Marcová návšteva v Literárnom klube OMEGA v Trenčíne


//Marcová návšteva v Literárnom klube OMEGA v Trenčíne

Pozvanie na stretnutie členov v Literárnom klube OMEGA som rada prijala. Ako mi povedala Janka Poláková, dlhoročná členka MO MS, klub pôsobí pri Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne už 25 rokov.  Stála pri jeho založení a ešte stále je jeho tajomníčkou. Stretávam sa tam s ľuďmi  so vzťahom k literatúre a písaniu. Či už poézie, alebo prózy. Na marcovom stretnutí sa jednalo o príspevkoch do plánovaného vydania zborníka literárnych prác k jubileu už spomínaných 25 rokoch trvania.  Niektorí autori čítajú svoje poetické, alebo prozaické ukážky. Zaujal ma príbeh autorky Márie Berithovej  s názvom „Otcove poslanie“.  Autorka mi  bližšie porozprávala čo ju viedlo k napísaniu tohto príbehu: „ V tomto príbehu sa vlastne na krátku chvíľku prelínajú životné osudy dvoch ľudí – jedného, ktorý je prenasledovaný na úteku a druhý mu prichádza na pomoc, nehľadiac na riziká. Dôležitým momentom bolo poznanie skutočnej hodnoty tohto činu,  tej odvahy nastaviť vlastnú kožu za správnu vec. Hrdina príbehu Páter Pius Krivý, bol silná osobnosť. Hoci roky stíhaný, nakoniec väznený, neprestal šíriť myšlienky viery a nádeje všade, kde sa ocitol. Vo väzení aj na nútených prácach. Po amnestii v roku 1968 sa dostal na slobodu a pôsobil vo Francúzsku, Švajčiarsku a nakoniec vo Vatikáne, kde je aj pochovaný.

Otcove poslanie

OTEC – najdôležitejší človek, najväčší hrdina môjho detstva. Radovala som sa z každej chvíľky, ktorú mi venoval. Občas ma brával so sebou, keď bolo treba niečo zariadiť. A ja, natešená, ba priam nadšená, že môžem byť pri tom. Nech by to bolo kdekoľvek, radostne som cupkala popri jeho dlhých krokoch a cítila som sa pritom veľmi dôležito. Tak ako vtedy, keď sa ma raz podvečer spýtal:                                    „Chcela by si ísť so mnou, moja malá?  Musím dnes ešte niečo vybaviť. Bude to, tak trochu narýchlo. Išli by sme chvíľku vlakom a potom zase chvíľku pešo… Tak čo, moja, ideš? Sľúbime mame, že sa vrátime zavčasu.“  Mama prekvapená: „Tatíčko, nezdá sa ti, že je už  takmer večer? Veď pre to dieťa je to už príliš neskoro, kedy sa dostane do postele,“ nesúhlasne krúti hlavou, nezdá sa jej to.                                          „Ale mami, ja by som strašne rada išla! Sľubujem, že sa rýchlo vyspím a zajtra všetko urobím, všetko, čo mi povieš!“  Mama nakoniec mlčky prikývla a ja som vyskočila od radosti.

„Jáj, pôjdeme vlakom? Tatuško, teším sa veľmi, to bude ohromné! Ja milujem vlaky!“ Bolo mi jedno, či to bude blízko, či ďaleko, hlavne, že môžem ísť s ním. Nasadli sme na osobáčik a odviezli sme sa z Nového Mesta do prvej nasledujúcej stanice. Ubehlo to veľmi rýchlo, no i tak sa mi to páčilo. Bol to vytúžený vláčik, mal svoje čaro a hlavne, bola som s tatom.                                                                                                „Teraz  musíme kráčať do najbližšej dediny pešo. Nie je to ďaleko. Autobus už teraz večer nechodí, vieš? Povedz, budeš vládať?“                    „Mne to nevadí, tato, ja vydržím. Som rada, že si ma zobral.“ Medzitým sa celkom zotmelo. Bol chladný jesenný večer a po ceste do Bošáce kráčal muž v tmavom kabáte držiac za ruku šesťročné dieťa a obaja spokojní, že sú spolu, bezstarostne viedli rozhovor.                                      „Tati, kde to vlastne ideme?“

„Musíme navštíviť jednu rodinu.“  

„Jednu rodinu. Ale akú rodinu? Ty ich poznáš? A vieš ako sa volajú, aj ja ich poznám?“                                                                                            „Ojoj, koľko otázok. Paľka Krivého, čo k nám chodieva, toho istotne poznáš. Tak, to je jeho rodina, ideme k nim.“                                              „A prečo tam musíme práve teraz večer?“

„Vieš, moja zlatá, to je veľmi vážna vec. Paľkov brat, Janko, je kňaz. Už dlho ho sledujú a chcú ho chytiť a zatvoriť.“                                            „Čože? Zatvoriť normálne do väzenia? Ale, …ako… ako je to možné?, … že zavrieť farára, veď …“ „No, vieš, on v tých svojich kázňach hovorieva ľuďom pravdu. Nebojí sa a dáva im nádej. Učí ich veriť, že jedného dňa všetko zlé skončí a musí zvíťaziť spravodlivosť. Ľudia ho počúvajú a veria jeho slovám. A navyše, majú ho veľmi radi.“

