Moja spomienka na Štefánika


//Moja spomienka na Štefánika

Krmanov, Hurbanov, Štefánikov kraj – moja kolíska, zázrakov prírody plné čarovné zákutia, do ktorých ma už od útleho veku vodili moji rodičia, kde sa narodil aj môj dedo, prvý myjavský richtár po vzniku oslobodenej Česko-Slovenskej republiky a Štefánikom pozdvihnutého slovenského národa, kde sa jeho žena, moja babička,  po jeho skorej smrti musela starať o ich šesť detí, podobne ako aj rodičia mojej mamičky ťažko obrábali najskôr ešte svoje polia, potom „znárodnenú“ pôdu…

Každá doba i na tomto slovenskom kúsku zeme mala svojich oduševnených národovcov i rebelov, túžiacich po slobode a mieri. Preto sa chcem vrátiť do toho najkrajšieho obdobia, pre nás tzv. Husákove deti (len zmením pomenovanie na „Dubčekove“) a to šesťdesiatych rokov , najmä k máju 1968.

Mala som dvanásť, možno najpubertálnejší vek.  No nikto mi nevsugeruje, ako som to mala napísané vo svojom posudku, že som ešte „nemala vtedy na smerovanie našej vlasti svoj názor“. Pamätám si na ten rok, akoby to bolo včera. Hoci sme boli ešte deti, ten duch slobody a Dubčekovej – nie iba Pražskej – jari nás pošteklil všetkými spôsobmi, hojivo pomazal liečivými masťami slobody, mieru, lásky človeka k človeku.

Tí, čo sme sa z domu každoročne – spočiatku akoby na výletoch – zúčastňovali rodinných akcií spomienky na výročia tragickej smrti nášho velikána Milana Rastislava Štefánika, zapaľovali aspoň ohne hrdosti vo svojich srdciach, hoci v diaľke často pozorujúc vatry na Bradle . Vtedy akoby vybuchla aj duševná vatra vďaky za tú slobodu, čo priniesol – hlavne pre nás Slovákov-  náš Milan pred 50-timi rokmi (1918- 1968). Aj preto mi odvtedy v hlave znela súhra trojice bojovníkov nášho kraja: protestantského Krmana – štúrovského Hurbana – česko-slovenského i slovenského Štefánika. Začala som viac vnímať samozrejme aj mnohé ďalšie naše osobnosti, ich prínos pre náš národ, nevynímajúc ženy, ktoré svojim mužom zabezpečovali zázemie pri ich užitočnej práci pre spoločnosť i národ.

Mnohí študenti prišli pešo až z Bratislavy, vzdialenej 100 km, ba dvoch z nich  preslávilo, že tú trasu prešliapali až z východného Slovenska. Bradlo plné ľudí, áut, autobusov, hlavne 150 tisícového národa vzdávalo spontánny hold slovenskému svetoobčanovi, ktorý má najväčšiu zásluhu, keď sme sa pred polstoročím zbavili tisícročného útlaku – malému veľkému mužovi vyrastajúcemu v jednoduchých, no vzdelaním veľkolepých pomeroch – Milanovi Rastislavovi Śtefánikovi…

Stáli sme s rodičmi, mnohí hrdí na to miesto pod nádhernými vysokými smrekmi a borovicami, kde sme počúvali celú plejádu prejavov politických i cirkevných, tiež jednoduchých, no od srdca povedaných slov. Sama som zblízka po prvýkrát uvidela a obdivovala najmä uniformy rôznych legionárov a úctu v očiach mnohých z tých, ktorí ju možno odvtedy nemohli dlho na verejnosti ukázať.

A práve tam zaznela aj tá nezabudnuteľná Krčméryho báseň v nenapodobiteľnom podaní pani herečky Evy Kristínovej. To ticho, ktoré sa vtedy rozostrelo nad davom, tá melódia, ktorá prýštila  z jej prejavu, no najmä jej srdce, naplnené láskou k národu, akoby sa vznášalo nad mysľami prítomných. A keď uprostred recitácie trochu silnejšie zavial vetrík a naša vlajka sa dotkla jej tváre, na chvíľu zastavila aj tok jej oduševnených veršov, pretože: s láskou vlajku chytila a pobozkala… Bol to moment, – hoci hneď pokračovala v básni – no ten moment mňa, no určite aj mnohých presvedčil, že toto všetko patrilo k sebe a bolo pre túto slávnosť neodmysliteľnou súčasťou…

