* Obdobie rokov 1850-1860 – bachovský neoabsolutizmus. V podmienkach Uhorska vrátane Slovenska to znamenalo, že tu po porážke maďarskej revolúcie a skončení Slovenského povstania panoval rakúsky okupačný vojensko-policajný režim, nastali „roky suchoty a nemoty“.
Memorandum národa slovenského
Uprostred éry bachovskej diktatúry nečakane a predčasne ako štyridsaťročná tragicky umiera vedúca osobnosť slovenského národného hnutia Ľ. Štúr. Až po ústavných zmenách v habsburskej ríši v rokoch 1860-1861, resp. po prijatí Októbrového diplomu a Februárového patentu, od marca 1861 štúrovci opätovne vstupujú na scénu dejín. Podobne ako to bolo v roku 1849, aj o dvanásť rokov neskôr si naši národovci za miesto svojho stretnutia a Slovenského národného zhromaždenia zvolili mestečko Turčiansky Sv. Martin. Tu sa v dňoch 6. a 7. júna 1861 zišiel trojtisícový kongres, ktorý zorganizovali a viedli štúrovskí dejatelia. Predsedal mu J. Francisci, hlavným zapisovateľom bol A. Sládkovič, k najvýznamnejším rečníkom patrili J. M. Hurban, Š. M. Daxner a V. Pauliny-Tóth, ktorí sa zásadne podieľali na formuláciách Memoranda národa slovenského ako kontinuálneho pokračovateľa štúrovských Žiadostí slovenského národa a Slovenského prosbopisu. Samotné memorandum bolo podpísané v dome J. ŠimkuKlanicu, priateľa a bývalého dobrovoľníka zo stotiny kapitána Š. M. Daxnera, ale o zdar tejto akcie prvoradého politického významu sa zaslúžili aj ďalší Martinčania: richtári S. Ďarmek, O. Koša a A. Švehla, ďalej J. Belička, J. Horváth, J. Kohút a iní. Zhromaždenie vzdalo veľký hold vrcholným predstaviteľom slovenskej romantickej poézie, štúrovcom J. Bottovi, S. Chalupkovi, J. Kráľovi a spomínanému Sládkovičovi (takto pokope sa potom už stretávali iba v učebniciach a čítankách slovenskej literatúry), ktorý pripravil denník a zápisnicu Slovenského národného zhromaždenia, ale memorandové udalosti oslávil aj v básnickej skladbe Svätomartiniada.
Matica slovenská
Situácia z 29. januára a 10. marca 1849 a 6. a 7. júna 1861 sa zopakovala 4. augusta 1863, keď sa hlavne z iniciatívy J. Francisciho zišlo v Turčianskom Sv. Martine ustanovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej, ktorá mala pokračovať v intenciách činnosti štúrovského spolku Tatrín. I keď sa predsedom Matice stal Š. Moyses a úradujúcim podpredsedom K. Kuzmány, ktorí priamo nepatrili do štúrovskej družiny, členstvo v matičnom výbore prijali najvýznamnejší žijúci štúrovci: Š. M. Daxner, M. Š. Ferienčík, J. Francisici, M. M. Hodža, J. M. Hurban, J. Kalinčiak, P. Kellner-Hostinský, V. Pauliny-Tóth, A. Sládkovič. Nový impulz vývoja Matica zaznamenala, keď sa roku 1866 jej prvým úradujúcim podpredsedom stal V. PaulinyTóth, ktorý sa zaslúžil roku 1867 aj o otvorenie slovenského evanjelického gymnázia na patronátnom princípe. Za jeho gymnaziálneho správcu a profesora vymenovali štúrovca M. Kramára. Aj ďalší Martinčania sa výrazne podieľali na činnosti Matice a podpore martinského gymnázia: J. Belička, S. Ďarmek, J. Horváth, O. Koša, S. Milec, J. Šimko-Klanica, A. Švehla, D. Thomka a iní. Štúrovskú komunitu v Turčianskom Sv. Martine roku 1870 posilnili Mikuláš Štefan Ferienčík, ktorý prevzal redaktorstvo Národných novín (ich redakcia sa presídlila z Pešti a názov periodika sa zmenil z Pešťbudínskych vedomostí na Národné, vzápätí Národnie noviny, čím sa prihlásila k štúrovskému odkazu), a Ján Kalinčiak sa stal redaktorom beletristického časopisu Orol, pokračovateľa Štúrovho Orla tatranského. A to nebolo všetko, lebo roku 1872 sa v Turčianskom Sv. Martine natrvalo usadil popredný štúrovský dejateľ J. Francisci, ktorého menovali za správcu Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.
