenovanie hlavného mesta Byzantskej ríše Konštantinopolu. – Carigrad (Carihrad), označujúce opevnené mesto (grad), v ktorom sídli cisár (cár). Označenia názvu Carihrad postupne u všetkých Slovanov nahradilo pomenovanie Konštantinopol a u moravských a nitrianskych Slovenov vytlačilo ľudové pomenovanie Veligrad oficiálne označenie Morava. Tento trend bol celkom pochopiteľný, keďže takto sa dalo jasne odlíšiť mesto od krajiny. V prípade mesta Nitry a krajiny Nitravy, nešlo o úplne totožne názvy, hoci možno predpokladať, že v najstaršom období mal slovensky názov mesta podobu Nitrava. Strata suverenity Pribinovej Nitravy (okolo roku 830) a jej podriadenie moravskému kniežaťu sa prejavila aj tým, že názov Nitrava zanikol.

Že dnešná Morava bola v 9. a 10. storočí etnicky slovenským územím, to dokazuje nielen skutočnosť, že politické a kultúrne stredisko vtedajšej Moravy si podnes zachovalo geografické označenie Moravské Slovensko a jeho obyvatelia sa podnes nazývajú moravskými Slovákmi, ale dokazuje to aj celý historický vývin tohto územia. Veď aj podľa najnovších výskumov českých historikov, ako to zisťuje Jaroslav Mezník,  napriek šiestim storočiam spoločnej českej štátnosti  „ještě koncem prvé  poloviny 19.století se tedy naprostá většina česky mluvících obyvatel Moravy nepokládala za Čechy a za součást českého národa“. [17]  Podľa tohto autora až na konci 19. storočia sa českosť Moravanov stala „samozřejmostí“. Ale historické fakty z roku 1939, ako aj z našej súčasnosti tú samozrejmosť citeľne spochybňujú[18].  Historickí moravskí Slováci (k ním patria obyvatelia Pomoravia až po Bratislavu) sa aktívne podieľali na národnom obrodení slovenského národa.

Odlišný osud postihol potiských Slovenov, predkov dnešných východných Slovákov. Je iste, že tvorili súčasť Svätoplukovej ríše. Ako prví sa dostali do kontaktu s predkami starých Maďarov. Na rozdiel od Moravy a Nitravy z prameňov ani z historiografie nepoznáme označenie krajiny potiských Slovenov, hoci táto krajina ho určite mala. Núka sa nám však analogické vysvetlenie ako v prípade Morava a Nitravy. Cele slovenské Potiesie sa zrejme tiež nazývalo podľa rieky. Vysvetlenie nám núka Anonymova kronika,[19]  ktorej autor sa pokúša riešiť pôvod názvu Hungari.[20] Nad týmto etnonymom si lámu hlavu historici a jazykovedci už dlhý čas. Jeho odvádzanie od názvu „onoguri“ „ugri“  a pod. je veľmi nepravdepodobné, lebo tzv. Onoguri[21] bol cudzí kmeň, ktorí v dávnej minulosti susedil s predkami Maďarov v starých poduralských sídlach a v prameňoch si nomádske obyvateľstvo, ktoré sa neskôr zjednotilo pod kmeňom Meder plietli s Turkami, Avarmi aj Húnmi. Ak je v Anonýmovej kronike zrnko racionality, tak si myslím, že je to práve pri opise vstupu družín kniežaťa Álmoša do Potisia (roku 896): „Vtedy Knieža Almoš a jeho pohlavári vošli do hradu Ung, nesmrteľným bohom vykonali veľké obete a slávili veľkú hostinu po štyri dni. ……po prísahe všetkých svojich ešte za svojho života ustanovil svojho syna Arpáda zaknieža a veliteľa. Tak bol Arpád  nazvaný kniežaťom  Uhorska  (Ungaria)  a od Uhu (Ung) boli všetci jeho vojaci nazvaní Uhrami (Ungari) v reči cudzorodých.“

Ak teda centra potiských Slovenov ležali na rieke Uh (vtedy ešte s nosovkou a s g – Ung) aj ich krajina sa mohla volať Ung – Ungava – Ungrava. Hoci Anonymus dopĺňa opis vstupu Álomoša do mesta Ung s útekom slovenského kniežaťa Laborca, jeho opis udalostí (nijaké dobýjanie hradiska iba vstup, veľkolepá oslava a prísaha) svedčí skôr o uzavretí aliancie medzi potiskými Slovenmi a Álmošovou vojenskou družinou, pričom táto prebrala názov a právnu legitimitu slovenskej Ungravy. Analogické procesy vtedy prebiehali na viacerých miestach. Varjagovia (Normani) uzavreli podobnú alianciu s novgorodskými a kyjevskými Slovanmi. Protobulharský turkický bojový zväz sa opieral o domáce slovanské kmene. Usadlej roľníckej populácii, akou naši predkovia odnepamäti boli, totiž viac vyhovovala aliancia s vojenskou družinou, ktorá bránila územie nimi obývané, ako keby musela sama sformovať nákladné bojove družiny (výzbroj, výcvik atď). Viacerí slovenskí apologeti, počnúc J. B. Maginom, zastávali pohostinskú teóriu pri vzniku uhorského štátu. Je preto veľmi pravdepodobné, že názov Uhorsko ma slovenský pôvod a treba ho hľadať práve na slovenskom Potisí.