„Ale tato,  mne sa vidí, že hovorí samé pekné slová, za to ho predsa nemôžu zavrieť.“

„Ja si myslím to isté, lenže niektorým iným ľuďom sa to nepáči a vyhlásili ho za nepriateľa štátu. A to je preňho dosť zlé, vlastne, veľmi zlé. Musíme tam byť skôr, ako tam príde auto s eštébákmi. Ak by nás predbehli, už by sa nestihol skryť. Teraz kráčaj, moja, ako len najrýchlejšie vieš. Budeme sa cestou modliť, aby sa nám to podarilo, dobre?“                                                                                                                  „Áno, tati.  Otčenáš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo …“                                                                                          Takto idú ruka v ruke a šeptajúc, vysielajú k tmavému nebu prosbu o pomoc.                                                                                                                V učupenom malom domčeku sa svieti. Otec zaklopal a rýchlo vchádzame dnu. Prvé naliehavé slová, ktoré vyšli z jeho úst ešte takmer vo dverách : „Janko, utekaj, idú po teba!“ Obrátiac sa k rodičom, prehovoril už pokojnejšie: „Dobrý večer vám prajem, nehnevajte sa, že tak zhurta, ale je najvyšší čas, môžu tu byť každú chvíľku.“ Dvaja ustrašení starkí, otec s matkou, chvejúcim sa hlasom ďakujú a ponúkajú miesto pri stole. Janko bol už pripravený, vedel, že ho chcú zatknúť. Schytil kabát a tašku a vybehol z domu. Tato sa narýchlo rozlúčil s rodičmi a tiež sme sa poponáhľali preč. Veru, nebolo by dobré, keby nás tu našli.                                                                                                        Ledva sme minuli poslednú chalupu, rútilo sa oproti nám auto so silnými reflektormi a tato s úsmevom prehodil: „Už idete neskoro mládenci, my- sme- to- stihli !!! Dokázali sme to!   Janko je už za humnami!“ A tíško sa smial. Pamätám si, ako sa smial. Z toho tichého smiechu sa šírila čistá radosť. Cesta späť ubehla tak rýchlo, že som vôbec necítila únavu. Kráčalo sa nám ľahko, ľahúčko, akoby nás niečo nieslo. A už nebolo ani pusto, ani chladno, ani tma, pretože sme boli obaja šťastní. Podarilo sa nám zachrániť človeka.                                      Neskôr som pochopila, akú dôležitú úlohu zohrala moja prítomnosť. Veď otec, vedúci za ruku dieťa,  je určite, na ceste tá najmenej podozrivá postava. Veru, múdro to ten tato vymyslel. A čo bolo s Jankom? Podarilo sa mu utiecť a skrývať sa ďalej na rôznych miestach na Slovensku i v Čechách, u dobrých ľudí celých ďalších šesť rokov. Vtedy, v ten večer, ma ovládlo presvedčenie, že tiež mám na tom veľkú zásluhu. Tento zážitok pre mňa veľa znamenal. Zanechal vo mne trvalú stopu. Ukázal mi cestu. V tej malej detskej hrudi sa zrodilo celkom nové poznanie. Aké je dôležité, v pravej chvíli byť tam, kde treba pomôcť. A akú to prináša radosť!

                                                                    * * *

Možno sa teraz natíska otázka, ako sa to vlastne mohlo podariť. Ako to, že tato dopredu vedel, čo sa chystá? Môj dobrý otec sa zavčasu dostával k dôležitým informáciám, čo vyplývalo z jeho postavenia sudcu na okresnom súde.  On sa však nedokázal stotožniť s vtedajším režimom. S jeho praktikami a s prenasledovaním nevinných obetí. Odmietal kryť vykonštruované falošné obvinenia a vynášať nespravodlivé rozsudky. Usiloval sa tajne tým ľuďom nejako pomáhať, videl v tom svoje POSLANIE. A to aj napriek tomu, že často až priveľmi riskoval. A hoci svoje povolanie miloval, nakoniec ho dobrovoľne opustil. Z justície natrvalo odišiel a bol šťastný, že nemusí byť súčasťou tej obludnej mašinérie. Vtedy, v päťdesiatych rokoch, bol možný len jediný spôsob, ako sa dalo zo dňa na deň zmeniť zamestnanie – zaradiť sa k robotníckej triede. Využil túto možnosť a na ďalší deň sa stal robotníkom v klampiarskej dielni.   Všetka česť, TATO, som na teba hrdá.

Záverečné slová autorky, prečo napísala túto spomienku: „V auguste minulého roku mu bola slávnostne odhalené pamätná tabuľa na nádvorí Bošáckeho  kostola. Dostalo sa mi cti zúčastniť sa tejto slávnosti na pozvanie rodiny Kornela Krivého, synovca pátra Pia Krivého“. Janka Poláková ma informovala, že autorka článku Mária Berithová je nielen členka Literárneho klubu OMEGA v Trenčíne, ale aj účastníčka Celoslovenskej literárnej súťaže Jozefa Braneckého „ Studňa sa tajne s dažďom zhovára“, v ktorej získala viacero ocenení.

Žofia Hrančová, OP MS  Trenčín

foto: Lýdia Šimková

 

 

2022-03-30T10:04:26+00:0029 marca 2022 |Trenčiansky kraj|
X