Národniarska etapa
Medzitým na 10. výročie prijatia Memoranda národa slovenského v júni 1871 sa zišli zástupcovia memorandového Stáleho národného výboru, nazývaní aj Stará škola slovenská, a založili Slovenskú národnú stranu ako politickú reprezentantku národa. Jej predsedom sa stal V. PaulinyTóth, tlačovým orgánom Národnie noviny a sídlom centrály Turčiansky Sv. Martin. Toto mesto až do roku 1918 predstavovalo uznávané kultúrnopolitické centrum Slovákov, kde vznikla Deklarácia slovenského národa, známa aj ako Martinská deklarácia, jeden zo základných dokumentov česko-slovenskej štátnosti. Čo sa týkalo štúrovských osudov, k synom Konštantínovi a Svetozárovi Hurbanovcom do Turčianskeho Sv. Martina sa po smrti manžela J. M. Hurbana z Hlbokého roku 1888 presťahovala Anička Jurkovičová – Hurbanová, ktorá bývala pár krokov od Janka Francisciho. Obaja, krásna Anička a pekný Janko, prežili veľkú romantickú lásku spojenú so slovenským štúrovským divadlom v Sobotišti, ktorú dosť prekvapujúco roku 1845 skončil výdaj A. Jurkovičovej za J. M. Hurbana. Dozvuky tohto ľúbostného príbehu na pozadí martinských reálií od roku 1888 mapuje v pripravovanom historickom románe Francisci M. Tkáč a už na túto jeseň sa s ním v rámci aktuálnych matičných aktivít venovaných Roku Ľudovíta Štúra bude môcť zoznámiť aj martinská i turčianska čitateľská verejnosť.
Národný cintorín
Osobitnú kapitolu v odkaze štúrovstva predstavuje Národný cintorín v Martine. Jeho tradícia začala vznikať roku 1866, keď tu pochovali Karola Kuzmányho, hoci nepatril priamo do družiny štúrovcov. Prvým z nej, ktorého ostatky uložili do posvätnej martinskej pôdy, bol roku 1871 Janko Kalinčiak. Po ňom nasledovne na martinskom cintoríne pribudli rovy ďalších jeho štúrovských druhov: roku 1877 tu pochovali Viliama PaulinyhoTótha, roku 1881 Mikuláša Štefana Ferienčíka, roku 1905 Jána Francisciho a Aničku Jurkovičovú – Hurbanovú, manželku Jozefa Miloslava Hurbana (pochovával ich a pohrebné reči do roku 1906 predniesol štúrovský dejateľ a martinský evanjelický farár J. Horváth), a roku 1917 Samuela Šípku. Tým sa s pochovávaním významných štúrovcov v slovenskom panteone neskončilo, lebo roku 1940 na Národný cintorín zo Zlatých Moraviec previezli telesné ostatky Janka Kráľa (+1876), roku 1979 z Tisovca Štefana Marka Daxnera (+1892) a roku 1984 zo Sučian Ondreja Hodžu (+1888).
PAVOL PARENIČKA
ĽUDOVÍT ŠTÚR
Patrí k najvýznamnejším postavám slovenského národného obrodenia a celej našej histórie. Čaro tejto mnohorozmernej osobnosti sa skrývalo v nej samotnej, pričom na princípoch demokratizmu a ľudovosti zásadne ovplyvnila všetky aspekty dejinného vývoja slovenského národa, od politiky, až po kultúru. Samozrejme, že národné vodcovstvo Ľ. Štúra vyplývalo aj z toho faktu, ako geniálne dokázal vďaka integračným, koncentračným, programovým a systémovým krokom získať v zápasoch za slovenskú vec najprv svojich druhov, žiakov, celú generáciu a napokon i široké ľudové vrstvy, na ktorých dobrobyte mu vždy záležalo na prvom mieste. Nie inak sa národnouvedomovací proces iniciovaní štúrovcami odvíjal aj v Turci, ktorý sa so svojím stoličným, resp. župným Turčianskym Sv. Martinom práve vďaka štúrovskému hnutiu vyprofiloval z bezvýznamného zapadnutého, periférneho a provinčného mestečka na centrum slovenských kultúrnopolitických snáh od časov Slovenského povstania roku 1849 až do vzniku Československej republiky roku 1918. Martinčania a Turčania sa roku 1848 a 1849 s oduševnením zapojili do štúrovského a hurbanovského Slovenského povstania. V štúrovskom odkaze pokračovali Memorandom, Maticou a národniarskymi aktivitami, vďaka čomu sa stal Turčiansky Svätý Martin stredobodom národného hnutia v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia.
[Turčianske noviny; 38/2015; 29/09/2015; s.: 20; PAVOL PARENIČKA ; Zaradenie: KULTÚRA / SPOLOČNOSŤ]