Divadelný festival Ivana Stodolu oslávil jubileum
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ –61 ochotníkov na javisku, takmer 700 divákov a približne osem hodín divadla taká je bilancia jubilejného 10. ročníka Divadelného festivalu Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši, ktorý je za nami. Za číslami sa však ukrýva oveľa viac – desaťročie práce, návratov, priateľstiev, divadelných príbehov a ľudí, ktorí si k festivalu postupne vytvorili vzťah. Keby sme však chceli vedieť aká je bilancia za všetkých 10. ročníkov čísla by vyzerali asi takto: 574 hercov, 66 predstavení a približne 6500 divákov.
Myšlienka usporiadať festival vznikla v roku 2016, keď bol zrekonštruovaný kultúrny dom v mestskej časti Palúdzka a do jeho priestorov sa postupne začal vracať kultúrny a spoločenský život. Pri zrode festivalu stáli predseda Divadelného odboru Matice slovenskej Marián Lacko, tajomník Divadelného odboru Matice slovenskej Peter Vrlík a podpredseda Matice slovenskej Marek Nemec. Z pôvodnej myšlienky sa počas desiatich rokov stalo podujatie, ktoré si dokázalo vybudovať vlastnú tradíciu a pritiahnuť divadelníkov aj divákov z rôznych častí Slovenska a dokonca aj spoza hraníc.
Jubilejný ročník otvoril vo štvrtok, 3. septembra 2026, Divadelný súbor ŠAPO z Ploštína. Jeho účasť mala osobitnú symboliku aj vzhľadom na históriu festivalu. ŠAPO patrí medzi jeho najúspešnejšie súbory – festival sa mu podarilo vyhrať už štyrikrát. Slávnostného otvorenia sa zúčastnilo aj vedenie mesta Liptovský Mikuláš na čele s primátorom Jánom Blcháčom a oboma zástupcami primátora. Primátor spolu s podpredsedom Matice slovenskej Marekom Nemcom následne prestrihli pásku, ktorú držali samotní divadelníci rôznych generácií a v rozmanitých kostýmoch. Obraz hercov rôzneho veku, ktorí symbolicky držali začiatok festivalu vo vlastných rukách, vystihol podstatu celého podujatia. Divadlo tu totiž nie je iba predstavením na javisku. Je stretnutím generácií, ľudí a príbehov. Slávnostné otvorenie prinieslo aj jednu premiéru. Po prvý raz zaznela festivalová pieseň, ktorá sa stala ďalším symbolickým prvkom jubilejného ročníka.
Keď sa spomína na ľudí, ktorí stáli pri začiatku, najlepšie to vystihol druhý festivalový deň, kedy medzi predstaveniami v podvečerných hodinách si prítomní pozreli dokumentárne videonávraty do všetkých predchádzajúcich ročníkov festivalu. Na plátne sa objavili tváre, ktoré sa počas uplynulých rokov striedali na javisku i v hľadisku. Mnohí zo súčasných účastníkov sa v záznamoch spoznali, vracali sa v spomienkach k jednotlivým predstaveniam a chvíľam, ktoré už odvial čas. Spomínalo sa aj na úplný začiatok. Pri prvom ročníku bola čestnou hostkou festivalu herečka a autorka Milka Zimková. Po desiatich rokoch sa tak pri pohľade na staré zábery nevracali iba obrazy predstavení, ale aj ľudia a atmosféra prvých festivalových rokov. Práve takéto okamihy ukazujú, že festival si za desaťročie nevytvoril iba archív inscenácií. Vytvoril si vlastnú pamäť.
Festival však neostal iba pri spomínaní na minulosť. Jedným z pozoruhodných momentov jubilejného ročníka bolo piatkové dopoludňajšie predstavenie Poetickej scény divadielka Galéria z Nového Mesta nad Váhom. Inscenácia približujúca osobnosť Ľudovíta Štúra bola určená predovšetkým žiakom a študentom. Hľadisko tak tentoraz zaplnila mladá generácia. Reakcie po predstavení ukázali, že aj témy spojené s históriou a národným životom možno mladým ľuďom sprostredkovať spôsobom, ktorý ich dokáže zaujať. Študenti odchádzali nadšení – a práve v tom sa ukázala sila divadla. Príbeh, ktorý by v učebnici mohol zostať iba súborom dátumov a mien, dostal prostredníctvom hercov emóciu, konflikt a ľudský rozmer.
Nie náhodou festival nesie meno Ivana Stodolu (1888 – 1977), významného slovenského dramatika, lekára a národovca. Jeho tvorba pripomína, že divadlo nemá človeka iba zabávať, ale môže ho aj prinútiť premýšľať o spoločnosti, dobe a o sebe samom.
Silný symbolický moment priniesla aj sobota. Na festival sa po desiatich rokoch vrátili divadelníci z Trenčianskych Stankoviec. Práve ich súbor bol prvým divadelným súborom, ktorý na festivale vystúpil so svojou inscenáciou, ktorá bola na tomto festivale zahraná ako úplné prvá v jeho premiérovom ročníku. Desať rokov teda trvalo, kým sa vrátili na miesto, kde sa história festivalu začala písať. Ich návrat pôsobil ako pomyselné uzavretie kruhu. Festival medzitým vyrástol, na jeho javisku sa vystriedali desiatky súborov a stovky ľudí, no niektoré príbehy sa po rokoch vracajú tam, kde začali.
