Jeden z našich najdlhšie pôsobiacich matičiarov Pavel Fábry oslavoval 19.12.2020 svoje krásne 80-te narodeniny. Na návrh predsedu Miestneho odboru v Košiciach, v ktorom pôsobí, mu bolo udelené ocenenie – medaila predsedu Matice Slovenskej. Medailu mu odovzdal predseda Matice slovenskej Marián Gešper spolu s predsedom Miestneho odboru v Košiciach Michalom Matečkom. Stihli sme to na poslednú chvíľu pred zavedením nových opatrení. Pán Fábry ocenenie s nadšením a hrdosťou matičiara a vlastenca prijal.
„Nesmierne ma to poctilo, potešilo a povzbudilo. Cena predsedu MS bude zohrievať moje slovenské srdce“.
Pán Fábry sa narodil v Nitre 19.12.1940. Svoje detstvo prežil v Baťovanoch (dnes Partizánske). Rodina sa musela nútene vysťahovať, kvôli zatknutiu jeho otca, obchodného riaditeľa firmy Baťa Štátnou bezpečnosťou. Otec bol neskôr plne rehabilitovaný. Domov mu poskytlo malebné mestečko Modrý kameň. V chalúpke na Modrom Kameni doteraz veľmi rád trávi svoje voľné chvíle dôchodcu. Tu zmaturoval na Jedenásťročnej strednej škole. Vyštudoval filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Do Košíc sa dostal ako pedagóg všeobecnovzdelávacích a umeleckých predmetov, ale pôsobil i vo viacerých funkciách na konzervatóriu. Tu sa zapojil to aktívnej činnosti Miestneho odboru Matice v Košiciach. Pôsobil aj ako člen Výboru MO MS. Pán Fábry precestoval vo svojom autíčku malebné Slovensko. Pátral hlavne po rôznych sochách a bustách našich najväčších slovenských velikánov. Svoje zistenia a cestovateľské zážitky zhrnul vo svojej knihe „Slovutní Slováci v bronze“.
Na margo udelenia ocenenia pánovi Fábrymu som preňho pripravil pár otázok, vďaka ktorým tohto dlhoročného matičiara bližšie spoznáme.
Váš starý otec aj otec boli zanietenými matičiarmi. Miestny odbor Košice bol znovuobnovený a začal svoju činnosť v roku 1968. V tomto roku ste sa stali jeho členom aj vy. Povedzte nám čo to pre vás vtedy znamenalo vstúpiť do Matice slovenskej? Aké boli Vaše očakávania?
V roku 1968, po nádychu slobody, žiaľ krátkom, volanie slovenskej krvi, rodinnej tradície a výchovy i priaznivá národovecká spoločnosť ma akosi prirodzene preplavila na breh oživenej spolkovej Matice slovenskej. S nadšením som na miestnej úrovni začal funkcionárčiť, tešil sa z členského vzrastu, zaplavila ma hrdosť nad stotisícovým vlasteneckým davom na Bradle. Očakávania boli veľké, najmä v náprave krívd na slovenskom národe, návrate jeho symbolov, vzniku národného štátu v rámci česko-slovenskej federácie. Všeličo odišlo do stratena, ale zasiate slovenské semeno čakalo na svoje vzklíčenie.
Skutočná sloboda pre Maticu nastala až po roku 1989. Miestny odbor v Košiciach založil tradíciu mnohých podujatí. Na ktoré spomínate najradšej?
Po prevrate v novembri 89 novooživená Matica v Košiciach obetavo dokázala zorganizovať spomienkové akcie, slávnosti, konferencie. Mne osobne sú milé tradičné stretnutia na Deň svätých Cyrila a Metoda pri pamätníkoch Štefana Moyzesa a Karola Kuzmányho, vlastenecké pochôdzky, ale i milé vianočné posedenia. Rád si spomínam na spoluprácu s vtedajším predsedom MO MS Ing. Jurajom Koperdákom – vtedy som ako zástupca riaditeľa na konzervatóriu spolu s ním organizoval umelecké príspevky na matičné podujatia, napr. aj pri odhalení pamätníka Moyzesovi.
Ste autorom knižnej publikácie Slovutní Slováci v bronze. Putovali ste po mnohých pamiatkach slovutných Slovákov. Ktorý/í významný/í Slovák/ci je/sú pre vás najvýznamnejší, na ktorého/ktorých by sa nemalo v budúcnosti zabudnúť. Chýba nejaký významný monument Košiciam, poprípade Slovensku?
