Spomienka na Jána Hollého 14. apríla 2019


//Spomienka na Jána Hollého 14. apríla 2019

Keď náš veľký bard Ján Hollý 14. apríla 1849 na Dobrej Vode odovzdal dušu Stvoriteľovi, v Uhorsku práve vrcholila maďarská revolúcia. V ten deň v Debrecíne zbavili Habsburgovcov trónu a vyhlásili nezávislosť Uhorska. Básnik, rodom ukotvený v záhorských borových lesoch, ospieval nielen slávnu budúcnosť Slovákov, ale vtedy už jasným osláveným zrakom videl našu budúcnosť.

Ján Hollý prorocky videl, ako sa v slovenskom národe presadila verzia spisovnej reči na základe ľubozvučnej strednej slovenčiny. Videl Memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine aj založenie Matice slovenskej a jej sľubný rozmach v prvých rokoch existencie, videl aj oslobodenie Slovákov spod maďarského jarma a vznik samostatného štátu Slovákov. Verím, že sa v nebeskej vlasti teší z našich úspechov a hoci nie je postavený na úctu oltára, verím, že za nás oroduje aj v našich ťažkostiach a problémoch.

Dielo Jána Hollého, najmä vydanie jeho súborného diela v štyroch zväzkoch v roku 1841 – 1842 s jeho portrétom, malo rozhodujúci vplyv na národné zjednotenie spisovnej reči, ale aj na úmysel vytvoriť celoslovenské kultúrne združenie. Bratislavská mládež sa v júni 1843 obrátila na Hollého listom s mottom z Chválospevu: „Zbuď sinov odroďeních, abi už raz opusťili Češku, a spolu zjednoťení, ke svéj sa navráťili matce.“ Ďalej píšu: „… priviňte k sebe sinov, Vi Otče Slovákov, k Vám sa priznávame a chceme na záklaďe, čo sťe Vi z verními Slováci rozložili, stavbu ďalej ťahať.

Slovenské katolícke elity, reprezentované najmä duchovnými z ľudu, ale aj osobnosťami z vysokého duchovenstva, ba neraz aj prímasmi uhorskej cirkvi (Alexander Rudnay, Jozef Scitovský), arcibiskupmi a biskupmi sa pomerne dlho prikláňali k myšlienkovému smeru, zriedka označovanému ako hungaroslavizmus, vidiac možnosti slovenskej národnej emancipácie v rámci Uhorska a dúfajúc v pokojnú a konštruktívnu spoluprácu s maďarským obrodeneckým hnutím. Hlásili sa k pohostinskej teórii, podľa ktorej starí Slováci starých Maďarov pohostinne prijali a spolu s nimi vytvárali spoločný štát. Zásadne však uznávali etnickú a jazykovú samostatnosť Slovákov a aktívne rozvíjali ich kultúru. Okrem množstva odbornej literatúry sa zaslúžili o prvý preklad Biblie do modernej slovenčiny (1828). Uvedomelí katolícki Slováci si boli vedomí toho, že zastupujú početnú väčšinu Slovákov, ale uvedomovali si aj intelektuálnu silu evanjelikov a ich medzinárodné kontakty. O nutnosti spolupráce nepochybovali, ale spoločnú ideovú platformu mohli nájsť iba dohodou. Toto prvé organizované hnutie národného obrodenia Slovákov, ktoré pôsobilo v troch generáciách (80. roky 18. stor. – 50. roky 19. stor.), zasiahlo celé územie Slovenska. Koncepciu slovenskej národnej svojbytnosti postavili na slovenčine, ktorú kodifikovali roku 1786. Slovenské učené tovarišstvo bolo vedecko-osvetovou bázou ich práce. Pestovali a rozvíjali svätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu ako chrbtovú kosť slovenského historického vedomia. K najvýznamnejším bernolákovcom patril Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ján Hollý, Juraj Palkovič, Martin Hamuljak a Andrej Radlinský.

V oboch slovenských konfesiách však išlo v prípade ideových koncepcií slovanstva alebo slovenskosti len o vedomie elít, ktoré široké masy ovplyvňovalo iba v malej miere, hoci pocit slovenského sebauvedomenia bol u všetkých vrstiev zreteľný, ale výrazne sa neviazal na ideológie, teda ani na panslavizmus.

Hypotéza o pravlasti Slovanov pod Tatrami, umelecky zvýraznená Jánom Hollým zobrazením slávnej minulosti Slovákov v epose Svatopluk, ktorá nadchla generácie slovenských intelektuálov, predstavuje prvú fázu slovenského slavizmu, resp. panslavizmu. V názore na slávnu slovanskú (slovenskú) minulosť sa slovenskí katolíci a evanjelici svorne zhodovali, ale pri formovaní koncepcii budúceho vývoja sa zásadne odlišovali. V čase, keď evanjelik Juraj (Jiří) Ribay sformuloval tézu o československej jednote, živú u evanjelických Slovákov už z čias, keď sa rozhodli používať Kralickú Bibliu (vyšla tlačou v rokoch 1579 – 1594), katolícky kňaz, pôvodom z nižšej oravskej šľachty Anton Bernolák konštituoval samostatný slovenský jazyk a tým sa stal zakladateľom myšlienky slovenskej jazykovej a kultúrnej samostatnosti. Ani jeden z nich však nemal predstavu o všeslovanskej jednote a boli vzdialení myšlienke o vedúcej úlohe ruského národa a štátu pri budúcich osudoch Slovanov. Tolerančný patent cisára Jozefa II. (1781), vydaný tesne pred narodením Jána Hollého, spôsobil, že sa slovenské evanjelické zemianstvo začalo nielen náboženský, ale aj národne emancipovať. Jeho konfesionálnu odlišnosť charakterizovalo používanie zvláštneho liturgického jazyka, ktorý sa stal jedným z podstatných charakteristických prvkov jeho identity a začal sa identifikovať so slovenčinou, hoci išlo o archaickú češtinu.

Odkaz Jána Hollého platí aj pre dnešných Slovákov. Potrebujeme zjednotenie v práci za národ. Potrebujeme silu ducha generácií našich obrodencov. Sú nám vzorom a sme im veľa dlžní. Aj Jánovi Hollému, ktorého monumentálna socha je skrytá v kúte pri bratislavskej katedrále. Slováci a Slovensko by bez Hollého neboli tým, čím sú. Jeho duch žije a jeho dielo nech nám je prameňom živej vody, ktorá zázračne oživí náš národ.

PhDr. Peter Mulík, PhD.

 

 

 

 

2019-04-26T11:41:25+00:0020 apríla 2019 |Bratislavský kraj|
X