Pamätná Štúrovská izba v Levoči sa otvorila svetu


//Pamätná Štúrovská izba v Levoči sa otvorila svetu

Prečo je Levoča štúrovským mestom? Levoča sa hrdí prívlastkom štúrovského mesta, ktoré prichýlilo v marci 1844 statočných stúpencov Ľudovíta Štúra /Ing. Miroslav Vilkovský/. Študenti svojím protestným odchodom z bratislavského lýcea podporili svojho učiteľa v národných snahách uprostred bezohľadnej maďarizácie tých čias. Počas týchto dramatických udalostí sa zrodil prvý protest – song „Prešporskí Slováci, budouci Levočané“. S príchodom štúrovcov do Levoče je spojený príbeh slovenskej štátnej hymny, ktorú zložil Janko Matúška na motívy piesne „Kopala studienku pozerala do nej“.  S touto piesňou prišli do Levoče, do mesta s bohatou kultúrnou a školskou tradíciou 13 študenti, ktorí študovali na evanjelickom lýceu a formovali sa pod vplyvom profesora Michala Hlaváčka  v jeho Ústave reči a literatúry československej.

Mesto Levoča v súčinnosti s levočským odborom Matice slovenskej od roku  2006 usporadúva v októbri  Deň Ľudovíta Štúra pri jeho pomníku, ktorý zhotovil akademický sochár František Gibala v roku 1949 za účasti škôl, Levočanov, Matice slovenskej  a vlastencov.

3. september 2021 sa stal pamätným dňom  pre spomínaných. Veď sa po viacročnom úsilí levočských matičiarov, najmä bývalej predsedníčky Anny Petrekovej a súčasného predsedu Miroslava Brincka  a ďalších nadšencov tejto myšlienky  podarilo otvoriť Štúrovskú izbu na Námestí Majstra Pavla v Levoči. V súčinnosti s mestom, MZ a primátorom Miroslavom Vilkovským, ktorý je dlhoročným podporovateľom matičných cieľov v meste. Projekt finančne pokryla bývalá vláda a ministerka kultúry Ľubica Laššáková.

Texty a fotografie trinástich statočných zhotovil docent Pavol Parenička.

Dominantom izby je busta Ľudovíta Štúra aj ďalšie dobové exponáty sú z depozitu Spišského múzea, zatiaľ požičané.

Otvorenie štúrovskej izby v historických priestoroch bolo slávnosťou pamäti na heroické obdobie našich dejín v rokoch 1844 – 1848, keď sa rodilo naše národné povedomie a túžba po slobode, a jubilejným výročím založenia levočskej Matice, ktorá vznikla pred 100 rokmi.

V priestoroch, žiariacich novotou, privítali domáci matičiari predsedu MS Mariána Gešpera, riaditeľa DMS v SNV Rastislava Zachera,  riaditeľku DMS v Prešove Slávku Jurkovú, prednostu mesta Levoča Nikolaja Kučku, bývalého šéfdirigenta štúrovských slávností pri pomníku Ľ.Štúra Igora Gregu, riaditeľa pedagogickej školy Miloslava Repaského,  predsedov matičných odborov z Popradu, Spišskej Novej Vsi, členov KR Prešovského kraja a samozrejme domácich matičiarov.

Plnosť radosti prejavovali hostia  vo svojich príhovoroch na aktuálnu tému.  Predseda MS  spojil štúrovské hnutie s významnými medzníkmi v živote nášho národa. Osobitne spomenul výročie východoslovenského povstania v roku cholery, 1831, výnimočnú zhodu rodiska Ľudovíta Štúra a  Alexandra Dubčeka, osobnosti roka a význam mesta Levoče, s ktorou  je spojený príbeh slovenskej štátnej hymny.

Tieto historické skutočnosti sa prelínali v príhovoroch hostí. Prednosta mesta vyjadril všestrannú podporu mesta pri zveľaďovaní prostredia  štúrovskej izby. Ide najmä o celkovú rekonštrukciu budovy, jej fasády a ďalších stavebných prác.  Zavŕšením bude inštalovanie pamätnej tabule na priečelí budovy pre návštevníkov  mesta.

Nasledovalo poďakovanie výboru za vykonané dielo a matičné ocenenia Anne Petrekovej, Miroslavovi Brinckovi,  Igorovi Gregovi a Anne Furinovej z rúk predsedu MS.

