Toto roku si kultúrna verejnosť na Slovensku pripomína dve výročia významného národného buditeľa, osvetového pracovníka, vydavateľa Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Narodil sa 1. januára 1794 (pred 230 rokmi) a zomrel 18. mája 1874 (pred 150 rokmi) za svoj dlhý a plodný život toho stihol naozaj veľa. V slovenskej kultúre má dve prvenstvá: stál pri zrode prevej slovenskej verejnej knižnice a pri zrode prvého slovenského ochotníckeho divadla.
Mikulášski matičiari pripravili spomienkové podujatie a seminár určené nielen verejnosti, ale predovšetkým študentom mikulášskych stredných škôl pod názvom Nezlomný Belopotocký. Podujatie sa konalo 16. mája 2024 v zasadacej miestnosti Okresného úradu, na mikulášskom Námestí osloboditeľov. Miestnosť sa rýchlo zaplnila študentami, ktorých privítal podpredseda MS a riaditeľ Domu MS v Liptovskom Mikuláši Marek Nemec. V úvode prítomných pozdravil v mene našej najstaršej národnej a kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej. Po úvodných slovách podpredsedu MS Nemca zarecitoval Milan Stromko báseň od mikulášskeho rodáka Janka Kráľa Duma Bratislavská, pričom bol oblečený v dobovom kostýme.
Potom už vystúpili jednotliví prednášatelia so svojimi príspevkami. Život a dielo priblížila vo svojom vystúpení múzejná pedagogička Katarína Verešová, poverená riaditeľka Múzea Janka Kráľa. Zdôraznila, že Belopotocký pochádzal zo starého zemianskeho rodu, ale patril už do schudobnenej šľachty a preto sa musel živiť obdobne ako jeho otec prácou svojich rúk. Nastúpil síce na evanjelické lýceum do Kežmarku, ale štúdia po dvoch rokoch ukončil a odišiel do učenia k svojmu otcovi. Vyučil sa za knihára, viazal knihy, kupoval staršie knihy, ktoré opravoval a potom predával po jarmokoch. Keď sa finančne zmohol, otvoril si dielňu v Liptovskom Mikuláši. Tu založil prvú slovenskú verejnú knižnicu (v roku 1829) a prvé slovenské ochotnícke divadlo (1830). Belopotocký bol významný slovenský národný buditeľ. Podporoval všetky snahy štúrovcov o národnú emancipáciu Slovákov. Stál pri zrode národného a kultúrneho spolku TATRÍN, predchodcu Matice slovenskej, kde pôsobil ako pokladník. Podporoval finančne slovenských študentov, Petra Michala Bohúňa, Jozefa Božetecha Klemensa a Jána Pálku. Vydával slovenský kalendár, bol v úzkom styku s významnými činiteľmi, nie len slovenského ale aj českého národného života. Bol činný v nedeľnej škole, spolku miernosti, prispieval do dobovej tlače. Pozoruhodné je, že bol do konca života zástancom slovakizovanej biblickej češtiny, ale to mu nebránilo podporiť Štúrove Slovenské národné noviny sumou 4 000 zlatých. Belopotocký bol jednoducho všestranný osvetový pracovník, podporovateľ slovenského národného života.