Nuž, na Slovensku niet väčších velikánov ako je Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik ( popri desiatkach národných velikánov, ktorí „vybudovali“ slovenský národ a jeho štát). Ako amatérsky „sochológ“ s ľútosťou konštatujem, že Slováci málo pretavujú do bronzu svojich velikánov, a tí, ktorí sa týčia, sú akosi „zabúdano“ ošumelí. Chýbajú mnohí a mnohí. V hlavnom meste, popri jazdeckej soche kráľa Svätopluka, chýba napríklad jazdecká socha Pribinu, prvého panovníka predkov Slovákov (v Nitre má klasickú sochu). Nuž, a Košice? Bôľno mi je, že v štvrťmiliónovej metropole nenájdeme ani jednu sochu slovenského dejateľa, ťažko to povedať Nekošičanovi, že by ste tu márne hľadali sochu či súsošie Štúra, Štefánika a iných. No zato Maďari však majú dve sochy- Máraiho a Rákociho. V našom meste sú pamätníky a pamätníčky v podobe búst, najdôstojnejšie sú Karol Kuzmány (inštalovalo mesto v sedemdesiatych rokoch na Kuzmányho sídlisku) a Štefan Moyzes (iniciovali a realizovali košickí matičiari v 90. rokoch), no sochu nenájdete. Taký Štefánik – neustála myšlienka obnoviť kedysi jeho najslávnejšiu sochu na Slovensku. Mesto zafinancovalo, dalo zrealizovať jeho sochu, no pre moderné poňatie sa poslancom, no ani verejnosti nepáčila, odvtedy je to nevypovedaná myšlienka.
Ako riaditeľ Domu Matice Slovenskej v Košiciach musím podotknúť, že pán Fábry zabudol na dve veľkolepé počiny, ktoré sa v Košiciach podarili. V septembri v roku 2017 bola odhalená na Hlavnej ulici busta a pamätná tabuľa Jozefa Miloslava Hurbana. Samotný Hurban Košice navštívil a neďaleko miesta osadenia jeho busty pred Dómom svätej Alžbety a mestskou radnicou (na vtedajšom trhovisku) v roku 1849 prehovoril k národu a stretol sa s veľkým počtom slovenských dobrovoľníkov. Ďalšou významnou udalosťou bolo odhalenie pamätníka rímskokatolíckemu kňazovi Andrejovi Hlinkovi v septembri 2020.
K Matici slovenskej sa hlási predovšetkým staršia generácia. Mladí nemajú záujem o kultúru, históriu, tobôž nie o nejaké vlastenectvo. Pôsobili ste ako učiteľ. Ako sa podľa Vás líši terajšia miléniová mládež od predchádzajúcej generácie. Ako by bolo dobré ju motivovať k úcte k svojim tradíciám?
Nezáujem mladých o národnú históriu a ich vlastenecká vlažnosť je hlavne v presadzovaní kozmopolitizmu a globalizácie, ktorú im prostredníctvom moderných médií vtláčajú do ovplyvniteľných hláv, tí čo sa topia v peniazoch a chcú spapkať chrumkavé Slovensko. No aj peniaze sa raz minú a mladých treba motivovať modernými nenudnými národnými motívmi, získať si mladých umelcov. Som však optimista – v mládeži a celej spoločnosti vlastenectvo drieme – naplno vytryskne napr. pri športových úspechoch Slovače. A čo drieme, raz sa zobudí!
Ste aktívni matičiar, národovec už dlhé desaťročia. Oslávili ste nedávno krásne výročie. Myslíte si, že Matica slovenská má ešte v dnešnej dobe nejaký zmysel, opodstatnenie?
A či má Matica zmysel dnes? Ojojoj! S výnimkou národnej poroby práve teraz! Súčasnú vládu zaujíma všeličo, len nie národ. Ministerka kultúry kladie míny na matičné pole, súkromné koníky ju viac zaujímajú ako národovci. Keď ju pozvali matičiari zo Zvolenskej Slatiny spoluodhaliť obnovený Štefánikov pamätník, neprišla, asi radšej navštívila svoj milovaný žrebčínček. Ktože by, nebyť Matice slovenskej, si spomenul a organizoval podujatia národných výročí. Toť nedávno, pri 28. výročí nezávislého Slovenska, médiá veľmi vlažne spomenuli Deň vzniku SR, RTVS (verejnoprávna!) výročie odbavila pár vetami, v ktorých omieľala staré neprajnosti – referendum (ktoré nechceli Česi), mečiarizmus, ani slovko o práve každého národa na sebaurčenie. A ktože, keď nie Matica, s nadbytkom nadšenia, ale pri skromnučkých prostriedkoch by iniciovala pamätné tabule, busty zaslúžilým Slovákom, vari to sa dá čakať od vlády, parlamentu, ministerstva kultúry, slniečkárskych médií? Kým bude Matica, bude aj slovenský národ. Keď vygumujú Maticu, zákerne a potupno-postupne vygumujú aj národ.
Pánovi Fábrymu veľmi pekne ďakujem za zodpovedanie otázok a do ďalších rôčkov želám hlavne pevné zdravie jemu aj celej rodine.
Zhováral sa Michal Matečka
Foto: Martin Hajník