Festival sa nekoná iba na javisku
K atmosfére festivalu patrili aj chvíle mimo divadelných predstavení. V piatok sa priamo na mieste varila tradičná „divadelná fazulovica“, ktorú pripravil podpredseda Matice slovenskej Peter Schvantner.
V sobotu potom prišli na rad ďalší matičiari a návštevníkom pripravili guláš. Aj tieto chvíle vytvárali priestor na neformálne rozhovory medzi divadelníkmi, organizátormi a divákmi. Festival tak na chvíľu prestával byť iba sledom predstavení a menil sa na miesto spoločného stretnutia.
A práve o to pri ochotníckom divadle často ide. Ľudia, ktorí sa počas roka stretávajú len zriedka, sa na niekoľko dní ocitnú v jednom priestore a zdieľajú niečo, čo sa nedá úplne zachytiť v tabuľke výsledkov či počte návštevníkov.
Za festivalom prišli aj divadelníci z Česka
Jedným z najsilnejších dôkazov, že festival už prekročil hranice regiónu, bola návšteva ochotníkov z Divadelného súboru Eduarda Vojana Brněnec z Česka.
Do Liptovského Mikuláša necestovali kvôli inému programu či ako súčasť širšej návštevy. Prišli práve na Divadelný festival Ivana Stodolu a zostali počas jeho celého priebehu.
Je to možno malý detail, no práve takéto momenty hovoria o živote festivalu viac než štatistiky. Ak sú ochotní divadelníci ochotní cestovať spoza hraníc len preto, aby boli niekoľko dní súčasťou konkrétneho festivalu a to ,,len,, ako diváci, znamená to, že si podujatie vytvorilo niečo, čo sa nedá vybudovať iba organizačným plánom – komunitu a dobré meno.
Porotou sú tí, ktorí sedia v hľadisku
Výnimočnosť festivalu spočíva aj v jeho hodnotení. O výsledkoch totiž nerozhoduje odborná porota. Porotcami sa stávajú samotní diváci. Tento rok ich prišlo takmer 700. Ich hlasy napokon rozhodli o jednotlivých pásmach aj o držiteľovi putovnej ceny.
Výsledky 10. ročníka Divadelného festivalu Ivana Stodolu:
- Zlaté pásmo: DS T. Vansovej z Rimavskej Píly
- Strieborné pásmo: Ľubeľské ochotnícke divadlo K. O. Urbana z Ľubele a Poetická scéna divadielka Galéria z Nového Mesta nad Váhom
- Bronzové pásmo: DS pri MOMS Trenčianske Stankovce a DS ŠAPO z Ploštína
Po záverečnom predstavení prišlo na rad slávnostné vyhodnotenie. Putovnú cenu si z rúk podpredsedu Matice slovenskej Mareka Nemca a tajomníka Divadelného odboru Matice slovenskej Petra Vrlíka prevzal Divadelný súbor T. Vansovej z Rimavskej Píly.
Desať rokov života, práce a priateľstiev
Pre organizátorov však jubilejný ročník znamenal oveľa viac než iba bilanciu jedného podujatia.
„Keď sa dnes obzriem späť na všetkých desať ročníkov, cítim obrovskú vďačnosť. Za každého človeka, ktorý niekedy stál na tomto javisku, za každého diváka, ktorý si našiel cestu do hľadiska, za všetky chvíle radosti, napätia, smiechu aj dojatia a, samozrejme, za skvelých ľudí z organizačného tímu,“ hovorí organizátor festivalu Marek Nemec.
Festival podľa jeho slov nikdy nebol iba položkou v kalendári.
„Je to desať rokov života, práce, stretnutí, priateľstiev a množstva krásnych spomienok. A keď vidím, že dnes k nám ľudia cestujú aj z veľkej diaľky, aby boli súčasťou práve nášho festivalu, viem, že všetka tá energia a úsilie mali zmysel. Som hrdý na to, čo sme spolu vytvorili – a ešte viac sa teším na to, čo nás čaká,“ dodáva.
Desiaty ročník tak nebol iba oslavou jedného jubilea. Bol stretnutím minulosti so súčasnosťou. Na jednom javisku sa stretli tí, ktorí stáli pri zrode festivalu, tí, ktorí sa naň po rokoch vrátili, aj tí, ktorí na ňom vystupovali po prvý raz. V hľadisku sedeli miestni diváci, študenti, pravidelní návštevníci aj hostia, ktorí prišli spoza hraníc. A možno práve v tom je najväčšia hodnota ochotníckeho divadla. Nevzniká preto, že musí. Vzniká preto, že ľudia chcú hrať, rozprávať príbehy a stretávať sa.
Po desiatich rokoch tak festival v Palúdzke ukázal, že myšlienka, ktorá vznikla v roku 2016 spolu s návratom kultúrneho života do zrekonštruovaného kultúrneho domu, má stále svoju silu.
Javisko stíchlo. Diváci sa rozišli. Kulisy sa odložili. Príbeh však pokračuje.
Na budúci rok sa začne písať jeho jedenásta kapitola.
Veľké poďakovanie patrí absolútne všetkým lebo všetci čo sa na festivale zúčastnili či už v pozícií účinkujúceho, diváka alebo ochotného organizátora, tak učinili bez akéhokoľvek nároku na odmenu, honorár, preplatenia cestovného, jednoducho prišli, hrali, pracovali ochotne a zadarmo a výsledok sa dostavil v podobe jedinečných chvíľ a atmosféry počas celých troch dní a aj počas všetkých desiatich rokov.
Ďakujeme
Lukáš Tovský
