Prečo treba stále upevňovať MIER
„Človek ovláda nejakú otázku, len keď pozná jej históriu“, povedal francúzsky filozof Auguste Comt.
Francúzska revolúcia z roku 1789 vytýčila tri základné hodnoty modernej európskej civilizácie – SLOBODU, ROVNOSŤ A BRATSTVO. V praxi to však dopadlo tak, že kým neoliberáli pre slobodu ničili rovnosť, komunisti pre rovnosť potláčali slobodu. A bratstvo? Na to sa akosi zabudlo… A práve tieto slová vyšili pred skoro 180 rokmi na prvé bielo-modro-červené dobrovoľnícke vlajky a prápory dievčatá a ženy hurbanistov v našom regióne. V mene týchto ideálov pod nimi bojovali ich muži, bratia a synovia za samostatnosť, slobodu a mier. Aj napriek porážke zo strany mocností, v područí ktorých sa nachádzali naše slovanské národy, dokázali spojením bratských síl a rešpektovaním rovnosti položiť pevný základ nielen našej samostatnosti. V ťažkých podmienkach ešte poddanstva naši predkovia vytvorili vlastnú samosprávu : Slovenskú národnú radu; podľa vzoru iných Slovanov kultúrnu inštitúciu, združujúcu a zhromažďujúcu stáročné kultúrne dedičstvo: Maticu slovenskú; presadili vtedy aspoň načas používanie vlastného spisovného jazyka. Neskôr vďaka Štefánikovmu posolstvu Veriť, milovať, pracovať v mene pravdy a túžby po rovnosti národov žila už ďalšia generácia Slovákov, Moravanov, Slezanov a Čechov v ním vytvorenom spoločnom štáte, nie pod vládou cudzej mocnosti. Túto záruku pochodne mieru prevzali od menovaných predkov aj väčší i menší hrdinovia oboch svetových vojen, z ktorých mnohí s výkrikom „ Za slobodu !“ umierali, či v mene túžby po mieri ani pri krutom mučení nezrádzali svojich „bratov-sestry“ a napokon to dlhoročné úsilie ich preživší spolubojovníci doviedli do úspešného konca…
V tento významný 80. rok od oslobodenia Slovenska by sme si mali uvedomiť aj dôležitosť polohy nášho Slovenska v srdci Európy od nepamäti (nie krátko existujúcej Európskej únie) Lebo práve v tomto geopolitickom prostredí sa zväčša rozhodovalo o dôležitých zmenách, o mieri, aj slobode nášho i iných národov. Aj preto by sme nemali zabudnúť v týchto rozporuplných časoch, keď začína závisť jednotlivcov prerastať do nenávisti, na odkaz nedávno zosnulého pápeža: počas návštevy našej krásnej vlasti v septembri 2021 vyslovil želanie, aby bolo Slovensko posolstvom mieru v srdci Európy. Aj historik E. Chmelár na 10. jubilejnej bratislavskej konferencii Zjednotení za mier spomenul, ako tento cirkevný hodnostár nečakane zacitoval verše kultovej slovenskej poézie: „Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je, či je on zblízka, či zďaleka: vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. Musel nám to pripomenúť svätec až z Argentíny, z druhého konca Zeme, že okrem militantného výkriku „Mor ho!“, ktorý dnes zneužívajú všetci extrémisti, má táto báseň hlboké humanistické posolstvo lásky, vľúdneho prijatia a podelenia sa s blížnym?“
Napriek tomu, čo sa deje ako sa dnes prevracajú tieto základné piliere ľudstva – ktoré uctievali aj štúrovci – sa myjavskí Hurbanovskí matičiari rozhodli pátrať po stopách osloboditeľov z oboch vojen v našom regióne: domácich hrdinov, vojakov Červenej armády našich, rumunských i francúzskych partizánov.
