Zabudnutý (dvestoročný) štúrovec Janko Kučera


//Zabudnutý (dvestoročný) štúrovec Janko Kučera

Rok 2022 bol Maticou slovenskou vyhlásený za Rok odkazu štúrovcov. Pri viac ako 10 štúrovcoch si pripomíname ich dvestoročnice narodenia. Viaceré z týchto osobností sú všeobecne známi predstavitelia štúrovskej generácie. Popri tých najznámejších ako Janko Kráľ, Ján Alexander Rotarides, Ján Kalinčiak, Ján Francisci-Rimavský, Štefan Marko Daxner, sa do povedomia dostali aj menej známe osobnosti napr. Peter Michal Bohúň, Ján Križan, Jakub Grajchman. V priebehu roka k týmto štúrovcom pribúdali zabudnuté a znovuobjavené osobnosti, teda konečný počet sa stále menil.

Zabudnutou osobnosťou štúrovskej generácie, ktorá si zasluhuje našu pozornosť, výraznou mierou zasiahla do revolučných rokov 1848/1849 a vynára sa z vôd zabudnutia je Štúrov emisár a  blízky spolupracovník,  právnik Janko Kučera.

Ján Kučera sa narodil 18.1.1822 v Sklabini, okres Martin. Jeho mama bola Zuzana Kučerová, rod. Frndová a otec Ján Kučera bol roľníkom. Študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Patril k najoddanejším žiakom Ľudovíta Štúra. Na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z Katedry reči a literatúry českoslovanskej odišiel v slávnom exode v roku 1844 s ďalšími 13 študentmi do Levoče. Tu bol členom výboru Ústavu reči a literatúry českoslovanskej a mal prednášať dejiny na základe Štúrových bratislavských prednášok. V roku 1845 odišiel z poverenia J. Francisciho na Evanjelické lýceum do Kežmarku, kde bol správcom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Štúdia ukončil so štipendiom z Tatrína v Bratislave. V roku 1847/48 bol notár súdnej tabule v Ružomberku. Ľudovít Štúr si ho povoláva k sebe a stáva sa jeho spolupracovníkom v redakcii Slovenských národných novín.

Po vypuknutí revolúcie ho Ľudovít Štúr poveril organizovaním masovým akcií za národné požiadavky. Pôsobil v Turci, Horehroní a Liptove. Bol jedným z iniciátorov prípravy a vyhlásenia Liptovských žiadostí zo dňa 28.3.1848 aj vrcholného slovenského politického programu rokov 1848/49 Žiadosti slovenského národa. Tie boli boli prijaté 10.5.1848 na Hodžovej evanjelickej fare v Liptovskom Mikuláši a vyhlásené o deň neskôr v Ondrašovských kúpeľoch. V lete 1848 bol veliteľom národnej gardy v Turci so sídlom v Martine. Organizoval porady o ďalšom postupe slovenského hnutia a zabezpečoval odchod prenasledovaných národných pracovníkov do zahraničia. Po porážke septembrovej výpravy sa musel ako mnohí iní skrývať pred prenasledovaním. Po príchode slovenského dobrovoľníckeho zboru do Turca sa v januári 1849 stal členom stoličného zastupiteľstva v Martine. V turčianských dedinách agitoval za budovanie domobrany. Bol kapitánom 6 stotiny slovenského dobrovoľníckeho zboru. Keď sa v radách dobrovoľníkov prejavila únava a nespokojnosť s vojenskou disciplínou, bol jeden zo slovenských dôstojníkov, ktorí sa vzbúrili proti veliteľským spôsobom Bedřicha Bloudka. Po rozpustení zimnej výpravy pomáhal vo Viedni pri organizovaní letnej výpravy. V oblasti stredoslovenských banských miest a na Gemeri plnila jeho jednotka tzv. policajné úlohy proti účastníkom maďarskej revolúcie.

V októbri ochorel a liečil sa vo Zvolene u matky rímskokatolíckeho kňaza, kultúrneho pracovníka a druhého predsedu Matice slovenskej Jozefa Kozáčka. Hrdinský kapitán Slovenského povstania  1848/1849 opustil tento svet iba vo veku 27 rokov 1.11.1849. Bol pochovaný s vojenskými poctami dobrovoľníckeho zboru. Mikuláš Dohnány o ňom napísal báseň – Nad hrobom J. Kučeru.

Milovník Slovenska Janko Kučera prispieval básňami do ručne písaného časopisu Prostonárodný zábavník a je autorom diela Povesť o pôvode Sklabinského hradu.

Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej v Košiciach

2022-07-08T09:25:58+00:008 júla 2022 |Košický kraj|
X