V programe vystúpili  študenti  Samo Petrek, Nina Pridalová  a účinkujúci z pedagogickej školy. Úvodnú báseň predniesla  nevidiaca učiteľka hudby Ľudmila Griechová, stála účastníčka vychádzok na Kohlwald – Uhliská.

Hymna Kto za pravdu horí zaznela na tomto pamätnom mieste z celej duše  ako pocta všetkým, ktorí za ňu celým životom horlili a pre ňu pracovali.

Ľudmila Hrehorčáková

Slovenská mládež v Levoči od roku 1843 – do 1848

V čase, v nichž na evanjelickom  augsburského vyznania lýceu v Levoči vzdelávajúca sa mládež rodu slovenského  a obšírnejšiemu nahroteniu zvolenú činnosť  vyvinula, boli  časy už značne rozvinutého boja medzi Slovákmi a maďarstvom.

V tomto boji do šíku sa postavil svieži národný, kresťansko-ľudský duch Slovákov,  proti cudziemu pánovitému  aziátskemu duchu maďarstva a maďarónstva. Povstala tu z boja stránky lož proti pravde, utlačovanie nastúpilo, aby vzbudilo odpor a činnosť, odpadlíctvo dvíhalo sa proti  vernosti a oddanosti rodu, blud a klam proti istote, divý fanatizmus bil proti duchovnému zápalu a nadšenie, aby hoci aj nezničia jeden druhého, odpor zámerný vyviesť si prekazili.

Taký mravný a národný boj stál na zemi slovanský, a to v živote súkromnom jednotlivých rodín, na poli literárnom a časopisectva,  v škole, v cirkvi a tiež zo stránky slovenskej  i  v politike.

Až boj v roku 1848  úplne na pole politické, ba i na strategické preniesol sa  a hlavne epochu svoju skončil katastrófou pri Világoši  v roku 1849.

Ráznu a rozhodnú stránku tohto boja predstavovala mládež  verejných vzdelávacích ústavov.  A to duše jaré v rozviňujúcich sa silách  do tohto boja.  Prúdom času schvátené ukázali sa vo vlastnej svojeti a nosili na sebe verný odblesk a ráz všetkého toho,  čo i v otcovských domoch, čo i v  sociálnom, cirkevnom  i politickom svete dialo sa.

 Deje jejich činnosti  sú len čiastočnou knihou,  z ktorej povahu i ráz  toho časových  pohybov  vyčítať možno.  Mládež mala podiel až do ostatku  na všetkom.  Mládež všetky mienky a myšlienky ochotne prijímala, v duši pretvárala,  a dospejúc k verejným činom,  z nich aj skutočné  deje ohnište na svetlo vyviedla.

Ohnišťom  života  mládeže slovenskej bolo v roku 1844 mesto Levoča,  na Spiši – tamojšej evanjelickej školy.

V roku 1843  minula sa sláva ústavu  prešporského  –  Bratislava.

 Mládež opustila prešporské lýceum a presťahovala sa v jadre svojom slovenskom do Levoče. Sem preniesli  učeníci Štúroví  ducha a činnosť  literou tam vyvíjali.

Pavol Dobšinský v roku 1866.

Pavol Dobšinský

Báseň

Noc čierna Tatier zastrela doliny

Svetlo vyhnala na tatranskej stráni

V zakliatí  biednom hynuli rodiny

Orli zaspali na divom Kriváni.

Tam spali dlho – svet si ich nevšimnul

Nevšimnul orlov Tatier veľkých, silných.

Slávu sveta hľadal, slávu činov pilných

A nik neznal, kto to na na Tatrách zadriemnul.

Syn sveta  hrdý ňou seba ovenčil..

Čas prišiel, by sa spánok  orlov skončil.

Vekom zadriemali, ďalej spať nemajú,

Boh večným slovom vzbudil ich k životu.

Nad Tatrou hromy  z oblakov búchajú

Rachotom kriesia tú pustú nemotu.

Blesk hromu  nočnú temnotu rozráža

Blesk hromu srdce národa preráža.

Rachot hromový orlov silných vzbudí

a oni letia vo víchor, krútňavy,

kde ich zanesú vrtkavé osudy,

tam sila jejich  boj živlov zastaví.

Tam v krutom boji sprobujú si sily,

ktoré sa v silách orlovských odbili.

Ani tie mraky, mrákavy hromové

víchricu  lomným krídlom pretínajú

Bárs im blesk zakaždým odpovie…

 Z prameňov spracovala Ľudmila Hrehorčáková

2021-10-07T14:50:44+00:007 októbra 2021 |Prešovský kraj|
X