Prvá zastávka 5 členov MO MS zaviedla už 23. februára 2025 do CETUNY, kde sme si spolu s jej obyvateľmi, aj myjavským SZPB pripomenuli krutý boj partizánskych skupín Dibrova, Hurbana i Uhra proti nemeckej trestnej výprave Edelweiss. Vtedajšiu hroznú atmosféru priblížila ukážka cetunského boja v podaní klubov vojenskej histórie a nám túto udalosť ešte viac priblížil počas spoločného rozhovoru jeden bzinský rodák. Úlohou gestapákov a gardistov bolo v tomto kraji potlačiť akýkoľvek ľudový odpor, zničiť plánovali najmä oddiel Hurban, ktorý sa v posledných mesiacoch vojny stal doslova postrachom pre fašistov svojimi úspešnými prepadmi. Napokon v týchto bojoch zahynul aj ruský kapitán Dibrov, 26. februára spolu s jeho 15 druhmi aj veliteľ oddielu Miloš Uher a šiestimi obyvateľmi Cetuny, ktorých tam Nemci popravil. Poklonou a položením kytičky kvetov sme si uctili ich pamiatku.
Na spiatočnej ceste sme si urobili druhú zastávku na myjavskom hornom cintoríne, kde odpočíva aj ďalší člen tejto partizánskej skupiny, ich zásobovač a náš rodák Milo Mareček. Tomuto nádejnému básnikovi, ktorý veršami verne opisoval aj ich spoločný boj za slobodu takmer do poslednej chvíle, sme venovali kyticu vďaky pri jeho hrobe. Podľa svedectiev jeho blízkych i partizánov ho odvliekli z domu, kde odpočíval po ťažkom zásobovacom dni pre oddiel, mučili a 27. februára popravili. Len deň pred jeho chytením sa s ním stretol na Kopcovom jeho priateľ a tiež partizán Miro Pikart, otec našej matičiarky Anky, na čo si tento dlho spomínal: „ …Bolo to radostné stretnutie. Rozprávali sme sa snáď hodinu o všetkom možnom. O vojne, že jej už bude konečne koniec. No najviac sme sa tešili, že budeme znovu hrávať šachy. Nikto netušil, že je to naše posledné stretnutie….“ No naozaj ako posledný zachytil jeho hlas, skôr výkrik spoza múra miestneho židovského cintorína, jeden Novomešťan, keď počul: „Som Mareček z Myjavy – odkážte našim domov!.“ Viditeľnejšie svedectvo o skone mnohých rodákov počas oslobodzovania Myjavy sme vnímali zastavením sa pri viacerých hroboch, ktoré nám ukázal a porozprával ich príbehy náš sprievodca, miestny lokálpatriot Michal Maliarik.
Jeho priezvisko je akoby symbolom mieru, ktoré predstavoval počas oboch svetových vojen iný Maliarik Ján, narodený v našom meste, evanjelický kňaz, ktorý nebojácne už v roku 1916 vyzýval mocnosti na zastavenie vojnového krviprelievania aj verejne na predstavení v pražskom Národnom divadle a mnohými listami v rôznych jazykoch. pripomínal aj ich vodcom uzavrieť mierovú dohodu. Premietnutím filmu Prekliaty služobník lásky sme si v mestskom klube My aj Vy uzavreli februárové púte po stopách osloboditeľov.
Ani marec nebol výnimkou, keď sme sa zúčastnili tradičného Hurbanovho pochodu z Kálnice do Beckova, kde sme sa na miestnom cintoríne zastavili pri hroboch hrdinov meruôsmych rokov Karola Bórika a Daniela Kolényho, pochádzajúcich z nášho regiónu, ktorí nezabudli počas celého svojho života na bratské obete svojich spolubojovníkov za slobodu a svojbytnosť slovenského národa. Pripomenuli sme si aj mučenícku smrť Myjavčana Jána Kovarčíka, ktorý spolu s ďalšími 68 obeťami, mnohými z podbradliansko- podjavorinského regiónu, zahynul rukou fašistov na Brezine, kde sme položili aj tento rok spomienkovú bielo-modro-červenú kyticu.