A hoci som sa vtedy v smutne známom auguste musela vrátiť domov skôr, prerušiť pekný pobyt v pionierskom tábore v Chemosvite a vidieť na ceste domov popri autobuse tanky „spriatelených“ armád, hoci som študovala a ukončila všetky školy práve v sedemdesiatych rokov, poznamenaných „Poučením z krízového vývoja“, nikdy som nezabudla byť hrdá na naše osobnosti, kraj, Slovensko… Vlastné rebelstvo mi vo viacerých prípadoch aj uškodilo, ale Kristínovej národovectvo aj čistá viera, ktoré mi obe vštepovali aj moji rodičia, ma vždy posunulo napokon ďalej…

Aj preto sa vo mne búri krv, keď Štefánika, ktorého dlho mnohí zatracovali, či sa ho báli spomínať, dnes mnohí zneužívajú na svoju prosperitu. Keď jeho myšlienky zneužívajú a jeho poslanie a prosbu k jeho mecenáške Boas Juvenel „Pomôžte mi oslobodiť Slovensko“ prekrúcajú aj myšlienku Európskej únie. Áno, pomohol aj iným európskym štátom priniesť mier po 1. svetovej vojne, ale oslobodil najmä Slovensko od poddanských a národnostných útrap zo strany Rakúsko–Uhorska spojením s inými Slovanmi: Čechmi, Moravanmi a Slezanmi. Veď aj ním navrhnutá vlajka nového štátu obsahovala nerozlučne spojené štyri hviezdičky, symbolizujúce rovnocennosť týchto menovaných obyvateľov budúceho Česko-Slovenska. Bol predovšetkým astronómom, cestovateľom, bádateľom, až v potrebnej chvíli sa stal štátnikom a diplomatom, vojakom. Potrpel si na dodržiavanie pravidiel, hrdý bol aj na (už talianskom území odovzdanú) našu vlajku, slovenský znak. Preto nás rodákov z Myjavy uráža, ak sa za naše symboly hanbia „tiežslováci“ a chodia radšej len pod cudzou zástavou k Prvému slovenskému pamätníku MRŠ na Myjave protestovať s protivládnymi heslami, na jeho hrob na Bradle prinesú veniec s nápisom Slovensko je Európa. (Prečo tu po celý rok nevisí slovenská alebo česko-slovenská vlajka ako v zahraničí?) Štefánik chcel spájať ľudí a pomáhať Slovákom, nerozdeľoval národy, iba sa dištancoval od ľudí, ktorí im škodili….

Aj preto vo mne dodnes a aj teraz na tomto mieste rezonujú Evou Kristinovou recitované verše básnika Štefana Krčméryho:

„Na Bradle štyri vzrástli obelisky

a medzi ne vsadený meteor,

rozžeravený dušou pokolení

nám svietiť bude.

A keď víchre zhudú,

u neho bratia vernosť prisahať si budú.  

A z jeho žierne ponaberú,

síl, by rod náš žil, by rod náš večne žil.“

Vážim si náš kraj, kus zeme, ktorý ma naučili moji rodičia nazývať rodným krajom, ktorý som si zamilovala nielen pre jeho malebnosť, ale aj kvôli osobnostiam, ktoré tu pred nami žili. Som hrdá naň, na Myjavskú pahorkatinu i túto karpatskú oblasť, v ktorej sa skrývali pred prenasledovateľmi už v stredoveku neúnavní evanjelickí kazatelia a boli tu na Branči aj uväznení pre svoje presvedčenie, v jej lesoch našli svoje útočisko aj hrdinovia meruôsmych rokov, obete maďarizácie či oboch svetových vojen…. Práve tu v prírodnej pyramíde vrchu Bradlo a jej okolí sa zrodili a aj bojovali za slovenské veci mnohí myslitelia i veľkí rebeli. Keby sa nerozhodli prebiť – ako povedal aj náš Štefánik – lebo sa prebiť chceli, nečakali, kým sa rozhodnú a pridajú k nim ďalší. Netvorili by sme už my, ich potomkovia, vo svojej slovenskej zemi, nenačierali by sme čistú vodu z našich bystrín, nedýchali slobodne vzduch aj v našich krásnych horách, nemohli by sme – hoci často iba nakrátko, ale tu – zapáliť ohne slobody,  nežili by sme na svojom rodnom Slovensku.

Pre všetkých z nás by mala v rozhodujúcich chvíľach nielen zaznieť melódia Štefana Fajnora matičnej hymny, ale aj dôležité slová jednej slohy od prvého podpredsedu Matice slovenskej Karla Kuzmányho:

Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,

komu nad statočnosť venca v nebi niet

koho dar nezvedie, hrozba neskloní

tomu moja pieseň slávou zazvoní!:

S úctou a láskou k celému Slovensku

Blanka Kovarčíková, preds. MO MS Myjava

 

 

 

 

2025-07-28T10:00:49+00:0028 júla 2025 |Trenčiansky kraj|
X