Po poverenej riaditeľke Múzea Janka Kráľa vystúpil so svojím príspevkom kultúrny pracovník a spisovateľ Peter Vrlík z Domu Matice slovenskej. Zameral sa na vydavateľskú, knihársku a kníhkupeckú činnosť Belopotockého. Poznamenal, že ak mala vzniknúť kniha, muselo vzniknúť písmo. Priblížil v stručnosti vznik písma a prvých kníh. Oboznámil prítomných s prácou knihárov a kníhviazačov, tomuto remeslu sa Belopotocký venoval. Bližšie predstavil Belopotockého knižnicu, ktorá sa stala prvou Slovenskou požičiavacou bibliotékou. Mal tam knihy hlavne z tzv. „Českej expedície“, ktorú vlastnil známy český národovec Václav Matej Kramérius. Boli v nej zastúpené všetky žánre literatúry. Najväčším počinom Belopotockého bolo vydávanie Nového a starého vlastenského kalendára. V kalendári nebol len klasický kalendár s jednotlivými mesiacmi a dňami, ale nachádzali sa tu rady pre roľníkov, články o ľudovom liečiteľstve, rozprávky, bájky, básne. Belopotocký musel preto kalendár rozšíriť o prílohu Slovenský pozorník, tu už svoje práce uverejňovali mladí ale aj starší štúrovci. Jeho kalendár s prílohou sa stal najrozšírenejšou knihou na Slovensku, vychádzala v nákladoch 10 až 14 tisíc výtlačkov. Vydával aj učebnice a šlabikáre. Sám bol autorom Šlabikár chlapecí (1830); a Šlabikár děvčecí (1830). Belopotocký sa snažil vybudovať v Liptovskom Mikuláši aj vlastnú tlačiareň, základy už stáli, keď mu ich opití mešťania nahuckaní richtárom a obecnou radou zbúrali. Na dôvažok bol Belopotocký v tom období aj surovo zbitý svojimi zemianskymi druhmi, ktorí mu vyčítali, že veršíky spisuje a komédiu hrá, nikdy mu nezabudli jeho údajné „nešľachtické“ správanie. Súdil sa, ale nepochodil, mal nálepku „zúrivého pansláva“.
Ako posledná s príspevkom vystúpila Eva Štofčíková, metodička pre divadlo a umelecký prednes, pracovníčka Liptovského kultúrneho strediska. Predstavila Belopotockého ako zakladateľa slovenského ochotníckeho divadla. Uviedla, že pre slovenské divadlo je dôležitý dátum 22.8.1830, vtedy mikulášski študenti, mladí remeselníci zahrali hru slovenského autora Jána Chalúpku Kocúrkovo. V nasledujúcich 15 rokoch mikulášski divadelníci uviedli 40 predstavení. Belopotocký sám hrával, režíroval, viedol technickú časť predstavenia, vyberal, upravoval, prekladal a vydával hry a jeho repertoár sa preberal po celom Slovensku. Hrávali sa významní autori: Štěpánek, Klicpera, Moliére, Goldoni, Kotzebue. Štofčíková pripomenula, že sa preslávil úlohou Potmešila v Kocúrkove, ale aj to, že spočiatku ženské postavy v jeho divadle hrali muži, až neskôr sa osmelili aj dcérky mikulášskych remeselníkov a začali hrať skôr ako Anička Jurkovičová, ktorá bola dlho považovaná za prvú slovenskú herečku. Spomenula aj mená prvých slovenských herečiek: Anna Sokolová, Mária Balažiová, Zuzana Srenková, Lujza Krivošová. Na záver svojej prednášky povedala, že divadlo má blízky vzťah k životu a samo tvorí obraz života. Prináša ľudom krásu, obohacuje cit a podnecuje myslenie a to je na divadle to krásne a nezabudnuteľné.
Po skončení seminára sa prítomní študenti presunuli na Námestie osloboditeľov k soche Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Milan Stromko zarecitoval báseň Janka Kráľa Jarná pieseň a nasledoval akt kladenia vencov, ktorého sa zúčastnili predstavitelia štátnej správy, samosprávy a aj riaditelia kultúrnych inštitúcií v meste.
„V našich národných dejinách vystupuje mnoho postáv, každá postava má svoj osud, má miesto na javisku života. Belopotocký sa svojej úlohy národného buditeľa, podporovateľa národných snáh zhostil naozaj výborne. Svoju rolu zvládol bravúrne a neopakovateľne. Kliesnil cestu ľudovej osvety, bol jedným z mnohých, ale nie zanedbateľným človekom, ktorý očistil prameň poznania pre slovenský národ a na to by sme nemali nikdy zabúdať. Teší ma, že sa nám spoločne s partnermi podarilo zrealizovať takéto podujatie cielené predovšetkým na študujúcu mládež“, uviedol podpredseda MS Marek Nemec.
Viktor Podhoranský