Apríl sa už niesol v znamení vlastných osláv oslobodenia Myjavy, ktoré presne v deň 80. výročia 8. apríla boli zvýraznené krásnym pásmom Nezabúdaj živý!- spojeného s panelovou výstavou – doobeda pre mládež a poobede pre dospelých. Zúčastnili sa ho aj všetci naši matičiari, Na príprave hlavného programu sme mali menší podiel, keď sa našou zásluhou do veľkého programu, uskutočneného 12.4.2025, zapojil Klub vojenskej histórie Slovenska. Reprezentoval nielen vtedajšiu vojenskú výzbroj a výstroj s ukážkami a komentárom. Počas hlavného aktu, kde sa MO MS zúčastnil kladenia vencov k Pamätníku osloboditeľov, zaznel v ich réžii aj autentický dialóg: hlásenie miestneho veliteľa partizánov a odbojárov a jedného z veliteľov oslobodzujúcej Červenej armády Gromova, ktoré končilo z oboch strán slávnostným: „ Myjava je slobodná …Górad Myjava svoboden!“ Zároveň sa námestím niesla spontánna melódia myjavskej hymny Tá myjavská veža v podaní Myjavských heligónkarov a v pozadí vejúca vlajka Česko-Slovenska na vrchole evanjelického kostola výrazne podčiarkla ten slávnostný moment. V našom klube sme na záver dňa mali besedu s troma členmi KVHS, ktorí nám poskytli aj ich najnovší dokument, venovaný najznámejšiemu slovenskému odbojárovi a veteránovi Vladkovi Strmeňovi.
A Deň víťazstva 9. máj sme zavŕšili návštevou vypálených osád Hlavina a Nárcie v časti Starej Turej. Niekoľkými autami sme sa dopravili do odľahlých končín podjavorinského kraja neďaleko moravských hraníc, kde sa ukrýva jedno z najsmutnejších miest na Slovensku – zaniknutá vieska Nárcie. Prišli aj niekoľkí nami pozvaní účastníci. Spoločne sme sa dopátrali aj ďalších informácií, sprostredkovaných od ľudí z najbližšieho okolia, čo doplnili miestne tabule. Tiež sme prechádzali medzi starými stromami, kde sa nachádzajú už len symbolické pozostatky vypálených domov s pamätnými tabuľkami rodín, ktoré v nich bývali. Z fotografií a zápisov vyplýva, že od jesene 1944 sa tam nepretržite zdržiavali partizáni a určitý čas tu sídlil aj štáb spomínanej partizánskej brigády (viď Cetuna). Nemci sa preto rozhodli osadu vypáliť, o čom sa obyvatelia dozvedeli a v poslednej chvíli poutekali do okolitých hôr, čím si zachránili holé životy. Uniknúť z horiaceho inferna sa však nepodarilo nedávno sem došlým deviatim raneným partizánom, o ktorých osadníci nevedeli. Nad osadou objavili ich bunker, priviazali ich reťazami na dobytok, a tak zhoreli zaživa v domoch Jansovcov a Kršákovcov. Boli medzi nimi Slováci, Rusi a Poliaci. Už o pár hodín horela celá osada Nárcie. Hlavinu obsadili fašistické jednotky deň predtým a obyvateľov vyhnali. Tu nacisti za pomoc partizánom ďalších domácich trýznili, na mieste zastrelili hrdinského Martina Kostelného, hlavného zásobovača oddielu Hurban, ktorý, radšej sám vystúpil z hlúčika miestnych, aby neohrozil život ostatných, po ňom aj jeho syna Pavla. Ich dom a viaceré stodoly takisto zapálili.
Po zoznámení sa s hrozným príbehom oboch osád sme pristúpili k osamelo stojacemu pamätníku obetiam protifašistického odboja, kde sme zapálením sviečok, vencom, krátkym príhovorom a nádhernými revolučnými piesňami uskutočnili spomienkový akt svorne s novými rovnako zmýšľajúcimi priateľmi.
Napokon sme spoločne v tomto duchu debatovali o tom, ako nesmieme zabúdať na tieto obete a vytrvávať pri obrane mieru aj v súčasnosti. Aj preto sme sa rozhodli pokračovať v myšlienke, ktorá zaznela aj na jubilejnom 10.výročí mierovej konferencie v Bratislave Zjednotení za mier, ktorej spolutvorcom výstavou obrazov s mierovou tematikou bola aj Matica slovenská: „Začnite tým, že urobíte to, čo je potrebné, potom to, čo je možné, a zrazu urobíte aj nemožné,“
Zapáľme fakle zmieru a nádeje podobne, ako to rok čo rok robia Košarišťania, Brezovania, rodáci z Priepasného a Myjavy na počesť osloboditeľa Štefánika v predvečer výročia jeho hrdinskej smrti, aby sa tieto ohne slobody, rovnosti, no hlavne bratstva spojili v jednu vatru mieru pre náš národ i pre celé ľudstvo!
Ja požehnávam ušlé dni
búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč. (Š. Pártošová)
Mgr. Blanka Kovarčíková-Ušiaková, MO MS Myjava