Naša prvá dŕžava trvala len niečo vyše sedemdesiat rokov, ale bola dôležitým kultúrnym a ideovým impulzom pre nasledujúce generácie Slovákov, ktorí boli po jej zániku spolutvorcami starého uhorského štátu a významne ho obohatili, čo možno  vidieť v politickej, náboženskej, technickej a poľnohospodárskej terminológii maďarského jazyka. V slovenskom národnom obrodení – na konci 18. a na začiatku 19.storočia – cyrilo-metodská a veľkomoravská tradícia stali sa opornými piliermi buditeľského historicizmu. V mladej slovenskej generácii stala sa akousi politickou protiváhou celoštátnej svätoštefanskej tradície. Svoje politikum má v súčasnosti, pretože časovo predchádza svätoštefanskú i svätováclavskú tradíciu.

Časť slovenských, ale i zahraničných vedcov chápala moravských Slovákov ako slovenskú etnickú menšinu na Morave. Teóriu o Veľkej Morave ako prvom slovenskom štáte v tomto období rozpracoval historik František Hrušovský. Filozofické zdôvodnenie tejto téze dodal filozof Štefan Polakovič. Tvrdenie o slovenskej menšine na Morave obhajoval správca Spoločnosti pre zahraničných Slovákov Henrich Bartek. Východní Slováci sa, napriek pochybnosti niektorých slovenských politikov a jazykovedcov, v 19. a 20. storočí dokonale integrovali do jednotného slovenského národa. Etnické hranice Slovenska teda v minulosti presahovali dnešné politické hranice Slovenskej republiky a to nielen smerom na juh, ale aj na západ a východ.

[1] Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. s. 67n.
[2] Napríklad aj Lubomír E. Havlík, ktorý po celé desaťročia svojej vedeckej činnosti písal vždy jednoznačne o Veľkej Morave, začal po roku 1992 uprednostňovať označenie Morava.  Svätopluk bol len „kráľom Moravanov a Slovanov“. (Havlík, L. E: Svatopluk Veliký král Moravanů a Slovanů. Jota, Brno 1994).K tomu treba dodať, že tento úzus sa uplatňuje aj v medzinárodnom meradle, aj u historikov, ktorí voči nám nijako nie sú predpojatí ani zaujatí. Napríklad prednosta Ústavu pre rakúsky dejepisný výskum (IÖG) prof. Dr. Herwig Wolfram tiež používa len termín Morava, čo si ľahko možno overiť aj v článku publikovanom u nás pred niekoľkými rokmi. (Wolfram, H: Moravien – Mähren oder nicht? In: Svätopluk 894-1994. Nitra 1997, s. 235-245). Používa tento termín preto, lebo ho obsahujú aj dobové pramene a v nich (v dobových prameňoch) niet k nemu alternatívy.
[3] V diele  De administrando imperio,  ktoré napísal približne v polovici 10.storočia.
[4] Je zaujímavé, že srbská rieka Morava je mohutnejším vodným tokom ako naša Morava a sútok jej dvoch prítokov sa nazýva Velika Morava.
[5] Tí netvorili kompaktný celok a hoci používali jednotné etnonymum (Sloven) delili sa najmenej na tri kmene: moravských, nitrianskych a potiských Slovenov s kmeňovou a dialektovou odlišnosťou.
[6] Nestorova kronika – Povesť dávnych liet. Pramene k dejinám Veľkej Moravy (ed. P. Ratkoš), Bratislava 1964. s. 387
[7] Sloven sa písalo väčšinou s „ь -jať“ ale dosť často aj s jednoduchým „e“, tak sa píše podnes v slovenčine.
[8] Arcibiskup Metod je oficiálne moravským biskupom, pričom označenie biskupov sa vždy odvodzuje od ich sídla nie od krajiny. Názov Veligrad (Velehrad) vznikol ako ľudové pomenovanie mesta Moravy (Mikulčice?, Staré mesto na Morave?), a to podľa vzoru Carihrad ako označenia Konštantinopolu. Názov Carihrad postupne u Slovanov vytlačil názov Konštantinopol.
[9] Vislania a Vislansko sú zrejme tiež iba označenia politických útvarov a príslušnosti k ním.
[10] Označenie
[11] Sídlom Panónskej cirkevnej provincie bolo Sirmium, vtedy už neexitujúce mesto v dnešnom Srieme.
[12] Ratkoš P.: Pramene k dejinám veľkej Moravy, Bratislava 1964, s. 180.
[13] Od slovienskej liturgie ku slovenskej provincii. Katolícke noviny 1992, s. 12.
[14] Marsina, R.: Metodov boj. Bratislava 1985, s. 79.
[15] Marsina, R.: Svätopluk, legenda a skutočnosť. In: Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1996, s.158.
[16] Galuška, L.: K otázce hrobu knížete Svatopluka. Tamže .s 55.
[17] Mezník, J.:. Dějiny národa českého v Moravě. In: ČČH, 88/1990, s.60.
[18]  Pri sčítaní ľudu v roku 1991 sa prihlásilo k moravskej národnosti 1 362 313 občanov Českej republiky, t. j. 13,2 % obyvateľstva.
[19] Múcska, V.: Kronika anonymného notára kráľ Bela. Gesta Hungarorum. Vydavateľstvo Rak, Bratislava 2000 .
[20] Anonymove Deje Maďarov.  Pramene k dejinám Veľkej Moravy (ed. P. Ratkoš), Bratislava 1964. s. 397.
[21] Aj keď sa podobne zámeny v dejinách vyskytujú je dosť nepravdepodobné aby sa starí Maďari vedome stotožnili s kmeňom (Onoguri), s ktorým ich nič nespájalo a ešte k tomu podľa neho dali meno aj krajine v ktorej sa usídlili.

2019-09-13T15:49:47+00:0013 septembra 2019 |Udalosti slovenských dejín|
X