Sochy nám nivočia, ponižujú a hania, odstraňujú a rúcajú, bránia postaviť… akýsi Kalmus, maďarská iredenta a niektorí primátori zastupiteľstiev, ktoré si myslia, že niet nad nich. V dobe pomýlených hodnôt doteraz neprijali fakt, že žijú v Slovenskej republike a naša SNS im to umožňuje v rámci falošnej jednostrannej tolerancie. Preto sme dospeli až k bolestnej pravde v Štúrove.
Stačí ale jeden pohľad na naše Tatry a máš Božiu istotu, že tu budú pre nás – pre náš pohľad plný lásky a obdivu k Stvorenstvu, s Božím podpisom, Jeho nespochybniteľnou verifikáciou, nespochybniteľným potvrdením aj nášho bytia. Bytia malého národa pod Tatrami a potom aj so srdcom, s plnosťou jeho radosti, bijúcim na Jeho oslavu a velebu nebotyčnú.
Skulptúry umne zhotovené z kovu, bronzu, utvorené ľudskou rukou sú po stáročia borené a marené rovnako tou „vraj“ ľudskou rukou. Viďme osud pomníkov nášho najväčšieho Slováka – generála Milana Rastislava Štefánika.
Naša doba je plná neprajnosti až do sebazničenia… Aj tí, naši spoluobčania v Štúrove, a najmä ich predstavitelia, sú pripravení na nenávisť, na ničenie.
Brániť sa je našou povinnosťou a tak to aj naši matiční bratia učinili. Vďaka im za to.
Napriek všetkému, ako to dopadne a nad všetkým je náš Stvoriteľ so svojou vôľou, a tej nik na svete neodolá.
Tak čoho sa obávať, keď sme navždy Jeho? Súd dejín je v Jeho rukách.
Ľudmila Hrehorčáková